Občianskeho zákonníka a skonštatoval porušenie povinností správcu konkurznej podstaty, ktorý k predaju pozemkov pristúpil pred skončením lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov
zákona č. 503/2003 Z.z., t.j. pred 31.12.
zákona č. 81/1949 Zb. o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposerátov a podobných právnych útvarov. Podkladom pre uzatvorenie zmlúv boli znalecké posudky, ktorých súčasťou sú výpisy z jednotlivých LV pre k.ú. E.. Z týchto podkladov nie je zrejmé z akého titulu úpadca nadobudol nehnuteľnosti. III. K podanému odvolaniu sa vyjadril písomne dňa 11. júna 2014 odporca tak, že
2 zákona povinná osoba je povinná s pozemkami až do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného; takýto úkon je neplatný. Povinnou osobou sú právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve SR právo hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá. Vzhľadom na skutočnosť, že na pozemky v k.ú. E., bol uplatnený nárok na vrátenie vlastníctva k pozemkom
zákona č. 503/2003 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov, kúpna zmluva, ktorú uzavrel správca konkurznej podstaty, je neplatná zo zákona. Z uvedeného dôvodu Okresný úrad Piešťany, pozemkový a lesný odbor, navrhol rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 38Sp/33/2013-48 zo dňa 08.04.2014 potvrdiť. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolacích dôvodov postupom
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p."). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 202 v spojení s § 250s O.s.p. podanie odvolania prípustné a po neverejnej porade senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že podanie odvolania nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vydaný v súlade so zákonom, a preto ho
1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. ako vecne správny vo výroku z nasledovných dôvodov potvrdil.
1 zákona č.503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku
tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3 .
2 zákona č.503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3 , zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi
závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
1 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, povinnými osobami sú právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá.
2 zákona č.503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, povinná osoba je povinná s pozemkami až do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe, nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného; takýto úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.
1, 2, 3, a 5 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
Rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu
2 a 3 vydá obvodný pozemkový úrad.
2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, v stave účinnom do 31.12.2005, správca je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd.
1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. vyhlásenie konkurzu má tieto účinky: oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ak aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty prechádzajú na správcu.
1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinnom do 31.12.2005, veci, ktoré majú byť vydané oprávneným osobám
zákonov upravujúcich zmiernenie niektorých majetkových krívd, sa zahŕňajú do podstaty len vtedy, ak nároky neboli v zákonom ustanovených lehotách uplatnené alebo boli zamietnuté.
Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
3 O.s.p. účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne, a v správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Odvolací súd v danej veci rozhodoval o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, ktorým správny orgán oprávneným osobám (ďalším účastníkom) priznal navrátenie vlastníctva a k pozemkom v zmysle ustanovení reštitučného zákona. Preskúmal rozsudok v rozsahu odvolacích dôvodov, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a v takto vymedzenom rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 1 a 2 v spojení s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo k priznaniu náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať
reštitučného zákona č. 503/2003 Z.z. je, aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2 tohto zákona, ako aj aby žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnom stanovenej dobe (od
1 tohto zákona ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané
zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.). Z administratívneho spisu má súd preukázané, že nárok na navrátenie pozemkov si účastníci konania uplatnili na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v Trnave dňa 22.12.2004, riadne a včas.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, správny orgán v posudzovanej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci riadne zistil skutočný stav, a zo skutkových okolností vyvodil správny právny názor, z ktorých dôvodov v danej veci boli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutí súdom prvého stupňa
2 O.s.p. V predmetnej veci bolo predpokladom úspešnosti nárokov, ktorými si osoby uplatnili reštitučný nárok, preukázanie splnenia zákonných podmienok, ktoré by zakladali reštitučný nárok na vydanie nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 3 ods.1 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z.z..
1, 2 zákona č. 503/2003 Z.z. povinnými osobami sú právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá. Povinná osoba je povinná s pozemkami až do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe, nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného; takýto úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté. Povinnou osobou v zmysle citovanej právnej normy je teda právnická osoba, ktorá má nehnuteľnosť, ku ktorej si reštitučný nárok uplatnila oprávnená osoba, ku dňu účinnosti reštitučného zákona, právo hospodárenia alebo právo správy pokiaľ ide o nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky a poľnohospodárske družstvá. Takto ustanovenej povinnej osobe zákonodarca uložil povinnosť nakladať s pozemkami až do navrátenia vlastníctva oprávnenej osobe so starostlivosťou riadneho hospodára a súčasne jej uložil zákaz previesť takéto pozemky odo dňa účinnosti zákona, t.j. od 01.01.2004 do vlastníctva inej osoby pod následkom neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Predmetom tohto sporu a podstatou podaného odvolania, ako aj opravného prostriedku, ktorou sa navrhovateľ domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporcu, je otázka či účastníci konania sú na základe reštitučného nároku oprávnenými vlastníkmi dotknutých nehnuteľností napriek uzatvorenej kúpnej zmluve medzi navrhovateľom ako správcom konkurznej podstaty a U. Y.. Navrhovateľ bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty úpadcu SĹŇAVA, poľnohospodársko-obchodné družstvo Sokolovce na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. Z-2-1K 64/96-236 zo dňa 21.11.2002.
názoru navrhovateľa vyhlásením konkurzu, resp. nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o vyhlásení konkurzu povinný subjekt prestane existovať. Súd sa s týmto názorom nestotožňuje, keďže spoločnosť zaniká až výmazom z obchodného registra
1 a 2 Obchodného zákonníka. Pokiaľ je spoločnosť zapísaná v obchodnom registri, je povinný vykonávať v mene tejto spoločnosti všetky právne úkony jej súdom ustanovený správca konkurznej podstaty, ktorého môžeme v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. považovať za povinnú osobu, ktorá svojim ustanovením vstúpila do práv a povinností úpadcu. Naviac odvolací súd poukazuje na § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb.,
ktorého vyhlásením konkurzu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty ako aj výkon práv. ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty prešli na správcu, t.j. navrhovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že na základe ktorých skutkových okolností možno vyvodiť právny záver, že prevod sporných pozemkov správca konkurznej podstaty uskutočnil kúpnou zmluvou zo dňa 16.03.2004, teda za účinnosti reštitučného zákona č. 503/2003 Z.z., z ktorých dôvodov táto zmluva je neplatná (§ 4 ods.2 zákona č. 503/2003 Z.z.). Zákonodarca totiž jednoznačne v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. momentom účinnosti tohto zákona povinnej osobe uložil povinnosť nakladať s pozemkom so starostlivosťou riadneho hospodára a súčasne mu uložil zákaz previesť tento pozemok na inú osobu pod následkom neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Teda zákonodarca zákonom ustanovil podmienky, za splnenia ktorých sa stáva právny úkon neplatný, pričom vôľou zákonodarcu bolo zabezpečiť ochranu oprávnených osôb na zabezpečenie účelu reštitúcie v zmysle ustanovení reštitučného zákona. Treba zdôrazniť, že predmetná neplatnosť v danom prípade nastáva zo zákona (ide o absolútnu neplatnosť) bez toho, aby bolo potrebné neplatnosť príslušného právneho úkonu osobitne vysloviť v inom civilnom súdnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 127/2010-35 z 22.6.2010, považuje za potrebné uviesť, že k reštitučným nárokom žiadateľov je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v konaní
týchto zákonov v súlade so záujmami týchto osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná, nedochádzalo k ďalším krivdám. Nepochybne z toho vyplýva povinnosť pre všeobecné súdy vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu). K námietke navrhovateľa, že v čase realizácie predmetného opatrenia nemal vedomosť o zákone č. 503/2003 Z.z. a teda postupoval v zmysle zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že presne ten zákon,
ktorého navrhovateľ ako správca konkurznej podstaty postupoval, obsahuje aj ustanovenie § 8 ods. 2,
ktorého správca je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd. Tento zákon bol účinný do 31.12.2005 a teda
uvedeného ustanovenia navrhovateľ ako správca konkurznej podstaty v záujme speňažovania majetku, uplatňujúc zákonom stanovenú odbornú spôsobilosť, vedomosť o takomto zákone mal mať. Existuje právna fikcia o tom, že neznalosť zákona neospravedlňuje (ignorantia iuris non excusat), z ktorej vyplýva predpoklad, že každý je oboznámený s platnými a účinnými zákonmi a je si vedomý svojich práv a povinností. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti aj zásadu, ktorá platila už v rímskom práve,
ktorej „vigilantibus iura scripta sunt", t.j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení. Krajský súd konal v súlade s § 250m ods. 3 O.s.p. so všetkými účastníkmi správneho konania. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedeného právneho posúdenia, po vyhodnotení odvolacích námietok navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom
2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a teda rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 38Sp/33/2013-48 zo dňa 8. apríla 2014, potvrdil ako vecne a právne správny. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd
1 O.s.p. v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p.,
ktorého iba úspešný navrhovateľ má právo na náhradu trov tohto konania, čo však v prejednávanej veci nenastalo. O náhrade trov konania ostatných účastníkov, súd rozhodoval, tak, že im náhradu trov nepriznal, keďže v zmysle zákona a ustálenej judikatúry má právo na náhradu trov len úspešný navrhovateľ. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.