Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sža/20/2015 Identifikačné číslo spisu: 7014201279 Dátum vydania rozhodnutia: 20.05.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 13ods.

2. Oprávnenosť obáv potvrdzujú informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, a to jednak tie, ktoré sú založené v spise, ako aj tie, ktoré sme doložili v opravnom prostriedku. K pôvodcovi prenasledovania: štát prenasledovanie zo strany neštátnych aktérov rovnako však nemožno vylúčiť. K dôvodu prenasledovania: Dôvodmi, prečo navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozí prenasledovanie, je predovšetkým jeho vyhýbanie sa odvodom na povinnú vojenskú službu v čase konfliktu, čo je v zmysle usmernenia UNHCR na posudzovanie žiadostí žiadateľov zo Sýrie považované za zastavanie určitých politických názorov; tieto osoby sú vnímané ako odporcovia sýrskej vlády a spadajú pod jeden z rizikových profilov podľa UNHCR, ktorí budú pravdepodobne potrebovať medzinárodnú ochranu. Rovnako možno osoby vyhýbajúce sa odvodom na povinnú vojenskú službu zaradiť do osobitnej sociálnej skupiny. Objektívnosť obáv: Okrem subjektívneho prvku, a teda strachu navrhovateľa, je potrebné pre zváženie udelenia azylu, preskúmavať aj objektívnu stránku jeho obáv. Objektívnosť obáv je však v prípade navrhovateľa preukázaná tak všeobecnými informáciami o krajine pôvodu navrhovateľa a ďalšími informáciami uvedenými v opravnom prostriedku Dostupné správy preukazujú, že: - je pravdou, že v Sýrii je povinná vojenská služba a navrhovateľ spadá medzi osoby, ktoré sú povinné nastúpiť povinnú vojenskú službu, - je pravdou, že v Sýrii po začiatku konfliktu sa reálne deje všeobecná mobilizácia, - je pravdou, že (

1. aj)vládna armáda je aktérom, ktorý porušuje ľudské práva a jej činy možno označiť za trestné činy proti ľudskosti, - je pravdou, že navrhovateľa možno považovať za utečenca „na mieste“, - je pravdou, že UNHCR považuje osoby rovnakého profilu, ako je navrhovateľ, za osoby spĺňajúce podmienku prenasledovania a odporúča takýmto osobám udeliť azyl, - je pravdou, že v prípade nenastúpenia na vojenskú službu takéto osoby môžu čeliť nehumánnym trestom. Tieto skutkové závery, ktoré sú podložené konkrétnymi, v spise založenými správami a správami citovanými v opravnom prostriedku, teda podľa navrhovateľa preukazujú, akým spôsobom mal odporca a neskôr aj krajský súd posudzovať žiadosť navrhovateľa. Pokiaľ tak neurobili, museli dospieť k nesprávnemu právnemu názoru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu. Navrhovateľ má za to, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa nepostupoval v súlade s platnými predpismi a pri svojom konaní sa dopustil pochybení uvedených vyššie. S ohľadom na vyššie uvedené, žiadal aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu, ČAS: MU-210-32/PO-Ž-2014 zo dňa 22. 9. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. K námietke navrhovateľa, že správny orgán mal voje rozhodnutie vydať na základe nedostatočného právneho a skutkového posúdenia veci a že výkon vojenskej služby by v navrhovateľovom prípade zahŕňal trestné činy uvedené v § 13 ods. 2 písm.
2. a)zákona o azyle, uviedol, že tieto skutočnosti sa nepotvrdili. Neexistuje dostatok jednoznačných dôkazov, že sýrsky režim použil proti povstalcom chemické zbrane, resp. že by páchal zločiny proti ľudskosti proti obyvateľom (porovnaj článok „Chemické zbrane pomohli Asadovi a islamskému štátu“ uverejnený na , čítané 30.12.2014). Sýrsky režim sa vojensky zameriava na vojenské opozičné skupiny, ktoré sa spojili ako Islamský štát v Iraku a Levante, pričom práve táto organizácia bola odsúdená rezolúciou č. 2170/2014 Bezpečnostnej rady OSN za hrubé a rozšírené porušovanie ľudských práv v Iraku a Sýrii (dostupné na 1520.doc.htm , čítané 30.12.2014). V navrhovateľovom prípade nebolo dôvodné posudzovať jeho žiadosť ako utečenca „sur plače", nakoľko krajinu pôvodu opustil po začiatku občianskej vojny v Sýrii, v dôsledku čoho si vybavil odklad nástupu základnej vojenskej služby, čo jednoznačne vyplýva z jeho výpovede. Pokiaľ sa navrhovateľ odvoláva na článok 8 ods. 2 kvalifikačnej smernice (Smernice Rady EU 2011/95/EU z 13.12.2011), ide o demonštratívny výpočet správ a nemožno ho vykladať ako „conditia sine qua non" pre posúdenie aktuálnej situácie v krajine pôvodu. Rovnako námietka, že pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa nebola zohľadnená príručka UNHCR pre posudzovanie medzinárodnej ochrany s ohľadom na ľudí, utekajúcich zo Sýrskej arabskej republiky z roku 2013, nie je opodstatnená, nakoľko stanovisko v nej uvedené hovorí o pravdepodobnosti potreby udelenia azylu pre oponentov režimu v Sýrii. Táto príručka bola vydaná ešte v roku 2013 a vzhľadom na zmenu situácie v Sýrii dokumentovanú rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 2170/2014 je aktuálne nepoužiteľná. Všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľom boli komplexne a objektívne vyhodnotené, pričom v jeho prípade neboli preukázané dôvody na udelenie azylu. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. V podanom opravnom prostriedku právna zástupkyňa neuvádza také skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu posudzovaného rozhodnutia. Odporca uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami navrhovateľa o tom, že bol prenasledovaný z dôvodov uvedených v § 8 ods. 1 zákona o azyle a zastáva názor, že v jeho prípade nebola preukázaná reálna opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. V dôsledku prebiehajúcej občianskej vojny v Sýrii a všeobecne nepriaznivej bezpečnostnej situácie v krajine boli zistené skutočnosti, pre ktoré sa nemôže vrátiť do krajiny pôvodu. Navrhovateľ by mohol byť v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený vážnemu bezpráviu z zmysle § 2 písm.
3. f)zákona o azyle a z toho dôvodu mu bola predmetným rozhodnutím migračného úradu poskytnutá doplnková ochrana. Pokiaľ ide o dôvody odvolania právnej zástupkyne, ide o rovnaké dôvody, na základe ktorých už podala opravný prostriedok proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky migračného úradu zo dňa 22.9.2014. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-210-32/PO-Ž-2014 zo dňa 22.9.2014 odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky, poskytol mu však doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva z Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len Ženevská konvencia) a zo zákona o azyle. Opísal v konaní zistený stav veci a ďalej uviedol, že nepriaznivá bezpečnostná situácia v regióne pôvodu navrhovateľa nie je dôvodom na udelenie azylu. Pokiaľ ide o druhý dôvod žiadosti - že navrhovateľ nenastúpil na vojenskú službu, odporca dôvodil, že navrhovateľ nebol na vojenskú službu nikdy povolaný, pričom mu bolo umožnené, aby v roku 2011 zo Sýrie legálne vycestoval za účelom štúdia na Ukrajinu a že jeho situáciu nie je možné chápať ako odmietnutie vojenskej služby a že ani prípadný trest nie je neprimeraným. S poukazom na aktuálnu bezpečnostnú situáciu odporca navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20. mája 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
4. a)má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
5. b)je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal

§ 13ods.

2,

1. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím
2. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
3. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
4. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Navrhovateľ napadol tú časť rozhodnutia, ktorá sa týkala neudelenia azylu, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj rozhodnutie odporcu v napadnutej časti, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľov v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa navrhovateľa krajský súd, tak ako aj odporca pred ním, nedostatočne zistil skutkový stav veci s ohľadom na jeho postavenie ako osoby vyhýbajúcej sa vojenskej službe. Poukázal nie len na situáciu v krajine jeho pôvodu, kde je vojenská služba povinná, ale aj na skutočnosť, že nenastúpenie alebo dezertovanie z armády je vnímané ako politická opozícia voči vláde, a že takéto osoby sú bezpečnostnými silami mučené a väznené bez riadneho obvinenia, či súdu. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že v prípade nenastúpenia na vojenskú službu takéto osoby môžu čeliť nehumánnym trestom, preto by im podľa Príručky UNHCR: Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov zo Sýrie , mal byť poskytnutý azyl. Podľa navrhovateľa je v jeho prípade jednoznačne preukázané, že sa jedná o prenasledovanie vo forme zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal

§ 13ods.

2. Navrhovateľ poukázal na to, že v opravnom prostriedku doložil množstvo správ a aj vyššie spomínanú Príručku UNHCR, ktoré tieto skutočnosti preukazujú. Tieto námietky navrhovateľa zostali zo strany krajského súdu bez povšimnutia, krajský súd sa totiž vôbec nezaoberal správami citovanými v opravnom prostriedku, ako dôkazmi, ktoré mal vykonať. Uvedená námietku vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú. Podľa názoru najvyššieho súdu však nebolo účelné z uvedeného dôvodu rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ale odvolací súd dospel k názoru, že je potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutie odporcu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. O udelení resp. neudelení azylu rozhoduje odporca a v prvom rade odporca musí vykonať náležité dokazovanie zamerané na posúdenie dôvodnosti navrhovateľovej žiadosti o azyl. Nevykonaním dôkazov, ktoré boli založené do administratívneho spisu odporcu totiž odporca nezistil dostatočne skutkový stav veci. Preto bude jeho úlohou v ďalšom konaní zaoberať sa situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa nie len z hľadiska správ, ktorými odporca disponoval v čase rozhodovania o navrhovateľovej žiadosti o azyl, ale aj z hľadiska správ o krajine pôvodu, ktoré navrhovateľ predložil ako dôkazy v súdnom konaní. Úlohou odporcu bude posúdiť, či situácia v krajine pôvodu navrhovateľa zodpovedá situácii, ktorá stavia navrhovateľa podliehajúceho povinnej vojenskej službe v prípade nenastúpenia alebo dezertovania z armády do situácie, kedy mu hrozia zákonné, správne, policajné alebo súdne opatrenia, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutie súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní a teda úlohou odporcu bude posúdiť tieto okolnosti z pohľadu ustanovenia § 2

1. d)bod 1-4 zákona o azyle. Najmä či sa jedná o perzekúciu v zmysle zákona o azyle napĺňajúcu pojmové znaky prenasledovania definovaného v ustanovení § 2
2. d)bod 1-4 zákona o azyle. Navrhovateľ totiž tvrdí, že mu hrozí trest a trestné stíhanie za to, že sa vyhýba nástupu na vojenskú službu, pričom poukazuje na dostupné správy o krajine pôvodu, ktoré preukazujú, že takéto osoby čelia väzneniu v zlých podmienkach, sú mučení a často krát zmiznú. K veci je potrebné uviesť, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu ,aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Týmito požiadavkami sa odporca riadil len čiastočne. Hoci navrhovateľovu výpoveď nepovažoval za nedôveryhodnú, jeho tvrdeniami o možnom postihu - trestnému stíhaniu za vyhýbanie sa nástupu na vojenskú službu a zlým podmienkam vo väzeniach sa nezaoberal a nedal odpoveď na otázku, či navrhovateľom vyjadrené obavy by obstáli v praktickom živote v krajine jeho pôvodu. Odporca tak musí dať odpoveď na legitímnu otázku, či vyhýbanie sa vojenskej služby v krajine pôvodu navrhovateľa môže byť vnímané ako politická opozícia voči vláde, a či v krajine pôvodu hrozí, že takéto osoby sú bezpečnostnými silami mučené a väznené bez riadneho obvinenia, či súdu ako tvrdí navrhovateľ. Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení , a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. Konanie o medzinárodnej ochrane riadením špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008, č. j . 2 AZS 100/2007 - 64 , a z 27.03.2008, č . j . 4 AZS 103/2007 - 63, či rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2014 sp. zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa opodstatnenia strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky . Týmto špecifikám konanie o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle , potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť či vyvrátiť určitú skutočnosť či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konanie vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď., dôjsť, a správne orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl.“ Odporca preto v ďalšom konaní zaujme stanovisko k navrhovateľom tvrdenej obave, ktorú uvádza od samého začiatku administratívneho konania a posúdi ju so situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa aj v kontexte odporúčania vyplývajúceho z Príručky UNHCR pre posudzovanie medzinárodnej ochrany s ohľadom na ľudí utekajúcich zo Sýrskej arabskej republiky podľa ktorého UNHCR považuje takéto osoby (t. j. tých, ktorí sa vyhýbajú nástupu na vojenskú službu) za spôsobilé na medzinárodnú ochranu vo forme azylu z dôvodu ich politického (imputovaného) presvedčenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj s ohľadom na svoju ustálenú judikatúru (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/13/2014 zo dňa 10. júna 2014) opätovne zdôrazňuje, že význam presných a aktuálnych údajov, ktoré majú členské štáty zabezpečiť pri posudzovaní opodstatnenosti obáv žiadateľa z prenasledovania alebo reálnosti jeho ohrozenia vážnym bezprávím je explicitne vyjadrený v čl. 8 ods. 2 kvalifikačnej smernice, kde sa ako jeden zo zdrojov, z ktorých majú členské štáty čerpať informácie uvádza Vysoký komisár Organizácie Spojených národov pre utečencov. K zohľadneniu správ UNHCR odporcu zaväzuje kvalifikačná smernica v čl. 8 ods.2. Pokiaľ odporca nezohľadňoval závery uvedené v uvedenej príručke, nemohol dôsledne zistiť skutkový stav veci, a jeho záver skutkový a právny je preto podľa najvyššieho súdu predčasný. Keďže ani krajský súd nevykonal navrhovaný dôkaz vo forme Príručky UNHCR dopustil sa rovnakých pochybení ako odporca. Odporca teda opätovne posúdi, či navrhovateľ spadá do skupiny osôb, ktoré sú považované za nelojálnych a zradcov voči vláde a teda či spadá pod jeden z rizikových profilov podľa UNHCR z dôvodu im prisudzovaného politického presvedčenia. V ďalšom konaní bude podľa názoru Najvyššieho súdu potrebné, aby odporca rozhodol o udelení/neudelení azylu, po doplnení dokazovania uvedeným smerom a po zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1a 2 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci ich náhradu trov priznal podľa vyčíslenia jeho právnej zástupkyne v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške spolu 580,52 € titulom trov právneho zastúpenia. Trovy konania pred krajským súdom: tri úkony právnej pomoci, dva po 134 €, dva režijné paušály po 8,04 € a jeden po 8,39 € (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie opravného prostriedku), jeden úkon právnej pomoci po 139,83 € - za účasť na pojednávaní a v odvolacom konaní za jeden úkon právnej pomoci po 139,83 € - podanie odvolania a jeden režijný paušál po 8,39 € čo je spolu 580,52 €. Priznanú náhradu je žalobca povinný uhradiť právnemu zástupcovi žalobkyne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet vedený v D. č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.