por. účinného do
2 Tr. zák. a § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do
3 Tr. zák. ho na výkon trestu zaradil do III. NVS. Proti tomuto rozhodnutiu podal obžalovaný odvolanie, pretože zníženie trestu o 1 rok oproti jeho zvýšeniu prostredníctvom asperačnej zásady o 7 rokov, ktorý mu bol uložený v pôvodnom konaní (22 rokov), sa javí ako nízke. Súd pri rozhodovaní o výške trestu vychádzal z trestnej sadzby od 15 do 25 rokov, pričom mu uložil trest v hornej polovici trestnej sadzby napriek tomu, že mal možnosť aplikovať nižší trest. Zníženie trestu o 1 rok pritom nezohľadňuje nález ústavného súdu. V minulosti nebol súdne trestaný, viedol riadny život, nemal problémy so zákonom, bolo mu udelených 9 disciplinárnych odmien, disciplinárne potrestanie nemal, preto mu mohol byť uložený úhrnný trest na dolnej hranici trestnej sadzby so zaradením do II. NVS s ohľadom na už vykonaný viac ako 10- ročný trest. Odvolaciemu súdu navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie alebo alternatívne zmeniť napadnutý rozsudok tak, že mu uloží úhrnný trest na dolnej hranici trestnej sadzby a na výkon trestu ho zaradí do II. NVS. K odvolaniu sa vyjadril prokurátor, ktorý považoval prvostupňové rozhodnutie za správne s poukazom na agresívny a trýznivý spôsob vykonania skutkov a nenapraviteľný následok vo vzťahu ku skutku v bode 1/ rozsudku, čo charakterizuje citovú ľahostajnosť osoby obžalovaného. Trestný čin vraždy spáchal ako osobnosť nevyrovnaná, citovo plochá, labilná, s emočným odstupom od okolia, preto odvolaciemu súdu navrhol odvolanie
por. zamietnuť. Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie po splnení zákonom stanovených podmienok a v súlade s písomnou žiadosťou obžalovaného z
por. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Tr. por.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 252 Tr. por.) primárne konštatoval, že odvolanie je prípustné (§ 245 ods. 1 Tr. por.) a keďže nezistil dôvod na rozhodnutie
1, ods. 3 Tr. por., preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd po preskúmaní predloženého spisu a rozsudku súdu prvého stupňa zistil, že krajský súd rozhodol správne a v súlade so zákonom. Výška trestu odňatia slobody plne závisela od úvahy súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom svoje rozhodnutie odôvodnil. Aj
názoru najvyššieho súdu nebolo vzhľadom na okolnosti, motív a závažnosť najmä spáchaného trestného činu pod bodom 1/ rozsudku dôvodné uložiť obžalovanému trest na dolnej hranici trestnej sadzby. Krajský súd pri ukladaní trestu prihliadol na riadny život obžalovaného pred spáchaním skutkov, čo vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť, preto opakujúce sa námietky obžalovaného v tejto časti sú irelevantné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že nález ústavného súdu zrušil povinnosť súdov pri aplikácii asperačnej zásady ukladať tresty nad hornú polovicu zvýšenej trestnej sadzby, avšak nemá vplyv na uváženie súdu uložiť trest v rámci zákonnej trestnej sadzby, a to i v jej hornej polovici.
1 písm. c/ Tr. zák. súd zaradí páchateľa spravidla do tretej nápravnovýchovnej skupiny, ak sa mu ukladá trest ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi (§ 41) alebo trest za niektorý z trestných činov uvedených v § 62.
3 Tr. zák. súd môže zaradiť páchateľa do inej nápravnovýchovnej skupiny, než do ktorej má byť
odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a na stupeň a povahu narušenia páchateľa za to, že bude jeho náprava a prevýchova v inej skupine lepšie zaručená; do tretej nápravnovýchovnej skupiny zaradí však vždy páchateľa, ktorému bol uložený výnimočný trest. Krajský súd uložil obžalovanému úhrnný výnimočný trest odňatia slobody, preto ho správne zaradil do III. NVS. Na diferenciáciu by nemala vplyv ani absencia výnimočného trestu, ktorý bol uložený správne vzhľadom na trýznivý spôsob spáchania skutku v bode 1/ rozsudku a na osobe mladšej ako 15 rokov, pretože v zmysle § 39 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. sa do tretej nápravnovýchovnej skupiny zaradí páchateľ, ktorému sa uložil trest za niektorý z trestných činov uvedených v § 62 Tr. zák., kam patrí i trestný čin vraždy
zák. a sexuálneho násilia
2, ods. 3 Tr. zák. Najvyšší súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o ňom a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v druhostupňovom konaní. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. S právnymi námietkami obhajoby sa súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na súde vyššieho stupňa. Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie obžalovaného B. L.
por. ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.