1 písm.a/ a c/ O.s.p. z dôvodu, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm.f/ O.s.p. a zároveň aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Podľa jeho názoru vo vzťahu k náhrade škody nemôžu mať ustanovenia o bezdôvodnom obohatení subsidiárny charakter (ani nikdy nemali), nakoľko ide o špecifický právny inštitút so špeciálnou právnou úpravou a v žiadnom smere nie je účelom a zmyslom tejto právnej úpravy byť len podporným titulom ochrany majetkovej sféry osoby. Iný výklad súbehu obidvoch nárokov by bol v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv účastníka konania, čo má spravidla za následok porušenie ústavných princípov práva na spravodlivý proces. Pre úplnosť zdôraznil, že súdy priznali žalobkyni nárok z rovnakého skutku duplicitne, a to tak voči spoločnosti VENT, s.r.o., ako aj voči žalovanej, od ktorých ich môže aj dvakrát vymôcť od dvoch rôznych subjektov. Na tom nič nezmení ani faktická nevymáhateľnosť nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, ale len premlčanie judikovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti VENT, s.r.o. Za nesprávny tiež považoval záver súdov o existencii príčinnej súvislosti medzi vynaložením nákladov v konaniach vedených voči spoločnosti VENT, s.r.o. a nezákonným rozhodnutím len preto, že v tomto smere súdy vôbec nezisťovali skutkový stav veci a v tomto smere svoje rozhodnutia náležite neodôvodnili z hľadiska obrany žalovanej, v dôsledku čoho porušili jej právo na spravodlivé súdne konanie. Pre nedostatok dôvodov zostal rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný, lebo zo samotného výroku nie je zistiteľné, ktorý rozsudok „potvrdzoval“. Generálny prokurátor navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok, tak ako aj rozsudok okresného súdu, považuje za správny. Domnieva sa, že zo strany generálneho prokurátora nejde o skutočné odškodnenie toho, komu bola spôsobená majetková ujma nezákonným rozhodnutím súdu, ale o odďaľovanie jej reštitúcie voluntaristickým chápaním tohto inštitútu. Vytýkala mu aj povrchnosť pri jej označovaní v mimoriadnom dovolaní a mala za to, že nie sú splnené podmienky pre začatie dovolacieho konania. Žalobkyňa navrhla, aby najvyšší súd buď dovolanie zamietol pre neopodstatnenosť alebo odmietol pre neprípustnosť a priznal jej na trovách dovolacieho konania sumu 632,76 € k rukám právnej zástupkyne. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, preskúmal mimoriadne dovolanie podľa ustanovenia § 242 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie generálneho prokurátora nie je v časti prípustné a v časti dôvodné, preto ho podľa § 243b ods.
2 O.s.p. zamietol, a to z nasledovných dôvodov. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, ktorý najvyšší súd akceptuje, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 Dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010, III. ÚS 307/2012). Z obsahu mimoriadneho dovolania najvyšší súd zistil, že generálny prokurátor napadol rozsudok krajského súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom z dôvodov uvedených v § 243f ods. 1 písm.a/, c/ - odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm.f/ O.s.p. a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Už prima facie je zrejmé, že žalovaný štát mohol rozsudok krajského súdu dôvodne napadnúť dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O.s.p., teda aj z generálnym prokurátorom namietanej vady konania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., a teda že nápravu porušenia svojich práv mohol a mal dosiahnuť aj sám. Ak tak neurobil, mimoriadne dovolanie ohľadne tejto námietky nie je prípustné, a to z dôvodu absencie zákonnej podmienky upravenej v ustanovení § 243e ods. 1 O.s.p. Odhliadnuc od uvedeného k prípadným vadám konania prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti podľa § 242 ods. 1 O.s.p.; tieto však nezistil. Pokiaľ išlo o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, najvyšší súd musí uviesť, že v našej platnej právnej úprave je odvolanie vybudované na zásadách preskúmavacieho opravného systému vo forme neúplnej apelácie. Neúplná apelácia je systém, ktorý kladie na účastníkov konania zvýšené nároky, lebo títo sú povinní skutočnosti a dôkazy, na ktorých stavajú obranu proti nepriaznivému rozsudku okresného súdu, veľmi dobre pripraviť, a to pod sankciou straty úspechu v spore. Postup žalovanej v odvolacom konaní bol však len všeobecný a formálny, preto dôvodne niesla následky svojej povrchnej procesnej a hmotnoprávnej činnosti tak, ako to správne definoval vo svojom rozhodnutí odvolací súd. Aj v tomto prípade platí subsidiarita hmotnoprávneho prieskumu prieskumu procesnoprávnemu, ako predpoklad pre podanie úspešného dovolania (aj mimoriadneho). Povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia je rovnako ako povinnosť na náhradu škody zodpovednostnou (sekundárnou) povinnosťou. Porušenie primárnej právnej povinnosti, ku ktorej sa bezdôvodné obohatenie ako zaväzovací dôvod upína, je povinnosť vydať majetkový prospech oprávnenej osobe. Toto porušenie spočíva v omisívnom konaní zaviazaného, ktorému objektívne nesvedčí titul na privlastnenie si určitej majetkovej hodnoty. Obohatenie nadobudol plnením od žalobkyne na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku, ktorý neskôr bol ako nezákonný zrušený. Primárna právna povinnosť, ku ktorej sa povinnosť na náhradu škody ako zaväzovací dôvod upína, je povinnosť nezasahovať do majetkových práv iného protiprávnym konaním. Porušenie tejto povinnosti spočíva spravidla v komisívnom konaní zaviazaného, v tomto prípade vydaním nezákonného súdneho rozhodnutia. Konkludujúc z uvedeného celkom jasne vyplýva záver, že bezdôvodné obohatenie je pri obdobných skutkových súvislostiach vo vzťahu ku škode v pomere subsidiarity tak, ako to najvyšší súd uviedol v predchádzajúcich dvoch kasačných rozhodnutiach, ktoré sa opierali o dostatok argumentov vyplývajúcich z česko-slovenskej jurisprudencie a publikovanej judikatúry, na ktoré aj teraz odkazuje a na nich nič nemení; ak žalovanej osobe možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie (vydanie nezákonného rozhodnutia) ide o náhradu škody. Z kasačnej účinnosti svojich rozhodnutí vyplýva záver, že takéto rozhodnutie bolo záväzné nielen pre krajský súd, ale aj všetky orgány a účastníkov konania a zakladá neopominuteľnú procesnú prekážku rei iudicatae, ktorá bráni akémukoľvek ďalšiemu meritórnemu prieskumu či prehodnoteniu veci aj pre najvyšší súd, okrem prípadu uvedeného v § 22 zák. č. 757/2004 Z.z. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí už preto nebol priestor ani pre generálneho prokurátora v zmysle § 243f ods. 2 písm.c/ O.s.p. pre úvahy, či bol vyslovený právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný práve preto, aby sa zabezpečila predvídateľnosť súdneho rozhodnutia a právna istota ako imanentný prvok práva účastníkov na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Aj pri použití argumentu a contrario bolo možné, pri nevymožiteľnosti prisúdeného bezdôvodného obohatenia súdnym exekútorom, konštatovať, že nárok z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, bol opodstatnený. Nezákonné súdne rozhodnutie a uplatňovaná škoda žalobkyňou, sú vo vzájomnom pomere príčiny a následkov na majetku žalobkyne, preto odvolací súd správne rozhodol, že aj táto otázka bola správne vyriešená okresným súdom, pretože nemusí ísť o jedinú príčinu, ale stačí ak pôjde iba o jednu z príčin, ktorá sa podieľala na nepriaznivom majetkovom následku, o odškodnenie ktorého ide, avšak musí ísť o príčinu podstatnú. K tejto situácii možno iba dodať, že nebyť nezákonného rozsudku vydaného orgánom súdnej moci (súdom), spor by nevznikol. Tento rieši dôsledky nezákonného rozsudku, ktoré sa prejavili v majetkovej sfére žalobkyne a jej následnej reštitúcii. Najvyšší súd uzatvára, že krajský súd posudzoval napadnuté rozhodnutia v príčinnej súvislosti so vznikom škody u žalobkyne, preto aj najvyšší súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne a dovolanie generálneho prokurátora zamietol. Dovolací súd priznal úspešnému účastníkovi náhradu trov konania v sume 632,76 €, ako odmenu právnej zástupkyni za podanie písomného vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu (§ 243b ods. 5, § 142 ods. 1 a § 149 O.s.p. a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.