← Slovensko

správny delikt vymedzenie skutku, skrytá reklama, vlastná propagácia

Najvyšší súd 8Sž/18/2010-31 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a z členiek senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci navrhovateľky: M...-S., spol. s r.o., so sídlom B. X., B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou A.. Z. Z., s. r. o. so sídlom T. X., B. proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/34/2010 zo dňa

  1. júna 2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/34/2010 zo dňa
  2. júna 2010 z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie. Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume 461,77 € na účet A.. Z. Z., s. r. o., B.. O d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutím č. RP/34/2010 zo dňa
  3. júna 2010 vydanom v správnom konaní č.: 175-PgO/O-2162/2009 uloţila odporkyňa navrhovateľke podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu vo výške 10 000 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorého sa mala dopustiť tým, ţe dňa
  4. marca 2009 o cca 19.00 hod. odvysielala v rámci programu T. N. informácie týkajúce sa programu P. V. 2009 (V. Š.), ktoré naplnili definíciu skrytej mediálnej komerčnej 2 8Sž/18/2010 komunikácie podľa § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa po prepise programu a citácii relevantných zákonných ustanovení uviedla, ţe v predmetnej veci bola naplnená definícia skrytej mediálnej komerčnej komunikácie podľa § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., a to vlastnou propagáciou, ktorú je nutné chápať ako osobitnú formu reklamy, ktorá propaguje špecifické sluţby resp. produkty, a to výhradne vlastné vysielanie, programy, tovary alebo sluţby, priamo spojené s vysielaním a programami, pričom sa jedná o verejné oznámenie vysielané za účelom vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj (sledovanosť) sluţby (televízneho vysielania). Z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, ţe jediným relevantným kritériom pre vymedzenie rozdielu medzi vlastnou propagáciou a skrytou mediálnou komerčnou komunikáciou (do 14.12.2009 skrytá reklama) je, či daný komunikát, resp. súbor informácií bol súčasťou programu alebo nie. Podľa účinného znenia zákona č. 308/2000 Z. z. je zakázané vysielať skrytú mediálnu komerčnú komunikáciu, ktorej definícia podľa § 31a ods. 3 zákona je po vecnej stránke totoţná s definíciou skrytej reklamy podľa § 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do
  5. decembra
  6. Rada skúmala naplnenie definície skrytej reklamy v zmysle § 32 ods. 12 zákona, ako aj definíciu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie v zmysle § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. Uviedla, ţe pre vymedzenie rozdielu medzi vlastnou propagáciou a skrytou komerčnou komunikáciou (do 14.12.2009 skrytou reklamou) je jedinou relevantnou skutočnosťou fakt, či predmetné informácie boli súčasťou programu T. N. zo dňa
  7. marca 2009 o cca 19:00 hod. alebo tvorili samostatnú, hoci neoddelenú, zloţku programovej sluţby. Skonštatovala, ţe predmetné informácie sa z hľadiska funkcie výrazne neodlišovali od ostatných informácií v predmetnom programe a tvorili spolu s ostatnými informáciami v rámci programu P. V. 2009 (V. Š.) uzavretý celok, preto nemohli naplniť definíciu vlastnej propagácie v zmysle § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. Z hľadiska charakteru predmetných informácií je nepochybné, ţe tieto informácie mali aj informačný resp. spravodajský charakter, pričom prelínanie zloţky propagačnej s inou napr. spravodajskou je jedným z imanentných znakov skrytej mediálnej komerčnej komunikácie (do 14.12.2009 skrytej reklamy). Rozhodujúce pre posúdenie charakteru týchto informácií ako celku je však ich forma a spôsob spracovania. S prihliadnutím na všetky okolnosti (osoby moderátorov, autentické štúdio, vysielací čas) dospela rada k záveru, ţe tieto informácie propagovali program P. V. 2009 (V. Š.) zo dňa
  8. marca 2009 a teda plnili reklamný účel, pričom sa nedá hovoriť o uvádzacej kampani k novému programu. Rada povaţovala za naplnené aj kritérium zámernosti tak v zmysle definície skrytej reklamy ako aj v zmysle definície skrytej mediálnej komerčnej komunikácie, nakoľko išlo o program, ktorý bol 3 8Sž/18/2010 redakčne zostavovaný dopredu. Ako posledné kritérium rada skúmala moţnosť uvedenia verejnosti do omylu o podstate tejto informácie a skonštatovala, ţe na naplnenie definície skrytej mediálnej komerčnej komunikácie (do 14.12.2009 skrytej reklamy) je postačujúca iba moţnosť uvedenia recipienta do omylu o podstate informácie a v danom prípade recipient mohol byť uvedený do omylu o podstate týchto informácií, nakoľko v spravodajskom programe očakával informácie o spôsobe, akým bude účastník konania informovať o P. V., ale neočakával, ţe tieto informácie mu budú podané spôsobom, ktorý ho bude nepriamo nabádať, aby sledoval práve program účastníka konania. Z uvedených dôvodov dospela rada k záveru, ţe informácie odvysielané v programe T. N. zo dňa
  9. marca 2009 o cca 19.00 hod. o pripravovanom programe P. V. 2009 (V. Š.) naplnili všetky kritériá definície skrytej mediálnej komerčnej komunikácie v zmysle § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. ako aj kritériá definície skrytej reklamy v zmysle § 32 ods. 13 zákona č. 308/2000 Z.z. (účinného do 14.12.2009) a účastník konania teda porušil povinnosť ustanovenú v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. (§ 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14.12.2009). S odkazom na ustanovenie § 64 ods. 2 a 3 zákona č. 308/2000 Z.z. po zohľadnení závaţnosti správneho deliktu, rozsahu a dosahu vysielania, miery zavinenia, následkov porušenia povinnosti a trvania správneho deliktu, ako aj prihliadnutím na výšku pokút udelených predchádzajúcimi rozhodnutiami Rady za porušenie rovnakej povinnosti rozhodla rada o udelení sankcie vo výške 10 000 €. II. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na súde v zákonnej lehote opravný prostriedok (§ 2501 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“), v ktorom namietala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedla, ţe pri vydaní rozhodnutia nebola dodrţaná lehota podľa ustanovenia § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., pretoţe bolo vydané po uplynutí objektívnej jednoročnej prekluzívnej lehoty, keď k porušeniu povinnosti malo dôjsť
  10. marca 2009 a lehota na opätovné rozhodnutie vo veci teda uplynula dňa
  11. mar- ca
  12. Ďalšia námietka sa týkala podriadenia a aplikácie novelizovanej právnej norme zákona č. 308/2000 Z. z. v znení novely účinnej od
  13. decembra 2009, keď vo výroku rozhodnutia odporkyňa uviedla, ţe vysielateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. (v znení účinnom od 15.12.2009), pričom skutok sa mal stať
  14. marca
  15. Vzhľadom na neexistenciu prechodných ustanovení tejto novely zákona č. 308/2000 Z. z. bolo potrebné vychádzať z článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, 4 8Sž/18/2010 podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, ak nie je úprava účinná v čase rozhodovania pre delikventa priaznivejšia. V tejto súvislosti navrhovateľka poukázala na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva, ţe ak neskoršia právna úprava pôvodnú skutkovú podstatu deliktu vôbec neprevzala, zanikla trestnosť konania a k vyvodzovaniu zodpovednosti a uloţeniu sankcie nemôţe dôjsť. Namietala tieţ dôvodnosť správnej úvahy Rady v časti definície „skrytej reklamy“ a „vlastnej propagácie“, kde podľa jej názoru došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, nakoľko v danom prípade išlo o upozornenie diváka na relácie spojené s vecami všeobecného verejného záujmu, a nie o reklamu na vlastné vysielanie, pričom divák nebol uvedený do omylu o podstate informácie. Má za to, ţe rada nepochopila právnu podstatu rozdielu medzi propagáciou v zmysle definície skrytej reklamy a informáciou, ako vyplýva z beţnej ţurnalistickej praxe. Pokiaľ ide o výšku uloţenej sankcie, povaţuje ju za vysokú a neprimeranú a jej odôvodnenie povaţuje za nedostatočné. Navrhla preto, aby najvyšší súd rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie s tým, ţe navrhovateľke prizná náhradu trov konania. III. Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, ţe ako príslušný správny orgán dostatočne zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona. Jej rozhodnutie má všetky náleţitosti ustanovené v § 47 zákona č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. a navrhovateľka nebola rozhodnutím ani postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie potvrdil. Uviedla, ţe tvrdenie navrhovateľky, ţe nebola dodrţaná zákonná lehota na vydanie rozhodnutia je s odkazom na ustanovenie § 246d OSP neopodstatnená, pretoţe objektívna lehota počas súdneho konania na najvyššom súde neplynula. Pri pouţití novelizovaného právneho predpisu si odporkyňa bola vedomá zákazu retroaktivity, aplikáciu ustanovenia § 31a ods. 4 v rozhodnutí podrobne odôvodnila s tým, ţe skúmala naplnenie skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu ako z hľadiska ustanovenia § 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do
  16. decembra 2009, tak aj z hľadiska § 31a ods. 4 zákona účinného od
  17. decembra 2009, pričom obsahová stránka tejto skutkovej podstaty zostala prakticky nezmenená a išlo iba o formálnu zmenu. 5 8Sž/18/2010 Samotné informovanie o vysielaní špeciálneho programu, v ktorom budú recipientovi sprostredkované výsledky volieb a ktoré tu budú analyzované je nepochybne informáciou s výraznou spravodajskou hodnotou pre verejnosť. Rozhodujúcim je však spôsob spracovania predmetného príspevku. Vzhľadom na rozsah respondentovi poskytnutých informácií, ako aj formu a spôsob spracovania predmetného príspevku dospela Rada k záveru, ţe propagačný charakter respondentovi poskytnutých informácií prevaţoval nad zloţkou informačnou resp. spravodajskou. Má za to, ţe riadne preukázala, ţe predmetným príspevkom došlo k odvysielaniu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie. V § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. sa v definícii skrytej mediálnej komerčnej komunikácie uvádza ako jedno z kritérií moţnosť uvedenia do omylu o podstate informácie, pričom Rada preukázala moţnosť uvedenia divákov do omylu o podstate informácie. Odporkyňa nespochybňuje, ţe predmetný príspevok vychádzal z princípov a zásad ţurnalistiky. Tvrdenie navrhovateľky, ţe príspevok zásadným spôsobom nereklamoval niečo nové, prevratné, je z pohľadu naplnenia kritérií skrytej mediálnej komerčnej komunikácie bezpredmetné. Rozhodujúce bolo, ţe odvysielané informácie priamo alebo nepriamo propagovali následne odvysielaný program. Odporkyňa súhlasí s tvrdením navrhovateľky, ţe k posudzovaniu moţného porušenia zákonných ustanovení nie je moţné pristupovať paušalizovane a dogmaticky. Odporkyňa sa podrobne vysporiadala s namietanými kritériami skrytej mediálnej komerčnej komunikácie. V rámci správnej úvahy posudzovala odvysielané informácie z hľadiska ich obsahu, spôsobu a formy spracovania a dospela k záveru, ţe informácie o pripravovanom programe P. V. 2009 (V. Š.) naplnili všetky kritériá definície skrytej mediálnej komerčnej komunikácie v zmysle § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj kritériá definície skrytej reklamy v zmysle § 32 ods. 13 zákona č. 308/2000 Z. z. O výške pokuty odporkyňa rozhodovala v rámci zákonom zverenej správnej úvahy a vysporiadala sa v zákone taxatívne vymenovanými kritériami pre určenie jej výšky. Má za to, ţe pri zdôvodnení výšky sankcie postupovala v súlade so zákonom a zásadami logického myslenia. Svoje rozhodnutie povaţuje za riadne odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov, v správnom konaní sa riadne vysporiadala s argumentmi navrhovateľky, rozhodnutie ani jemu predchádzajúce správne konanie nevykazujú ţiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, preto navrhuje, aby najvyšší súd jej napadnuté rozhodnutie č. RP/34/2010 zo dňa
  18. júna 2010 potvrdil. IV. 6 8Sž/18/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný (§ 246 ods.2 písm. a/ OSP v spojení s § 64 ods.5 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu námietok navrhovateľky obsiahnutých v podanom opravnom prostriedku a po prejednaní veci na ústnom pojednávaní (§ 250q ods.1 OSP) dospel k záveru, ţe opravný prostriedok navrhovateľky je dôvodný. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP. (§ 250l ods. 1 OSP). Podľa § 250l ods. 2 OSP, pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. Skutkový stav medzi účastníkmi nebol sporný. Navrhovateľka nepoprela, ţe v spravodajskej relácii T. N. dňa
  19. marca 2009 v čase cca o 19:00 hod. odvysielala príspevok obsahujúci informácie o pripravovanom programe V. Š. na M.. Úlohou najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a horeoznačeného rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, ţe navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, ţe dňa
  20. marca 2009 o cca 19,00 hod. odvysielala v rámci programu T. N. informácie týkajúce sa programu P. V. 2009 (V. Š.), ktoré naplnili definíciu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie podľa ustanovenia § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., za čo jej uloţila v súlade s § 64 ods.1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú podľa ustanovenia § 67 ods.5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 10 000,00 €. Keďţe navrhovateľka na ústnom pojednávaní s prihliadnutím na obsah písomného vyjadrenia odporkyne uviedla, ţe netrvá na námietke nedodrţania zákonnej lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia, spornou zostala najmä otázka, podľa akého právneho predpisu mala odporkyňa o uloţení sankcie rozhodnúť, teda či mala aplikovať zákon č. 308/2009 Z. z. 7 8Sž/18/2010 účinný do
  21. decembra 2009 (zákon účinný v čase porušenia zákonnej povinnosti) alebo zákon č. 308/2000 účinný od
  22. decembra 2009 (zákon účinný v čase rozhodovania o porušení zákonnej povinnosti). Zákonom č. 498/2009 Z. z. bol s účinnosťou od
  23. decembra 2009 zmenený a doplnený zákon č. 308/2000 Z. z., pričom prechodné ustanovenia upravili len niektoré špecifické právne inštitúty, ale neriešili aplikáciu zákona č. 308/2000 Z. z. ako celku. Všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu (resp. jeho zrušení a nahradení novým) určuje, ţe právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak. V prejednávanej veci bola navrhovateľke uloţená sankcia formou peňaţnej pokuty. Jedná sa teda o formu správneho trestania, ktoré sa riadi zásadami platnými v trestnom práve, preto je nevyhnutné uplatniť zásadu ustanovenú v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa pouţije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Vzhľadom na uvedené mala odporkyňa rozhodnúť o porušení zákonnej povinnosti a následnom uloţení sankcie podľa zákona platného a účinného v čase, keď sa navrhovateľka mala predmetného skutku dopustiť, keďţe dôvod pre aplikáciu právnej normy účinnej v čase vydania rozhodnutia z obsahu spisu nevyplýva. Ţiada sa ešte uviesť, ţe v tomto prípade nešlo o prvé rozhodnutie odporkyne; ţe odvysielaním príspevku V. Š. na M. v rámci programu T. N. dňa
  24. marca 2009 o cca 19:00 hod navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z. z., za čo jej bola uloţená pokuta 10 000,00 €, odporkyňa rozhodla rozhodnutím č. RP/31/2009
  25. augusta 2009, ktoré najvyšší súd rozsudkom č. k. 6Sţ/9/2009 zo dňa
  26. apríla 2010 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, ţe „vyvodenie zodpovednosti a uloţenie postihu je preto potrebné posúdiť podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy ku konaniu došlo, ak nie je úprava účinná v čase rozhodovania pre delikventa priaznivejšia. Pokiaľ však neskoršia úprava pôvodnú skutkovú podstatu predmetného deliktu vôbec neprevzala, zanikla trestnosť konania a k vyvodzovaniu 8 8Sž/18/2010 zodpovednosti a uloţeniu sankcie nemôţe dôjsť. Preto v prípadnom novom rozhodnutí sa odporkyňa musí vyporiadať aj s touto otázkou“. Odporkyňa však tento jednoznačný právny názor v následnom rozhodnutí nerešpektovala. Podľa § 250q ods. 2 OSP o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne. Podľa § 250j ods. 3 veta prvá OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisu správneho orgánu alebo z dôvodu, ţe spisy neboli predloţené. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporkyne senát najvyššieho súdu dospel k záveru, ţe rozhodnutie č. RP/34/2010 z
  27. júna 2010 bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, nakoľko vo výroku rozhodnutia odporkyňa uviedla, ţe navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 3la ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., pričom toto ustanovenie bolo účinné aţ od
  28. decembra 2009 a teda nebolo účinné v čase, kedy malo ku skutku dôjsť. Rovnako námietku navrhovateľky týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporkyne v časti týkajúcej sa uloţenej pokuty pre nedostatok dôvodov povaţoval najvyšší súd za opodstatnenú. Odporkyňa je povinná svoje rozhodnutie podrobne odôvodniť, a to vrátane výšky sankcie, ktoré nemôţe byť paušálne. Je to potrebné s ohľadom na moţnú preskúmateľnosť súdom, ako aj zrozumiteľnosť pre účastníka konania. Vzhľadom na uvedené preto najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa bude musieť vysporiadať s vytýkanými nedostatkami. O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP a § 250l ods. 2 OSP tak, ţe úspešnej navrhovateľke priznal právo na ich náhradu v sume 461,77 €, 9 8Sž/18/2010 ktorá pozostáva z náhrady za 3 úkony právnej sluţby - prevzatie a príprava zastúpenia
  29. augusta 2010, podanie opravného prostriedku zo
  30. augusta 2010, kaţdý úkon á 120,23 €, účasť na ústnom pojednávaní dňa
  31. marca 2011 á 123,50 € + reţijný paušál v uplatnenej výške 3x 6,95 €, spolu 384,81 € + 20% DPH z tejto sumy, všetko podľa § 11 ods. 2, § 14 ods. 1, písm. a/, c/ a d/ a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov. Súd priznal trovy právnej sluţby v niţšej sume ako si právna zástupkyňa navrhovateľky uplatnila, nakoľko v roku 2010 1/6 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 cit. vyhlášky) bola 120,23 €, a nie 123,50 €, ako účtovala právna zástupkyňa. Náhradu trov konania odporkyňa môţe zaplatiť na účet právnej zástupkyne navrhovateľky vedený vo V. B., a.s., číslo účtu X./ X.. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  32. marca 2011 JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.