1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl a
4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom konania náhradu trov nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku. Uviedol, že v predmetnej veci bolo potrebné vzhľadom na záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 9Sža/10/2013 zo dňa 19.02.2014, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odporcu v tejto veci ČAS: MU-102-17/PO-Ž-2013 skúmať, či odporca považoval navrhovateľa za subjekt pod aktívnou ochranou špecializovanej agentúry, resp. či v jeho prípade takáto ochrana už zanikla, prípadne, či okolnosti, za ktorých zanikla, majú alebo nemajú vplyv na účely posúdenia jeho žiadosti, resp. či je alebo nie je takáto ochrana navrhovateľovi naďalej dostupná a aby toto svoje stanovisko náležite odôvodnil.
názoru krajského súdu sa odporca podrobne zaoberal posúdením statusu navrhovateľa a toto svoje stanovisko náležite odôvodnil. V Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 04.03.2013 navrhovateľ uviedol, že spolu s rodinou sú pod ochranou organizácie UNRWA, ktorá poskytovala potraviny, cukor, teda ochranu pre všetkých utečencov v Palestíne a zároveň predložil kópiu dokladu UNRWA celej rodiny. Svojej výpovede sa pridržiaval aj v Zápisnici z pohovoru so žiadateľom o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany v prvostupňovom správnom konaní zo dňa 02.04.2014. Ak teda odporca dospel na základe vykonaného dokazovania k názoru, že okolnosti, na základe ktorých bola navrhovateľovi ako utečencovi poskytnutá pomoc agentúrou UNRWA, naďalej pretrvávajú a že on sám neprestal byť utečencom
zánikovej klauzuly a tento názor odporcu nie je v rozpore s obsahom spisov, nepochybil. Krajský súd dodal, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-364/11 El Karem El Kott a i. c/a Bevándorlási és Alampolgársági Hivatal, pomoc UNRWA zaniká nielen samotným zánikom tohto úradu, ale aj v prípade nemožnosti splnenia jeho úlohy. Zánik pomoci môže vyplývať aj z okolností, ktoré dotknutú osobu nezávisle od jej vôle nútia opustiť zónu pôsobenia UNRWA. V tomto ohľade sa palestínsky utečenec musí považovať za osobu, ktorá je nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, pretože sa osobne nachádza v situácii vážneho nebezpečenstva a táto agentúra nie je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorou je uvedená agentúra poverená. Z výpovedí navrhovateľa nevyplýva, že by to bol jeho prípad. K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôraznil, že predpokladom udelenia azylu
zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení.
názoru krajského súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe - navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Žiaden štátny orgán nevykonal voči navrhovateľovi žiadne kroky administratívneho, trestného, či iného postihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda k opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Navrhovateľ legálne vycestoval z pásma Gazy za účelom štúdia. Navrhovateľ sa teda presídlil do iného štátu na obdobie niekoľkých rokov,
dĺžky štúdia. Medzi prezentovaným dôvodom odchodu navrhovateľa z krajiny pôvodu a podaním žiadosti o azyl uplynulo časové obdobie, ktoré nie je zanedbateľné. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu, respektíve doplnkovej ochrany. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951.
krajského súdu z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle. Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukázal na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu. Odporca následne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil i riziko vážneho bezprávia u navrhovateľa v intenciách ustanovenia § 2 písm.
krajského súdu nepredložil žiaden dôkaz o skutočnostiach, ktoré by mu bránili v návrate do krajiny pôvodu. Navrhovateľ v Zápisnici z pohovoru so žiadateľom o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany v prvostupňovom správnom konaní zo dňa 02.04.2014 uviedol, že sa nemôže vrátiť do pásma Gazy lebo by musel ísť cez Egypt alebo Izrael a je tam blokáda, sú zatvorené hranice. Ako ďalší dôvod uviedol problémy s Hamasom, ktorý kontroluje Gázu. Týmto skutočnostiam odporca venoval dostatočnú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu (č. l. 64-71 a 136-152 administratívneho spisu), ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol. V prejednávanej veci odporca
krajského súdu rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležité zisteného skutkového stavu a vec správne právne posúdil, keďže navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR odôvodnil existenciou dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, t. j. za dôvody uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona o azyle. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu
2 zákona o azyle ako zákonné potvrdil. II. Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie z dôvodov
2 písm.
krajského súdu odporca status navrhovateľa náležite posúdil a
jeho názoru navrhovateľ neprestal byť utečencom
zánikovej klauzuly, nakoľko z jeho výpovedí nevyplýva, že by mu bola ochrana a pomoc zo strany UNRWA účinne zanikla a že by bol nútený opustiť zónu jej pôsobenia. Krajský súd sa stotožnil taktiež so závermi odporcu, pokiaľ ide o navrhovateľove dôvody odchodu z krajiny pôvodu.
krajského súdu navrhovateľ zároveň nepredložil ani žiadne dôkazy, ktoré by mu bránili v návrate do krajiny pôvodu. S týmto záverom krajského súdu navrhovateľ vyjadril nesúhlas. Navrhovateľ uviedol, že sa aj naďalej v plnom rozsahu pridržiava svojich tvrdení uvedených v konaní pred krajským súdom. Odporca v konaní skonštatoval, že navrhovateľ opustil Gazu dobrovoľne iba za účelom štúdia, nemal žiadny reálny dôvod na odchod z krajiny.
tvrdení odporcu Pásmo Gazy už nie je izolované, navrátilci majú prístup k rovnakým službám poskytovaným úradom UNRWA ako všetci ostatní palestínski utečenci v Gaze. Krajský súd sa s týmto záverom odporcu stotožnil, čím pochybil. Takýto záver súdu je
navrhovateľa v rozpore so všeobecne dostupnými informáciami o Palestíne (predovšetkým Pásme Gazy) a navyše sú v rozpore aj s informáciami, ktoré sú súčasťou spisu odporcu a ktoré pre konanie zabezpečil odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce odporcu. Vzhľadom na vojenskú blokádu Pásma Gazy Izraelom bolo opustenie územia Palestíny v čase úteku navrhovateľa možné iba z niekoľkých prísne vymedzených dôvodov a aj to iba v prípade, že hranice budú otvorené, z ktorých v prípade navrhovateľa prichádzalo do úvahy iba opustenie Gazy z dôvodu štúdia v zahraničí. Navrhovateľ bol po útokoch na prívržencov hnutia Fatah v Pásme Gazy zo strany hnutia Hamas nútený opustiť túto oblasť. Všeobecne dostupné informácie o bezpečnostnej situácii v Pásme Gazy, resp. aj na ďalšom palestínskom území, poukazujú na ozbrojené strety medzi prívržencami hnutí Hamas a Fatah, poukazujú na násilné prevzatie moci hnutím Hamas v roku 2007 na území Pásma Gazy, trvalú a závažnú vojenskú blokádu územia Pásma Gazy ozbrojenými silami Izraela, katastrofálnu humanitárnu situáciu v tejto oblasti v dôsledku blokády (vrátane utečeneckých táborov pod záštitou UNRWA), vojenské letecké útoky medzi Izraelom a Palestínou - pásmom Gazy, uzatvorenie hraníc a obmedzenie, resp. zákaz slobody pohybu medzi palestínskymi územiami, palestínskymi občanmi ako aj mimo palestínskych území, nepretržitú kontrolu obyvateľov a územia Palestíny izraelskými orgánmi, atď. Na základe týchto všeobecných informácií je vysoko pravdepodobné, že tvrdenia navrhovateľa sú pravdivé. Už v predošlom priebehu konania disponoval odporca informáciou z odboru dokumentaristiky,
ktorej je vycestovanie z Gazy obmedzené, a to aj cez hraničný priechod Rafah (smerom do a z Egypta), nakoľko „ u mužov vo veku od 18-40 rokov, ak nie sú schopní predložiť doklad, že majú miesto na vysokej škole v zahraničí alebo zahraničné vízum, uviaznu v pásme Gazy...“ Navrhovateľ bol postrelený v roku 2007, pričom zo všeobecne dostupných informácií vyplýva , že v roku 2007 hnutie Hamas násilím prevzalo moc v Pásme Gazy nad hnutím Fatah, pričom došlo k mnohým obetiam, a túto moc si udržiava až doposiaľ. Jedinou možnosťou, ako mohol navrhovateľ opustiť územie kontrolované izraelskými orgánmi, bolo z dôvodu štúdia v zahraničí. Na území SR mal navrhovateľ udelené povolenie na prechodný pobyt za týmto účelom. Zákon o azyle ani žiaden medzinárodný dohovor nestanovuje presnú lehotu, v ktorej má žiadateľ predložiť svoju žiadosť o priznanie medzinárodnej ochrany. Po dobu, po ktorú navrhovateľ študoval na území SR mal povolené legálne sa zdržiavať sa na tomto území a nečelil reálnej hrozbe návratu na územie Palestíny, a preto ani reálne nepociťoval obavy o svoju bezpečnosť. Navyše po príchode na územie SR ho na príslušnom oddelení cudzineckej polície informovali, že nemusí žiadať o azyl, nakoľko je oprávnený legálne sa zdržiavať na území SR. Po ukončení štúdia začal navrhovateľ skutočne pociťovať obavy o svoju bezpečnosť v prípade návratu do Gazy, preto požiadal o udelenie azylu. Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce odporcu zabezpečil v konaní informácie o pretrvávajúcej vojenskej blokáde Pásma Gazy a obmedzení slobody pohybu jej obyvateľov z a na územie Pásma Gazy. Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ je schopný reálneho návratu na toto územie, s ktorým sa stotožnil aj prvostupňový súd, a že Pásmo Gazy už nie je izolované, je preto v rozpore s obsahom spisu odporcu a všeobecne dostupnými informáciami o krajine pôvodu navrhovateľa. Odporca sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil na nanajvýš jednoduché skonštatovanie, a to že v prípade, že sa dotknutá osoba vráti na územie Pásma Gazy, je jej poskytnutá rovnaká pomoc a služby úradu UNRWA ako ktorýmkoľvek ďalším palestínskym utečencom. Skutočnosť, že dosahovanie územia Pásma Gazy je vzhľadom na pretrvávajúcu bezpečnostnú situáciu a vojenskú blokádu (spojenú s uzatvorením hraničných priechodov) prakticky nemožné, odporca opomenul. Prvostupňový súd mal na tieto nedostatky prihliadnuť a rozhodnutie odporcu zrušiť. Navrhovateľ argumentoval, že nie je reálne schopný vrátiť sa na územie Pásma Gazy , do oblasti pôsobenia UNRWA z dôvodu ozbrojeného konfliktu v tejto oblasti a pretrvávajúcej vojenskej blokády Pásma Gazy zo strany Izraela, ako aj z dôvodu hrozby zo strany hnutia Hamas, členmi ktorého bol v minulosti postrelený. Vzhľadom na špecifické postavenie navrhovateľa ako Palestínčana z Pásma Gazy spadajúceho do osobného rozsahu čl. 1D Ženevského dohovoru, ktorý nie je schopný vrátiť sa do oblasti pôsobenia UNRWA a tým využívať účinnú pomoc UNRWA, a na všeobecne dostupné informácie o situácii v Pásme Gazy, navrhovateľ má za to, že je utečencom, a preto bol oprávnený, aby mu bolo rozhodnutím odporcu priznané postavenie utečenca. Krajský súd
navrhovateľa vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu prijal taktiež záver, že navrhovateľ nesplnil podmienky ani pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
krajského súdu neboli preukázané žiadne skutočnosti, že by bol v prípade návratu vystavený vážnemu bezpráviu a svoje tvrdenia a obavy ničím nepodložil. Navrhovateľ s uvedeným vyjadril nesúhlas. Krajský súd
navrhovateľa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Pochybil pri vyhodnotení bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu navrhovateľa, v Pásme Gazy. Krajský súd sa tak ako odporca nevysporiadal s množstvom verejne dostupných správ preukazujúcich alarmujúcu situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, pričom navrhovateľ už v konaní pred odporcom ako aj krajským súdom poukazoval okrem iného aj na varovanie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR pred nebezpečnou situáciou v Pásme Gazy z dôvodu pretrvávajúceho vojnového konfliktu. Navrhovateľ opakovane, tak ako aj v konaní pred krajským súdom, poukázal na to, že Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v súvislosti s Palestínou uvádza, že „Ide o krajinu v permanentnom ozbrojenom konflikte s Izraelom a rozhodne nie o pokojnú turistickú destináciu. Vyhýbajte sa cestám do pásma Gazy ako aj mestám Jenin, Nabulus, Hebron a Tulkarem, kde neustávajú bojové akcie a narastá počet únosov cudzincov. S miestnym a pomerov znalým sprievodcom možno navštíviť Betlehem a Jericho.“ (MZVEZ SR: Palestína. Oznamy a upozornenia pred cestovaním, dostupné na ) V opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu navrhovateľ poukazoval na vysoko aktuálne udalosti posledných dní preukazujúce obzvlášť zhoršenú bezpečnostnú situáciu v Pásme Gazy, keďže Izrael začal masívnu vojenskú ofenzívu na Pásmo Gazy leteckými náletmi, pri ktorých zahynuli už stovky ľudí, z toho prevažná väčšina civilisti. Letecké údery na rôznych miestach Gazy sa uskutočnili ešte pred svitaním, v čase zvolávania na ranné modlitby. Po bombardovaní zo vzduchu po niekoľkých sekundách nasledovalo ostreľovanie, pričom Izraelčania mierili aj na civilné ciele, ako sú školy, nemocnice či obydlia. Len v priebehu jedného dňa zahynulo osemdesiat ľudí,
OSN to boli väčšinou civilisti. Organizácia OSN upozornila, že situácia je neúnosná a systém pomoci v Gaze onedlho skolabuje. Ako dôkaz navrhovateľ predložil krajskému súdu reportážne správy zahraničného spravodajstva denníka SME zo dňa 23.07.2014. Rovnako aj samotné informácie zabezpečené odborom dokumentaristiky v konaní pred odporcom ako aj informácie dostupné priamo od úradu UNRWA poukazujú na nedostatočnú humanitárnu situáciu v utečeneckých táboroch UNRWA, keďže blokáda má devastačné dôsledky na Palestínskych utečencov, vrátane tých, ktorí žijú v palestínskych utečeneckých táboroch. Tábor Beach camp je v súčasnosti domovom pre viac ako 87.000 utečencov, ktorí všetci obývajú územie s rozlohou iba 0,52 kilometrov. Iba niekoľko málo rodín sa dokážu uživiť samé, obrovská časť obyvateľov je závislá od potravinovej a peňažnej pomoci UNRWA. Zároveň, zákaz dovozu cementu a štrku znemožnil utečencom vybudovať alebo opraviť si prístrešky. Veľké znepokojenie vyvoláva aj základná hygiena, nakoľko 90 % vody je nevhodných pre ľudskú spotrebu. Uloženie limitu pre rybolov iba do 3 míľ Izraelskými obrannými zložkami obzvlášť poznačilo Beach camp. Zmenšenie rybárskeho úlovku viedlo k stratám na živobytí a zvýšilo chudobu. Aj v tejto súvislosti navrhovateľ citoval správu UNRWA: Camp profiles. Beach camp. (dostupná na: ) Ďalej navrhovateľ poukázal na Správu Generálneho tajomníka OSN zo dňa 22.08.2013, ktorá upozorňuje na vážne porušovanie medzinárodného práva v Palestíne: „V okupovanom palestínskom území stále dochádza k vážnemu porušovaniu medzinárodného práva. Všeobecná situácia v oblasti ľudských práv zostáva vysoko znepokojujúca a musí byť určená za naliehavú záležitosť.“ (Report by the Secretary-General: Human rights situation in the Occupied Palestinian Territory, including East Jerusalem z 22.08.2013, bod VI., 61) a Operačnú príručku: Okupované palestínske územia. Hraničného úradu Spojeného kráľovstva zo dňa 19.03.2013, ktorá uvádza, že Za obdobie niekoľkých rokov sa uskutočnilo viacero pokusov za účelom mierových rozhovorov, ale doposiaľ bez úspechu. Bezpečnostné sily palestínskych orgánov pravidelne strieľajú na militantov Hamasu, zatiaľ čo v pásme Gazy Hamas nepretržite uväzňuje aktivistov Fatahu. K záveru roka 2012 bolo pri násilnostiach týkajúcich sa konfliktu zabitých celkovo 253 obyvateľov Gazy a 206 bolo zranených. (...) V priebehu roka 2011 a 2012 boli pri rôznych príležitostiach izraelskými vojakmi zastrelení palestínski civilisti. Krajskému súdu navrhovateľ vyčítal, že sa týmito dôkazmi nezaoberal, ale naopak nedôvodne skonštatoval, že navrhovateľ svoje tvrdenia ničím nepodložil. V neposlednom rade navrhovateľ poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-465/07 zo dňa 17.02.2009 vo veci Elgafaji, v ktorom Európsky súdny dvor zdôraznil, že „existencia vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená podmienke, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho osobnej situácii. Existencia takéhoto ohrozenia môže byť výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu alebo súdmi členského štátu, ktorým je predložené rozhodnutie o zamietnutí takejto žiadosti, dosiahne takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny, prípadne do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na ich území čelila reálnemu riziku utrpenia takéhoto ohrozenia.“ Bezprávie definované v článku 15 písm. c) smernice ako bezprávie, ktoré predstavuje „vážne a individuálne ohrozenie života alebo osoby“ žiadateľa, pokrýva všeobecnejšie riziko zásahu. (...) Nakoniec predmetné násilie, pri ktorom vznikajú uvedené ohrozenia, je kvalifikované ako „nediskriminačné“, čo je pojem, ktorý predpokladá, že sa môže vzťahovať na osoby bez ohľadu na ich osobnú situáciu. A taktiež navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Sufi and Elmi v. The United Kingdom z 28.06.2011, v ktorom súd reagoval aj na možné porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru v prípade návratu do krajiny pôvodu v súvislosti s humanitárnymi podmienkami prevládajúcimi v utečeneckých táboroch: „ Ak je odôvodnený predpoklad, že by sa navrátilec ocitol po svojom návrate v presídleneckom tábore, také aké sú v koridore Afgooye, alebo v utečeneckom tábore ako napr. Dadaab tábory v Keni, má súd za to, že by hrozilo reálne riziko, že by bol dotknutý jednotlivec vystavený zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Dohovoru v súvislosti s humanitárnymi podmienkami prevládajúcimi v takýchto táboroch. Zo všeobecne dostupných informácií ako aj doložených správ a reportáží vyplýva, že samotný úrad UNRWA a Generálny tajomník OSN poukazuje na alarmujúcu humanitárnu situáciu a hroziaci celkový kolaps systému pomoci v Gaze. Európsky súd v citovanom rozsudku síce rozhodoval o sťažovateľovi pochádzajúcom zo Somálska, avšak vo všeobecnosti v ňom súd poukazuje na možné porušenie Európskeho dohovoru v prípade návratu jednotlivca do utečeneckého tábora, v ktorom prevládajú humanitárne podmienky nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru. Návrat navrhovateľa na územie Pásma Gazy za pretrvávajúcej bezpečnostnej a humanitárne situácie je nezlučiteľný s čl. 3 Dohovoru. Na katastrofálnu humanitárnu situáciu v utečeneckých táboroch na území Pásma Gazy (dokonca aj v tábore Beach Camp) poukazoval navrhovateľ v konaní opakovane a túto situáciu priznáva aj samotný úrad UNRWA, ako je uvedené vyššie.
navrhovateľa odporca bezpečnostnú a humanitárnu situáciu v Pásme Gazy nedôvodné bagatelizuje. Krajský súd sa s jeho názorom neodôvodnene stotožnil, čím vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
navrhovateľa v jeho právnej veci sú splnené zákonné podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do Palestíny. Vzhľadom na humanitárnu, ako aj bezpečnostnú situáciu v Pásme Gazy, kde prebieha ozbrojený konflikt medzi Palestínou a Izraelom ako aj ozbrojené konflikty medzi hnutím Hamas a hnutím Fatah, mu nebude zabezpečená potrebná pomoc zo strany štátu. Úrad UNRWA nie je schopný ochrániť civilné obyvateľstvo pred leteckými náletmi izraelskej armády ani ozbrojenými útokmi znepriatelených hnutí ako sú napr. Hamas. Navyše, samotný systém už aj tak nedostatočnej humanitárnej pomoci úradu UNRWA je v ohrození. Rovnako nie je prakticky možné dosiahnutie územia Pásma Gazy, ktoré je dlhodobo podrobené vojenskej blokáde Izraelskými ozbrojenými silami. III. Vyjadrenia odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-102-44/PO-Ž-2013 zo dňa 13.06.2013 odporca
1 zákona o azyle navrhovateľovi neudelil azyl a
1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“) mu neposkytol doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“). Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplynulo, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné z dôvodu obavy o svoj život v Palestíne, v pásme Gazy, kde sú neustále ozbrojené nepokoje medzi skupinami Hammas a „Fate“, ktorej je členom s časťou jeho rodiny a v minulosti pri ozbrojených nepokojoch medzi týmito dvomi skupinami bol postrelený do nohy. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odporca zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa počas vstupného pohovoru, počas ktorého uviedol, že na územie SR pricestoval legálne za účelom štúdia, pre ktoré mal od 18.12.2008 do 31.08.2012 povolený prechodný pobyt. Študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, no v lete 2012 musel štúdium predčasne ukončiť, nakoľko neurobil všetky potrebné skúšky a následne mu nebol pobyt na území SR predĺžený. Ako dôvod žiadosti uviedol navrhovateľ obavy o svoj život, nakoľko on i jeho rodina sú prívržencami hnutia Fatah a od roku 2007 začali konflikty s prívržencami hnutia Hammas, ktorý má pod kontrolou mesto Gaza. V júli 2007 bol postrelený do nohy. Kvôli sporom medzi týmito hnutiami požiadal o udelenie azylu. Dňa 25.08.2013 navrhovateľovi rozhodnutím ČAS: MU-102-17/PO-Ž-2013
1 zákona o azyle nebol udelený azyl, pričom súčasne
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu nebola poskytnutá doplnková ochrana. Na základe podaného opravného prostriedku Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. 5Saz/18/2013-30 zo dňa 02.10.2013 potvrdil rozhodnutie odporcu. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 9Sža/10/2013 zo dňa 19.02.2014 zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca v ďalšej časti napadnutého rozhodnutia citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 9Sža/10/
dostupných informácií nezanikla pomoc UNRWA v pásme Gazy, navrhovateľ dobrovoľne opustil pásmo Gazy za účelom štúdia a nie z dôvodov, ktoré by sa vymykali kontrole jeho osoby, navrhovateľ nebol nikdy prenasledovaný a také prenasledovanie nebolo možné ani predpokladať, teda nenaplnil ani dôvody na udelenie azylu, navrhovateľ mal snahu zlegalizovať svoj pobyt na území SR potom, čo bol vylúčený z vysokoškolského štúdia a nebol mu predĺžený pobyt na území SR, navrhovateľ dobrovoľne nevyužíva ochranu UNRWA a nie preto, že by ju nemohol využívať tzn., že odporca vyhodnotil a zdôvodnil svoje stanovisko v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 9Sža/10/2013. Výrok, ktorým odporca rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
dohôd z
dohovorov z
protokolu zo 14. septembra 1939 alebo
Stanov Medzinárodnej organizácie pre utečencov. Rozhodnutia Medzinárodnej organizácie pre utečencov o odmietnutí postavenia utečenca urobené počas jej činnosti nebránia priznaniu postavenia utečenca osobám, ktoré spĺňajú podmienky
odseku 2 tejto časti, 2. v dôsledku udalosti pred 1. januárom 1951 sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. V prípade osoby, ktorá má niekoľko štátnych občianstiev, sa pojem „štát, ktorého štátne občianstvo má“ vzťahuje na všetky štáty, ktorých je štátnym občanom; žiadna osoba sa však nebude považovať za zbavenú ochrany štátu, ktorého štátne občianstvo má, ak sa bez závažného dôvodu založeného na oprávnených obavách vzdala ochrany jedného zo štátov, ktorých je štátnym občanom. B. 1. Na účely tohto dohovoru slová „udalosti pred 1. januárom 1951“ uvedené v článku 1 časti A možno vysvetľovať
platných uznesení Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, vzťahujú sa na ne ipso facto ustanovenia tohto dohovoru. E. Tento dohovor sa nevzťahuje na osobu, ktorej príslušné orgány štátu, v ktorom má pobyt, priznali práva a povinnosti, ktoré udeľujú štátnym občanom tohto štátu. F. Ustanovenia tohto dohovoru sa nevzťahujú na žiadnu osobu, u ktorej sú vážne dôvody domnievať sa, že a) sa dopustila trestného činu proti mieru, trestných činov vojenských alebo trestných činov proti ľudskosti
medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných činoch,
článku 12 ods. 1 písm. a) Smernice štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva je vylúčená z postavenia utečenca, ak spadá do rozsahu čl. 1D Dohovoru, týkajúceho sa ochrany alebo pomoci od orgánov alebo agentúr OSN iných ako UNHCR. Ak takáto ochrana alebo pomoc z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne rozhodlo v súlade s príslušnými uzneseniami Valného zhromaždenia OSN, tieto osoby budú oprávnené ipso facto na výhody z ustanovení tejto smernice.
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena
(ods. 1) Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 3).
1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR: Palestína - informácie o krajine pôvodu“ vypracované k uvedenému prípadu pod č.p.: MU- ODZS-2014/000265-002) z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu. Z administratívnych spisov vyplynulo, že navrhovateľ požiadal o azyl na území SR 22.09.2009 z dôvodu obavy o svoj život v Palestíne, v pásme Gazy, kde sú neustále ozbrojené nepokoje medzi skupinami Hammas a Fatah, ktorej je členom s časťou jeho rodiny a v minulosti pri ozbrojených nepokojoch medzi týmito dvomi skupinami bol postrelený do nohy. Vzhľadom na záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 9Sža/10/2013 zo dňa 19.02.2014, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odporcu v tejto veci ČAS: MU-102-17/PO-Ž-2013, odporcovi bolo uložené skúmať, či navrhovateľa je možné považovať za subjekt pod aktívnou ochranou špecializovanej agentúry, resp. či v jeho prípade takáto ochrana už zanikla, prípadne, či okolnosti, za ktorých zanikla, majú alebo nemajú vplyv na účely posúdenia jeho žiadosti. Odporca následne vydal rozhodnutie, ktorým navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Proti uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok. Krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie odporcu. Navrhovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu odvolal. Z administratívnych spisov odporcu ďalej vyplýva, že navrhovateľ s rodinou žil v utečeneckom tábore pod ochranou organizácie UNRWA. Bol členom hnutia Fatah, asi od 15 rokov. Spolu s otcom a celou rodinou chodil podporovať hnutie Fatah na oslavy, schôdze a iné aktivity. Medzi prívržencami Hamas a Fatah dochádzalo k stretom, pri jednom z nich v júli 2007 bol postrelený do nohy. Bol asi 20 dní v nemocnici, potom nemohol 3 mesiace chodiť. Z krajiny pôvodu vycestoval legálne za účelom štúdia v novembri 2008. Na Slovensku nežiadal o azyl, pretože mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom štúdia. V prípade návratu sa obával o svoju bezpečnosť, nakoľko by sa musel vrátiť cez Egypt alebo Izrael, kde je blokáda, sú zatvorené hranice a má problémy s Hamasom, ktorý kontroluje Gazu. Na podporu svojich tvrdení predložil v súdnom konaní informácie o krajine pôvodu, ktoré poukazujú na nepriaznivú situáciu v tábore, ktorý je pod kontrolou UNRWA. Navrhovateľ tvrdil, že nie je reálne schopný vrátiť sa na územie Pásma Gazy, do oblasti pôsobenia UNRWA z dôvodu ozbrojeného konfliktu v tejto oblasti a pretrvávajúcej vojenskej blokády Pásma Gazy zo strany Izraela, ako aj z dôvodu hrozby zo strany hnutia Hamas, členmi ktorého bol v minulosti postrelený. Vzhľadom na špecifické postavenie navrhovateľa ako Palestínčana z Pásma Gazy spadajúceho do osobného rozsahu čl. 1D Ženevského dohovoru, ktorý nie je schopný vrátiť sa do oblasti pôsobenia UNRWA a tým využívať účinnú pomoc UNRWA, a na všeobecne dostupné informácie o situácii v Pásme Gazy, navrhovateľ má za to, že je utečencom, a preto bol oprávnený, aby mu bolo rozhodnutím odporcu priznané postavenie utečenca. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sža/43/2011 zo dňa13.09.2011 uviedol, že z článku 1D Dohovoru o postavení utečencov nevyplýva, že u osoby, ktorá požívala ochranu UNRWA, no z akýchkoľvek dôvodov ju už nepožíva a ochrana iných orgánov ako UNHCR navrhovateľovi v súčasnosti nie je poskytovaná, sa už neposudzuje, či u nej existujú opodstatnené obavy z prenasledovania z vymedzených dôvodov (§ 8 zákona a o azyle, čl. 1A Dohovoru). Takáto osoba síce je registrovaná ako palestínsky utečenec, to však neznamená, že je automaticky utečencom v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov. Článok 1D Dohovoru stanovuje len možnosť priznať status utečenca, v texte Dohovoru totiž nie je výslovne ustanovené, že takejto osobe, ktorej bola poskytovaná pomoc od UNRWA, sa má automaticky udeliť azyl. – Mať právo požívať ipso facto výhody Dohovoru automaticky neznamená udelenie azylu v zmysle Dohovoru. Každú takúto žiadosť je potrebné skúmať individuálne a to vo svetle výhod čl. 1 A Dohovoru, za ktoré sa považuje skutočnosť, že osoba je utečencom v zmysle Dohovoru akonáhle vyhovuje kritériám obsiahnutým v definícii. To nastane nevyhnutne skôr, než je formálne rozhodnuté o udelení statusu utečenca (udelení azylu). Uznanie statusu utečenca preto osobu utečencom nečiní, ale ju za utečenca oficiálne prehlasuje. Osoba sa teda nestáva utečencom tým, že by jej bol priznaný status utečenca, ale status jej bol priznaný, pretože utečencom je. Všeobecné klauzuly definujú kritéria, ktoré je nutné splniť, aby sa osoba stala utečencom. Predstavujú pozitívny základ, z ktorého vychádzajú rozhodnutia o statuse utečenca. Na otázku, či navrhovateľ spĺňa kritéria utečenca v zmysle jej definície, musí dať odpoveď odporca v konaní po dôkladnom zvážení všetkých skutočností, pre ktoré navrhovateľ o azyl požiadal a po vykonaní dokazovania obsahom správ o krajine jeho posledného trvalého pobytu. Odporca svoj záver o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky udelenia azylu vyvodil najmä z toho, že navrhovateľ nebol nútený opustiť zónu pôsobenia UNRWA, pretože túto opustil dobrovoľne. Odporca v danom prípade dospel k záveru, že navrhovateľ odišiel zo zóny pôsobenia UNRWA dobrovoľne za účelom štúdia. Rozhodujúcim pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi, ako osoby, ktorá bola pod ochranou UNRWA, preto bolo posúdiť, či odporca vykonal náležité dokazovanie na posúdenie požiadaviek, ktoré vyplývajú z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-364/11 El Karem El Kott a i. c/a Bevándorlási és Alampolgársági Hivatal.
uvedeného rozsudku samotnú neprítomnosť v tejto zóne alebo dobrovoľné rozhodnutie opustiť ju však nemožno kvalifikovať ako zánik pomoci. Ak je naopak uvedené rozhodnutie odôvodnené nutnosťou nezávislou od vôle dotknutej osoby, takáto situácia môže viesť k záveru, že pomoc, ktorá sa poskytovala tejto osobe, zanikla v zmysle článku 12 ods. 1 písm.
odvolacieho súdu sa uvedenou požiadavkou odporca náležte nezaoberal najmä vo svetle tvrdení navrhovateľa, že bol prívržencom hnutia Fatah od svojich 15 rokov, a že bol postrelený pri strete s hnutím Hamas v roku 2007. Toto tvrdenie navrhovateľa síce odporca nespochybnil, ale neprikladal mu žiadnu relevanciu pri posudzovaní nutnosti jeho úteku zo zóny pôsobenia UNRWA. Dostatočne ani nezohľadnil možnosti jeho odchodu s poukazom na tvrdenie navrhovateľa, že pre vojenskú blokádu Pásma Gazy Izraelom bolo opustenie územia Palestíny v čase úteku navrhovateľa možné iba z niekoľkých prísne vymedzených dôvodov, a aj to iba v prípade, že hranice budú otvorené, z ktorých v prípade navrhovateľa prichádzalo do úvahy iba opustenie Gazy z dôvodu štúdia v zahraničí. Pokiaľ teda odporca poukazuje na to, že navrhovateľ opustil zónu pôsobenia dobrovoľne a jediným jeho dôvodom odchodu bolo štúdium v zahraničí, bude potrebné, aby sa odporca v ďalšom konaní vysporiadal s otázkou nutnosti, resp. dobrovoľnosti odchodu navrhovateľa vo svetle jeho tvrdenia, že skutočným dôvodom opustenia zóny boli jeho problémy s hnutím Hamas, s ktorým sa dostal do konfliktu a že opustenie zóny bolo prakticky možné iba z prísne vymedzených dôvodov, a to len v prípade otvorenia hranice a z dôvodu štúdia. Za takýchto okolností bez objasnenia a vyhodnotenia uvedených skutočností sa odvolaciemu súdu javí ako predčasné vyhodnotiť jeho odchod zo zóny za dobrovoľný, resp. nie nútený.
názoru vyjadreného v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-364/11 El Karem El Kott a i. c/a Bevándorlási és Alampolgársági Hivatal Hivatal príslušným vnútroštátnym orgánom členského štátu zodpovedným za posúdenie žiadosti o azyl podanej takouto osobou prináleží na základe individuálneho preskúmania takejto žiadosti overiť, či uvedená osoba bola nútená opustiť zónu pôsobenia tejto agentúry alebo orgánu, čo platí v prípade, že sa nachádzala v situácii vážneho nebezpečenstva a dotknutá agentúra alebo orgán nebol schopný zaručiť jej v tejto zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorá uvedenej agentúre alebo orgánu prináleží.
odvolacieho súdu odporca sa náležite nezaoberal otázkou nutnosti opustenia zóny pôsobenia UNRWA. Odvolací súd sa preto nestotožnil so záverom krajského súdu, že pokiaľ ide o navrhovateľove dôvody odchodu z krajiny pôvodu, navrhovateľ odišiel z krajiny pôvodu dobrovoľne. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-364/11 El Karem El Kott a i. c/a Bevándorlási és Alampolgársági Hivatal súčasne vyplýva, že v prípade, že takáto osoba opustila zónu pôsobenia UNRWA, nemožno jej priznať postavenie utečenca bez toho, aby preukázala, že má obavy pred prenasledovaním. Ženevský dohovor definuje pojem „utečenec“ v tom zmysle, že sa vzťahuje na akúkoľvek osobu, ktorá „má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo zastávania určitých politických názorov“. Definuje tiež okolnosti, za akých možno určitej osobe priznať postavenie utečenca. V kontexte Európskej únie sú záväzky vyplývajúce z dohovoru prebraté do smernice 2004/832. Smernica s odkazom na Ženevský dohovor stanovuje, že osoby, ktoré v súčasnosti využívajú ochranu alebo pomoc iného orgánu alebo agentúry Organizácie Spojených národov než Úradu Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov, teda napríklad od UNRWA, sú vylúčené z postavenia utečenca. Ak však takáto ochrana alebo pomoc z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa situácia týchto osôb definitívne vyriešila, tieto osoby budú oprávnené ipso facto využívať výhody vyplývajúce z ochrany poskytnutej touto smernicou. Rozsudok Súdneho dvora tiež poukazuje na to, že jednoduchá absencia alebo dobrovoľný odchod zo zóny pôsobenia UNRWA nestačí na to, aby sa zrušilo vylúčenie z možnosti priznať postavenie utečenca. Súdny dvor súčasne spresňuje prípady, v ktorých sa možno domnievať, že pomoc zo strany UNWRA zanikla takým spôsobom, že palestínski žiadatelia o azyl sa môžu ipso facto dovolávať priznania postavenia utečenca na základe dotknutej smernice. Pomoc UNRWA teda zaniká nie len samotným zánikom tohto úradu, ale aj v prípade nemožnosti splnenia jeho úlohy. Rovnako môže zánik pomoci vyplývať aj z okolností, ktoré dotknutú osobu nezávisle od jej vôle nútia opustiť zónu pôsobenia UNRWA. Rozsudok zdôrazňuje, že tento výklad je v súlade s cieľom zaručiť nepretržitú ochranu palestínskym utečencom prostredníctvom účinnej ochrany alebo pomoci. V tomto ohľade sa palestínsky utečenec musí považovať za osobu, ktorá je nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, pretože sa osobne nachádza v situácii vážneho nebezpečenstva a táto agentúra nie je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorou je uvedená agentúra poverená. Nakoniec Súdny dvor zdôrazňuje, že možnosť dovolávať sa ipso facto ochrany uvedenej smernice však nezakladá bezpodmienečné právo na priznanie postavenia utečenca. Hoci teda dotknuté osoby nevyhnutne nemusia preukázať, že sa obávajú prenasledovania, aj tak musia predložiť, ako v prejednávanej veci, žiadosť o priznanie postavenia utečenca, ktorú musia posúdiť príslušné orgány. V rámci tohto posúdenia musia tieto orgány overiť nielen to, že žiadateľ skutočne využíval pomoc UNRWA a že táto pomoc zanikla, ale aj to, že sa na tohto žiadateľa neuplatňuje nijaká z podmienok vylúčenia uvedených v smernici. Tieto ustanovenia vylučujú z postavenia utečenca najmä osoby, ktoré spáchali trestný čin proti mieru, vojnový zločin alebo trestný čin proti ľudskosti, alebo vážny nepolitický trestný čin, ako aj osoby vinné za spáchanie činov, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že odporca jednoznačne neustálil, či navrhovateľa možno považovať za osobu, ktorá bola nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, pretože by sa nachádzal v situácii vážneho nebezpečenstva a nedostatočne skúmal, či agentúra UNRWA je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky v súlade s úlohou, ktorou bola uvedená agentúra poverená, a to aj vo svetle správ o krajine pôvodu, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva. V tejto súvislosti odvolací súd dáva odporcovi do pozornosti správy o krajine pôvodu navrhovateľa, ktoré je potrebné vyhodnotiť najmä z pohľadu kritérií stanovených v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Sufi and Elmi v. The United Kingdom z 28.06.2011, v ktorom súd reagoval aj na možné porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru v prípade návratu do krajiny pôvodu v súvislosti s humanitárnymi podmienkami prevládajúcimi v utečeneckých táboroch. Odporca teda v ďalšom konaní posúdi, či by navrhovateľovi v prípade návratu do zóny pôsobenia UNRWA nehrozilo reálne riziko, že by bol vystavený zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Dohovoru v súvislosti s humanitárnymi podmienkami prevládajúcimi v tejto zóne. Úlohou odporcu preto bude opätovne vypočuť navrhovateľa na dôvody, pre ktoré opustil zónu UNRWA. Vyhodnotí dobrovoľnosť, resp. nútenosť jeho odchodu zo zóny pod ochranou UNRWA, do spisu vyhľadá správy o krajine pôvodu navrhovateľa na preukázanie schopnosti organizácie UNRWA zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky v súlade s úlohou, ktorou bola uvedená agentúra poverená. V prípade, že odporca dospeje k záveru, že navrhovateľ nesplnil podmienky na udelenie azylu, rozhodne o tom, či spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany a za tým účelom vyhľadá správy, ktoré budú zamerané na posúdenie bezpečnostných rizík v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu. Najmä sa zameria na to, či navrhovateľ nebude vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas vnútroštátneho konfliktu medzi hnutím Hamas a Fatah. S poukazom na vyššie uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.