jeho názoru odporca v rozhodnutí, teda ani v jeho odôvodnení neviedol ani jednu skutočnosť, ktorá by bola v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Jasnou, zrozumiteľnou a logickou argumentáciou vyhodnotil v konaní zistený stav veci bez toho, aby sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prípadne opieralo o skutočnosti či zistenia, ktoré by sa v administratívnom spise nenachádzali. V súvislosti s ďalšími čiastkovými námietkami krajský súd konštatoval, že nezistil rozpor napadnutého rozhodnutia so znením čl. 5 ods. 1 písm.
ktorého navrhovateľ pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu žiadnym spôsobom nespolupracuje - odmieta vyplniť dotazník potrebný k jeho vystaveniu, že v súčasnosti prebieha lustrácia navrhovateľa prostredníctvom Národnej ústredne Interpolu, že doposiaľ ÚPZC nedisponuje dostatočnými informáciami o totožnosti navrhovateľa, pričom z jeho doterajšej praxe vyplýva, že pakistanský zastupiteľský úrad reaguje na totožné žiadosti ÚPZC o vydanie náhradného cestovného dokladu len po uplynutí 3-5 mesiacov, resp. na ne vôbec nereaguje. Táto informácia iba potvrdzuje, že stanovenie doby zaistenia navrhovateľa nie je neprimerané. Pokiaľ navrhovateľ ústami svojej zástupkyne namietal, že táto informácia by bola dôvodom pre prepustenie navrhovateľa zo zaistenia súd poznamenáva, že tomu tak nie je. Ďalší postup v otázke zaistenia navrhovateľa sa bude nutne riadiť v budúcnosti nastaným stavom veci, resp. do úvahy pripadajúcimi rozhodnutiami odporcu a teda pre prepustenie navrhovateľa aktuálne z tohto dôvodu niet právneho dôvodu. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne včas odvolanie a navrhol ho zmeniť a rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Pripomenul, že podstata podania opravného prostriedku spočívala predovšetkým v námietke, že odporca sa nedostatočne zaoberal otázkou prípadného využitia alternatívnych opatrení na zabezpečenie účelu zaistenia v súlade s čl. 15 ods. 1 návratovej smernice (2008/115/ES), posúdenia zámeru navrhovateľa vrátiť sa do krajiny, do ktorej sa realizuje i jeho administratívne vyhostenie (Irán), neúčelnosti zaistenia, ako aj v námietke neprimeranosti zaistenia, a to i vzhľadom na dĺžku dobu zaistenia, avšak krajský súd považoval podané námietky na nespôsobilé k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Poukázal tiež na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 13.1.2015 predložil odporca krátkou cestou súdu (právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo iba umožnené nahliadnuť do uvedeného dokumentu) vyjadrenie ÚPZC Medveďov zo dňa 12.1.2015,
ktorého vzhľadom na predchádzajúcu skúsenosť ÚPZC Medveďov, existuje predpoklad, že cestovný doklad nebude cudzincovi vystavený, na čo reagoval navrhovateľ námietkou zániku účelu zaistenia, na čo však krajský súd v rozsudku nijakým spôsobom nereagoval.
názoru navrhovateľa však práve vyjadrenie ÚPZC Medveďov, je dôležitou skutočnosťou odôvodňujúcou neexistenciu účelu zaistenia z dôvodu nerealizovateľnosti vyhostenia. Pripomenul tiež, že v opravnom prostriedku namietal neprimeranosť dĺžky doby zaistenia v kontexte nadväzujúcich rozhodnutí o zaistenie (prvý raz z dôvodu
zákona o pobyte cudzincov, a druhý krát, po skončení azylového konania, z dôvodu
1 písm. b).
jeho názoru, aj s ohľadom na neodôvodnenosť a teda nezákonnosť zaistenia v prvom prípade (nad čas od 25.11.2014, kedy bolo vydané rozhodnutie v azylovom konaní, avšak nedošlo k prepusteniu žiadateľa z dôvodu zániku účelu zaistenia - udialo sa tak až 8.12.2014, teda takmer dva týždne po vydaní rozhodnutia), je dĺžka zaistenia v druhom prípade (na základe napadnutého rozhodnutia o zaistení z dôvodu výkonu vyhostenia) neprimeraná a je hrubým zásahom do základných práv navrhovateľa. K tejto námietke sa krajský súd nevyjadril, iba okrajovo skonštatoval zákonnosť v kontexte vyjadrenia ÚPZC Medveďov na potrebu 6 mesiacov na prípadnú realizáciu vyhostenia. Podaným odvolaním navrhovateľ vytýkal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V súvislosti s možnosťou vyhostenia navrhovateľa do Iránu poukázal na to, že nový dôkaz - vyjadrenie ÚPZC Medveďov zo dňa 12.1.2015 prednesené na pojednávaní o tom, že cestovný doklad pravdepodobne nebude pakistanským zastupiteľským úradom vystavený, opakovane spochybňuje otázku existencie účelu zaistenia. Krajský súd sa týmto dôkazom, ktorý predložil sám odporca, síce zaoberal, avšak časť o nepravdepodobnosti získania cestovného dokladu nevzal do úvahy a dospel tak k nesprávnemu záveru, že existuje účel zaistenia. Tento záver je však nesprávny a vedie tak i k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom zákonnosti zaistenia. Navrhovateľ zdôraznil, že zistenie, že ÚPZC Medveďov sa pravdepodobne nepodarí získať cestovný doklad, a teda vyhostenie navrhovateľa nebude možné, pričom závery o nepravdepodobnosti získania dokladu boli indikované už pri zaistení navrhovateľa, sú tak prekážkou, ktorá neumožňuje zákonne odôvodniť účelnosť zaistenia. K takémuto záveru sa prikláňa i judikatúra Slovenskej republiky. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/7/2012 zo dňa
1 písm. b/ a § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) dňom 8.12.2014 o 16.05 hod. zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia Medveďov (ďalej len „ÚPZC"), pričom dobu zaistenia stanovil do 8.6.2015. V odôvodnení rozhodnutia opísal v konaní zistený stav a konštatoval, že z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa na slovenskom území bolo pod číslom PPZ-HCP-BA11-18-024/2014-AV z 8.12.2014 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa s dobou zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka, pričom bol súčasne vylúčený odkladný účinok tohto rozhodnutia. Ďalej uviedol, že z vyjadrení navrhovateľa vyplýva, že tento by nemohol reálne splniť alternatívu hlásenia svojho pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky a teda že (odporca) nemohol aplikovať ust. § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov. K stanovenej dĺžke zaistenia uviedol, že táto je nevyhnutná a úmerná potrebe vykonaniu úkonov, smerujúcich k samotnej realizácii vyhostenia (potvrdenie totožnosti navrhovateľa, komunikácia so zastupiteľským úradom krajiny pôvodu navrhovateľa, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu, fyzické zabezpečenie a uskutočnenie vyhostenia), pričom tiež poukázal na nutnosť spolupráce navrhovateľa pri realizácii týchto potrebných úkonov. Poukázal tiež na súlad vydaného rozhodnutia o zaistení navrhovateľa s článkom 5 ods. 1 písm.
obsahu ktorej predpokladaná doba, potrebná na vykonanie všetkých úkonov spojených s prípravou, vykonaním a realizáciou je šesť mesiacov. Následne odporca 8.12.2014 napadnutým rozhodnutím zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v ÚPZC. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4. marca 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z., preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to najmä rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - Migračného úradu Bratislava č. MU-320-10/PO-Ž-2014 zo dňa 25.11.2014, ktorým bolo konanie o udelenie azylu navrhovateľovi na území Slovenskej republiky zastavené
1 písm. i) zákona číslo 480/2002 Z. z. o azyle, zápisnica o vyjadrení navrhovateľa č. PPZ-HCP-BA11-18-020/2014-AV a č. PZ-HCP-BA11-18-025/2014-AV zo dňa 8.12.2014, rozhodnutím o administratívnom vyhostení číslo PPZ-HCP-BA11-18-024/2014-AV zo dňa 8.12.2014, obsahom administratívneho spisu o administratívnom vyhostení so zákazom vstupu Prezídia Policajného Zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenia cudzineckej polície Nitra vedeného pod č. PPZ-HCP-BA11-18/2014-AV. Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní správny orgán vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že námietky navrhovateľa vytýkajúce nedostatočne zistený skutkový stav veci nebolo možné považovať za dôvodné. Zaistenie cudzinca je prípustné len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Musí sledovať vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na môže členské štáty zaistiť iba príslušníka tretej krajiny, o vyhostenie ktorého prebieha konanie a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia. V posudzovanej veci bol navrhovateľ zaistený rozhodnutím orgánu polície zo dňa 8.12.2014
1 písm.
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkon jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
4 zákona o pobyte cudzincov môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov). Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi.
1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť: a/ hlásenie pobytu alebo b/ zložiť peňažnú záruku.
3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť
ods. 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške
. O uložení povinnosti
ods. 1 písm. b) môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti
ods. 1 sa nemožno odvolať. Vychádzajúc z takto stanovenej úpravy postupu správneho orgánu možno konštatovať, že súd prvého stupňa dôvodne neprihliadol na námietku vytýkajúcu odporcovi, že sa nedostatočne zaoberal otázkou prípadného využitia alternatívnych opatrení na zabezpečenie účelu zaistenia, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (i keď pomerne stručne) vyplýva (str. 8), že podmienky vyplývajúce z ust. 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov t. j. povinnosť hlásenia pobytu resp. zloženie peňažnej záruky by navrhovateľ nevedel reálne splniť pričom odkázal na obsah jeho vyjadrení v zápisnici č. PPZ-HCP-BA11-18-025/2014-AV, z ktorých je zrejmé, že navrhovateľ nevlastní žiaden preukaz svojej totožnosti, nevlastní žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie svojho pobytu a nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a odmietol aj kontakt s akýmikoľvek (aj mimovládnymi) organizáciami, ktoré by mu na základe jeho žiadosti boli schopné (za splnenia ostatných predpokladov) zabezpečili jeho pobyt na Slovensku, pričom sám výslovne uviedol, že by povinnosti uložené ako alternatívy k zaisteniu nebol schopný splniť. K námietke navrhovateľa, že nebol naplnený účel ani dôvodnosť zaistenia sa takisto odvolací súd stotožňuje so záverom krajského súdu, že táto námietka nie je dôvodná, keďže možno súhlasiť s tým, že v prípade navrhovateľa boli splnené podmienky jeho zaistenia za účelom výkonu správneho vyhostenia. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ, ktorý mal na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, čím sa dopustil priestupku, sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území Slovenskej republiky, nemá zabezpečené finančné pokrytie nákladov na pobyt a nahlásený pobyt. K odvolacej námietke týkajúcej sa neprimeranej dĺžky doby zaistenia odvolací súd poukazuje na záver súdu prvého stupňa, ktorý mal za dostatočne preukázané, že odporca dĺžku doby zaistenia náležitým spôsobom odôvodnil, a to najmä potrebou vykonania všetkých dostupných úkonov smerujúcich k vyhosteniu navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, pričom uviedol najmä potvrdenie jeho totožnosti, komunikáciu so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je navrhovateľ štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotnú realizáciu administratívneho vyhostenia. Aj keď pripustil, že doba zaistenia sa môže skrátiť, konštatoval, že presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov a hlavne závisí od spolupráce účastníka konania pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného na realizáciu jeho reálneho vyhosteniu do krajiny, do ktorej sa rozhodol dobrovoľne vrátiť, t. j. do Iránskej islamskej republiky. Takto stanovenú dĺžku zaistenia teda nemožno považovať za neprimeranú ani v kontexte s inými predchádzajúcimi opatreniami spojenými so zbavením osobnej slobody navrhovateľa, z dôvodu, že tieto sa opierali o iné zákonných dôvodov a sledovali iný účel, než ten ktorý bol predmetom tohto konania. Na námietku vytýkajúcu zaistenie navrhovateľa bez právneho dôvodu v období od 25.11. do 8.12.2014 nebolo možné v tomto konaní prihliadnuť, keďže otázka jej zákonnosti mala byť riešená v prípadnom konaní o nezákonnom zásahu. V tejto súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že odporca z hľadiska svojho postavenia orgánu verejnej správy vykonávajúceho zákonom stanovené úlohy na úseku cudzineckej politiky štátu nemôže rezignovať na povinnosť zistiť totožnosť príslušníka tretej krajiny, ktorý má byť vyhostený a zabezpečiť pre tento účel jeho náhradné cestovné doklady, preto spochybňovanie jeho úsilia v priebehu tohto procesu (pod dojmom vyjadrenia ÚPZC Medveďov z 12.1.2015) je hypotetické a ako také nemôže vopred legitimizovať záver o neefektívnosti takéhoto konania, najmä ak v danom prípade samotný navrhovateľ svojím odmietaním súčinnosti vytvára prekážku pri naplnení povinnosti odporcu v tomto smere. Je treba pripomenúť, že pre rozhodnutie o zaistení cudzinca sa okrem splnenia formálnej podmienky, ktorou je existencia rozhodnutia o správnom vyhostení vyžaduje aj materiálny dôvod spočívajúci okrem iných v tom, že jeho vyhostenie bude aspoň potenciálne možné, čo v danom prípade možno
názoru odvolacieho súdu dôvodne konštatovať, pričom postup odporcu pri realizácii vyhostenia navrhovateľa nevykazuje znaky svojvoľnosti resp. konania bez riadnej starostlivosti a teda záver prijatý odporcom nie je v rozpore ani s navrhovateľom zmienenou judikatúrou. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa na námietku navrhovateľa o nemožnosti realizácie vyhostenia a preukázaním neexistencie účelnosti jeho zaistenia neprihliadol. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v intenciách opravného prostriedku v postupe odporcu žiadne pochybenie a odvolacie námietky navrhovateľa posúdil ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, keďže tento sa náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku (na jeho závery pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa stotožňuje). Pokiaľ teda krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom, odvolací súd považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a preto ho
1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.