O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. R/93/RZL/145/2013 zo dňa 19.11.2013. Odporkyňa napadnutým rozhodnutím
7 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 308/2000 Z. z.“), pridelila frekvenciu 92,6 MHz Levoča odo dňa 14.08.2014, ďalej držiteľovi licencie na rozhlasové vysielanie č. R/93 Q. V., Košice
5 zákona č. 308/2000 Z. z. zmenila rozhodnutie o udelení licencie č. R/93/2006 zo dňa 17.07.2006 v znení neskorších zmien a doplnkov takto:
2 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. zamietla žiadosť navrhovateľa ako aj ďalších účastníkov konania. Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal, že rozhodnutie odporkyne je nezákonné, nakoľko : – zistenia skutkového stavu sú nedostatočné na posúdenie veci a sú v rozpore s obsahom spisu
2 písm. b/ a c/ O.s.p., pretože odporkyňa sa nedostatočne vyporiadala so všetkými predpokladmi účasti v správnom konaní
308/2000 Z. z. a podmienkami pre udelenie licencie
308/2000 Z. z., – napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p., keďže vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností nebolo náležite odôvodnené a vybočuje z hraníc správnej úvahy. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie. Súčasne žiadal, aby mu bola priznaná náhrada trov konania. Odporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že námietky navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku sú nedôvodné. Skutkový stav odporkyňa zistila dostatočne a úplne, v rozsahu v akom jej to ukladá § 46 zákona č. 308/2000 Z. z. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia odporkyňa v súlade s § 49 ods. 2 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. posudzovala splnenie podmienok a kritérií
308/2000 Z. z. Náležite odôvodnila, prečo kritérium
a/ zákona č. 308/2000 Z. z. v najvyššej miere napĺňa vysielateľ Q. V.. Rada poukázala na skutočnosť, že jeho vysielanie je zamerané na región Košíc, jeho cieľom je informačne a kultúrne prepojiť okolie Košíc s touto metropolou a zabezpečiť informovanosť obyvateľov migrujúcich za prácou (denne, týždenne či mesačne). V odôvodnení rozhodnutia riadne a logicky a preskúmateľne odôvodnila, prečo programová služba Rádio Košice v najvyššej miere napĺňa kritérium
d/ zákona č. 308/2000 Z. z. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej právnej veci nariadil verejné pojednávanie na deň 26.02.2015. Na výzvu súdu právny zástupca navrhovateľa oznámil dňa 10.03.2014, že nesúhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Listom zo dňa 15.04.2014 zmenil svoje stanovisko a oznámil, že súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania. Odporkyňa vo vyjadrení k návrhu oznámila, že nesúhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Preto bolo v predmetnej veci nariadené pojednávanie. Na pojednávaní bolo zistené, že sa nedostavil navrhovateľ a právny zástupca navrhovateľa, ktorý prevzal
doručenky predvolanie na pojednávanie dňa 11.02.
2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne potvrdí. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.02.2015 (§ 156 ods. 1 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd
tretej hlavy priatej časti O.s.p. (§ 250l ods. 1 O.s.p.). Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 veta druhá O.s.p.).
2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
308/2000 Z. z. je Rada orgánom verejnej správy, ktorého prvotným poslaním je presadzovať záujmy verejnosti, pričom dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom zákonom č. 308/2000 Z. z. Do pôsobnosti Rady patrí aj rozhodovanie o žiadostiach o udelenie licencie a pridelenie frekvencií
jedenástej časti zákona č. 308/2000 Z. z. V súlade s ustanovením § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie
tohto zákona vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,správny poriadok“), okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a s výnimkou § 49, § 53, § 54, § 56 až 68. Správny poriadok sa opiera o zásadu materiálnej pravdy (§ 3 ods. 4). Jej uplatnenie v správnom konaní predpokladá v prvom rade dôsledné zistenie podkladov pre rozhodnutie.
1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 veta druhá správneho poriadku).
5 správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Obsahové náležitosti sú zakotvené v ustanovení § 47 správneho poriadku. Úlohou senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci bolo postupom
ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmavať zákonnosť postupu napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla o pridelení frekvencie 92,6 MHz Levoča odo dňa 14.08.2014 držiteľovi licencie na rozhlasové vysielanie č. R/93 Q. V., S. a
ustanovenia § 51 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. zmenil rozhodnutie o udelení licencie č. R/93/2006 zo dňa 17.07.2006 v znení neskorších zmien a doplnení takto :
2 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. zamietla žiadosti ďalších účastníkov konania a to aj žiadosť navrhovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať úlohy a činnosť správnych orgánov, ale v rozsahu námietok uplatnených v žalobe alebo opravnom prostriedku posudzovať zákonnosť postupu správneho orgánu ako aj napadnutého rozhodnutia, t.j. či správny orgán postupoval
platných hmotnoprávnych a procesných predpisov.
ustanovenia § 47 zákona č. 30812000 Z. z.: Pri rozhodovaní o udelení licencie je Rada povinná posudzovať a prihliadať aj na a/ predpoklady zachovania plurality informácií a mediálnych obsahov, b/ priehľadnosť vlastníckych vzťahov žiadate la o licenciu, c/ priehľadnosť a dôveryhodnosť finančných zdrojov určených na financovanie vysielania, d/ vyváženosť programovej skladby navrhovanej žiadateľom o licenciu vo vzťahu k existujúcej ponuke programových služieb v oblasti vysielania na území, ktoré by malo byť týmto vysielaním pokryté, e/ prínos žiadateľa o licenciu vo vzťahu k vysielaniu a výrobe programov vo verejnom záujme, f/ skutočnosť, aby žiadateľ o licenciu nezískal dominantné postavenie na relevantnom trhu, g/ skutočnosť, aby bola zabezpečená primeraná majetková účasť slovenských osôb a ich zastúpenie v orgánoch spoločnosti, ak je žiadate lom o licenciu právnická osoba so zahraničnou majetkovou účasťou.
ustanovenia § 48 zákona č. 308/2000 Z. z.:
splnenia kritérií určených v § 47. Rozhodnutie o udelení licencie na terestriálne vysielanie sa doručuje všetkým účastníkom konania o udelenie licencie na terestriálne vysielanie.
7 cit. zákona v spojení s § 48 ods. 8 aj na konanie o zmene licencie, v ktorom sa vysielateľovi prideľuje frekvencia. Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal, že rozhodnutie odporkyne je nepreskúmateľné z dôvodov jeho zmätočnosti a absencie riadneho a najmä logického odôvodnenia. Tak ako už bolo vyššie uvedené súd v správnom súdnictve nevyhľadáva za navrhovateľa (žalobcu) dôvody nezákonnosti rozhodnutí, keďže správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou.
názoru senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnuté rozhodnutie odporkyne dostatočne odôvodnené a obsahuje zákonom stanovené náležitosti. Keďže navrhovateľ neuviedol v podanom opravnom prostriedku v čom konkrétne považuje odôvodnenie za nepreskúmateľne a nedostatočne odôvodnené, nemohol Najvyšší súd Slovenskej republiky na tieto neuvedené námietky reagovať.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odporkyňa v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnila naplnenie kritérií
a/ a d/ zákona č. 308/2000 Z. z. zo strany Q. V. (vysielateľ programovej služby Rádio Košice). Najvyšší súd Slovenskej republiky k vyššie uvedenému dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/22/2011, v ktorom súd uviedol, že ,,zákon neurčuje vážnosť jednotlivých kritérií. Preto bolo na členoch Rady, akú váhu jednotlivým kritériám pri hlasovaní budú prikladať“. Splnenie zákonom stanovených kritérií posudzuje odporkyňa v rámci zákonom daného správneho uváženia.
aj zákona č. 308/2000 Z. z. Rada pri rozhodovaní o udelení licencie/pridelenie frekvencie posudzuje prihliada na predpoklady zachovania plurality informácií a mediálnych obsahov. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že Ústavný súd SR už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
l Ústavy (i práva
čl. 6 ods. l Dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. l Dohovoru zahŕňa ,,právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v ,,občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovení čl. 6 ods. l Dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. l Dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03). Ústavný súd SR tiež judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
nich (III. ÚS 369/2010-12).
doterajšej judikatúry ústavného súdu z Ústavy ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01). Aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v rozsudku z 21.01.1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko konštatoval, že
štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené : Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vypriadať sa s každým argumentom.
rozsudku tohto súdu vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa. Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom č.308/2000 Z. z., bolo bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že toto ako vecne správne
2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p.,
ktorého náhradu trov možno priznať tomu navrhovateľovi, ktorý mal vo veci aspoň sčasti úspech. O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 veta druhá, § 5 ods. 1 písm. h/ a položky 10, písm. g/ Prílohy, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 01.10.2012,
ktorého je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v B. V. č. XXXXXXXXXX/XXXX súdny poplatok v sume 500 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.