ZAISTENIE

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sža/3/2015 Identifikačné číslo spisu: 7014201429 Dátum vydania rozhodnutia: 20.01.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Zuzana Ďurišová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014201429.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: I. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýria, bez platného cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice, Trieda SNP č. 35, 040 11 Košice, o preskúmanie rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-36-028/2014 zo dňa 05.11.2014 o zaistení, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9. decembra 2014 č. k. 9Sp/58/2014-24, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 9Sp/58/2014-24 zo dňa 9. decembra 2014 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Odôvodnenie I. Predmet konania Krajský súd v Košiciach uznesením uvedeným vo výroku rozhodnutia zastavil konanie a vec postúpil na prejednanie a rozhodnutie Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu konania nepriznal. V dôvodoch uznesenia uviedol, že navrhovateľ sa opravným prostriedkom zo dňa 12.11.2014 domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia odporcu č.p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-36-028/2014 zo dňa 05.11.2014, ktorým odporca podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodol o žiadosti navrhovateľa o bezodkladné prepustenie cudzinca zo dňa 06.10.2014 tak, že účel zaistenia navrhovateľa naďalej trvá. Krajský súd uviedol, že v zmysle ustanovenia § 103 v spojení s § 246c ods. 1 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať (podmienky konania). S poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 OSP konanie zastavil. Krajský súd svoj záver o tom, že konanie je potrebné zastaviť a vec postúpiť na prejednanie a rozhodnutie Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov odvodil z dôvodov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 557/2012-39, v ktorom ústavný súd uviedol, že právo na periodickú kontrolu dôvodnosti zaistenia je výslovne zakotvené v ustanovení § 90 ods. 2 písm.

1. d){v prejednávanej veci § 90 ods. 1 písm. d)} zákona o pobyte cudzincov. Ústavne, resp. dohovoru konformný výklad by preto mal byť taký, že zaistená osoba má právo požiadať správny orgán o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia, pričom tento je povinný o takejto žiadosti vydať rozhodnutie so všetkými obsahovými a formálnymi náležitosťami, vrátane poučenia o opravnom prostriedku. Zaistená osoba môže potom následne podať návrh na preskúmanie takéhoto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p.. Na podporu svojho názoru, že predmetnú vec je potrebné postúpiť na prejednanie a rozhodnutie Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov krajský súd citoval ustanovenie§ 53 Správneho poriadku a ustanovenie § 247 ods. 2 OSP pričom zdôraznil, že ustanovenie § 90 zákona o pobyte cudzincov, ktorý je k ustanoveniu § 53 Správneho poriadku vo vzťahu lex specialis, neustanovuje osobitnú úpravu odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu o žiadosti skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia. Vzhľadom k tomu, že z ustanovenia § 58 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšie vyššieho stupňa, nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, rozhodol tak, že vec po zastavení konania podľa § 104 ods. 1 OSP postúpil odvolaciemu správnemu orgánu najbližšie vyššieho stupňa, ktorým je Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 146 ods. 1 písm.
2. c)O.s.p. v spojení s ustanovením § 246c O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhovateľ predovšetkým poukázal na ustanovenie čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva, že každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Ďalej poukázal na ustanovenie § 53 Správneho poriadku (ďalej len „SP“) a ustanovenie § 57 ods. 1 SP, podľa ktorého správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní účastníci konania súhlasia. Napokon citoval ustanovenie § 57 ods. 2 SP, podľa ktorého ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok Sakik a iní proti Turecku (sťažnosti č. OO023878/94 - OOO23883/94), z ktorého vyplýva, že preskúmanie rozhodnutia, ktoré trvalo 12 dní, nesplnilo požiadavku citovaného článku 5 ods. 4 na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody. Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol, že bol vydaný aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. US 6/07-52 z 10. apríla 2008, podľa ktorého je možné a primerané súdne preskúmanie pozbavenia slobody sťažovateľa vykonať v lehote pätnástich dní. V uvedenom náleze Ústavný súd konštatoval, že nedodržaním uvedenej lehoty došlo k hrubému porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti pozbavenia slobody podľa či. 5 ods. 4 Dohovoru. V napadnutom rozhodnutí podľa navrhovateľa krajský súd dospel k záveru, že postup vo veci navrhovateľa, ktorý je konformný s Dohovorom je taký, že navrhovateľ má proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podať odvolanie. Správny orgán prvého stupňa má lehotu 30 dní na postúpenie veci nadriadenému orgánu. Nadriadený orgán nemá žiadnu zákonom stanovenú lehotu na vybavenie odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Taktiež jediná zákonom stanovená lehota pre vydanie rozhodnutia podľa piatej časti druhej hlavy OSP je stanovená v § 247 ods. 4. Toto ustanovenie sa však netýka prejednávanej veci, ale rozhodovania vo veciach vyvlastnenia. Z vyššie uvedených skutočností podľa navrhovateľa vyplýva, že záver krajského súdu v napadnutom rozhodnutí nie je správny, nakoľko z § 57 ods. 2 SP vyplýva, že už len správny orgán prvého stupňa môže predtým, ako vec postúpi nadriadenému orgánu, o odvolaní účastníka konania vo veci jeho pozbavenia osobnej slobody rozhodovať aj 30 dní, čo je v príkrom rozpore s výkladom čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ako aj v rozpore s uvedenými rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. US 6/07-52 z 10. apríla 2008. Odvolaciemu správnemu orgánu a ani súdu, ktorý rozhoduje o žalobách podľa piatej časti druhej hlavy OSP žiadne zákonné ustanovenie neurčuje lehotu, v ktorej majú tieto orgány rozhodovať. Nemožno sa tak ani domnievať, že celý procesný postup v prejednávanej veci, ktorý je podľa krajského súdu správny, by aj s prihliadnutím k dĺžke trvania doručovania medzi jednotlivými orgánmi, dĺžke trvania doručovania účastníkom a s prihliadnutím k § 57 by skončil vydaním súdneho rozhodnutia o zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody do 12 - 15 dní. Navrhovateľ sa preto domnieva, že jediný konformný výklad Dohovoru v prejednávanej veci je ten, že proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, týkajúceho sa zaistenia účastníka konania je prípustný opravný prostriedok, o ktorom bude súd rozhodovať postupom podľa piatej časti tretej hlavy OSP a v lehotách stanovených v § 250sa OSP. Len takýmto postupom je možné dodržať lehotu na rozhodnutie súdu o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. Navrhovateľ dôvodil, že zmyslom a účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je poskytnúť osobe pozbavenej osobnej slobody čo najúčinnejšiu a najrýchlejšiu ochranu pred prípadným nezákonným zásahom do práva na osobnú slobodu. Záver krajského súdu tak podľa navrhovateľa nemôže byť správny. Navrhol rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu Odporca k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že vyjadrovať sa k skutočnostiam uvádzaným navrhovateľom týkajúcim sa odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach číslo 9Sp/58/2014-24 zo dňa 09.12.2014, ako aj k ním citovanej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky považuje za irelevantné, nakoľko ich posúdenie je v kompetencii krajského súdu, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu spolu s predchádzajúcim konaním, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. V správnom súdnictve podľa piatej časti OSP (§ 244 a nasl. OSP) preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy ( § 244 ods. l OSP). Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým je Slovenská republika (čl. 1 Ústavy SR). Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa tretej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 1 OSP) . Podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Správny súd preskúmava aj zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému zákon nepripúšťa odvolanie. Pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie o žalobách je správne súdnictvo založené na princípe generálnej klauzuly v zmysle čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej súdy v zásade môžu a musia preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy. Rozsah právomoci súdov pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú (§ 248 O.s.p.). V správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti preskúmavajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.) Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky navrhovateľa posudzoval, či rozhodnutie vydané správnym orgánom podľa § 90 zákona o pobyte má byť preskúmané súdom podľa druhej alebo tretej hlavy OSP. Teda, či postup krajského súdu, ktorý konanie zastavil a vec postúpil správnemu orgánu - najbližšie vyššieho stupňa bol správny nielen s poukazom na ustanovenia Správneho poriadku, OSP a dôvodov nálezu, ktorým krajský súd rozhodnutie odôvodnil, ale či takýto jeho názor bol správny aj vo svetle dôvodov, ktorými navrhovateľ jeho právny názor spochybňoval, najmä s poukazom na judikatúru ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej navrhovateľ vychádzal pri úvahe o nesprávnosti právneho záveru krajského súdu. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že konanie správneho orgánu predstavuje stanovený postup, ktorý správny orgán musí dodržiavať pri rozhodovaní v konkrétnych veciach. Výsledkom rozhodovania ako prejavu výkonu verejnej moci správneho orgánu je vydanie rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na právne postavenie fyzických a právnických osôb. Správny poriadok je procesnoprávnym predpisom, ktorý má všeobecný charakter. V danom prípade správny orgán vydal rozhodnutie podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ktorým rozhodol o žiadosti navrhovateľa o prepustenie zo zaistenia, že účel zaistenia navrhovateľa naďalej trvá. Vo výroku rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o bezodkladné prepustenie, bolo vydané v súlade s § 46 a § 47 Správneho poriadku. Zákonodarca výslovne nezakotvil v ustanovení § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov právo brániť sa proti prvostupňovému rozhodnutiu podaním riadneho opravného prostriedku. Ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov ukladá policajnému útvaru povinnosť skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov neustanovuje osobitnú úpravu odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu o žiadosti skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia. Podľa § 53 ods. 1 SP, proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal. V zmysle ustanovenia § 58 ods. 1 Správneho poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšie vyššieho stupňa, nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Vzhľadom k tomu, že osobitný zákon v danom prípade zákon o pobyte cudzincov neustanovil inak, kto je odvolacím správnym orgánom, krajský súd správne konanie zastavil podľa prvej vety ustanovenia § 104 ods. 1 OSP a podľa druhej vety uvedeného ustanovenia vec postúpil Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov, ktorý je správnym orgánom najbližšie vyššieho stupňa, teda nadriadeným správnemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Uvedený právny záver je konformný jednak s odôvodnením rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 557/2012-39 z ktorého vyplýva, že právo na periodickú kontrolu dôvodnosti zaistenia je výslovne zakotvené v ustanovení § 90 ods. 2 písm.
3. d){v prejednávanej veci § 90 ods. 1 písm. d)} zákona o pobyte cudzincov. Ústavne, resp. dohovoru konformný výklad by preto mal byť taký, že zaistená osoba má právo požiadať správny orgán o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia, pričom tento je povinný o takejto žiadosti vydať rozhodnutie so všetkými obsahovými a formálnymi náležitosťami, vrátane poučenia o opravnom prostriedku. Zaistená osoba môže potom následne podať návrh na preskúmanie takéhoto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p.. Je pravdou, že napadnuté rozhodnutie odporcu správnym poriadkom stanovené náležitosti (§ 47) obsahuje a obsahuje aj poučenie o opravnom prostriedku. Keďže zákon č. 404/2011Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje ustanovenie, ktoré by vylučovalo aplikáciu správneho poriadku pri rozhodovaní podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, krajský súd správne ustálil, že navrhovateľ podal proti rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom musí rozhodnúť odvolací správny orgán, ktorým je správny orgán najbližšie vyššieho stupňa, t. j. nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Právoplatné rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu podlieha preskúmavacej právomoci súdu na základe podanej žaloby (§ 247 a nasl. O.s.p.), a to podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pretože právny záver krajského súdu nachádza oporu v citovaných ustanoveniach Správneho poriadku, OSP ako aj judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a nie je ani v rozpore s judikatúrou ESĽP, na ktorú sa navrhovateľ odvoláva. Navrhovateľom citované závery z rozhodnutia Sakik a iní proti Turecku (sťažnosť č. OO023878/94 - OOO23883/94), z ktorého vyplýva, že preskúmanie rozhodnutia, ktoré trvalo 12 dní, nesplnilo požiadavku citovaného článku 5 ods. 4 na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody sa totiž netýkalo preskúmania rozhodnutia, ktoré bolo výsledkom periodickej kontroly dôvodnosti zaistenia cudzinca, ale rozhodnutia, ktorým došlo k zaisteniu cudzincov. Kým pri rozhodovaní o zaistení zákonodarca stanovil v zákone o pobyte cudzincov (§ 88 ods. 8), že o opravnom prostriedku rozhodne súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku (§ 250sa OSP) a stanovil, že na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení alebo proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia sa použijú ustanovenia § 250l až 250s, ak nie je v odsekoch 2 až 7 ustanovené inak, teda stanovil, že súdy budú preskúmavať rozhodnutie správneho orgánu podľa tretej hlavy piatej časti OSP a stanovil tiež lehotu (najneskôr do siedmich pracovných dní od doručenia návrhu na súd), v ktorej má rozhodnúť prvostupňový súd a súčasne stanovil lehotu, v ktorej má o odvolaní rozhodnúť odvolací súd (do siedmich pracovných dní), v konaní podľa § 90 zákona o pobyte cudzincov, ktoré ukladá policajnému útvaru povinnosť skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia zákonodarca nestanovil osobitnú úpravu odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu o žiadosti skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia. Uvedenú problematiku zákonodarca explicitne nezahrnul ani pod ustanovenie § 250 sa ods. 1 OSP, teda pod typy konaní, na ktoré sa použijú ustanovenia tretej hlavy piatej časti OSP. Rovnako tak nestanovil lehotu súdom, v ktorej majú či už o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu, resp. o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu rozhodnúť. Z rozdielnosti tejto úpravy podľa odvolacieho súdu vyplýva, že medzi rozhodovaním správneho orgánu o zaistení, resp. predĺžení lehoty zaistenia a rozhodovaním o trvaní účelu zaistenia zákonodarca videl určitý rozdiel, ktorý podľa odvolacieho súdu spočíva predovšetkým v tom, že pri zaistení cudzinca, ktoré sa preskúmava ako neprávoplatné rozhodnutie podľa tretej hlavy piatej časti OSP je nutné rozhodnúť v zákonom stanovenej lehote práve preto, že dochádza k zásahu do práva na slobodu garantovaného čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 1 písm.
4. f)dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Pokiaľ teda správny orgán rozhodoval o tom, že účel zaistenia trvá, nerozhodoval explicitne (výslovne, priamo) o zaistení cudzinca, pretože k zaisteniu cudzinca došlo predchádzajúcim rozhodnutím správneho orgánu, ktorého preskúmateľnosť prichádzala do úvahy podľa požiadaviek na urýchlené rozhodnutie v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru a ustanovením § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ktoré zákonodarca zahrnul pod typy rozhodnutí, ktorých zákonnosť súdy preskúmavajú v zrýchlenom konaní so stanovením lehoty na rozhodnutie pre prvostupňový ako aj odvolací súd. Citované ustanovenia čl. 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru takisto používajú termín zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody. Nie však rozhodnutie o trvaní účelu zaistenia, ktorému bezpochyby musí predchádzať rozhodnutie o zaistení cudzinca, ktorého zákonnosť súdy preskúmavajú v zákonom stanovenej lehote v súlade s požiadavkami stanovenými v čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Pri rozhodovaní o trvaní účelu zaistenia lehoty, v ktorých majú súdy rozhodnúť síce stanovené nie sú, zrejme práve preto, že súdy nepreskúmavajú explicitne rozhodnutie o pozbavení slobody, ale preskúmavajú rozhodnutie o zotrvaní cudzinca v zaistení, pretože účel zaistenia trvá, to však neznamená, že odvolací správny orgán, resp. súdy, ktoré takéto rozhodnutie preskúmavajú podľa druhej hlavy piatej časti nemajú naplniť požiadavku urýchleného rozhodovania týkajúceho sa preskúmania rozhodnutia o žiadosti cudzinca o prepustenie zo zaistenia. Hoci lehota na preskúmanie rozhodnutia nie je stanovená zákonom, požiadavku urýchleného rozhodovania vo veci súdneho prieskumu takéhoto rozhodnutia je nutné dodržať najmä s poukazom na to, že prakticky rozhodujú o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zotrvaní cudzinca v zaistení, čo nepochybne je zásahom do práv cudzinca na osobnú slobodu garantovaného čl. 5 ods. Dohovoru. Súdy teda nepreskúmavajú rozhodnutie o zaistení cudzinca, ten už totiž v zaistení je a to na základe predchádzajúceho rozhodnutia správneho orgánu, avšak preskúmavajú rozhodnutie o dôvodnosti zotrvania cudzinca v zaistení. Preto na požiadavku urýchleného rozhodovania (vo veci preskúmania rozhodnutia krajského súdu, ktorým tento konanie zastavil a vec postúpil Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov), reagoval Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že rozhodol v lehote 5 dní práve preto, že ide sa jedná o vec preskúmania rozhodnutia o trvaní účelu zaistenia. Hoci teda zákonodarca nestanovil lehotu, v ktorej majú súdy potom, ako im bude vec predložená po rozhodnutí odvolacieho správneho orgánu predložená rozhodnúť a to podľa druhej hlavy piatej časti OSP, požiadavka, aby o veci rozhodli urýchlene je aj s poukazom na citovanú judikatúru ústavného súdu a ESĽP namieste. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ustanovenia § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní neúspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.