vlastného udania v krajine pôvodu naposledy bytom: K., aktuálne s miestom pobytu v R., právne zastúpený: Mgr. Juraj Köllner, advokát, so sídlom Koceľova 14, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-414-33PO-Ž-2013 zo dňa 09.09.2014, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/31/2014-24 zo dňa 17.12.2014, jednomyseľne, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/31/2014-24 zo dňa 17.12.2014 v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie odporcu č. ČAS: MU-414-33PO-Ž-2013 zo dňa 09.09.2014 o neudelení azylu p o t v r d z u j e a rozsudok krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany m e n í tak, že rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany z r u š u j e a v tejto časti v r a c i a vec odporcovi na ďalšie konanie. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Odôvodnenie I. Predmet konania Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil
2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) preskúmavané rozhodnutie odporcu ČAS: MU-414-33PO-Ž-2013 zo dňa 09.09.2014, ktorým odporca
1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a súčasne neposkytol mu doplnkovú ochranu. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku v rozsahu podaného opravného prostriedku uviedol. K námietke, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov uviedol, že táto námietka nebola dôvodná. Celé napadnuté rozhodnutie, teda tak jeho výrok ako aj odôvodnenie je formulované logickým a zrozumiteľným spôsobom. Bez akejkoľvek pochybnosti je z neho zrejmé, akým spôsobom a aký skutkový stav bol v konaní zistený, ako takto zistený stav odporca vyhodnotil a aký právny záver z takéhoto posúdenia prijal. Toto posúdenie napadnutého rozhodnutia sa vzťahuje tak na jeho časť vzťahujúci sa na výrok o neudelení azylu, ako aj na neposkytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi. K námietke, že zistenie skutkového stavuje nepostačujúce na posúdenie veci uviedol, že ani táto námietka nebola dôvodná. Ako to je zrejmé tak z obsahu napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu samotného azylového spisu, odporca zákonným spôsobom (opakovane) vypočul navrhovateľa k dôvodom jeho žiadosti o azyl a to aj s poukazom na usmernenie vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku z 29.04.2014. Navrhovateľovi (a aj jeho právnej zástupkyni) bol poskytnutý dostatočný časový priestor na prezentovanie a objasnenie dôvodov jeho žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Odporca po zrušení v poradí prvého jeho rozhodnutia v prejednávanej veci doplnil dokazovanie vyhľadaním relevantných informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, ktoré sú obsahovo zamerané na bezpečnostnú a vnútropolitickú situáciu v Ukrajine a v regióne západnej Ukrajiny, na čiastočnú mobilizáciu vyhlásenú 22.07.2014, na ev. riziká návratov neúspešných žiadateľov o azyl, na existenciu organizovaného zločinu a korupcie, ako aj na slobodu pohybu a pobytu na Ukrajine.
názoru súdu takto dostatočne zistený stav veci odporcom umožňoval odporcovi objektívne a so znalosťou veci navrhovateľovu žiadosť posúdiť a rozhodnúť o nej. K námietke, že zistenie skutkového stavu veci, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu) - že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľ už 4 roky nedostal žiadnu výhražnú sms správu, avšak nezobral v úvahu to, že navrhovateľ zmenil telefónne číslo svojho telefónu uviedol, že ani námietka nebola dôvodná. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom na vec sa vzťahujúceho administratívneho (azylového) spisu odporcu dospel k záveru, že niet rozporu medzi spisom a napadnutým rozhodnutím. Pokiaľ ide o konkrétnu námietku (že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľ už 4 roky nedostal žiadnu výhražnú sms správu, avšak nezobral v úvahu to, že navrhovateľ zmenil telefónne číslo svojho telefónu) súd konštatoval, že skutočnosť, že odporca v texte odôvodnenia neuviedol, že navrhovateľ si
jeho vyjadrenia zmenil telefónne číslo svojho telefónu nie je možné kvalifikovať ako rozpor so spisom. Krajský súd uviedol, že pri posúdení tejto námietky vychádzal z logického predpokladu, že navrhovateľ páchateľom útoku (ku ktorému došlo na Slovensku) neoznámil svoje telefónne číslo. Ak ho i napriek tomu získali, rovnakým spôsobom (ak by mali na tom záujem), mohli si toto nové telefónne číslo navrhovateľa zistiť obdobným spôsobom. V súvislosti s touto námietkou súd poznamenal, že navrhovateľ sa v doplňujúcom pohovore z 13.08.2014 (v ktorom okolnosti telefonických vyhrážok, resp. zmeny svojho telefónneho čísla prezentoval) odvolal na svoju výpoveď uskutočnenú počas vstupného pohovoru dňa 10.09.2013. Ako to však nepochybne vyplýva zo zápisnice z tohto vstupného pohovoru, navrhovateľ sa v tomto vstupnom pohovore žiadnym spôsobom nezmienil o telefonických vyhrážkach, resp. o vyhrážkach, ktoré by incidentu (jeho zbitiu) predchádzali. Podobne sa o žiadnych telefonických vyhrážkach nezmienil ani v priebehu podania vysvetlení, ktoré predchádzali začatiu konania o udelenie azylu. Pokiaľ išlo o námietku vo vzťahu ku korupcii na Ukrajine v spojitosti s pasivitou ukrajinskej polície, nebolo
názoru krajského súdu pochýb o tom (čo konštatoval aj odporca), že na Ukrajine existuje relatívne veľká korupcia. Avšak skutočnosť, že tamojšia polícia nezistila páchateľov útoku na navrhovateľa (ku ktorému malo dôjsť v júni roku 1992) neznamená, že sa tak stalo dôsledkom skorumpovanosti konkrétneho policajného orgánu. Túto nepriamo vyslovenú domnienku prezentoval iba navrhovateľ. Naviac k tejto námietke krajský súd poznamenal, že navrhovateľ v roku 1993 Ukrajinu opustil a teda je reálna aj domnienka, že polícia páchateľov vypátrala, ale navrhovateľ sa o tom nedozvedel, nakoľko bol mimo ukrajinského územia. Naviac, ak by tomu bolo tak, ako to navrhovateľ tvrdil, že totižto k nevypátraniu útočníkov z roku 1992 nedošlo preto, lebo otec jedného z nich mal priateľa na polícii v Užhorode, takáto skutočnosť nemohla mať vplyv na správne rozhodnutie odporcu. Navrhovateľom prezentovaný útok z roku 1992, resp. následný postup ukrajinskej polície nie je prenasledovaním z dôvodu navrhovateľovej rasy, národnosti, náboženstva, zastavania jeho politických názorov či príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ktoré sú jednými z dôvodov - predpokladov udelenia azylu (§ 8 zákona o azyle). Naviac tiež, keď navrhovateľ sám vo vstupnom pohovore výslovne uviedol, že dôvodom jeho vycestovania z Ukrajiny boli dôvody ekonomické - teda práca vo firme jeho priateľa, ktorý mal pôsobiť na Slovensku. Ďalším dôvodom, prečo tento prezentovaný útok nemôže byť dôvodom na udelenie azylu je skutočnosť, že od jeho údajného uskutočnenia do podania žiadosti o azyl uplynulo 20 rokov, pričom navrhovateľ sa aj po roku 1993 opakovane na Ukrajinu vracal. Teda objektívne nemôže existovať príčinná súvislosť medzi týmto útokom z roku 1992 a podaním žiadosti o azyl z roku
dostupných informácií, bezpečnostná situácia na Ukrajine je vyhrotená výlučne v západných regiónoch krajiny, pričom najrizikovejšie regióny krajiny sú Donecká a Luhanská oblasť. Situácia v Kyjeve a západných mestách sa výrazne upokojila po mesiacoch poznačených násilnými protestmi začiatkom roka 2014. Nejestvujú žiadne informácie o tom, že by bezpečnosť obyvateľov v západnej časti Ukrajiny bola nejakým spôsobom ohrozovaná do takej miery, že by títo boli nútení svoje domovy z nejakých dôvodov opustiť.
hodnotenia extrémistického ohrozenia ISource: Free Ukraine - Rating of extremism in Ukraine z 22.4.2014/, v centrálna a západná časti Ukrajiny je hodnotená nulovým ohrozením. Uvedené informácie teda svedčia o tom, že v súvislosti s vnútroštátnym konfliktom na východe Ukrajiny by bezpečnosť menovaného v Zakarpatskej oblasti nebola ohrozená do takej miery, že by pri nútenom návrate čelil nejakej forme vážneho bezprávia. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250s prvá veta O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk
1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
1 O.s.p.
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
f) zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR a súčasne o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a z prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009) V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia, (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009) Z obsahu administratívneho spisu (zo zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 04.09.2013) je zrejmé, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti o azyl uviedol obavy o svoj život, pretože je prenasledovaný ľuďmi, ktorých riešil na území Ukrajiny ako policajt. Títo ľudia sa mu vyhrážali likvidáciou a stalo sa, že ho navštívili aj na území Slovenskej republiky v Senci. Povedali mu, že buď zaplatí veľkú čiastku peňazí (50 000 €) alebo ho zlikvidujú. Z tohto dôvodu sa na Ukrajinu nemôže a nechce vrátiť. Z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 10.09.2013 vyplýva, že dôvodom jeho dôvodom jeho žiadosti o azyl bolo, v rokoch 1984 až 1989 bol policajtom v meste Rachiv, bol zaradený na oddelení PPS (motorizovaná jednotka), ktoré vykonávalo nočné hliadky. V roku 1987 bol na jednom zákroku proti mladým chalanom vo veku 19 rokov, zadržali ich, mali pri sebe zbraň, pričom zbili vrátnika a plánovali ukradnúť peniaze z pokladne štátnych lesov. Týchto mužov odsúdili, ale po návrate z výkonu trestu prišli k nemu domov, čo bolo v júni 1992. Štyria mladí muži ho zbili a napadli aj jeho ženu. Podal na nich trestné oznámenie, ale nič sa nedialo. Neskôr sa dozvedel, že otec jedného z nich mal priateľa náčelníka polície v Užhorode. Mal opakované vyhrážky a preto sa rozhodol odísť z Ukrajiny. Pred tromi rokmi, keď pracoval s priateľkou v Senci pri bufete, prišli k nemu dvaja Ukrajinci, zbili ho a nútili podpísať papier, že im dlhuje 50 000 €. Tento doklad im nepodpísal. Vyhrážali sa mu, že ho zabijú, ak im peniaze nedá. Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi ako žiadateľovi o azyl „sur place“ bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť. Navrhovateľ sám neuvádzal žiadny z dôvodov, ktoré dodatočne namietal jeho právny zástupca. Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o obavách z fyzickej likvidácie zo strany organizovanej, resp. zločineckej skupiny by bola pravdivá, neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že štátne orgány mu odopreli poskytnúť pomoc potom, ako sa na ne so žiadosťou o ochranu obrátil. Navrhovateľ sa
vlastných vyjadrení na políciu obrátil, následkom čoho týchto mužov odsúdili. Po návrate z výkonu trestu prišli títo k nemu domov, čo bolo v júni 1992, navrhovateľa zbili a napadli aj jeho ženu. Podal na nich trestné oznámenie, ale nič sa nedialo. Neskôr sa dozvedel, že otec jedného z nich mal priateľa náčelníka polície v Užhorode. Mal opakované vyhrážky, a preto sa rozhodol odísť z Ukrajiny. Z vyššie uvedeného vyplýva, že politický systém v Ukrajine bol v rozhodujúcom období, kedy bola spáchaná trestná činnosť, dostatočne efektívny pri poskytovaní ochrany porušených alebo ohrozených práv svojím občanom, čo preukazuje aj tá skutočnosť, že následkom spáchania trestnej činnosti zo strany príslušníkov organizovanej resp. zločineckej skupiny, bolo ich následné odsúdenie a vykonanie uloženého trestu. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ podal na páchateľov nové trestné oznámenie, avšak následne z krajiny pôvodu odišiel, nie je možné s určitosťou tvrdiť, že štátne orgány nekonali v dôsledku toho, že otec jedného z páchateľov mal priateľa náčelníka polície v Užhorode, teda že mu štátne orgány odmietli poskytnúť pomoc, pretože navrhovateľ nemohol disponovať po odchode z krajiny pôvodu relevantnými informáciami o stave trestného konania, poprípade o odsúdení a potrestaní páchateľov. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať, (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/72/2010 zo dňa 14.09.2010) V danej veci bolo potrebné posúdiť, či je nevyhnutné poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu v zmysle § 13a zákona o azyle. Miera preukázania hrozby vážneho bezprávia tak ako to vymedzuje citované ustanovenie, vymedzuje, aká vysoká musí byť pravdepodobnosť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu bude žiadateľ o azyl vystavený vážnemu bezpráviu. Miera dokazuje v podmienkach na poskytnutie doplnkovej ochrany formulovaná odlišne, ako je to pri azyle. „Reálne nebezpečenstvo“ sa v porovnaní s „opodstatnenými obavami (z prenasledovania)“ opiera skôr o objektívne kritéria, ktoré sú nezávislé od subjektívnej kategórie strachu. Vzhľadom na tento záver, tvrdenia žiadateľa o azyl o hroziacej ujme v krajine pôvodu budú len jedným z podkladov, s ktorými sa správny orgán musí vysporiadať pri náležitom zistení skutkového stavu. K ustáleniu, že v konkrétnom prípade žiadateľa o azyl existujú vážne dôvody domnievať sa, že mu hrozí reálne nebezpečenstvo vážneho bezprávia, totiž môže dôjsť aj vtedy, ak o niektorých z týchto dôvodov žiadateľ o azyl vôbec nevie (a teda o nich správnemu orgánu ani nemôže poskytnúť svoje tvrdenia). Zdrojom vážnych dôvodov budú okrem tvrdení žiadateľa predovšetkým informácie o krajine pôvodu. Napriek absencii tvrdení žiadateľa o azyl alebo nedostatku dôveryhodnosti analýzou ostatných dôkazov, napr. informácií o krajine pôvodu, správny orgán môže zistiť vážne dôvody, pre ktoré sa domnieva, že žiadateľovi o azyl v krajine pôvodu reálne hrozí vážne bezprávie. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd konštatuje, že správny orgán postupoval nesprávne, keď posudzoval podmienky za splnenia ktorých by bolo potrebné poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu. Odvolací súd dáva do pozornosti, že zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie, (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sža/72/2010 zo dňa 14. septembra 2010). Na rozdiel od krajského súdu odvolací súd záver odporcu o neexistencii predpokladov pre poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi, považoval za nepodložený a nesprávny. Odporca v časti odôvodnenia rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany
1 zákona o azyle len stroho konštatoval, že vnútroštátny konflikt prebieha vo východnej časti Ukrajiny (najmä Luhansk a Doneck), pričom stredná a západná časť krajiny je hodnotená nulovým ohrozením; ukrajinská ústava a zákony zaručujú svojím občanom slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovania do zahraničia, emigrácie aj repatriácie; v prípade korupcie a pôsobenia organizovaných skupín by útok na jeho osobu nemal žiadnu súvislosť s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením, a taktiež že problémy navrhovateľa súvisiace s útokom zo strany príslušníkov organizovaných skupín by určite prestali v prípade jeho presídlenia do inej časti krajiny. Krajský súd konštatoval, že v dôsledku konfliktu na Ukrajine by nebola osobná integrita navrhovateľa v prípade jeho návratu ohrozená. Z administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že už v priebehu azylového konania (posledná časť roka 2013, január a február 2014) na Ukrajine vypukli protesty potom, čo vláda prezidenta Janukoviča zamietla ďalekosiahlu dohodu s EU v prospech užšej spolupráce s Ruskou federáciou. Ukrajina zostala vnútorne rozladená, pričom celková situácia zostala nestabilná najmä vo východnej časti Ukrajiny (č. l. 186). Z neskorších správ vyplýva, že situácia na Ukrajine sa postupne zhoršovala. Vlna násilných demonštrácií po „referende“ na Kryme 16.03.2014 zahŕňajúca separatistické skupiny, provládne skupiny a iné demonštrácie a eskalácia násilia v regiónoch Doneck a Luhansk po „referende“ o vlastnej vláde konanom 11.05.2014 sú dôkazom pokračujúcich nepokojov. Boje medzi vládnymi vojskami a ozbrojenými skupinami sa zintenzívnili (č. 1. 180). UNHCR bolo znepokojené humanitárnou situáciou vo východnej Ukrajine. Tí, ktorí zostali v oblastiach postihnutých konfliktom nemali zásoby potravín, vody ani elektrinu (č. 1. 171). Z ďalších správ vyplynulo, že konflikt o Donbas sa začína meniť na vojnu medzi Ukrajinou a Ruskom (č. 1. 166). Z oznámenia MZVaEZ SR vyplynulo, že bezpečnostná situácia v ostatných oblastiach Ukrajiny (pozri, okrem Luhanska a Donecka) bola a je nepredvídateľná a môže sa veľmi rýchlo meniť. Vzhľadom na latentnú hrozbu nepokojov, prípadných ozbrojených útokov a nárastu kriminality, ministerstvo neodporúčalo slovenským občanom cestovať do uvedených oblastí.
kriminologických odhadov sa ukrajinský organizovaný zločin po rozpade ZSSR stal jedným z tvorcov obchodných štruktúr, a to ako v štátnom, tak neštátnom sektore ekonomiky, začal ovplyvňovať aj fungovanie štátnych inštitúcii a politikov. Analýzy kriminálnej situácie po r. 2000 naznačujú, že všetky oblasti hospodárstva sú organizovaným zločinom ovplyvňované. Zvlášť kritická situácia je o. i aj v Lvovské oblasti (pozn. západná časť Ukrajiny). V rámci korupčných sieti prepájajú nielen organizovaný zločin, obchod a politiku, ale ovplyvňujú aj bezpečnostné orgány, z čoho vyplýva, že okrem istoty vysokých príjmov je zaistená aj ochrana pred trestným stíhaním (č.
1 O.s.p. a § 250ja ods. 3 prvá veta O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. a § 2501 ods. 2 O.s.p. tak, že Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/31/2014-24 zo dňa 17.12.2014 v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie odporcu č. ČAS: MU-414-33PO-Ž-2013 zo dňa 09.09.2014 o neudelení azylu potvrdil a rozsudok krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany zmenil tak, že rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a v tejto časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, aby sa odporca v ďalšom konaní zameral na zistenie skutočnej a aktuálnej situácie na Ukrajine z hľadiska existencie a trvania vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu ako aj možností faktickej ochrany civilistov zo strany štátu pred násilím páchaným organizovanými, resp. zločineckými skupinami. O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
ustanovenia § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. Navrhovateľovi, ktorý síce bol sčasti v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnil v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. a odporca nárok na náhradu trov konania nemá. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.