← Slovensko

preskúmanie rozhodnutia č. 266/PÚ/2013 a č. 1403/OER/2013

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Sž/27/2013 Identifikačné číslo spisu: 9013010177 Dátum vydania rozhodnutia: 25.02.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Poláčková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9013010177.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej PhD., a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom, a.s. so sídlom Bajkalská 28, Bratislava 817 62, IČO: 35 763 469, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, právny nástupca Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, so sídlom Továrenská 7, 828 55, Bratislava 24, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 266/PÚ/2013 z 8. októbra 2013, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu z a m i e t a . Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Odôvodnenie Napadnutým rozhodnutím č. 266/PÚ/2013 z 8. októbra 2013 žalovaný zamietol rozklad proti rozhodnutiu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 1403/OER/2013 z 10. júla 2013, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol vo veci určenia významného podniku a uloženia povinností na relevantnom trhu služby ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach, podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil, nakoľko toto považoval za vydané v súlade s vnútroštátnymi aj európskymi platnými právnymi predpismi, cieľmi regulácie elektronických komunikácií a zároveň za dostatočne odôvodnené, jasné a zrozumiteľné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán, po konzultáciách, podľa § 10 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), v prvostupňovom rozhodnutí rozhodol, že: 1. Spoločnosť Slovak Telekom má podľa § 17 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách na relevantnom trhu č. 7 také postavenie, že nie je vystavená efektívnej súťaži a ekonomický vplyv jej v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov, teda spoločnosť Slovak Telekom je významným podnikom na relevantnom trhu č. 7. 2. Úrad ukladá spoločnosti Slovak Telekom ako významnému podniku na relevantnom trhu č. 7 nasledujúce povinnosti:

  1. a)Povinnosť transparentnosti prístupu a prepojenia podľa § 19 zákona o elektronických komunikáciách: I. Spoločnosť Slovak Telekom je povinná zverejniť na svojom verejne dostupnom webovom sídle referenčnú ponuku na prepojenie verejných mobilných telefónnych sietí, ktorá musí obsahovať informácie týkajúce sa služieb ukončenia volaní vo verejnej mobilnej telefónnej sieti, najmä účtovné informácie, technické špecifikácie, charakteristiky siete, zmluvné podmienky dodávania a používania služby ukončenia volania vo svojej verejnej mobilnej telefónnej sieti, vrátane cien za ukončenie volaní najneskôr do 60 dní od doručenia rozhodnutia o určení významného podniku a uložení povinností. II. Spoločnosť Slovak Telekom je povinná zverejniť na svojom verejne dostupnom webovom sídle každú zmenu zmluvných podmienok referenčnej ponuky na prepojenie, ktorá bude mať vplyv na podniky definované v § 5 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách v lehote 45 dní pred účinnosťou zmeny referenčnej ponuky a predložiť ju úradu.
  2. b)Povinnosť nediskriminácie prístupu a prepojenia podľa § 20 ods. 1 a ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách: Spoločnosť Slovak Telekom je povinná pri poskytovaní služby ukončenia volania vo svojej verejnej mobilnej telefónnej sieti uplatňovať voči iným podnikom porovnateľné podmienky za porovnateľných okolností a poskytovať informácie a služby iným podnikom za rovnakých podmienok a s rovnakou kvalitou, ako keby ich využívala pre vlastnú potrebu, alebo ich poskytovala podniku v postavení ovládanej osoby, alebo podniku, v ktorom má právo spolurozhodovať.
  3. c)Povinnosť prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách: Spoločnosť Slovak Telekom je povinná splniť odôvodnenú a opodstatnenú žiadosť na používanie určitých prvkov siete a pridružených prostriedkov a o prepojenie sietí. Spoločnosť Slovak Telekom je povinná: viesť rokovania v dobrej viere s inými podnikmi žiadajúcimi o prístup, zabezpečiť otvorený prístup k rozhraniam, protokolom a kódovacím zariadeniam, ktoré sú potrebné na interoperabilitu služieb alebo pre služby virtuálnych sietí, umožniť spoločné umiestnenie alebo iné formy spoločného používania pridružených prostriedkov, zabezpečiť prístup k systémom na podporu prevádzky alebo k podobným softvérovým systémom nevyhnutným na zabezpečenie spravodlivej súťaže pri poskytovaní služieb, prepojiť siete alebo sieťové prostriedky.
  4. d)Povinnosť regulácie cien prístupu a prepojenia podľa § 23 zákona o elektronických komunikáciách: Spoločnosť Slovak Telekom je povinná stanoviť ceny za ukončenie volania vo svojej verejnej mobilnej telefónnej sieti tak, ako jej určí úrad v rozhodnutí o regulácii cien podľa § 12 zákona o elektronických komunikáciách. Zároveň zrušil rozhodnutie č 2112/14/2009 zo dňa 29. septembra 2009 a rozhodnutie č. 07/01/2010 zo dňa 14. januára 2010. Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, relevantný trh č. 7 je trh služby ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach, ktorá spočíva v prenose volania smerovaného ku koncovému užívateľovi mobilnej telefónnej služby z bodu prepojenia medzi mobilnými sieťami alebo medzi mobilnou sieťou a pevnou sieťou do koncového bodu v mobilnej telefónnej sieti určeného špecifickou sieťovou adresou (ďalej len „relevantný trh č. 7“). Proti tomuto rozhodnutiu podal účastník v zákonnej lehote rozklad, v ktorom namietal, že prvostupňový správny orgán jednak porušil hmotné právo pri určení žalobcu za významný podnik a pri ukladaní povinností v dôsledku porušenia procesných princípov a pravidiel a tiež namietal porušenie hmotného práva pri ukladaní povinností, ktoré videl najmä v tom, že žalovaný uložil povinnosť regulácie cien podľa metodiky BU-LRIC pure neodôvodnene a neodôvodnene uložil povinnosť prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že prvostupňový správny orgán pri ukladaní povinností bral do úvahy hlavný účel regulácie a základné ciele regulačného rámca Európskej únie (ďalej len „EÚ“), a to: zabezpečovanie ochrany hospodárskej súťaže, prispievanie k rozvoju vnútorného trhu a presadzovanie záujmov koncových užívateľov. Prvostupňový orgán podľa názoru žalovaného konal a všetky SMP („significant market power“ t. j. významná trhová sila) rozhodnutia o určení podniku s významným vplyvom a uložení povinností na danom trhu vydal, v súlade s princípmi efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti a odôvodnenosti, tak ako to ustanovuje § 11 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách. V súlade s § 11 ods. 2 prihliadol na odporúčania a usmernenia Európskej komisie (ďalej len „EK"), konkrétne na Odporúčanie Komisie o regulačnom zaobchádzaní s prepojovacími poplatkami v pevných a mobilných telefónnych sieťach v EÚ (2009/396/ES) zo dňa 07.05.2009 (ďalej len „Odporúčanie o terminačných poplatkoch) a Vysvetľujúce memorandum k odporúčaniu Komisie o regulačnom zaobchádzaní s prepojovacími poplatkami v pevných a mobilných telefónnych sieťach v EÚ (ďalej len „Vysvetľujúce memorandum k Odporúčaniu o terminačných poplatkoch). Pri regulácii tohto trhu v súlade s § 11 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách dbal na maximálny prospech koncových užívateľov a súčasne v súlade s § 11 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách a zároveň v súlade so zásadou podľa § 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku konal tak, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalovaný poukázal na to, že Slovenská republika sa zaviazala ako členský štát dodržiavať legislatívu, odporúčania a usmernenia orgánov EÚ (pre úrad priama dikcia v § 11 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách), spolupracovať na vytvorení jednotného vnútorného trhu a používať na tento účel eurokonformné a z hľadiska EÚ jednotné regulačné nástroje. Z tohto dôvodu bol návrh tohto rozhodnutia konzultovaný na tzv. nadnárodnej úrovni podľa § 10 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách s EK, orgánom európskych regulátorov a národným regulačným orgánom členských štátov. EK sa k danej veci vyjadrila v Rozhodnutí Komisie vo veci SK/2013/1456: Služby ukončenia volania v jednotlivých mobilných sieťach na Slovensku, kde v časti III. uviedla: „Komisia preskúmala oznámenie a dodatočné informácie, ktoré poskytol TÚSR, a nemá žiadne pripomienky. Podľa článku 7 ods. 7 rámcovej smernice môže TÚSR návrh opatrenia prijať a, pokiaľ tak urobí, oznámi to Komisii.“ Prvostupňový správny orgán (ďalej tiež „Úrad“) na základe uvedeného začal správne konanie a odkonzultované regulačné opatrenie vydal ako prvostupňové rozhodnutie. K námietke žalobcu, že Úrad pri ukladaní prvostupňového rozhodnutia porušil princíp zakotvený v § 11 ods. 4 písm.
  5. d)zákona o elektronických komunikáciách žalovaný uviedol, že regulácia je kontinuálny proces, ktorý je síce formálne rozdelený v istých prípadoch na dve samostatné konania - konanie o určení podniku s významným vplyvom a o uložení povinností podľa § 18 zákona o elektronických komunikáciách a konanie o regulácii cien podľa § 12 zákona o elektronických komunikáciách, ale hlavné princípy a zásady sa prelínajú celým regulačným zásahom, ktorý v nevyhnutnom prípade obsahuje obe tieto procesné konania. Uloženie a plnenie povinnosti prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách na tomto trhu je základným predpokladom pre zriadenie úspešného prepojenia sietí za primeraných a objektívnych podmienok, ktoré je kľúčové pre poskytovanie verejnej telefónnej služby a vzájomnej dovolateľnosti koncového účastníka z jednej siete do danej mobilnej siete. Absencia tejto povinnosti by mohla podľa názoru žalovaného dočasne či trvale úplne vylúčiť súťaž na súvisiacom maloobchodnom trhu poskytovania verejnej telefónnej služby a spôsobiť škody nielen niektorým podnikom, ale hlavne koncovým užívateľom. Túto povinnosť Úrad uložil každému jednotlivému podniku s významným vplyvom na predmetnom trhu. Na základe vykonanej analýzy Úrad dospel k záveru, že na danom trhu je potrebné regulovať ceny za uvedené služby a preto uložil žalobcovi podľa § 23 zákona o elektronických komunikáciách povinnosť regulácie cien prístupu a prepojenia v súlade s požiadavkou zákona. Žalovaný poukázal na to, že voľba vhodného spôsobu regulácie cien a jeho odôvodnenia, ako aj úprava ďalších podrobností, je (ako bolo spomínané vyššie) predmetom formálne a procesne samostatného konania a rozhodnutia podľa § 12 zákona o elektronických komunikáciách. K námietke žalobcu, že Úrad neprihliadol na odlišné situácie v oblasti efektívnej hospodárskej súťaže a spotrebiteľov v rôznych geografických oblastiach štátu podľa § 11 ods. 4 písm.
  6. e)zákona o elektronických komunikáciách žalovaný uviedol, že priestorový relevantný trh (geografický trh) je všeobecne vymedzený územím, na ktorom dotknuté subjekty vystupujú na strane ponuky a dopytu danej služby, pričom súťažné podmienky sú také homogénne, že toto územie môže byť odčlenené od ostatných území s odlišnými súťažnými podmienkami. Súťažné podmienky pri poskytovaní ukončenia volania vo verejnej mobilnej telefónnej sieti sú na celom území Slovenskej republiky dostatočne homogénne. Úrad pri územnom vymedzení trhu vychádzal z vecného vymedzenia relevantného trhu. V zozname relevantných trhov v Slovenskej republike, ktorý úrad vydal rozhodnutím o určení zoznamu relevantných trhov je relevantný trh z geografického hľadiska definovaný ako celé územie Slovenskej republiky, avšak v tomto prípade (na podnet práve žalobcu (vtedy T-Mobile) v rámci konzultácií k predchádzajúcej (2. kolo) analýze) Úrad pristúpil k užšej špecifikácii geografického vymedzenia veľkoobchodného relevantného trhu č. 7. Veľkoobchodný relevantný trh ukončenia volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach je z geografického hľadiska totožný s geografickým rozsahom siete konkrétneho mobilného operátora na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že situácia na tomto trhu je rovnaká bez ohľadu na jednotlivé geografické oblasti štátu, Úrad podľa názoru žalovaného nemohol geograficky segmentovať ani predmetný trh mobilnej terminácie a ani uložené povinnosti. K námietke žalobcu, že ukončovanie volaní zostavených vo vlastnej sieti bolo zahrnuté do definície trhu žalovaný uviedol, že v rozhodnutí z 20. januára 2011, ktorým sa určuje zoznam relevantných trhov je v článku 1 v bode 2) vedené, že: „Veľkoobchodným trhom sa na účely tohto rozhodnutia rozumie trh takých služieb, ktoré poskytuje podnik inému podniku." V článku 2 v bod 1) tohto rozhodnutia Úrad určil v oblasti elektronických komunikácii jednotlivé maloobchodné a veľkoobchodné trhy, pričom relevantný trh č. 7 je zadefinovaný nasledovne: „ukončenie volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach je služba, ktorá spočíva v prenose volania smerovaného ku koncovému užívateľovi mobilnej telefónnej služby z bodu prepojenia medzi mobilnými sieťami alebo medzi mobilnou sieťou a pevnou sieťou do koncového bodu v mobilnej telefónnej sieti určeného špecifickou sieťovou adresou." Z tejto definície vyplýva, že keď službu ukončovania volania do konkrétnej mobilnej siete v rámci prepojenia poskytuje jeden podnik inému podniku, tak podnik poskytujúci službu ukončenia volania preberá toto volanie v bode prepojenia, kde je prepojená jeho mobilná sieť so sieťou iného podniku a prenáša toto volanie do koncového bodu až ku koncovému užívateľovi. V uvedenom prípade je služba ukončovania volania v mobilnej sieti poskytovaná jedným podnikom inému podniku, čiže veľkoobchodne. Keďže volajúca strana sa chce dovolať na konkrétne číslo zákazníka pripojeného v sieti konkrétneho podniku, tak toto volanie nemôže ukončiť iný podnik. Avšak pri volaniach 2 zákazníkov tej istej siete neukončuje volanie iný podnik, ale ten istý podnik. V takomto prípade je služba ukončovania volania v mobilnej sieti poskytovaná ako vlastná veľkoobchodná dodávka v rámci toho istého podniku, čiže spoločnosť žalobcu ju zabezpečuje sama sebe. V takomto prípade hovoríme o tzv. samozásobovaní resp. tzv. „selfsupply“. Ako vyplýva z grafu č. 1 uvedenom na strane 18 prvostupňového rozhodnutia, samozásobovanie tvorí až 70 percent všetkých ukončených volaní vo všetkých verejných mobilných telefónnych sieťach, čiže tvorí významnú časť ukončenej prevádzky vo všetkých verejných mobilných telefónnych sieťach. Žalovaný zdôraznil, že v rozhodnutí o zozname relevantných trhov Úrad určil základnú definíciu ako služby poskytovanej inému podniku (veľkoobchodne), avšak podrobné vecné vymedzenie trhu je až predmetom analýzy trhu a podlieha konzultačnému procesu. Zahrnutie samozásobovania na veľkoobchodné trhy vychádza z bežnej regulačnej praxe. Navyše, spoločnosť žalobcu má podľa názoru žalovaného 100% trhový podiel na trhu ukončenia volania v jeho mobilnej sieti na predmetnom trhu aj v prípade zahrnutia samozásobovania aj v prípade nezahrnutia samozásobovania na predmetný trh (len v rámci prepojenia). Tento trh je monopolným trhom bez tendencie smerovania k efektívnej hospodárskej súťaži a všetky volania smerujúce na čísla koncových zákazníkov spoločnosti žalobcu ukončuje výhradne žalobca. Výsledok vyhodnotenia trhových podielov v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach je v oboch prípadoch rovnaký. Žalovaný zdôraznil, že Úrad vyhodnocoval, okrem trhových podielov v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach, aj vývoj trhových podielov vo všetkých verejných mobilných telefónnych sieťach a to
  7. a)podľa celkového objemu ukončených volaní len v rámci prepojenia v grafe č. 5 na strane 24 prvostupňového rozhodnutia a
  8. b)podľa celkového objemu ukončených volaní vrátane volaní zostavených vo vlastnej verejnej mobilnej a fixnej sieti (vrátane samozásobovania) v grafe č. 4 na strane 24 prvostupňového rozhodnutia. Takýmto vyhodnotením trhových podielov vo všetkých verejných mobilných telefónnych sieťach Úrad podľa názoru žalovaného objektívne vyhodnotil vývoj ukončenej prevádzky jednotlivých podnikov v sledovanom období, resp. vyhodnotil veľkosť konkrétneho podniku podľa celkovej ukončenej prevádzky v jeho sieti v porovnaní s ostatnými podnikmi. Na záver žalovaný pripomenul, že Úrad bol pri definovaní trhu usmernený EK už pred konzultáciami a v rámci nadnárodných konzultácií nemala EK žiadne námietky k definícii trhu. Žalobca ďalej namietal porušenie hmotného práva pri ukladaní povinnosti cenovej regulácie a to konkrétne odôvodnenosť uloženia povinnosti regulácie cien podľa metodiky BU LRIC pure. Podľa názoru žalovaného však nebol dôvod rozoberať podrobnosti metódy v analýze prípadne v prvostupňovom rozhodnutí, pretože výpočet ceny a aj spôsob určenia ceny, respektíve výber metodiky podľa § 12 zákona o elektronických komunikáciách spolu s postupom akým Úrad cenu vypočítal, má byť a je predmetom samostatného rozhodnutia o cene, ktorým Úrad určil (prvostupňové rozhodnutie č. 1469/OER/2013 zo dňa 29. júla 2013) maximálnu cenu, ktorú môžu podniky s významným vplyvom za ukončenie volaní účtovať inému podniku. Napriek tomu žalovaný zdôraznil, že Úrad pri cenovej regulácii vychádzal z Odporúčania o terminačných poplatkoch, Vysvetľujúceho memoranda k Odporúčaniu o terminačných poplatkoch a pripomienok Komisie z r. 2012 k poslednému kolu cenovej regulácie na základe „benchmarkingu“. Podľa názoru žalovaného je takýto postup správny, pretože prispieva k rozvoju vnútorného trhu, nevytvára bariéry rozvoja vnútorného trhu v súlade s cieľmi politiky a regulačnými princípmi zakotvenými v článku 8 rámcovej smernice a pretože prinesie čo najväčší prospech pre koncových užívateľov. Navyše, v rozhodnutí o určení podniku s významným vplyvom podľa § 18 zákona o elektronických komunikáciách a uložení povinností, ako aj v analýze, musí byť a aj je dostatočne odôvodnené prečo Úrad musí cenovo regulovať tento trh. Pokiaľ žalobca namietal odôvodnenosť uloženia povinnosti prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách, keďže podľa jeho názoru Úrad v odôvodnení uloženia tejto povinnosti nesplnil vecnú požiadavku, a teda nepreukázal zistenie, ktoré predpokladá zákon o elektronických komunikáciách v ustanovení § 22 ods. 1, žalovaný k tomuto uviedol, že uloženie povinnosti prístupu je potrebné, pretože odmietnutie prístupu na tomto trhu, čiže konkrétne odmietnutie prepojiť siete a ukončovať volania do mobilnej siete, resp. požadovanie neprimeraných podmienok, by nebolo v záujme koncových užívateľov a narušilo by to súťaž. Žalovaný poukázal na to, že Úrad nereguluje ex post, čiže nereguluje až keď zistí, že podnik požadoval neprimerané podmienky resp. odmietol prepojiť siete, ale reguluje ex ante, čiže reguláciou má predchádzať potenciálnym súťažným problémom a regulácia má byť podľa článku 8 rámcovej smernice a podľa § 11 ods. 4 písm.
  9. a)zákona o elektronických komunikáciách predvídateľná. Ak by neboli prepojené mobilné siete s inými sieťami navzájom, nebolo by možné dovolať sa z inej siete koncovým zákazníkom mobilných operátorov. Teda zamedzením prístupu (prepojenia) by nastalo obmedzenie súťaže na súvisiacom maloobchodnom trhu hlasového volania do verejnej mobilnej telefónnej siete a podniky by neboli konkurencieschopné. Neuloženie povinnosti prístupu by vytvorilo prekážku jednotného trhu, pretože podnik s významným vplyvom by mohol odmietnuť ukončiť volanie prichádzajúce z inej národnej resp. zahraničnej siete, respektíve žiadať neprimerané podmienky či neúmerne vysokú cenu, čo by bolo v neprospech koncovým užívateľom. Žalovaný poukázal na to, že uvedené tvrdenie Úradu vyplýva aj z vyjadrenia EK v jej rozhodnutí o začatí druhej fázy - prípad LV/2012/1296 - z dôvodu neuloženia povinnosti prístupu všetkým podnikom s významným vplyvom na trhu Lotyšským regulátorom, kde EK uvádza: „V súlade s článkom 8

(4)prístupovej smernice v spojení s článkom 8 rámcovej smernice a článku 16
(4)rámcovej smernice Komisia poukazuje na to, že nápravné opatrenia uložené podľa článku 16 rámcovej smernice v spojení s článkom 8
(4)prístupovej smernice by mali byť založené na povahe zisteného problému, mali by byť primerané a aj opodstatnené vzhľadom na ciele stanovené v článku 8 rámcovej smernice. Okrem toho Komisia odkazuje na článok 16
(4)rámcovej smernice, ktorý vyžaduje od národných regulačných orgánov, aby uložili podniku s významným vplyvom na trhu vhodné regulačné povinnosti. Každý trh ukončenia volaní je charakterizovaný podobnými problémami hospodárskej súťaže, napríklad odmietnutie poskytnutia prístupu alebo účtovanie neprimeraných cien.“ Žalovaný poukázal na to, že následne Lotyšský regulátor svoju analýzu stiahol a uložil povinnosť prístupu všetkým podnikom s významným vplyvom. Ako ďalší príklad uviedol žalovaný vyjadrenie EK k notifikovanej analýze trhu č. 3 rakúskeho regulátora - prípad AT/2013/1457- ktoré podľa jeho názoru taktiež potvrdzuje správnosť postupu Úradu: „V odôvodnení navrhovanej povinnosti prístupu sa TKK (národný regulačný orgán Rakúska) odvoláva na vyjadrenie EK v súvislosti s potrebou uloženia povinnosti efektívneho prístupu pre všetkých operátorov s významným vplyvom. Okrem iného sa TKK odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu (Verwaltungsgerichtshof) Rakúska z 27. februára 2013, ktorý stanovil, že všeobecná povinnosť prístupu (v tomto prípade povinnosť prepojenia vyplývajúca zo zákona) v kombinácii s potenciálnou potrebou riešenia sporov nie je dostatočná na zabezpečenie efektívneho prístupu a nemôže nahradiť povinnosť špecifického prístupu podľa SMP (významného vplyvu) režimu." Žalovaný poukázal na to že tvrdenie žalobu, že Úrad pri ukladaní prístupu neprihliadal na ustanovenie § 22 ods. 3 písm.
  1. a)až
  2. f)zákona o elektronických komunikáciách nie je pravdivé. Na podmienku uvedenú v písm.
  3. a)- technická a ekonomická únosnosť využitia alebo výstavby konkurenčných zariadení s ohľadom na rýchlosť vývoja trhu, spôsob a typ prepojenia Úrad prihliadal v spojení s § 27 zákona o elektronických komunikáciách s akcentom na ods. 3 tohto ustanovenia, podľa ktorého prepojenie verejných telefónnych sietí musí byť prístupné v obvyklých bodoch prepojenia a v kvalite, ktorá nie je horšia ako prevádzkovanie verejnej telefónnej siete pre vlastnú potrebu podniku alebo poskytovanie verejnej telefónnej siete a služby podniku v postavení ovládanej osoby alebo podniku, v ktorom má právo spolurozhodovať. Žalovaný zdôraznil, že významný podnik je zodpovedný za interoperabilitu služieb na strane ním prevádzkovanej verejnej telefónnej siete až po bod prepojenia. Úrad v rámci povinnosti prístupu ukladá významnému podniku povinnosť prepojiť svoju sieť so sieťou iného podniku na základe jeho odôvodnenej a opodstatnenej žiadosti (teda ak je to technicky uskutočniteľné) na účely poskytovania verejnej telefónnej služby. V rámci prepojenia sietí poskytuje významný podnik ukončenie volaní vo verejnej mobilnej telefónnej sieti. Technická a ekonomická únosnosť využitia alebo výstavby konkurenčných zariadení s ohľadom na rýchlosť vývoja trhu, spôsob a typ prepojenia je zohľadnená pri cenovej regulácii. Úrad vypočíta v súlade s Odporúčaním o terminačných poplatkoch výšku poplatku za ukončenie volania vo verejnej mobilnej telefónnej sieti ako maximálnu cenu, ktorú významný podnik nesmie prekročiť. Implementovaný postup výpočtu simuluje správanie operátora na plne konkurenčnom trhu, zohľadňuje budúci vývoj objemu prevádzky do takej miery, ako boli slovenskí operátori schopní predikovať budúci vývoj. Flexibilita modelu umožňuje reflektovať rýchlosť vývoja trhu a prispôsobovať počet dimenzovaných sieťových prvkov budúcemu vývoju objemu prevádzky a technologickým požiadavkám na prepojenie. Vypočítaná maximálna cena podľa názoru žalovaného zohľadňuje aj ekonomické odpisy dimenzovaných sieťových prvkov, ktoré zohľadňujú životnosť týchto prvkov na základe reálnej praxe slovenských operátorov - podnikov. Podmienku uvedenú v písm.
  4. b)- uskutočniteľnosť požadovaného prístupu a prepojenia so zreteľom na využiteľnú kapacitu siete Úrad, podľa názoru žalovaného, tiež posudzoval v nadväznosti na § 27 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách. Podľa tohto ustanovenia je významný podnik poskytujúci verejnú telefónnu sieť, povinný umožniť prepojenie a to: na základe technických požiadaviek vyplývajúcich z technických noriem a technických špecifikácií podľa § 14 ods. 2 písm.
  5. a)zákona o elektronických komunikáciách zabezpečujúcich interoperabilitu služieb a prepojenia sietí, v primeranej lehote a za primeraných zmluvných podmienok, pričom prepojenie nesmie byť podmienené platbou za tie časti verejnej siete alebo tie zariadenia, ktoré nie sú na prepojenie nevyhnutne potrebné, aj v iných miestach ako v obvyklých bodoch prepojenia verejných sietí, ak o to podnik poskytujúci verejnú sieť požiada a uhradí nevyhnutné náklady takého prepojenia. Žalovaný poukázal na to, že podmienky prepojenia musí každý významný podnik uverejniť v Referenčnej ponuke na svojom verejne dostupnom webovom sídle. Každá referenčná ponuka musí obsahovať technické špecifikácie, zmluvné podmienky dodávania a používania služby, obvyklé body prepojenia s možnosťou doplňovania, zmeny alebo zrušenia, resp. premiestňovania bodov prepojenia. V nadväznosti na uvedené Úrad ukladá povinnosť transparentnosti každému významnému podniku, aby podmienky prepojenia boli nediskriminačné, a zároveň rovnaké pre každý podnik. Aj táto podmienka je zohľadnená pri cenovej regulácii. Použitý postup na výpočet maximálnej ceny za ukončenie volania vo verejnej telefónnej sieti zohľadňuje uskutočniteľnosť požadovaného prístupu vychádzajúc z technických, sieťových a ekonomických vstupných údajov od významných podnikov pôsobiacich na slovenskom trhu mobilnej terminácie, reálneho objemu telekomunikačných služieb poskytovaného podnikmi a z technických parametrov jednotlivých sieťových prvkov, ktoré boli využité na poskytovanie predmetných služieb, čím je zabezpečené dostatočné kapacitné pokrytie sieťou teoretického efektívneho operátora. Model je flexibilný nástroj, ktorý v prípade budúceho nárastu objemu poskytovaných služieb, automaticky zvýši počet dimenzovaných sieťových prvkov a zabezpečí dostatočné využiteľné kapacitné pokrytie, ktoré sa následne premietne aj do výšky maximálnej ceny. Maximálna cena za poskytovanie ukončenia volania teda zohľadňuje dodatočnú kapacitu siete, ktorá je potrebná na prenos dodatočne veľkoobchodnej prevádzky (napr. dodatočná infraštruktúra siete pokiaľ ju vyvolá potreba zvýšiť kapacitu na účely prenosu dodatočnej veľkoobchodnej prevádzky). Podmienka uvedená v písm.
  6. c)- počiatočné investície vlastníka zariadení vzhľadom na uskutočnené verejné investície a riziká spojené s investovaním - je podľa názoru žalovaného spojená s cenovou reguláciou. V použitom postupe pri kalkulácii regulovanej ceny bude výška vypočítaného poplatku za ukončovanie volania vo verejnej mobilnej telefónnej sieti ovplyvnená okrem iného aj premennou WACC („weighted average cost of capital“), t.j. hodnotou primeranej miery návratnosti vloženého kapitálu. V tejto premennej WACC, t.j. v priemernej miere návratnosti vloženého kapitálu, bude zodpovedajúcim spôsobom zohľadnené investičné riziko, ako aj všetky ostatné podstatné náležitosti pre stanovovanie ceny, ktoré znáša investujúci podnik. Žalovaný poukázal na to, že dôkazom toho, že Úradom použitá metóda na výpočet maximálnej ceny, ktorú sú podniky s významným vplyvom oprávnené maximálne účtovať za ukončenie volaní, podporuje investície, je citácia z dokumentu Explanatory k Odporúčaniu o terminačných poplatkoch, str 16: „Terminačné poplatky, ktoré sa približujú k dlhodobým prírastkovým nákladom z poskytovania tejto služby, budú viesť k zvýšenej konkurencií a k nižším maloobchodným sadzbám pre celý rad spotrebiteľov, a pritom stále umožnia efektívnu úhradu nákladov a primerané podnety na investície.“ Podmienka uvedená v písm.
  7. d)- potreba dlhodobej ochrany hospodárskej súťaže vyplýva podľa názoru žalovaného z predkladanej analýzy relevantného trhu č. 7, ako aj z ustanovení § 17 a § 18 zákona o elektronických komunikáciách, na ktoré sa Úrad odvoláva v analýze v časti 1.1. Legislatívny rámec a aj pri ukladaní povinností. Plnenie povinnosti prístupu (prepojenia) je základným predpokladom pre poskytovanie hlasových služieb na predmetnom trhu, ako aj na súvisiacom maloobchodnom trhu verejnej mobilnej telefónnej služby. Pokiaľ ide o podmienku uvedená v písm.
  8. e)- ochrana práv duševného vlastníctva nie je vo vzťahu k predmetnému trhu relevantná. Žalovaný zdôraznil, že podmienka uvedená v písm.
  9. f)- poskytovanie celoeurópskych služieb bola zohľadnená tým, že na predmetnom trhu sú zahrnuté všetky ukončené volania bez ohľadu na to, či boli zostavené na Slovensku alebo v zahraničí. Podľa informácií Úradu povinnosť prístupu ako aj povinnosť cenovej regulácie na tomto trhu bola uložená všetkými európskymi regulátormi. Pokiaľ žalobca namietal nedostatky procesného charakteru, žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že 20. septembra 2013 doručil žalobcovi list č. 238/PÚ/2013, označený ako Výzva pred vydaním rozhodnutia, v ktorom žalobcovi v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku dal možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k podkladu ako aj k spôsobu jeho zistenia do 7 pracovných dní, prípadne aby navrhol jeho doplnenie. Oprávnený zástupca žalobcu sa dostavil 23. septembra 2013 k nahliadnutiu do administratívneho spisu a na požiadanie mu boli predložené elektronické verzie častí spisu: Krycí list prvostupňového rozhodnutia, Predkladacia správa, Zoznam podkladov rozhodnutia a Zápisnica z rozkladovej komisie, ktorá bola poskytnutá dodatočne 25. septembra 2013 po vyhotovení jej elektronickej verzie. O nahliadnutí bol vyhotovený úradný záznam, ktorý je súčasťou spisu. Oprávnený zástupca žalobcu sa opätovne dostavil 30. septembra 2013 k nahliadnutiu do administratívneho spisu a bol mu poskytnutý sken Zápisnice z rozkladovej komisie z 18. septembra 2013. O nahliadnutí bol vyhotovený úradný záznam, ktorý je súčasťou spisu. Žalobca svoje právo na vyjadrenie sa v určenej lehote nevyužil. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonom stanovenej lehote žalobu v ktorej žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Úradu zrušil a vrátil správnym orgánom vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, nakoľko podľa jeho názoru sú obe rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť, skutkový stav, z ktorého vychádzajú je nedostačujúci na posúdenie veci, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a navyše predmetnými rozhodnutiami a súvisiacimi postupmi správnych orgánov bola spoločnosť žalobcu zásadným spôsobom poškodená na svojich majetkových právach ako účastník správnych konaní. Podľa názoru žalobcu, správne orgány pri uložení povinnosti cenovej regulácie neskúmali existenciu vecných dôvodov na uloženie takejto nepochybne závažnej povinnosti, v prvom rade aká je pravdepodobnosť, že v budúcnosti by došlo k situácii, keď by regulované telekomunikačné podniky požadovali neprimerane vysoké alebo neprimerane nízke ceny súvisiace s prístupom alebo prepojením v neprospech koncových užívateľov podľa § 23 zákona o elektronických komunikáciách. Podľa názoru žalobcu, prvostupňový orgán, namiesto toho, aby riadne odôvodnil uloženie povinnosti cenovej regulácie tým, že môže dôjsť k požadovaniu neprimerane vysokých alebo neprimerane nízkych cien, iba stručne odkázal na str. 43 na to, že v minulosti mohlo dôjsť k odmietnutiu prepojenia, alebo mohli nastať problémy z dôvodu obmedzenej dovolateľnosti. Takéto argumenty nepovažoval žalobca za správne, aktuálne a už vôbec nie dostatočné na preukázanie naplnenia zákonom stanoveného kritéria, nakoľko zákon o elektronických komunikáciách podľa jeho názoru priamo predpokladá, že podmienkou pre možné uloženie cenovej regulácie je preukázanie toho, že môže dôjsť konkrétne k neprimerane vysokým alebo neprimerane nízkym cenám súvisiacim s prístupom alebo prepojením v neprospech koncových užívateľov, nie však k odmietnutiu prístupu, nakoľko prevencia odmietnutia prístupu je riešená uložením povinnosti podľa § 22 ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách. V praxi teda došlo k uloženiu cenovej regulácie žalobcovi prostredníctvom záveru, ktorý je odôvodnený zistením predpísaným zákonom pre inú povinnosť (povinnosť prístupu), ale v napadnutých rozhodnutiach úplne absentuje odôvodnenie cez nález, ktorý zákon o elektronických komunikáciách nevyhnutne vyžaduje práve pre uloženie cenovej regulácie. Preto žalobca považuje uloženie povinnosti cenovej regulácie za neodôvodnené a zmätočné. Za prekvapujúce považuje žalobca aj tvrdenie Úradu, že bez regulácie cien by veľkoobchodné ceny za ukončenie volaní nikdy neklesli na požadovanú úroveň. Toto tvrdenie podľa názoru žalobcu zjavne indikuje, že snahou Úradu nie je ukladať odôvodnené a primerané regulačné opatrenia, ktoré riešia objektívne a preukázateľne zistené problémy na dotknutom trhu, ale, bez ohľadu na tieto svoje zákonné povinnosti, za každú cenu dosiahnuť reguláciou nejakú preddefinovanú požadovanú úroveň. V prípade, ak by Úrad rešpektoval svoje zákonné povinnosti a princípy regulácie elektronických komunikácií, musel by použiť spojenie „primeranú úroveň", prípadne „nákladovo efektívnu úroveň", resp. obdobný pojem aprobovaný regulačnou praxou. Podľa názoru žalobcu, aj v prípade, ak by takéto zákonom predpísané predpoklady možného uloženia povinnosti cenovej regulácie (preukázanie rizika, že dotknuté podniky by mohli bez regulácie požadovať neprimerane vysoké alebo neprimerane nízke ceny súvisiace s prístupom alebo prepojením v neprospech koncových užívateľov) boli Úradom zistené a preukázané, Úrad by mal takúto potrebu uloženia povinnosti cenovej regulácie riadne odôvodniť, nakoľko dikcia § 23 zákona o elektronických komunikáciách jasne konštatuje, že aj v takomto prípade uloženie cenovej regulácie nie je povinnosťou, ale iba možnosťou Úradu. Aplikuje sa tu teda správna úvaha a Úrad by svoje rozhodovanie v rámci správnej úvahy mal náležité a zrozumiteľne odôvodniť, k čomu, podľa názoru žalobcu, ani v jednom z napadnutých rozhodnutí nedošlo, čím správne orgány zasiahli do práva žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal pritom na judikatúru najvyššieho súdu súvisiacu s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia správneho orgánu ako samostatným dôvodom na jeho zrušenie. Žalobca v žalobe ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie povinnosti prístupu podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách „iba“ s odkazom na odporúčanie EK. Podľa názoru žalobcu z predmetného ustanovenia zákona vyplýva povinnosť Úradu pri ukladaní povinností prístupu prihliadať na viaceré faktory technickej a ekonomickej uskutočniteľnosti plnenia tejto povinnosti regulovaným podnikom a tiež na jej dlhodobé dopady. Ide, medzi inými kritériami, o počiatočné investície vlastníka zariadení vzhľadom na uskutočnené verejné investície a riziká spojené s investovaním a potrebu dlhodobej ochrany hospodárskej súťaže, najmä ochrany efektívnej súťaže založenej na infraštruktúre. Podľa názoru žalobcu však Úrad nevyhodnotil skutočne predpokladané dopady povinnosti prístupu na slovenský trh a na žalobcu ako regulovaný podnik, ale len odkázal na nezáväzné Odporúčanie o regulácii terminačných poplatkov a parametre zamýšľaného nákladového modelu. V odôvodnení takto ukladanej povinnosti úplne absentuje akékoľvek objektíve (t. j. iné ako odkaz na Odporúčanie) odôvodnenie primeranosti ukladaných povinnosti (táto výhrada sa v rovnako týka aj absencie odôvodnenia primeranosti povinnosti cenovej regulácie) a vyhodnotenie toho, či a aké iné povinnosti by mohli vyriešiť Úradom identifikované súťažné problémy. Model doporučený Odporúčaním o terminačných poplatkoch a o regulácii terminačných poplatkov nie je totiž podľa názoru žalobcu jediným možným nástrojom cenovej regulácie prístupu. Žalobca poukázal na to, že v praxi sa používa aj mierne odlišný model LRalC+ ktorý sa líši hlavne tým, že umožňuje operátorom zabezpečiť návratnosť aj spoločných aj režijných nákladov, ktoré sú v každom podnikaní nevyhnutne prítomné. Práve tento dôvod - absencia patričného odôvodnenia primeranosti viac zaťažujúcej povinnosti podľa modelu BU-LRIC pure v porovnaní s menej obťažujúcim modelom LRalC+, bol jedným z hlavných dôvodov, ktoré viedli Holandský žalobný tribunál v otázkach obchodu a priemyslu k opakovanému zrušeniu rozhodnutí holandského národného regulátora o regulácii terminačných poplatkov, najskôr v roku 2011 a následne v roku 2013. V tomto kontexte je podľa názoru žalobcu dôležité vysporiadať sa tiež s otázkou, akú povahu majú odporúčania inštitúcií EÚ, a tiež, v čom spočíva korektné plnenie povinnosti Úradu vyplývajúcej z § 11 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách prihliadať pri regulácii elektronických komunikácií na odporúčania a usmernenia EK. Žalobca zdôraznil, že Odporúčania, podľa Článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie (konsolidované znenie) nie sú záväzné. Súdny dvor EÚ ešte v roku 1989 rozsudkom v kauze C-322/88 potvrdil, že odporúčania vo všeobecnosti vydávajú inštitúcie Európskych spoločenstiev vtedy, keď buď nemajú právomoc na vydanie záväzných predpisov, alebo nepovažujú za účelné vydať viac zaväzujúce predpisy. V prípade harmonizácie telekomunikačnej legislatívy EÚ, a to vždy na základe legislatívneho návrhu EK, vydáva väčšinou záväzné predpisy: buď smernice (napr. smernice 2009/140/EC, 2009/136/EC, 2002/21/EC), alebo aj nariadenia, ktorými sa dokonca priamo regulujú maximálne ceny služieb telekomunikačných podnikov. V prípade harmonizácie prístupu k terminačným poplatkom EÚ napokon zvolila cestu odporúčania podľa Článku 292 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (konsolidované znenie), čo podľa názoru žalobcu znamená, že jednotliví národní regulátori sa nemôžu automaticky a bez ďalšieho posudzovania vhodnosti a primeranosti zavedenia odporúčaného postupu v konkrétnych národných podmienkach spoliehať na odporúčanie ako na skutočnosť, ktorá si nevyžaduje ďalšie preukazovanie. Žalobca pritom poukázal na to, že v európskej regulačnej praxi sa mnohí národní regulátori odchyľujú od odporúčaní EÚ, napríklad nemecký národný regulátor BundesNetzAgentur (BNA) sa rozhodnutím z 19. júla 2013 rozhodol nepoužiť pre reguláciu terminačných poplatkov prístup navrhnutý v Odporúčaní o terminačných poplatkoch ale menej zaťažujúci prístup LRalC+. Žalobca ďalej namietal, že správne orgány nepostupovali pri rozhodovaní v súlade so zákonom, pretože pri posudzovaní tzv. „relevantného trhu“, teda skupiny dostatočne homogénnych služieb, išli nad rámec vecného rozsahu definície relevantného trhu č. 7 určenej v Rozhodnutí Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky z 20. januára 2011, ktorým sa určuje zoznam relevantných trhov (ďalej len „Rozhodnutie o relevantných trhoch“). Toto rozhodnutie totiž určuje vecný rozsah relevantného trhu č. 7 nasledovne: „ukončenie volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach je služba, ktorá spočíva v prenose volania smerovaného ku koncovému užívateľovi mobilnej telefónnej služby z bodu prepojenia medzi mobilnými sieťami alebo medzi mobilnou sieťou a pevnou sieťou do koncového bodu v mobilnej telefónnej sieti určeného špecifickou sieťovou adresou.“ Úrad v Rozhodnutí o relevantných trhoch teda podľa názoru žalobcu stanovil, že do vecného rozsahu relevantného trhu č. 7 patria volania, ktoré smerujú ku koncovému užívateľovi mobilnej siete cez bod prepojenia medzi dvomi mobilnými sieťami. Podľa názoru žalobcu Úrad vlastné Rozhodnutie o relevantných trhoch zjavne nerešpektoval, nakoľko pri výpočte trhových podielov začlenil do vecného rozsahu relevantného trhu, resp. troch skutočných dotknutých relevantných trhov (tri existujúce mobilné siete v SR) aj takzvané on-net volania, teda tie volania (hovory), ktoré sú zostavené aj ukončené v tej istej (rovnakej) mobilnej sieti, a preto logicky neprechádzajú bodom prepojenia medzi dvomi sieťami. S uvedeným rozporom sa nevysporiadal dostatočným spôsobom ani žalovaný, a preto je žalobca presvedčený, že právne neobstojí argument o tom, že Rozhodnutie o relevantných trhoch, ktoré veľmi konkrétne a presne určuje vecný rozsah relevantných trhov (t. j. popisuje elektronickú komunikačnú službu, ktorá sa skúma a v prípade naplnenia zákonných podmienok je regulovaná Úradom), má iba deklaratórnu povahu a Úrad je oprávnený v inom rozhodnutí vydanom na základe analýzy dotknutého trhu sa od nej akokoľvek odchýliť a zahrnúť na trh aj ďalšie služby. Takýto prístup Úradu nemá podľa názoru žalobcu oporu v znení zákona o elektronických komunikáciách. Tento zákon v tretej hlave totiž explicitne uvádza tri samostatné kroky regulácie súťaže Úradom: určenie relevantných trhov (§ 16), analýzu relevantných trhov (§ 13) a určenie významného podniku (§ 18). Každej fáze prislúcha istá procesná forma a výsledok procesu (rozhodnutia v prípade § 16 a § 18, analýza relevantného trhu a návrh opatrenia v prípade § 12). Ďalej žalobca poukázal na to, že vychádzajúc zo systematiky tretej hlavy zákona o elektronických komunikáciách, aj znenie každého štádia regulácie logicky a systematicky nadväzuje na predchádzajúce a každá fáza je východiskom a základom pre fázu nasledujúcu. Napríklad, ustanovenie § 18 zákona o elektronických komunikáciách explicitne uvádza, že významný podnik určuje Úrad rozhodnutím na základe analýzy trhu vykonanej podľa § 17 zákona o elektronických komunikáciách. Navyše, podľa názoru žalobcu, § 18 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách priamo nadväzuje na stratu platnosti „starých“ (pôvodných) rozhodnutí o určení významného podniku na trhoch, ktoré Úrad vypustil zo zoznamu, a to dňom zverejnenia rozhodnutia o zmene Rozhodnutia o relevantných trhoch v Zbierke zákonov. Ak by zámerom zákonodarcu bolo nastavenie povahy Rozhodnutia o relevantných trhoch iba ako všeobecného, nezáväzného rámca, akéhosi usmernenia, na základe ktorého by Úrad mal v ďalších regulačných štádiách detailne skúmať a prípadne meniť a dopĺňať jeho obsah, podľa názoru žalobcu by ustanovenie § 18 ods. 4 v zákone o elektronických komunikáciách neexistovalo, prípadne by ukladalo Úradu povinnosť iba preskúmať, či je dôvod na zrušenie „konkrétnych“ povinností na základe zmeny rámcového Rozhodnutia o relevantných trhoch. Dikcia tohto ustanovenia je však podľa názoru žalobcu imperatívna, čim sa vylučuje akákoľvek správna úvaha Úradu. Argument žalovaného, že zahrnutie samozásobovania na veľkoobchodné trhy vychádza z bežnej regulačnej praxe podľa názoru žalobcu nemožno považovať za postačujúci na obhajobu. V tomto prípade Úrad, na základe znalosti praxe, by mal podľa názoru žalobcu zmeniť Rozhodnutie o relevantných trhoch a nie suplovať jeho údajné nedostatky či nepresnosti v inom štádiu regulácie súťaže. Podľa názoru žalobcu, ani eurokonformný výklad zákona o elektronických komunikáciách, vychádzajúci z jednotlivých smerníc regulačného rámca EÚ pre elektronické komunikácie, nepodporuje názor Úradu. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (Rámcová smernica) v článku 15 rozlišuje „identifikáciu“ (Komisiou v Odporúčaní) a „určenie" relevantných trhov, pričom povinnosťou národných regulátorov je relevantné trhy „určiť": „Po verejnej konzultácii vrátane konzultácie s národnými regulačnými orgánmi a zohľadňujúc v čo najväčšej miere stanovisko BEREC, Komisia prijme v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 22 ods. 2 odporúčanie o relevantných trhoch produktov a služieb (ďalej len „odporúčanie"). V odporúčaní sa identifikujú tie trhy produktov a služieb v odvetví elektronických komunikácií, ktorých povaha môže opodstatňovať uloženie regulačných povinností ustanovených v špecifických smerniciach... . Národné regulačné orgány v súlade so zásadami práva hospodárskej súťaže určia relevantné trhy, a najmä relevantné geografické trhy na svojom území, primerané vnútroštátnym okolnostiam, pričom v čo najväčšej miere zohľadnia odporúčanie a usmernenia". Následne, článok 16 smernice stanovuje rámcové pravidlá analýzy trhov a z tohto podľa názoru žalobcu nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že určenie trhov už nie je súčasťou tohto procesu, ale procesu určenia podnikov, na už určených trhoch: „Národné regulačné orgány vykonajú analýzu relevantných trhov, pričom prihliadajú na trhy identifikované v odporúčaní, a v čo najväčšej miere zohľadňujú usmernenia. Členské štáty zabezpečia, aby sa táto analýza v prípade potreby vykonala v spolupráci s vnútroštátnymi orgánmi pre hospodársku súťaž. Ak sa od národného regulačného orgánu podľa odsekov 3 alebo 4 tohto článku, článku 17 smernice 2002/22/ES (smernica o univerzálnej službe) alebo článku 8 smernice 2002/19/ES (prístupová smernica) vyžaduje, aby určil, či je potrebné podnikom uložiť, zachovať, zmeniť, alebo zrušiť povinnosti, národný regulačný orgán určí na základe svojej analýzy trhu podľa odseku 1 tohto článku, či na relevantnom trhu existuje efektívna hospodárska súťaž". Na základe vyššie uvedeného mal žalobca za to, že žalovaný náležite nezistil skutkový stav, ktorý by odôvodňoval uloženie cenovej regulácie na dotknutom relevantnom trhu, vec nesprávne právne posúdil, najmä nesprávne, v rozpore so zákonom rozširujúco definoval dotknutý relevantný trh, a preto napadnuté rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z tohto nesprávneho právneho posúdenia a odôvodnenie napadnutých rozhodnutí je nedostatočné, iba s odkazom na nezáväzné odporúčanie a nezrozumiteľné, keď zmätočne odôvodňuje uloženie najprísnejšej cenovej regulácie. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril podaním z 28. januára 2014, v ktorom žiadal, aby najvyšší súd žalobu ako bezdôvodnú zamietol. K tvrdeniam žalobcu obsiahnutým v žalobe uviedol, že určenie podniku za podnik s významným vplyvom na určitom relevantnom trhu je spolu s tzv. národnými a nadnárodnými konzultáciami prísne formalizovaný proces vychádzajúci ako zo slovenskej právnej úpravy - § 10, § 17 až § 25 zákona o elektronických komunikáciách, tak aj z európskej legislatívy (európsky regulačný rámec) a odporúčaní a usmernení EK. Žalovaný poukázal na to, že analýza relevantného trhu je základný dokument celej regulácie relevantných trhov elektronických komunikácií a jeden z dvoch taxatívne určených podkladov rozhodnutia, ktorý odôvodňuje určenie podniku s významným vplyvom a zároveň vynucuje uloženie primeraného okruhu povinností. Tento dokument získaný komplexným procesom zberu a vyhodnocovania dát od všetkých podnikov pôsobiacich na daných relevantných trhoch s geografickou pôsobnosťou na území Slovenskej republiky, je conditio sine qua non začatia ex offo správneho konania podľa § 18 zákona o elektronických komunikáciách. Analýza relevantného trhu tvorí súčasne aj návrh regulačného opatrenia, spolu s navrhnutím uloženia konkrétnych povinností a ich podrobným odôvodnením. Každá analýza relevantného trhu ako návrh opatrenia s dosahom na relevantný trh podlieha schvaľovaciemu procesu EK podľa § 10 zákona o elektronických komunikáciách. EK sa v súlade s postupom podľa čl. 7 a 7a rámcovej smernice (§ 10 zákona o elektronických komunikáciách) vyjadrí k návrhu regulačného opatrenia. EK môže vyjadriť súhlas, uviesť prípadné pripomienky, alebo zaujať stanovisko, že navrhované opatrenie bude prekážkou vo vzájomnom obchode v rámci EÚ a vyjadriť vážne pochybnosti o jeho súlade s právom EÚ (§ 10 ods. 6 a § 10 ods. 9 zákona o elektronických komunikáciách) a upozorniť na možnosť otvorenia druhej fázy vyšetrovania podľa článku 7a rámcovej smernice (v prípade, že návrh opatrenia národný regulátor nestiahne ešte počas prvej fázy). Žalovaný zdôraznil, že uvedený proces prebehol aj v predmetnom konaní a analýza relevantného trhu č. 7 zo 7. mája 2013 bola 13. mája 2013 predložená na nadnárodné konzultácie EK, pričom na str. 50 až 54 obsahovala totožné odôvodnenie uloženej povinnosti cenovej regulácie ako napadnuté prvostupňové rozhodnutie regulačného úradu. K predmetnej analýze vydala EK rozhodnutie vo veci SK/2013/1456: Služby ukončenia volania v jednotlivých mobilných sieťach na Slovensku, v ktorom okrem iného uviedla: „Komisia zobrala na vedomie uistenie TÚSR, že zavedie svoj model BU-LRIC pure od 31. mája 2013 a požiadala ďalej TÚSR, aby upravil svoju metódu stanovovania referenčných hodnôt tak, aby umožňovala zníženie sadzieb za služby ukončenia volania v mobilných sieťach pred 31. májom 2013. Komisia poznamenala, že v prípade, keď TÚSR navrhne cenové nápravné opatrenie na obdobie po 31. máji 2013, ktoré by nebolo v súlade s odporúčaním o sadzbách za služby ukončenia volania, by mohla pristúpiť k otvoreniu druhej fázy vyšetrovania podľa článku 7a rámcovej smernice.“ Z uvedeného podľa názoru žalovaného je zrejmé, že aj EK považovala uloženie povinnosti regulácie cien za dôvodné a nevyhnutné. Úrad sa v prvostupňovom konaní dôsledne zaoberal existenciou vecných dôvodov a právneho základu na uloženie povinnosti cenovej regulácie (str. 43 až 46 rozhodnutia Úradu), pričom podrobne uviedol aj svoje úvahy, ktoré ho k uloženiu predmetnej povinnosti viedli. Preto tvrdenie žalobcu o nezrozumiteľnosti a stručnosti tejto časti rozhodnutia považoval žalovaný za zavádzajúce. Navyše, regulačný úrad v prvostupňovom konaní na základe analýzy predmetného relevantného trhu č. 7 dospel k záveru, že každý jednotlivý významný podnik má vo svojej sieti 100 % trhový podiel pri poskytovaní služieb ukončovania volania, a teda predmetný trh je monopolným trhom, čo umožňuje žalobcovi správať sa nezávisle od ostatných súťažiacich a vďaka monopolnému postaveniu a z toho vyplývajúcej vyjednávacej sily, môže požadovať neprimerané zmluvné podmienky od záujemcov o službu ukončenia volania v jeho sieti. Na základe uvedených teoretických východísk založených na zozbieraných a analyzovaných údajoch bola uložená žalobcovi aj povinnosť transparentnosti prístupu a prepojenia podľa § 19 zákona o elektronických komunikáciách, povinnosť nediskriminácie prístupu a prepojenia podľa § 20 ods. 1 a ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách a povinnosť prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách. Žalovaný považoval požiadavku žalobcu, aby preukazoval, že v budúcnosti môže dôjsť k neprimerane vysokým alebo neprimerane nízkym cenám súvisiacim s prístupom alebo prepojením v neprospech koncových užívateľov, nie však k odmietnutiu prístupu, za nesprávny výklad § 23 zákona o elektronických komunikáciách. V dikcii tohto ustanovenia je podľa názoru žalovaného uvedené, že Úrad môže regulovať ceny v tom prípade, ak uložené povinnosti podľa § 19 až § 22 nestačia nato, aby významný podnik nepožadoval neprimerane vysoké alebo neprimerane nízke ceny súvisiace s prístupom alebo prepojením v neprospech koncových užívateľov. Tento relevantný trh je špecifický tým, že podnik má bez regulácie absolútnu kontrolu nad tým, komu ukončí volanie v jeho vlastnej sieti a ukladanie rôznych povinností, ktoré majú umožniť transparentný a nediskriminačný prístup a prepojenie sietí v konečnom dôsledku nezabráni vyžiadať si od zmluvného partnera v prípade monopolného postavenia (100 % podiel vo vlastnej sieti) prakticky akúkoľvek cenu za službu. Žiadna iná povinnosť, ktorú môže regulačný úrad významnému podniku zo zákona v rámci ex ante regulácie uložiť, nemá takú obsahovú náplň, aby regulačnému úradu umožnila priamo ovplyvniť a teda regulovať výšku žalobcom požadovaných cien na primeranú, respektíve nákladovo efektívnu úroveň. Žalovaný na záver uviedol, že v súlade so zásadou materiálnej rovnosti podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku a v súlade s § 11 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, najmä s ohľadom na princípy objektívnosti, nediskriminácie a odôvodnenosti, uložil totožné povinnosti v rozhodnutí č. 1404/OER/2013 z 10. júla 2013 aj spoločnosti Telefónica Slovakia, s.r.o. a v rozhodnutí č. 1402/OER/2013 z 10. júla 2013 spoločnosti Orange Slovensko, a.s. ako podnikom s významným vplyvom na danom trhu. K námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení povinnosti prístupu podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách žalovaný uviedol, že tak Úrad v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí na str. 39 až 42, ako aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnili, čo viedlo správne orgány k uloženiu tejto povinnosti, pričom prihliadali aj na ustanovenie § 22 ods. 3 písm.
  10. a)až
  11. f)zákona o elektronických komunikáciách, a to predovšetkým na technickú a ekonomickú únosnosť využitia alebo výstavby konkurenčných zariadení s ohľadom na rýchlosť vývoja trhu, spôsob a typ prepojenia alebo prístupu vrátane životnosti iných prístupových produktov, ako napríklad prístup ku káblovodom, uskutočniteľnosť požadovaného prístupu a prepojenia so zreteľom na využiteľnú kapacitu siete, počiatočné investície vlastníka zariadení vzhľadom na uskutočnené verejné investície a riziká spojené s investovaním, potrebu dlhodobej ochrany hospodárskej súťaže, najmä ochrany efektívnej súťaže založenej na infraštruktúre, ochranu práv duševného vlastníctva a poskytovanie celoeurópskych služieb. Ako dôkaz nevyhnutnosti uloženia prístupu na trhoch ukončovania volaní, ktoré si daný rozsah ex ante regulácie (uloženie povinností prístupu a cenovej regulácie) vyžadujú, podľa EK už len svojou špecifickou povahou, žalovaný predložil rozhodnutie EK vo veci CZ/2013/1497: „Velkoobchodní trhy s ukončením volání (terminací) v jednotlivých veřejných telefonních sítích poskytovaných v pevném místé v České republice - Zahájení druhé fáze šetrení podlé článku 7a smernice 2002/21/ES ve znění smernice 2009/140/ES.“. Žalovaný zdôraznil, že pokiaľ žalobca napáda výber cenového modelu na určenie ceny za ukončenie volania na relevantnom trhu, táto otázka je v predmetnom konaní irelevantná, nakoľko je predmetom samostatného konania, ktorého predmetom je model a metodika výpočtu cien. K ďalším žalobným dôvodom žalovaný uviedol, že zákon o elektronických komunikáciách ukladá Úradu priamo povinnosť dodržiavať inak svojou povahou nezáväzné odporúčanie EK a umožňuje sa od neho odkloniť iba v tom prípade, ak je na odlišný postup dôvod. Nakoľko toto odporúčanie vykonáva regulačný rámec a napĺňa ciele regulácie vedúce k vytvoreniu jednotného trhu EÚ, cez uplatňovanie nákladovo efektívnych cien a zároveň, Úrad nezistil dôvody, na základe ktorých by sa ho nemal pridržiavať a žiadne obdobné dôvody nepredložil počas regulačného procesu ani žalobca, rozhodol sa postupovať podľa odporúčania, ktoré podľa názoru žalovaného napĺňa požiadavky zákona na efektívnu a nediskriminačnú reguláciu a poskytuje regulačným orgánom v členských štátoch vhodný nástroj na reguláciu cien za ukončovanie volaní v jednotlivých pevných aj mobilných telefónnych sieťach. Na vysvetlenie uviedol príklady, ako končia zriedkavé pokusy niektorých regulačných orgánov, ktoré sa od odporúčania napriek usmerneniu EK odchýlia, a síce začatím tzv. 2 fázy voči členskému štátu za porušenie úniového práva napr. aj žalobcom citovaný prípad nemeckého regulačného orgánu BundesNetzAgentur (BNA), ktorý sa rozhodnutím zo dňa 19.07.2013 rozhodol nepostupovať v súlade s odporúčaním a aplikovať prístup LRalC+ namiesto odporúčaného prístupu pure LRIC. Nižšie uvedené žalovaný vybral z dokumentu BEREC-u z 15. 01.2014, str. 11 - BEREC stanovisko k 2. fáze vyšetrovania podľa čl. 7a smernice 2002/21/EC v znení smernice 2009/140/EC vo veci: DE/2013/1527 - Wholesale voice call termination on individual mobile networks (market 7) in Germany“, v ktorom sa okrem iného uvádza: “BNetzA teda nepreukázala, že vnútroštátne okolnosti odôvodňujú odklonenie sa od odporúčanej MTR (ceny za ukončenie volania v mobilných sieťach) metodiky pre výpočet nákladov. Okrem toho, BEREC zdieľa obavy Komisie, že návrh BNetzA by mohol vytvoriť prekážky na vnútornom trhu, v prípade, keď ostatné národné regulačné úrady stanovia MTR na základe metodiky odporúčanej Komisiou (prostredníctvom modelu zdola nahor a podľa benchmarkingu) a BNetzA sa od tejto metodiky odchyľuje bez riadneho odôvodnenia.“ Žalovaný poukázal na to, že postup, ktorý žalobca navrhuje, je podľa rozhodnutia EK v tejto veci v rozpore s európskym regulačným rámcom pre elektronické komunikácie, nakoľko EK v rozhodnutí skonštatovala, že: “... oznámenie BNetzA neposkytuje dostatočné zdôvodnenie toho, že navrhovaný postup regulácie trhov ukončovania hlasového volania v jednotlivých mobilných sieťach v Nemecku napĺňa ciele a regulačné zásady zakotvené v článku 8 rámcovej smernice, a že je zároveň v súlade s článkom 8
(4)prístupovej smernice. Komisia má vážne pochybnosti o tom, že metodiku navrhnutú BNetzA na výpočet mobilných terminačných poplatkov možno považovať za vhodnú na daných trhov v zmysle článku 16
(4)rámcovej smernice a odôvodnenú v zmysle cieľov stanovených v článku 8 rámcovej smernice, a to najmä z dôvodu, že nie je v súlade s cieľmi ako sú podporovanie hospodárskej súťaže a zabezpečovanie výhod pre užívateľa v súlade s článkom 8
(2)rámcovej smernice, a preto sa EK domnieva, že návrh opatrenia by vytvoril prekážky na vnútornom trhu...“, a preto EK otvorila druhú fázu podľa čl. 7a rámcovej smernice. Na námietku žalobcu týkajúcu sa vecného rozsahu relevantného trhu žalovaný poznamenal, že rovnakú námietku vzniesol žalobca už v rozklade a žalovaný sa s touto podrobne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Dodal, že Úrad vyhodnocoval, okrem trhových podielov v jednotlivých verejných mobilných telefónnych sieťach, aj vývoj trhových podielov vo všetkých verejných mobilných telefónnych sieťach a to podľa celkového objemu ukončených volaní len v rámci prepojenia v grafe č. 5 na strane 24 prvostupňového rozhodnutia a podľa celkového objemu ukončených volaní vrátane volaní zostavených vo vlastnej verejnej mobilnej a fixnej (vrátane samozásobovania) v grafe č. 4 na strane 24 prvostupňového rozhodnutia. Takýmto vyhodnotením trhových podielov vo všetkých verejných mobilných telefónnych sieťach Úrad objektívne vyhodnotil vývoj ukončenej prevádzky jednotlivých podnikov v sledovanom období, resp. vyhodnotil veľkosť konkrétneho podniku podľa celkovej ukončenej prevádzky v jeho sieti v porovnaní s ostatnými podnikmi. Žalovaný na záver zdôraznil, že pri definovaní trhu bol usmernený EK už pred konzultáciami a v rámci nadnárodných konzultácií nemala EK žiadne námietky k definícii trhu. V konaní pri analytickej činnosti a zisťovaní trhových podielov sa pohyboval v rámci všeobecnej definície tohto trhu, žiadnym spôsobom ju nerozšíril a žalobca nebol uvedeným postupom ukrátený na žiadnom svojom práve, právom chránenom záujme a nebola mu konkrétnou aplikáciou všeobecnej definície pridaná žiadna povinnosť. Samotný žalobca nepoukazuje na porušenie žiadneho konkrétneho procesného alebo hmotného práva spojeného s preukázaným vznikom akéhokoľvek konkrétneho dôsledku ním tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože uvedeným postupom k neoprávnenému zásahu do jeho práv ani nedošlo. Úrad takto postupoval v súlade so zásadou materiálnej pravdy aj pri ukladaní povinností ostatným hráčom na trhu a obdobne bola definícia aplikovaná aj v predchádzajúcom kole analýzy. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 74 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach žaloby a tiež v zmysle svojej ustálenej judikatúry preskúmaval, či rozhodnutie žalovaného nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom (rozhodnutie R č. 52/2003) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov kona

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.