1, 2 Tr. zák. o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 27. októbra 2014, sp. zn. PK-1T 20/2014, takto rozhodol: I.
1 písm. a/ Tr. por. zrušuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z
a/ Tr. por. o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 2. júla 2014, č. k. VII/2 Gv 62/13/1000-33, pre zločin prijímania úplatku
1, 2 Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že 16.01.2013 v čase o 20:41 h počas výkonu služby na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Šali si prostredníctvom SMS správy odoslanej z mobilného telefónneho čísla XXXX XXX XXX na jeho telefónne číslo XXXX XXX XXX dal sľúbiť úplatok vo forme finančnej hotovosti vo výške 50,- Eur od Mgr. Q. B., nar. XX.XX.XXXX, v tom čase príslušníka Policajného zboru, služobne zaradeného na Obvodnom oddelení PZ v Šali za to, že mu zistí informácie v súvislosti so zadržaním osoby V. H. príslušníkmi PZ, ku ktorému malo prísť dňa 15.01.2013, tento požadované informácie bližšie nezisteným spôsobom získal a následne ich poskytol Mgr. Q. B., ktorý ich zistenie požadoval, pričom mu oznámil konkrétne ktorými príslušníkmi PZ bol V. H. zastavený a kontrolovaný, na akom vozidle v tom čase jazdil a aké veci boli u neho nájdené, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. III.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 324 Tr. por. per analogiam zrušuje aj rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z
1, 2 písm. b/ Tr. zák., pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Odôvodnenie Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) podal na V. W. 2. júla 2014 na Špecializovaný trestný súd v Pezinku obžalobu pre zločin prijímania úplatku
1, 2 Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výroku rozsudku. Špecializovaný trestný súd 27. októbra 2014 rozsudkom, sp. zn. PK-1T 20/2014, uznal obžalovaného V. W. za vinného zo zločinu prijímania úplatku
1, 2 Tr. zák., po úprave na skutkovom základe, že 16.1.2013 v Šali na OO PZ ako referent stálej služby, po tom, čo o 20:41:18 hod. obdržal na svoj súkromný mobilný telefón SMS správu od Mgr. Q. B. so žiadosťou o zistenie informácií súvisiacich so zadržaním V. H. 16.1.2013 a s návrhom: „Za info 50e do hodiny“, sa o 20:44:37 hod. s Mgr. B. telefonicky spojil, ktorý mu upresnil požiadavky na informácie, ako aj ponuku slovami ...tak hovorím pade pre teba hneď..., po čom obžalovaný informácie služobnou linkou u kolegu PMJ Trnava zistil a o 21:04:42 hod. opäť zo súkromného mobilného telefónu zavolal Mgr. B. a slovami „tak, jak si sľúbil“ akceptoval jeho ponuku a po jeho príchode na OO PZ mu oznámil, ktorými príslušníkmi PZ bol V. H. zastavený a kontrolovaný, na akom vozidle v tom čase jazdil a aké veci boli u neho nájdené. Za to mu uložil
2, 38 ods. 2, 3, 36 písm. j/, 48 ods. 2 písm. a/, 61 ods. 1, 2 Tr. zák. tresty odňatia slobody vo výmere päť rokov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a zákazu činnosti - vykonávať štátnu službu príslušníka Policajného zboru na dobu päť rokov. Proti rozsudku podal obžalovaný na hlavnom pojednávaní odvolanie. Namietal úpravu skutkovej vety, ktorou súd porušil zásadu totožnosti skutku a obžalovaciu zásadu. Súd nesprávne vyhodnotil SMS správu a intonáciu hlasu obžalovaného na zvukovom zázname, ktorá nevyjadrovala akceptáciu úplatku. B. niekoľkokrát uviedol, že obžalovaný na prísľub úplatku nereagoval. B. poskytol W. informácie, ktoré boli H. známe a nemohli ovplyvniť priebeh konania vedeného proti nemu a nemali charakter obstarávania veci všeobecného záujmu. Zadováženie dôkazov použitím informačno-technického prostriedku v zmysle zák. č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane pred odpočúvaním") na základe súhlasov sudcu Krajského súdu v Bratislave z 11. januára 2013 bolo v rozpore so zákonom. Súd pri ukladaní trestu neprihliadol na § 39 ods. 1, 3 písm. d/ Tr. zák. B. bol odsúdený za rozsiahlejšiu a závažnejšiu trestnú činnosť na súhrnný trest odňatia slobody iba s podmienečným odkladom. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ho spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok sa stal. Alternatívne žiadal zrušiť výrok o treste a uložiť mu trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby vo výmere od 2 do 3 rokov s podmienečným odkladom alebo s probačným dohľadom. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí zotrval na písomných dôvodoch odvolania. Prokurátor sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Na verejnom zasadnutí navrhoval odvolanie zamietnuť. Najvyšší súd ako súd odvolací na podklade odvolania obžalovaného zistil, že odvolanie podala oprávnená osoba včas. V rozsahu § 317 ods. 2 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané len v intenciách, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Tr. por. Po prieskume zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa je nesprávny - pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci (§ 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por.). I napriek tomu, že odvolací súd zistil v postupe prvostupňového súdu celý rad pochybení, ktoré by zakladali separátne dôvody na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu, považoval za potrebné a aj dostačujúce zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu iba
písm. a/ ods. 1 § 321 Tr. por., ktoré je primárne v poradí dôležitosti a po doplnení dokazovania sám vo veci rozhodol. Najvyšší súd po zrušení napadnutého rozsudku v zmysle tohto písmena, nemal zákonnú povinnosť preskúmavať ďalšie pochybenia, avšak chcel tak postupovať preto, lebo v doterajšej rozhodovacej činnosti súdov nižších stupňov sa spomínané nedostatky chronicky opakujú, čím sa závažným spôsobom znižujú princípy právneho štátu, právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a idey spravodlivosti.
5 Tr. por. odvolací súd môže konanie doplniť dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť. Odvolací súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie prečítaním vyžiadaných schém organizačnej štruktúry Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Prezídia Policajného zboru za roky 2012, 2013 a 2014 a celého spisu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK- 2T/19/2014, týkajúceho sa spoluobvineného Mgr. Q. B.. Prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného a svedkov, prečítaním listín, vypočutím nahrávok telefónnych odposluchov, na základe ktorých upravil skutkovú vetu (si dal sľúbiť úplatok) a uznal obžalovaného za vinného zo zločinu prijímania úplatku
1, 2 Tr. zák. Špecializovaný súd rozhodol i na podklade nezákonne získaných dôkazov v rámci odpočúvania uskutočneného v inej veci. Takéto dôkazy sú procesne nepoužiteľné. Sudca Krajského súdu v Bratislave 11. januára 2013 vydal súhlasy na použitie informačno-technického prostriedku
1 písm. b/ zákona o ochrane pred odpočúvaním, sp. zn. KS BA-V-48-1/2013-Ntt-2-48/2013 a KS BA-V-50-1/2013-Ntt-2-50/2013. Odôvodnil ich tým, že doposiaľ neustálení príslušníci na OR PZ Šaľa spolupracujú s osobami z prostredia organizovanej kriminality formou poskytovania informácií o plnení úloh PZ, priamou pomocou pri vykonávaní lustrácií v evidenčných systémoch Ministerstva vnútra SR, ako aj v iných systémoch štátnej správy, zabezpečujú počas výkonu služby rôzne listiny a doklady (KS BA-V-48-1/2013-Ntt-2-48/2013), resp. neustálený príslušník OR PZ Šaľa môže obchodovať s návykovými látkami, príp. jeho činnosť môže smerovať k prezrádzaniu akcií a úkonov súvisiacich s plnením úloh PZ. Podozrivý príslušník bol stotožnený s osobou Mgr. Q. B..
2 Tr. por. za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
tohto zákona alebo
osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede namieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. V zmysle zákona o ochrane pred odpočúvaním
2 informačno-technické prostriedky môže používať Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa (ďalej len "orgán štátu") v rozsahu
osobitných predpisov, § 4 ods. 3 písm. b/ žiadosť o použitie informačno-technického prostriedku (ďalej len „žiadosť“) sa predkladá písomne súdu príslušnému
. Žiadosť musí obsahovať informácie o predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní činnosti, pre ktorú sa podáva žiadosť, § 4 ods. 4 žiadosť predkladá orgán štátu, ktorý zamýšľa použiť informačno-technický prostriedok na uplatnenie svojej zákonom ustanovenej pôsobnosti (§ 2 ods. 2), § 4a na rozhodovanie o použití informačno-technického prostriedku
tohto zákona je vecne príslušný a) krajský súd s pôsobnosťou
osobitného predpisu vo vzťahu k vojenským objektom, vojenským zariadeniam, osobám vykonávajúcim vojenskú službu a civilným zamestnancom v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky v súvislosti s ich pracovnou činnosťou alebo ak je žiadateľom vojenské spravodajstvo; to neplatí ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, b) krajský súd v ostatných prípadoch; to neplatí ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu. Súd nesmie rozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom predpokladané náležitosti a takúto žiadosť vráti žiadateľovi. Žiadosť o udelenie súhlasu predložila Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby západ, Bratislava, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „sekcia"). V zmysle nariadenia č. 57 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 27. augusta 2007 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (vestník, ročník 2007, čiastka 57) patrí sekcia do organizačnej štruktúry Ministerstva vnútra. Nariadením č. 117 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 27. augusta 2010 o podriadenosti útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (vestník, ročník 2010, čiastka 45) sa sekcia podriadila priamo ministrovi vnútra. Sekcia
organizačnej štruktúry ministerstva vnútra predstavuje jej samostatnú organizačnú zložku, výlučne podriadenú ministrovi vnútra, nezávislú od polície a existujúcu mimo štruktúr Policajného zboru. Sekcia na úseku inšpekčnej služby síce využíva informačno-technické prostriedky a zabezpečuje ich používanie, avšak ani z jej kompetencií nevyplýva podávanie aj žiadostí o udelenie súhlasu.
zákona o ochrane pred odpočúvaním sú príslušnými na podanie žiadosti Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa. V zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore je súčasťou policajného zboru služba kriminálnej, finančnej, poriadkovej, dopravnej, železničnej polície, ochrany objektov, hraničnej a cudzineckej polície, osobitného určenia, ochrany určených osôb, inšpekčnej služby a kriminalistický a expertízny ústav. Z organizačnej štruktúry policajného zboru, ktorú si odvolací súd pripojil za roky 2012, 2013 a 2014 z Prezídia Policajného zboru, vnútorného odboru kancelárie prezidenta Policajného zboru, oddelenia konzultantov a organizácie, pritom vyplýva, že inšpekčná služba v ňom nie je začlenená. V prípade Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodne sa nejedná o zložku Policajného zboru a ani iný subjekt spadajúci pod niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných v ustanovení § 2 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním. Na tomto závere nič nemení ani obsah nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 30 z 29. februára 2012 (vestník, ročník 2012, čiastka 18) o používaní informačno-technických prostriedkov. I keď zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v § 4 ods. 1 predpokladá v rámci organizácie Policajného zboru existenciu inšpekčnej služby, Policajný zbor takúto službu nevytvoril, nemá ju zriadenú, resp. bola presunutá na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Dôvodová správa k zák. č. 155/2003 Z. z. uvádza, že „Návrh nového znenia § 6 predpokladá ponechať podriadenosť Policajného zboru ministrovi vnútra s tým, že sa súčasne navrhuje, aby služby Policajného zboru uvedené v § 4 a útvar kriminalisticko-expertíznych činností riadil prezident Policajného zboru, ak minister neurčí inak. Pokiaľ ide o prezidenta Policajného zboru, navrhuje sa, aby tohoto vymenúval a odvolával minister. Súčasne sa navrhuje, aby útvary Policajného zboru boli organizované spravidla
organizácie súdov. Uvedená úprava umožňuje požadovanú flexibilitu riadiacich vzťahov v Policajnom zbore a zachováva postavenie ministra ako štatutárneho orgánu Ministerstva vnútra SR". Pravdou je, že zák. č. 155/2003 Z. z. účinným od 1. júla 2003 bol zmenený obsah § 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore s tým, že služby Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a útvary Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a 2 riadi prezident Policajného zboru, ak minister neurčí inak. Táto zmena rozhodne nedáva legislatívny základ na vyňatie inšpekčnej služby zo zložiek patriacich Policajnému zboru a zriadenie a vytvorenie inšpekčnej služby, alebo jej preloženie na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a už vôbec nie na to, aby ju riadil minister vnútra. Táto služba aj po novelizácii zákona o Policajnom zbore zák. č. 155/2003 Z. z. nestratila status organizačnej súčasti Policajného zboru práve preto, aby minister vnútra, ktorý reprezentuje výkonnú moc, nebol v subordinačnom postavení policajtom z inšpekčnej služby. Je to zrejmé už zo spomínanej dôvodovej správy k zák. č. 155/2003 Z.z., kde sa doslova konštatuje, že novelizačná úprava § 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore má umožniť flexibilitu riadiacich vzťahov v rámci a nie mimo Policajného zboru. Zároveň to napokon výslovne a nepochybne vyplýva aj z prvej vety ods. 2 § 4 zákona o Policajnom zbore, v zmysle ktorého služby Policajného zboru pôsobia v rámci útvarov Policajného zboru, ktoré zriaďuje a zrušuje minister; zároveň určuje náplň ich činností a vnútornú organizáciu.
č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy okrem iného i pre c) Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor. Najvyšší súd konštatuje, že možnosť ministra vnútra v zmysle novelizovaného § 6 zákona o Policajnom zbore, v záujme zabezpečenia flexibility riadiacich vzťahov vždy, ale len v rámci Policajného zboru (prvá veta ods. 2 § 4 zákona o Policajnom zbore ), znamená iba dispozíciu určiť, že služby Policajného zboru predpokladané v § 4 ods. 1 a útvary Policajného zboru v § 4 ods. 1 a 2, môže okrem prezidenta riadiť aj iný reprezentant (funkcionár, štatutár) Policajného zboru, ale rozhodne to neznamená, že ním môže byť priamo minister vnútra, alebo iný reprezentant (funkcionár, štatutár) ministerstva vnútra alebo, že by sa dokonca služby a útvary predpokladané v § 4 ods. 1 a 2 stali organizačnou zložkou a súčasťou ministerstva vnútra. Keby sa pripustil iný výklad, znamenalo by to, že Policajný zbor bezprostredne a priamo neriadi apolitický profesionál, policajt, ale minister vnútra a Policajný zbor ako celok je de facto politicky riadený cez politika a dostáva sa do jeho úplnej závislosti. Na tomto konštatovaní nič nemení ani to, že
1 citovaného zákona je Policajný zbor v konečnom dôsledku podriadený ministrovi vnútra. Táto podriadenosť, vždy však prostredníctvom prezidenta Policajného zboru, je logická vzhľadom na to, že ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy
c/ zák. č. 575/2001 Z. z. Ani z účelu zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ale ani z účelu zákona o Policajnom zbore nevyplýva, že by ministerstvo vnútra okrem toho, že je ústredným orgánom štátnej správy i pre Policajný zbor, bolo aj bezprostredne a priamo riadiacim orgánom policajných služieb a útvarov predpokladaných v § 4 ods. 1 a 2 zákona o Policajnom zbore. Pokiaľ by to bolo možné,
analógie by to znamenalo, že ministerstvo spravodlivosti, ktoré je
zák. č. 575/2001 Z. z. ústredným orgánom štátnej správy i pre súdy (§ 13 ods. 1), je aj ich riadiacim orgánom a riadi ich v tom, ako majú konať a rozhodovať v konkrétnych veciach. Pokiaľ minister vnútra nariadením č. 57 z
2 zák. zák. č. 166/2003 Z. z. ak sa majú informácie získané použitím informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz v trestnom konaní, vyhotoví orgán štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku; k písomnému záznamu orgán štátu priloží záznam a jeho doslovný prepis. Informácie získané použitím informačno-technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti, sa môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou možno použiť informačno-technický prostriedok. Trestný poriadok v zmysle ustanovenia § 115 ods. 1 povoľuje využitie odpočúvania okrem iného, aj pri trestných činoch korupcie. Obžalovanému je kladené za vinu spáchanie zločinu prijímania úplatku, ktorý v zmysle § 14 písm. e/ Tr. por. patrí do pôsobnosti Špecializovaného súdu. Informácie získané na základe zákona o ochrane pred odpočúvaním by v súlade s § 7 ods. 2 bolo možné použiť ako dôkaz v trestnom konaní, avšak pri trestnom čine prijímania úplatku je príslušným na vydanie súhlasu v súlade s § 4a písm. b/ zák. č. 166/2003 Z. z. sudca Špecializovaného súdu. V danom prípade, ale vydal súhlas sudca krajského súdu a navyše v inej veci, preto použitie informácie vo veci obžalovaného Príbelského nebolo prípustné aj z týchto dôvodov. Opačným postupom by došlo k porušeniu ústavného práva obžalovaného na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy. Aj keby bol súhlas sudcu na aplikáciu informačno-technického prostriedku v súlade so zákonom, s poukazom na § 115 ods. 7 Tr. por. by takto zistené informácie nebolo možné použiť ako dôkaz, keďže v čase ich získania sa neviedlo trestné stíhanie proti obžalovanému W.. Získaná informácia o podozrení z páchania trestnej činnosti obžalovaným mohla byť iba podkladom na začatie jeho trestného stíhania. Následne mali orgány činné v trestnom konaní postupovať v súlade s Trestným poriadkom a návrhom prokurátora požiadať sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného súdu o vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, resp. ak by vec nezniesla odklad, prokurátor mal vydať príkaz a dodatočne žiadať sudcu o jeho potvrdenie. Využitím informácie nadobudnutej odpočúvaním v zmysle zákona o ochrane pred odpočúvaním si subjekty konajúce pred začatím trestného stíhania nezákonne uľahčili postup, čo je absolútne neprípustné. Ani úprava skutkovej vety na rozdiel od obžaloby, resp. uznesenia o vznesení obvinenia, uskutočnená súdom na základe informácií získaných prepismi odposluchov nebola prípustná, lebo informácie získané z nezákonných odposluchov nie je možné využiť v trestnom konaní. I v prípade, že by odposluchy boli zákonne získanými dôkazmi, považuje odvolací súd k úprave skutku súdom prvého stupňa nad rámec uviesť nasledujúce. Zo skutkovej vety obžaloby vyplýva, že W. si mal dať sľúbiť úplatok prostredníctvom SMS správy prijatej od svedka B. za to, že mu zabezpečí požadované informácie. Z takto vymedzeného skutku nevyplýva, akým konaním obžalovaný vyjadril súhlas s úplatkom. Možno len predpokladať, že ním bolo následné zistenie požadovaných informácií. Prvostupňový súd v rozsudku skutok upravil tak, že obžalovaný ponuku na úplatok akceptoval tým, že svedkovi B. pri telefonickom rozhovore, po získaní informácií z PMJ Trnava, povedal slová „tak, jak si sľúbil“. Zrejme iba z toho súd vydedukoval, že obžalovaný sa aktívne zaujímal o odmenu za získané informácie a následne bez reálneho dôkazného základu vyvodil záver, že si dal sľúbiť úplatok. Porovnaním oboch skutkových viet odvolací súd zistil, že kým obžaloba dávala obžalovanému za vinu prijatie úplatku konkludentným spôsobom vyjadrenia súhlasu, súd obžalovaného odsúdil za aktívne konanie. Pre takúto úpravu skutku nemal prvostupňový súd oporu v ani jednom vykonanom dôkaze. Z tohto dôvodu by odvolací súd nemohol akceptovať úpravu skutku vykonanú súdom, navyše keď už v prípravnom konaní boli orgánom činným v trestnom konaní známe prepisy SMS správ a telefonických hovorov medzi obžalovaným a svedkom B., a považuje ju za závažné pochybenie v neprospech obžalovaného. Špecializovaný súd v rozpore so skutkovým stavom ustálil i právnu vetu vyjadrenú v rozsudku,
ktorej si obžalovaný v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba dal sľúbiť úplatok a takýto čin spáchal ako verejný činiteľ. Z dôkazov vyplýva, že obžalovaný si mal dať sľúbiť odmenu za poskytnutie informácií prostredníctvom B. od H.. Z vyjadrenia B. na hlavnom pojednávaní
1 Tr. por.
1 Tr. por. a uviedol, že obžalovaný W. sa pýtal na svoju odmenu, išlo evidentne o svedeckú výpoveď získanú nezákonným spôsobom. Takýto dôkaz sa v spise ani nesmie nachádzať, aby cieleným smerom neovplyvňoval orgány činné v trestnom konaní v procese ich rozhodovania. B.
tých hovorov. Či som uviedol pri výpovedi aj to, že sa W. spýtal, ako to vyzerá s jeho odmenou, to si už nepamätám. Ja som bol vtedy v strese."
názoru odvolacieho súdu pre uznanie viny nemôže stačiť len nevierohodná výpoveď spoluobvineného B., navyše „spolupracujúcej“ osoby v procese vytvárania podmienok na uzatvorenie dohody o vine a treste, ktorá nie je potvrdená aj ďalšími, či už priamymi alebo nepriamymi dôkazmi, ktoré by preukazovali podiel obžalovaného na páchaní trestnej činnosti, ak navyše nie je možné vylúčiť jej účelovosť motivovanú snahou získať miernejší postih oproti obžalovanému W., stíhanému pôvodne v spoločnej trestnej činnosti. Výpoveď „spolupracujúcej" osoby nesprávne hodnotil prvostupňový súd bez racionálneho prístupu posudzovania jeho vierohodnosti aj so zreteľom na očakávanie zmiernenia trestu odňatia slobody, resp. až podmienečného trestu odňatia slobody v prípade uzavretia dohody o vine a treste. Odvolací súd k výpovedi B. naviac konštatuje, že pokiaľ ako obvinený
1, 2 Tr. zák., resp. či nejde o inú trestnú činnosť. Zločin prijímania úplatku v zmysle § 329 ods. 1, 2 Tr zák. spácha ten, kto v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, potrestá sa odňatím slobody na tri až osem rokov. Odňatím slobody na päť až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 ako verejný činiteľ. Obstarávanie veci všeobecného záujmu
je činnosť súvisiaca s plnením úloh, ktoré sa týkajú veci všeobecného záujmu. Čiže úloh, na ktorých riadnom a nestrannom plnení má záujem spoločnosť. Obžalovaný poskytol B. ako kolegovi informácie o okolnostiach zadržania svedka H.. Ochrana služobných informácií pred vyzradením, príp. neoprávneným nakladaním patrí medzi základné povinnosti príslušníkov Policajného zboru. Obžalovaný pochybil, keď B. odovzdal požadované informácie, za čo bol
1, 2 Tr. zák. Páchateľ, ktorý ako verejný činiteľ iba predstiera, že obstaráva veci všeobecného záujmu, ale pre ich vybavenie nič nepodnikne, ani nemá v úmysle podniknúť, resp. obstará veci iba bezvýznamné, nemajúce charakter veci všeobecného záujmu, nemôže byť jeho konanie posúdené ako zločin prijímania úplatku
1, 2 Tr zák. Prichádza do úvahy iba právna kvalifikácia
zák. ako trestný čin podvodu, prípadne pokus
zák., keď o peniaze požiadal, ale neprijal. Odvolací súd zistil, že v spise nie je relevantný dôkaz o súčinnosti obžalovaného a svedka B. s policajtmi, ktorí rozhodovali vo veci súvisiacej so zadržaním H. v tom smere, že peniaze, ktoré požadoval od H. B., boli použité alebo mali byť použité na obstaranie veci všeobecného záujmu pre H., či už W. alebo B.. Z produkovaných dôkazov je zrejmý opak. Obžalovaný W. a spoluobvinený B. nechceli obstarávať veci všeobecného záujmu pre H.. Ak B. rozličnými náznakmi takúto možnosť len predstieral H., aby ho uviedol do omylu a nemal úmysel obstarávať vec všeobecného záujmu, ale peniaze za to chcel prijať, mohlo by jeho konanie naplniť znaky trestného činu podvodu
zák., prípadne jeho pokusu v zmysle § 14 Tr. zák., keď o peniaze požiadal, ale ich neprijal. To platí i napriek tomu, že B. bol právoplatne rozsudkom Špecializovaného súdu odsúdený za prečin podplácania
1, 2 písm. b/ Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výroku rozsudku. Samotný fakt, že došlo k odsúdeniu spoluobvineného B. za podplácanie, ešte neumožňuje rezultát, že toto odsúdenie je správne a zákonné z pohľadu právnej kvalifikácie a že skutočne podplácal, resp. sa pokúšal podplácať verejného činiteľa v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. I keby sa prezumovala vedomosť obžalovaného W. o úmysloch spoluobvineného B. vo vzťahu k H. a hodnovernými dôkazmi sa preukázalo, že W., hoci aj v postavení verejného činiteľa, si nechal sľúbiť odmenu od B. za bezvýznamné informácie, ktoré nemohli, ale ani nepomohli zlepšiť H. situáciu, a o ktorých už mal nesporne vedomosť aj sám H., rozhodne nemohlo ísť o informácie, ktoré mali charakter obstarávania veci všeobecného záujmu. Za daného stavu by mohla prichádzať do úvahy právna kvalifikácia jeho konania ako účastníctvo vo forme pomoci na pokuse trestného činu podvodu (§§ 21 ods. 1 písm. d/, 14 ods. 1, 221 ods. 1 Tr. zák.), resp. spolupáchateľstvo (§ 20 Tr. zák.) v prípadne preukázania súčinnosti, resp. koordinovanosti jeho konania so spoluobvineným B.. Na naplnenie objektívnej stránky trestného činu podvodu sa vyžaduje, aby páchateľ uviedol niekoho do omylu alebo využil niečí omyl, ďalej príčinná súvislosť medzi konaním a následkom (táto osoba v dôsledku svojho omylu vykoná majetkovú dispozíciu), ako aj následok vo forme škody a obohatenia (touto dispozíciou vznikne na cudzom majetku aspoň malá škoda a zároveň sa tým páchateľ alebo niekto iný obohatí). Spúšťacím mechanizmom pri trestnom čine podvodu je uvádzanie iného do omylu alebo využívanie omylu iného, pretože len vtedy, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom inej osoby, môže ísť o spáchanie trestného činu podvodu. Špecializovanému súdu treba vytknúť, že napriek existujúcim skutkovým zisteniam obsahovo nadväzujúcim na vykonané dôkazy, sa podrobne nezaoberal právnym posúdením skutku aj z pohľadu naznačenej právnej kvalifikácie v rámci uvažovaného účastníctva vo forme pomoci na pokuse trestného činu podvodu. Len doplnením dokazovania výsluchmi svedkýň P. B., kolegyne z NAKA a nadriadenej V. N., ktorým obžalovaný W. (č. l. 196) hovoril, že B. mu núkal 50,- Eur, ale ich nevzal, na okolnosti, za ktorých a kedy sa tak stalo, v prípade preukázania súčinnosti, resp. koordinovanosti postupov obžalovaného W. so spoluobvineným B., sa mohol zistiť charakter konania v rámci existujúcich skutočností, či by mohlo ísť u obžalovaného o inú právnu kvalifikáciu. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné pripomenúť, že v zmysle ustanovenia § 36 zákona o Policajnom zbore, resp. § 115 ods. 1 Tr. por. trestný čin podvodu nepatrí medzi taxatívne vymenované trestné činy, na ktorých odhaľovanie možno použiť informačno-technické prostriedky. Aj preto by nebol súhlas sudcu krajského súdu vydaný zákonne a získané informácie by nemohli byť v konaní použité ako dôkaz. V danej veci 10. apríla 2013 bolo začaté trestné stíhanie vo veci prečinu podplácania
b/ Tr. zák. a zločinu prijímania úplatku v zmysle § 329 ods. 1, 2 Tr. zák. Vyšetrovateľ 24. mája 2013 vzniesol spoluobvinenému B. obvinenie za prečin podplácania
b/ Tr. zák. a
b/ Tr. zák. a iné na súhrnný trest odňatia slobody dva roky s podmienečným odkladom na tri roky. Prvým negatívnym výsledkom iracionálneho rozdelenia prípadu je, že v tej istej trestnej veci B. vypovedá najprv ako svedok
odvolacieho súdu skôr to vyznieva tak, že snahou vyšetrovateľa bolo vyvolať potrebu u spoluobvineného B., „spolupracujúceho na dohode o vine a treste“ (ak naviac nebolo možné u neho vylúčiť osobnú motiváciu získať miernejší postih), usvedčovať zo spoločnej trestnej činnosti v tom čase spoluobvineného W.. Takáto prax rozhodne nezodpovedá zásadám objektívneho a nestranného postupu orgánov činných v prípravnom konaní a cieľu náležite zistiť reálny stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti (§§ 1, 2 ods. 10 Tr. por.), ale skôr naznačuje „nezdravé praktiky neprocesného obchodovania s páchateľmi". V tejto spojitosti je nutné zdôrazniť, že jedným zo spôsobov umelého zvyšovania počtu trestných vecí je práve i nevhodné a vyslovene účelové rozdeľovanie trestných vecí tam, kde na to nie je daný racionálny procesný, ekonomický a ani iný dôvod na uplatnenie spravodlivosti a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Takýto postup, okrem zvyšovania finančných výdavkov, spôsobuje zaťaženie a poškodenie tak procesných strán a aktérov súdneho konania (napríklad neodôvodnenou potrebou opakovania výsluchu tej istej osoby v pozícii svedka a obvineného, dve trestné konania na všetkých stupňoch, sťaženie a neprimerané predlžovanie prístupu obvinených, resp. obžalovaných k spravodlivosti, predlžovanie právnej neistoty), ako i sťaženie rozhodovacích procesov pre súdy a orgány činné v trestnom konaní, napríklad pri objektívnom posudzovaní miery zavinenia, pokiaľ ide o rozsah aktivít a iniciatív smerujúcich k trestnej činnosti, právnej kvalifikácii zisteného konania a ukladaní trestov dvom páchateľom zbytočne a neodôvodnene dvomi rozdielnymi senátmi, ako sa to sprítomnilo v posudzovanej kauze pôvodne spoločne trestne stíhaných v jednej veci. Enormná preťaženosť úradov vyšetrovania, prokuratúr a súdov vedie k zbytočnému predlžovaniu konania a štát za prieťahy v trestnom konaní musí platiť nie malé finančné čiastky na satisfakciách. Ďalším negatívnym dôsledkom rozdelenia pôvodne spoločného prípadu na samostatné kauzy B. a W. je i uloženie trestov odňatia slobody rozdielnymi senátmi toho istého súdu. Trest uložený obžalovanému W. vo výmere päť rokov nepodmienečne považuje odvolací súd vzhľadom na súvisiace okolnosti nielen za neprimerane prísny, ale extrémne vybočujúci z princípov spravodlivosti a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Obžalovaný W. sám nevyvíjal aktivitu smerujúcu k zabezpečeniu majetkového prospechu prezrádzaním bezcenných informácií. Bol to spoluobvinený B., iniciátor a pôvodca protispoločenského konania (Úradný záznam mjr. A.), ktorý niekoľkokrát kontaktoval obžalovaného W. s úmyslom využitia jeho služobných stykov na PMJ Trnava. S motiváciou osobného obohatenia a v snahe rýchleho získania potrebných údajov ponúkol obžalovanému W. odmenu 50,- Eur, ktorú v skutočnosti ani nemienil zaplatiť. Za toto konanie aj za trestné činy vydierania, bol spoluobvinený B. na základe dohody o vine a treste rozsudkom Špecializovaného súdu odsúdený k súhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom na tri roky. Práve porovnaním trestu už právoplatne odsúdeného B., je uloženie nepodmienečného trestu obžalovanému W. vo výmere päť rokov nespravodlivé, v rozpore so zásadou primeranej diferenciácie a evidentne i s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zároveň narúšajúce podstatu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy) a doslova aj za diskriminačné v zmysle absurdity „čím menšia vina, tým prísnejší trest“, práve v dôsledku už vytknutých „nezdravých praktík neprocesného obchodovania s jedným páchateľom na úkor druhého". V tomto smere je preto legitímne sa zaoberať aj právnou istotou, predvídateľnosťou a hlavne celkovou harmonizáciou rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, vrátane súdov a dôvery procesných strán v trestnom konaní v akty orgánov verejnej moci. Bez tejto dôvery nie je výkon verejnej moci v demokratickom štáte možný, resp. je veľmi nákladný. Dôvera je esenciálnou a funkčnou podmienkou výkonu demokratickej verejnej moci, a preto je nutné dôveru v akty verejnej moci chrániť, a tak i „orgány právneho štátu" chrániace individuálne ľudské práva a slobody majú ústavnú povinnosť premýšľať o dôsledkoch svojich rozhodnutí, zohľadňovať svoj predchádzajúci postup. Dôvera v rozhodovanie štátnych orgánov patrí medzi základné mimoprávne atribúty právneho štátu. Orgány verejnej moci musia prihliadať na to, aké očakávanie svojím postupom a činnosťou vyvolajú. Súdy sú povinné dbať o celkovú harmonizáciu rozhodnutí. Prezentovanie opačného postupu, ako niečoho bežného, nepochybne podrýva ideu spravodlivosti. Možno preto uzavrieť, že keď orgány činné v trestnom konaní, vrátane súdov, komplikujú konanie napr. ich bezúčelným rozdeľovaním, resp. akceptovaním takejto praxe orgánov činných v prípravnom konaní súdmi, sa súdy vzďaľujú od raison d'etre svojej ústavne zakotvenej existencie, ktorou sa má práve umožniť čo najspravodlivejší a najefektívnejší priechod právam a ochrane spravodlivosti. V zmysle § 2 ods. 1 zákona o Policajnom zbore okrem iného Policajný zbor odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov, vykonáva vyšetrovanie o trestných činoch a preverovanie oznámení o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, a o ostatných podnetoch na trestné stíhanie. Na túto činnosť používa nástroje trestného práva upravené v zák. č. 171/1993 Z. z. ako aj v Trestnom poriadku. Na druhej strane ministerstvo vnútra riadi, usmerňuje a kontroluje činnosť útvarov Policajného zboru. Na znižovaní kriminality by sa malo podieľať prostredníctvom legislatívnych návrhov, stratégií, národných programov a nie priamou účasťou, lebo táto patrí výlučne do pôsobnosti Policajného zboru.
por. ods. 1 Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt, ods. 8 Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie
1 alebo 2, policajt začne trestné stíhanie bez meškania, najneskôr však do 30 dní od prijatia trestného oznámenia, ak ho treba doplniť....
1 Tr. por. ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia,.... V zmysle § 209 ods. 1 Tr. por. po skončení vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania policajt predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie, ak nerozhodne
2 alebo § 215 ods.
obsahu, ale ani
formy, lebo interné nariadenie ministerstva vnútra nie je všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa uverejňuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako to predpokladajú ustanovenia §§ 4 ods. 2, 5 ods. 2 zák. č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Súčasťou Policajného zboru nie je Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby ministerstva vnútra, preto nemôže vykonávať vyšetrovanie o trestných činoch a preverovanie oznámení o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin a o ostatných podnetoch na trestné stíhanie i keby išlo o trestnú činnosť policajtov. Ak by zákonodarca chcel, aby orgánom činným v trestnom konaní v zmysle Trestného poriadku bol aj policajt alebo štátny zamestnanec ministerstva vnútra, vyjadril by to novelizáciou Trestného poriadku minimálne v ustanoveniach § 10 ods.1, 8, resp. 10 Tr. por. expressis verbis. Minister vnútra, ako už bolo konštatované, nedostal legislatívne splnomocnenie, aby rozhodol o zrušení inšpekčnej služby v Policajnom zbore a vytvorení inšpekčnej služby na ministerstve vnútra. Navyše ustanovenie s názvom Organizácia Policajného zboru v § 4 ani v jednom z odsekov 1, 2, 3 nepredpokladá existenciu policajných služieb a útvarov mimo Policajného zboru. Kľúčovým východiskom pre tieto závery je aj porovnanie účelu Trestného poriadku s účelom zákona o Policajnom zbore. Na tomto závere nič nemení ani na podklade § 10 ods. 10 Tr. por. 15. decembra 2008 vydaná vyhláška č. 648/2008 Z.z. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní, pretože predmetom úpravy v zmysle § 1 je iba určenie rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania, ktoré je oprávnený vykonávať príslušník Policajného zboru, ktorý nie je vyšetrovateľom Policajného zboru alebo povereným príslušníkom Policajného zboru (ďalej len "policajt") vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní. Pri všetkých alternatívach ide stále o príslušníka, policajta Policajného zboru a nie o subjekt ministerstva vnútra. Navyše
2 písm. i/ vyhlášky policajt je oprávnený v rozsahu
vydať iba uznesenie o začatí trestného stíhania
1 Trestného poriadku, ak osobne vykonal zaisťovací úkon, neopakovateľný úkon alebo neodkladný úkon
a/, b/, c/, i/, k/, l/, m/ alebo q/, ale nie vzniesť obvinenie v zmysle § 206 ods. 1 Tr. por. Táto vyhláška neustanovuje Sekciu kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby ministerstva vnútra za subjekt vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní
Trestného poriadku. Rovnako nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 175 z 30. decembra 2010 o vymedzení príslušnosti útvarov Policajného zboru a útvarov ministerstva vnútra pri odhaľovaní trestných činov, pri zisťovaní ich páchateľov a o postupe v trestnom konaní (vestník, ročník 2010, čiastka 71) v ods.1, 2, 3, 4 článku 4 len určuje kto je príslušníkom, policajtom, vyšetrovateľom, povereným príslušníkom, resp. iným príslušníkom Policajného zboru. Vždy však ide iba o subjekty Policajného zboru a nie ministerstva vnútra. V prípade, že by sa pripustila iná interpretácia, znamenalo by to, že výkon štátnej trestnej moci by sa mohol stáť nástrojom ľubovôle dočasných držiteľov štátnej moci v dôsledku nebezpečnej koncentrácie moci v tých istých rukách. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby ministerstva vnútra tak, ako sa to stalo v posudzovanom prípade, nemá kompetenciu začínať trestné stíhanie, vznášať obvinenie a podávať návrh na podanie obžaloby v zmysle §§ 199 ods. 1, 206 ods. 1 a 209 ods. 1 Tr. por. a ani na ďalšie nasledujúce procesné úkony v zmysle Trestného poriadku. Na tomto fakte nič nemení ani to, že pod uznesením
1, 206 ods. 1 Tr. por. a návrhom v zmysle § 209 ods. 1 Tr. por., resp. pod inými úkonmi Trestného poriadku je podpísaný vyšetrovateľ Policajného zboru. V záhlaví uznesenia je totiž sprítomnený štátny orgán, ktorý ho vydáva a tým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor boja proti korupcii a organizovanej kriminalite a v závere je i okrúhla pečiatka, ktorou sa autorizuje rozhodnutie s názvom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Kumulácia dvoch štátnych orgánov do jedného, pokiaľ ide o autorstvo vydania rozhodnutia v mene Slovenskej republiky, sama osebe robí z tohto rozhodnutia zmätočnosť, nezrozumiteľnosť, nulitu a v konečnom dôsledku i nezákonnosť. V zmysle analógie potom sudca všeobecného súdnictva, ktorý je na stáži na ministerstve spravodlivosti, nemôže okrem práce a činnosti pre ministerstvo rozhodovať i v mene súdu, na ktorom pôsobí ako kmeňový sudca. Najvyšší súd ustálil, že trestné stíhanie začal neoprávnený orgán, bez kompetencie v zmysle Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore. Keďže úkony nezákonného orgánu nie je možné zhojiť, treba ich považovať od samého začiatku za nulitné. Dôkazy získané prostredníctvom takýchto úkonov sú nezákonné a v dôsledku toho v konaní nepoužiteľné. Pre absenciu začatia trestného stíhania zákonným spôsobom nebolo dokázané, že sa skutok stal. Odvolací súd preto obžalovaného Príbelského oslobodil spod obžaloby, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný v zmysle § 285 písm. a/ Tr. por. Odvolací súd tak mohol urobiť, keďže sám v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. doplnil dokazovanie. Nešlo pritom o dôkazy, ktorých vykonanie by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami. Konal tak v záujme zrýchlenia a zhospodárnenia súdneho konania, a preto trestné stíhanie právoplatne ukončil. Najvyšší súd upriamil pozornosť v zmysle ďalšieho zákonného odvolacieho dôvodu na ustanovenie § 324 Tr. por.,
ktorého ak je dôvod, na ktorého základe rozh
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.