1 O.s.p. a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože túto povinnosť by bolo možné uložiť vedľajšiemu účastníkovi iba spolu so žalovaným, ktorý však o podanom odvolaní nemal vedomosť. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu v jeho potvrdzujúcom výroku (voči výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi) podal včas dovolanie vedľajší účastník (ďalej aj ,,dovolateľ,,). Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že odvolací súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. porušením zásady dvojinštančnosti konania a práva na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolaciemu súdu vytýkal nerešpektovanie ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Účastníci sa nemali možnosť vyjadriť k aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré nebolo dovtedy pri rozhodovaní o trovách konania použité, lebo súd prvého stupňa o náhrade trov konania rozhodol len podľa § 146 ods. 1, 2 O.s.p. Navyše aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. nebola odvolacím súdom riadne odôvodnená a neboli ani splnené podmienky pre jej použitie. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľ ho označil ako arbitrárne a nepreskúmateľné, absentovala v ňom reakcia na jeho odvolaciu argumentáciu a nekorešpondovalo s náležitým zistením skutkového stavu. Dovolateľ bol toho názoru, že zo strany odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu princípu právnej istoty, nakoľko sa odvolací súd nevysporiadal s odlišnou právnou argumentáciou obsiahnutou v rozhodnutiach iných krajských súdov, ktoré v obdobných veciach priznali náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za služby právnej pomoci. Dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V súvislosti s touto námietkou podrobne rozobral pôsobenie vedľajšieho účastníka pri ochrane spotrebiteľa ako aj účelnosť jeho postupu v konaní. Žalobca sa k dovolaniu vedľajšieho účastníka vyjadril a uviedol, že dovolanie považuje za nedôvodné a procesne neprípustné. Žiadal, aby ho dovolací súd zamietol a uplatnil si právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za správne a dostatočne odôvodnené. Bol toho názoru, že dovolateľ musí s ohľadom na svoj cieľ disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou na zabezpečenie jeho realizácie. Poukázal tiež na spôsob financovania združenia a množstvo konaní, do ktorých vstúpilo a nebola mu priznaná náhrada trov konania z dôvodu neúčelnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia (o. i.) vtedy, ak ide o uznesenie o trovách konania. Dovolateľ napadol dovolaním uznesenie, ktorým odvolací súd rozhodol o trovách konania. Takéto uznesenie je v § 239 ods. 3 O.s.p. zaradené medzi uznesenia, v prípade ktorých je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 239 O.s.p. neprichádza do úvahy. So zreteľom na obsah dovolania a tiež § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolateľ v dovolaní výslovne namietal, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, že v prejednávanej veci bola vedľajšiemu účastníkovi súdom odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Vedľajší účastník videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že odvolací súd postupoval procesne nesprávne keď ho v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. osobitne nevyzval na vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Inými slovami dovolateľ namietal tzv. prekvapivé súdne rozhodnutie. Súdna prax sa ustálila v názore, že procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania nemôže mať atribúty, tzv. prekvapivého rozhodnutia. V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2 O.s.p. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že vedľajší účastník má odlišný názor, než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal s časovo predchádzajúcimi rozhodnutiami iných krajských súdov v analogických veciach, v ktorých mu ako vedľajšiemu účastníkovi bola priznaná náhrada trov konania. Keďže odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon od doterajšej rozhodovacej praxe iných krajských súdov, porušil princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Vzhľadom na okolnosti prípadu je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že v otázke rozhodovania súdov o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka v analogických veciach neexistovala kontinuálna a stabilizovaná súdna prax. Práve naopak, v tejto otázke v čase rozhodovania odvolacieho súdu panovala názorová nejednotnosť krajských súdov, pričom dovolací súd o tejto otázke ešte nerozhodoval. Z tohto dôvodu, nie je možné označiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci ako odklon od doterajšej judikatúry v analogických veciach, keď v čase jeho rozhodovania boli inými krajskými súdmi vydané rozhodnutia zastávajúce ten právny názor, že vedľajší účastník nemá právo na náhradu trov konania pre ich neúčelnosť, teda protichodné rozhodnutia. Uvedená nejednotnosť rozhodovania krajských súdov v konečnom dôsledku vyústila až do podania mimoriadnych dovolaní generálnym prokurátorom, o ktorých rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Vedľajší účastník nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo len úspešnému žalobcovi, stojacemu na opačnej strane v spore (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.); dovolací súd mu ale nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 O.s.p.), ktoré videl v doterajšej nejednotnosti rozhodovania nižších súdov o otázke účelnosti trov právneho zastúpenia, ako aj v tom, že žalobca bol vo veci samej neúspešný, podal tzv. formulárovú žalobu. Priznaním náhrady trov dovolacieho konania by žalobca získal majetkový prospech voči tretej osobe nesúvisiaci s podstatou uplatnenej pohľadávky, čím by sa stratil samotný účel trov konania, ktoré sú nerozlučiteľne späté s hľadaním materiálnej pravdy v konaní, priznaná náhrada trov konania by tak znamenala len umelé získavanie trov právneho zastúpenia mimo reálneho predmetu sporu. Žalovanému v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. nevzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, lebo v spore vystupoval na strane neúspešného vedľajšieho účastníka, ich náhradu mu preto dovolací súd nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.