Najvyšší súd 2 Sžf 5/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci ţalobcu: M., zastúpeného JUDr. J. S., PhD., advokátom, proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného č. I/223/6101- 38054/2009/992517-r zo dňa 25. marca 2009, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/51/2009-27 zo dňa 4. novembra 2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/51/2009-27 zo dňa 4. novembra 2009 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom č.k. 7S/51/2009-27 zo dňa 4. novembra 2009 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/223/6101-38054/2009/992517-r zo dňa 25. marca 2009, ktorým podľa 2 Sžf 5/2010 2 § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Moldava nad Bodvou č. 711/230/ 25105/08/Sir zo dňa 30. decembra 2008. Prvostupňovým správnym rozhodnutím bolo ţalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm.
- b)bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2002 v sume 4 649,80 eur. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, ţe vo veci neexistovala zákonná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci podľa § 25 ods. 1 písm.
- e)zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko predmetom rozhodnutia Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo dňa 14.03.2003 bolo priznanie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002, kým predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie ţalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2002. Podľa názoru súdu nemoţno hovoriť o nerešpektovaní zásady rovnakého rozhodovania v skutkovo rovnakých veciach, keďţe rozdiel v posudzovaní zdaniteľnosti plnení poskytovaných ţalobcom ako príspevkovou organizáciou v rámci daňovej kontroly vykonanej v roku 2003, a v tomto konaní vyplýval z nesprávnej aplikácie hmotnoprávnych predpisov pri vykonaní daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002. Pri posúdení otázky, či plnenia ţalobcu, z ktorých správca dane ţalobcovi vyrubil daň z pridanej hodnoty, tejto dani podliehali, krajský súd vychádzal z ustanovenia § 42 zákona č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách (podľa ktorého mohla príspevková organizácia vykonávať so súhlasom zriaďovateľa podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti, pre ktorú bola zriadená), ako aj zo zakladacej listiny a štatútu ţalobcu (z ktorého nesporne vyplýva, ţe ţalobca bol zaloţený na plnenie verejnoprospešných činností). Účelom verejnoprávnych činností bolo zabezpečiť potreby mesta M. a jeho občanov. Ak boli tieto činnosti vykonávané v prospech podnikateľských subjektov a iných subjektov, resp. v prospech občanov iných obcí a miest, nemohli sledovať účel, na ktorý bol ţalobca zriadený. Krajský súd dospel k záveru, ţe pri výkone podnikateľských činností (výroba a rozvod tepla a teplej úţitkovej vody a i.) bolo povinnosťou ţalobcu uplatniť daň z pridanej hodnoty voči podnikateľských a iným subjektom, aj pri plneniach vo vzťahu k uţívateľom bytov – občanov mesta M. Ţalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty si v zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočet 2 Sžf 5/2010 3 dane za prijaté zdaniteľné plnenia - došlé faktúry za dodávku plynu, za nákup tuhého paliva, za práce vykonané v kotolni a pod. v plnej výške, t.j. sám deklaroval, ţe prijaté zdaniteľné plnenia pouţije na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, a preto pri ich dodaní mu vznikla povinnosť uplatniť daň z pridanej hodnoty. Ţalobca tým, ţe dodával teplo a teplú úţitkovú vodu pre podnikateľské a iné subjekty (napr. rozpočtové organizácie), nevykonával verejnoprospešnú činnosť, ale uskutočňoval podnikateľskú činnosť. Rovnako to platí aj vo vzťahu k poskytovaniu ďalších sluţieb (stavebné práce a stavebné úpravy, odvoz fekálií motorovým vozidlom značky IFA a poskytnutie dopravných sluţieb) pre podnikateľské subjekty, iné obce, Farský úrad v M. a obyvateľov iných obcí. Ţalobca tým ani nezabezpečoval plnenie povinností, ktoré by mu ukladali osobitné zákony (napr. na úseku likvidácie odpadov), pretoţe takéto povinnosti sa týkali iba jeho územného obvodu. Tieto aktivity je moţné hodnotiť ako verejnoprospešnú činnosť iba vo vzťahu k zabezpečovaniu potrieb mesta a obyvateľov mesta (napr. oprava a údrţba mesta, prekládka verejného rozhlasu, odvoz fekálií v prospech obyvateľov mesta M.). Krajský súd sa nestotoţnil ani s tvrdením ţalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia ţalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa, nakoľko v dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Moldava nad Bodvou sú špecifikované plnenia, ktoré správca dane kvalifikoval ako výkon všeobecne prospešnej činnosti a podnikateľskej činnosti. Zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. zodpovedá aj odôvodnenie rozhodnutia ţalovaného. Ţalovaný podrobne zdôvodnil rozlíšenie činnosti, ktoré ţalobca vykonával ako verejnoprospešné činnosti, resp. ako podnikateľskú činnosť. Krajský súd dospel k záveru, ţe opakovaná daňová kontrola bola vykonaná v súlade s ustanovením § 15b ods. 1 písm.
- c)zákona č. 511/1992 Zb., pretoţe ţalovaný ako odvolací orgán bol oprávnený nariadiť opakovaný výkon daňovej kontroly. Jej vykonaniu nebránilo ustanovenie § 15b ods. 3 písm.
- a)citovaného zákona, pretoţe nešlo o preverovanie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch. Opakovaná daňová kontrola bola nariadená po ukončení odvolacieho konania. 2 Sžf 5/2010 4 Podľa názoru krajského súdu nedošlo k zániku práva správcu dane vyrubiť rozdiel dane v zmysle § 45 ods. l a 2 zákona č. 511/1992 Zb. Daňová povinnosť vznikla ţalobcovi v roku 2002 a úkon smerujúci na vyrubenie dane (doručenie protokolu o výsledku daňovej kontroly zo dňa 18.09.2006) bol vykonaný dňa 13.10.2006 jeho doručením. Preto nová päťročná lehota na zánik práva vyrubiť daň začala plynúť od konca roku 2006. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobca nesúhlasil s tvrdením súdu, ţe vo veci neexistuje zákonná prekáţka právoplatne skončenej veci z dôvodu, ţe ide o iné zdaňovacie obdobie neţ to, kde uţ správca dane rozhodoval. Ţalobca k tomu uviedol, ţe daň z pridanej hodnoty nie je výsledkom činnosti daňovníka len za sledované zdaňovacie obdobie, ale zasahuje aj do predchádzajúcich a nasledujúcich zdaňovacích období. Poukázal na námietku uvedenú v ţalobe, ţe vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti je nevyhnutné postupovať prostredníctvom určenia koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, pričom tento podiel nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia samostatne. Ak teda bola vykonaná osobitná samostatná daňová kontrola na úseku dane z pridanej hodnoty za rok 2002, má to dopad na celkovú daňovú povinnosť daňovníka. Práve zo záverov tejto daňovej kontroly vykonanej tým istým správcom dane, rozhodnutím č. 711/230/678/6162/2003/Pe/Ši, vyplýva, ţe u daňovníka neboli zistené ţiadne porušenia platných právnych predpisov. Súd sa tým ito dôvodmi vôbec nezaoberal, ani sa nezaoberal koeficientom výkonu činnosti v nadväznosti na rozdelenie charakteru činností vykonávaných organizáciou. Ďalej ţalobca namietal, ţe krajský súd sa opiera o odôvodnenie správcu dane zaloţené na zosumarizovaní faktúr, pričom nie je zrejmé, na základe čoho správca dane rozlíšil činnosti verejnoprospešné a činnosť podnikateľskú. Rozhodnutie súdu povaţuje ţalobca za nepreskúmateľné a zmätočné, nakoľko nie je zrejmé, z akých dôvodov tam uvedené činnosti nemôţu byť posudzované ako činnosti nepodliehajúce dani. Krajský súd sa tieţ nevysporiadal s doterajšou rozhodovacou činnosťou NS SR, pričom zvýraznil rozsudok sp. zn. 5 Sţ 98-105/00, ktorý sa detailne zaoberá právnym a skutkovým posúdením charakteru a účelu činnosti príspevkovej organizácie. 2 Sžf 5/2010 5 Ţalobca poloţil otázku, či je podnikateľskou činnosťou odstránenie skládky odpadu, ktorú na území obce zaloţil podnikateľský subjekt alebo či je podnikateľskou činnosťou činnosť ţalobcu vykonávaná pre Farský úrad M., t.j. nepodnikateľský subjekt na území mesta M.. Ţalobca tieţ poukázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý judikoval, ţe akékoľvek činnosti v oblasti výroby a rozvodu tepla a teplej úţitkovej vody moţno realizovať výlučne len ako podnikateľskú činnosť, a to aj vo vzťahu k vlastným obyvateľom mesta. Ďalej ţalobca uviedol, ţe činnosti, ktoré boli predmetom vyrubenia dane, boli a sú uvedené v zriaďovateľskej listine ako hlavný predmet činnosti organizácie, resp. slúţili na plnenie jej základného účelu. Z rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, ţe len v tom prípade, ak daňovník vykonal registráciu na daň z pridanej hodnoty, ide o zdaniteľné plnenie, a to len v tom rozsahu, v ktorom ide o vykonávanie podnikateľskej činnosti. Jediným rozlišovacím kritériom je charakter cieľa a dôvodu činnosti, či sa uskutočňuje za účelom podnikania, t.j. dosiahnutia zisku alebo za účelom získavania príjmov na priame krytie časti verejných výdavkov. Bolo pritom zákonnou povinnosťou súdu vyporiadať sa s tým u kaţdého jednotlivého plnenia a uviesť rozlišovacie kritériá – charakter, cieľ a dôvod činnosti. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 17. júna 2009 podané k ţalobe ţalobcu. K námietke ţalobcu ohľadom určenia koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti uviedol, ţe z obsahu námietky sa nedá posúdiť, na aký spôsob určenia koeficientu, vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti, a to verejnoprospešný a podnikateľský, chcel ţalobca v odvolaní poukázať. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platiteľ vypočíta pomernú časť odpočtu dane prostredníctvom koeficientu vtedy, ak uskutočňuje zdaniteľné plnenia, pri ktorých má nárok na odpočet dane a zdaniteľné plnenia, pri ktorých nárok na odpočet nemá. Podľa § 20 ods.4 citovaného zákona platiteľ nemá nárok na odpočet dane, ak uskutočňuje plnenia oslobodené od dane podľa ustanovenia § 26 zákona. V prípade poskytnutia zdaniteľných plnení oslobodených od dane to bolo správcom dane aj zohľadnené ( bod 3.6 strana 40 aţ 43 protokolu o kontrole č. 711/320/23921/2008), 2 Sžf 5/2010 6 kde sa v zmysle § 21 ods. 3 zákona vypočítal uţ ročný koeficient. Citované ustanovenie ani neumoţňuje výpočet koeficientu podľa jednotlivých štvrťrokov. Ţalovaný poukázal na to, ţe ak platiteľ príjme zdaniteľné plnenie na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení a zároveň na iný účel ako uskutočňovanie zdaniteľných plnení, potom má v zmysle ustanovenia § 20 ods.1 zákona č. 289/1995 Z.z. nárok na odpočet iba v pomernej výške zodpovedajúcej rozsahu pouţitia prijatého zdaniteľného plnenia na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení (strana 6 protokolu). Nesúhlasil s námietkou ţalobcu ohľadne nedostatočného rozlíšenia činnosti, pretoţe správca dane v protokole ako aj v dodatočnom platobnom výmere, vychádzajúc pritom zo zakladacej listiny a štatútu ţalobcu, presne špecifikoval zdaniteľné plnenia, t.j. plnenia podliehajúce dani z pridanej hodnoty a plnenia, ktoré boli vykonané v rámci hlavnej činnosti, teda plnenia mimo reţimu dane z pridanej hodnoty. Dôsledne pritom vykonal rozlíšenie činností podľa obsahu, aj podľa toho, pre koho bolo vykonané. Podľa ţalovaného je prioritným dôkazným prostriedkom preukazujúcim vyššie uvedené skutočnosti faktúra, ktorá obsahuje charakter fakturovanej sluţby a odberateľa, v prospech ktorého dodávateľ túto sluţbu vykonal. Správca dane však za účelom špecifikácie hlavnej činnosti a podnikateľskej činnosti pouţil aj iné dôkazné prostriedky (napr. ţivnostenský list, rozhodnutie o udelení licencie na podnikanie v energetických odvetviach, zakladaciu listinu, Štatút Mestského podniku sluţieb, zápisnice o ústnom pojednávaní). Na základe uvedeného ţalovaný navrhoval, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v zmysle § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce v medziach odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. 2 Sžf 5/2010 7 V danej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského sudu, ktorým bola zamietnutá ţaloba, ktorou sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaný rozhodnutím, ktoré je predmetom súdneho preskúmavacieho konania, potvrdil dodatočný platobný výmer správcu dane, ktorým bol ţalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm.
- b)bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2002. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je teda rozhodnutie (a postup), ktorým ţalovaný správny orgán rozhodoval (právoplatne) o povinnosti ţalobcu zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2002. Spornou medzi účastníkmi ostala hlavne otázka, či daňové orgány oboch stupňov postupovali správne pri určení, ktoré z činností ţalobcu nemali verejnoprospešný charakter, a teda išlo o podnikateľské činnosti, a tým pádom o zdaniteľné plnenia. Ţalobca tvrdil, ţe všetky ním vykonávané činnosti mali verejnoprospešný charakter a daňové orgány dospeli k záveru, ţe v danom zdaňovacom období ţalobca vykonával súčasne verejnoprospešné činnosti a podnikateľské činnosti, ktoré posúdili ako zdaniteľné plnenia. Relevantné námietky ţalobcu (týkajúce sa právoplatne skončenej veci, nepreskúmateľnosti rozhodnutia, rozlíšenia činností, potreby postupovať prostredníctvom určenia koeficientu, vykonania daňovej kontroly, nepreskúmateľnosti a zmätočnosti) sú opakované. Náleţite sa nimi zaoberal krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe daňové orgány sa dostatočne nevenovali otázkam rozlíšenia činností, ktoré ţalobca vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období, moţno len zopakovať, ţe správca dane v súlade so skutkovými a právnymi závermi, vyslovenými ţalovaným správnym orgánom v rozhodnutiach, zrušujúcich platobné výmery správcu dane, vykonal opakovanú daňovú kontrolu , o výsledku ktorej vyhotovil protokol, s ktorým bol ţalobca oboznámený a z ktorého jasne a zrozumiteľne vyplýva, ktoré činnosti povaţoval správca dane za činnosti vykonávané v rámci hlavnej činnosti ţalobcu (teda za verejnoprospešné činnosti) a ktoré povaţoval za podnikateľské činnosti. Skutkové zistenia uvedené v protokole o opakovanej daňovej kontrole uviedol správca dane aj v platobnom výmere zo dňa 30.12.2008 s presným vymedzením činností, vykonávaných ţalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období, ktoré povaţoval správca dane za činnosti verejnoprospešného charakteru a tých, ktoré povaţoval za podnikateľské činnosti. Náleţite odôvodnil , 2 Sžf 5/2010 8 z ktorých dokladov predloţených ţalobcom vychádzal, k akým skutkovým zisteniam z týchto dokladov dospel a aký právny záver pri hodnotení jednotlivých dokladov, ktorými ţalobca preukazoval uskutočňovanie svojej činnosti v kontrolovanom období, vyvodil. Aj odvolací súd sa stotoţnil so závermi daňových orgánov, ţe povinnosťou ţalobcu ako registrovaného platiteľa dane z pridanej hodnoty bolo presne a jednoznačne odlišovať činnosti vykonané v súvislosti s jeho základným poslaním (verejnoprospešnou činnosťou) a činnosti vykonané pre ostatné subjekty, napr. pre podnikateľov, pre iné obce, pre občanov iných obcí. Vychádzajúc z uvedeného sa najvyšší súd plne stotoţnil s názorom Krajského súdu v Košiciach (a ţalovaného správneho orgánu), ţe správca dane pri vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za II. štvrťrok 2002 postupoval v súlade so zákonom, keď pri vybraných činnostiach (poskytovaných sluţbách) ţalobcu ustálil, ţe ide o výkon podnikateľskej činnosti (a nie o zabezpečenie verejnoprospešných sluţieb), pričom rozlišovacím kritériom bol účel, resp. dôvod pre ktorý bola konkrétna sluţba poskytnutá. Ţalobca nenamietal, ţeby ţalovaný nesprávne vyrubil daň pri nejakom konkrétnom poskytnutom plnení. Namietal, ţe krajský súd neodôvodnil, prečo vybrané posudzované činnosti ţalobcu podliehajú dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd nesúhlasí s touto námietkou ţalobcu, nakoľko z napadnutého rozsudku je zrejmé, akými kritériami sa krajský súd riadil, t. j., či išlo o činnosť v prospech obce ako zriaďovateľa, alebo či išlo o činnosť, ktorej cieľom je dosiahnutie zisku – podnikateľskú činnosť. So všetkými relevantnými námietkami ţalobcu sa vyporiadal uţ ţalovaný správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nebude opakovať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a ani odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne a postačujúce odkazuje (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 384/2008 Z. z., účinnom od 15.októbra 2008). V súdnom odvolacom konaní nevyšli najavo ţiadne také nové skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať. Najvyšší súd nemohol prihliadnuť na námietku ţalobcu uvedenú v odvolaní, ţe vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti (verejnoprospešnej a podnikateľskej) bolo 2 Sžf 5/2010 9 potrebné postupovať prostredníctvom koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, ktorý podiel ale nie je výsledkom kaţdého zdaňovacieho obdobia samostatne, pričom ţalobca uviedol, ţe na túto skutočnosť dostatočne poukázal uţ v ţalobe. Po preskúmaní predloţeného spisu (ako súdneho tak aj administratívneho) najvyšší zistil, ţe uvedenú námietku ţalobca neuplatnil v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a súd v rámci súdneho prieskumu vychádza zo skutkového stavu veci v čase rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, teda v danom prípade v čase rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu (§ 250i ods. 1 O.s.p.), a tieţ uvedenú námietku ţalobca nevzniesol ani v ţalobe, v dôsledku čoho ju ţalobca uplatnil po uplynutí zákonnej lehoty ustanovenej v § 250b ods. 1 O.s.p. Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totoţnému so záverom daňových orgánov oboch stupňov a rozhodol, ţe preskúmavaným rozhodnutím ţalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov ţalobcu, tento jeho názor povaţoval aj odvolací súd , z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Pritom sa stotoţnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tieţ rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ako aj rozsahom a dôvodmi podanej ţaloby (§ 249 ods. 2 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods.1 a § 246c ods. 1 O.s.p., nakoľko ţalobca v odvolacom konaní nemal úspech a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 16. marca 2011 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová