ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol ţalobu ţalobcov proti rozhodnutiam ţalovaného: 2 2 Sžf 1/2010 1) č. I/222/19465/2008/990036-r zo dňa 21.februára 2008, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie – dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava III č. 602/230/100423/2007 zo dňa 1.októbra 2007 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty ţalobcovi za zdaňovacie obdobie druhý štvrťrok 2005 aţ štvrtý štvrťrok 2006 vo výške 895.474,-- Sk (29.724,29 €)
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) , 2) č. I/222/19468/2008/990036-r zo dňa 22.februára 2008, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava III č. 602/230/107745/2007 zo dňa 25.októbra 2007 o uloţení pokuty ţalobcovi vo výške 114.172,-- Sk (3789,81 €) zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní za zdaňovacieho obdobia druhý štvrťrok 2005 aţ štvrtý štvrťrok 2006
1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb. Krajský súd mal preukázané, ţe ţalobca vo svojej prevádzke poskytoval reštauračné sluţby a nie predaj tovaru. Táto skutočnosť vyplývala aj z vyjadrenia zástupcu samotného ţalobcu, ktorý v rámci daňového konania uviedol, ţe spoločnosť M., s.r.o. iba zabezpečovala nákupy a dodávky hlavných surovín na prípravu netovarových výrobkov – teplých nápojov, ovocných štiav a pohárov, chuťoviek. Následne všetky činnosti súvisiace so zabezpečením prípravy a servírovania hotových produktov (ovocný pohár, čaj a pod.) zákazníkom v B. uţ vykonávali zamestnanci ţalobcu, nakoľko spoločnosť M., s.r.o. nemá zamestnancov. Ţalobca tieţ znášal náklady na prevádzku B., dodaním konkrétneho servisu a prístrojov na spracovanie jednotlivých produktov. Ţalovaný správne dospel k záveru, ţe v prevádzke ţalobcu M. B. nedochádzalo k predaju tovarov, ale k poskytovaniu reštauračných sluţieb a výsledná poskytnutá sluţba bola produktom ţalobcu, ktorý v skutočnosti realizoval celý proces prípravy a poskytnutia reštauračnej sluţby, a teda všetky trţby z predaja produktov boli trţbami ţalobcu, ktorý mal povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty z celej hodnoty čistého obratu evidovaného elektronickou registračnou pokladnicou a nemal vyčleňovať produkty (suroviny M., s.r.o.). Keď ţalobca dodal reštauračnú sluţbu zákazníkovi ponúkol mu spracované suroviny (napríklad čaj, kávu, chlebíčky), 3 2 Sžf 1/2010 za ktorú zinkasoval príjem; základom dane bola celá protihodnota, t.j. príjem, zníţená o daň. Ţalobca nekupoval vstupné suroviny na prípravu ponúkaných produktov od iného platiteľa dane z pridanej hodnoty, pretoţe spoločnosť M., s.r.o., nebola jej platcom, preto si pri týchto surovinách ani nemohol uplatniť odpočet dane z pridanej hodnoty. Skutočnosť, ktorú ţalobca namietal (ţe odvádzal časť trţby spoločnosti M., s.r.o. a teda bol zdanený za iný subjekt), bola a je vecou len dodávateľsko- odberateľských vzťahov medzi podnikateľskými subjektmi a je na ţalobcovi, aby si tieto vzťahy doriešil so spoločnosťou M., s.r.o. Krajský súd povaţoval za správne aj rozhodnutie ţalovaného o uloţení pokuty ţalobcovi za spáchanie správneho deliktu
1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb., ktoré je následkom porušenia povinností uvedených v ustanovení § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z.). Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutia ţalovaného zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie konanie (prípadne zrušiť aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu); uplatnil si náhradu trov konania vo výške 265,55 €. Namietal, ţe krajský súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so ţalobcom napadnutými skutočnosťami týkajúcimi sa pouţívania registračnej pokladnice
vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 55/1994 Z.z. o spôsobe vedenia evidencie trţieb elektronickou registračnou pokladnicou v znení účinnom do 29.februára 2009 (ďalej len vyhláška č. 55/1994 Z.z.). Ide pritom o jeden z hlavných dôvodov pre vedenie daňového konania voči ţalobcovi. Ţalobca so spoločnosťou M., s.r.o. uzatvorili 1.mája 2005 zmluvu o spolupráci, predmetom ktorej bola dohoda strán o spolupráci pri predaji tovarov spoločnosti M. cez registračnú pokladnicu. Na základe tejto dohody doklad (blok z registračnej pokladnice) vydávaný konečnému spotrebiteľovi obsahoval viditeľné označenie poloţiek predávaných spoločnosťou M., s.r.o. a poloţiek predávaných ţalobcom. Išlo len o zjednodušenie inkasovania z pohľadu zákazníkov.
ţalobcu toto jeho konanie nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi (zákonom č. 222/2004 Z.z., vyhláškou 55/1994 Z.z.), ktoré ţalobcovi takýto postup nezakazujú; ţalobca sa preto 4 2 Sžf 1/2010 nemohol dopustiť porušenia vyhlášky č. 55/1994 Z.z. Ţalobca trvá na tom, ţe dva samostatné podnikateľské subjekty (ţalobca a M., s.r.o.) sa za účelom skvalitnenia poskytovaných sluţieb ako aj racionalizácie a zefektívnenia vlastnej podnikateľskej činnosti dohodli na daní časti priestorov prevádzky ţalobcu , nachádzajúcich sa v obchodnom dome P., do podnájmu spoločnosti M., s.r.o. a následne na pouţívaní spoločnej registračnej pokladnice za poskytovanie vlastných sluţieb v tejto prevádzke. Ţalobca len poskytol odplatne priestor pre iný subjekt na zabezpečovanie časti jej sortimentu v spoločnej ponuke. Zamestnanec ţalobcu bezodplatne zabezpečoval výrobu netovarových poloţiek spoločného sortimentu, čo krajský súd nezohľadnil. Ţalobca postupoval v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky a za účelom dosiahnutia zisku.
ţalobcu nemoţno hovoriť o poskytovaní reštauračných sluţieb pri hotových netovarových produktoch spoločnosti M., s.r.o. Správny orgán ako aj súd prvého stupňa vychádzajú z nesprávnej interpretácie a triedenia na „tovarové“ a „netovarové“ poloţky, resp. produkty. Ţalobca zabezpečoval predaj časti spoločne prezentovanej ponuky – tzv. tovarových poloţiek, čo v praxi znamenalo predaj produktu, ktorý nemá charakter výrobku. Na druhú stranu M., s.r.o. zabezpečoval predaj tzv. netovarových poloţiek, ktoré majú charakter výrobku. Zo strany ţalobcu nešlo nikdy o predaj tovaru ako takého. Postupom správneho orgánu bol zástupca ţalobcu de facto „dotlačený“ k tvrdeniam, ktoré z jeho laického pohľadu zodpovedajú skutkovému stavu, tak ako je ním vnímaný, avšak z hľadiska terminologickej interpretácie
daňových predpisov tieto tvrdenia majú úplne odlišný význam. Z hľadiska ustanovenia§ 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. základom dane je protihodnota, ktorú ţalobca prijal. Ţalobca však od zákazníka vybral trţbu za seba (ktorá bola riadne zdanená) a trţbu v mene M., s.r.o. (ktorá bola M., s.r.o. odovzdaná). Tvrdenie, ţe ţalobca prijal všetky trţby, neobstojí, pretoţe jediným dôvodom, pre ktorý je správnym orgánom pouţívaný tento argument, je samotné technické riešenie (program) elektronickej pokladnice, čo však automaticky neznamená, ţe došlo k príjmu trţieb len pre ţalobcu. Rovnako namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa – neuviedol, z akých ustanovení zákona vychádzal, prečo pod tieto podradil prípadne nepodradil zistený skutkový stav a to s prihliadnutím na návrhy sporových strán, neinterpretoval, aké majú účastníci práva a povinnosti. 5 2 Sžf 1/2010 Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Nesúhlasil s tvrdeniami ţalobcu, ţe sa krajský súd vôbec nevysporiadal so ţalobcom napadnutými skutočnosťami ohľadom pouţívania registračnej pokladnice. Práve naopak, krajský súd sa v rozsudku na str. 6 ţalobcovými tvrdeniami zaoberal a zaujal k nim aj stanovisko. Ţalovaný povaţuje tvrdenia ţalobcu za zavádzajúce a účelové, nakoľko zákon jednoznačne stanovuje, ţe daňový subjekt, ktorého predmetom podnikania je predaj tovaru alebo poskytovanie sluţieb, pouţíva na účely evidencie trţieb elektronickú registračnú pokladnicu vo všetkých predajných miestach, kde dochádza k úhrade hotovosti (§ 91 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., vyhláška č. 55/1994 Z.z.). jedinou povolenou výnimkou , kedy môţu subjekty pri predaji tovarov alebo pri poskytovaní sluţby v tom istom predajnom mieste pouţívať na evidenciu prijatých trţieb jednu spoločnú registračnú pokladnicu, je v zmysle § 1 ods. 4 vyhlášky č.- 55/1994 Z.z. prípad, keď vykonávajú činnosť na základe zmluvy o zdruţení uzavretej
Ţiadnu inú výnimku zákon nepripúšťa. Ţalobca nemal so spoločnosťou M., s.r.o. uzatvorenú zmluvu o zdruţení
Občianskeho zákonníka; zmluva o spolupráci uzatvorená
Na základe uvedeného nemohol ţalobca na evidenciu prijatých trţieb za poskytovanie reštauračných sluţieb v prevádzke M. B., ktoré patrili rôznym podnikateľským subjektom, pouţívať jednu registračnú pokladnicu. Táto skutočnosť však nebola rozhodnou skutočnosťou, na základe ktorej správca dane dorubil ţalobcovi rozdiel dane. Rozhodnutou skutočnosťou bolo zistenie, ţe ţalobca neodviedol daň z poskytnutých sluţieb, konkrétne reštauračných sluţieb poskytovaných v prevádzke M. B., čím porušil ustanovenie § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. Ţalobca poskytoval v zmysle klasifikácie produkcie (kód 55 – Hotelové a reštauračné sluţby, konkrétne kód 55.30.14 a kód 55.40.10) vo svojej prevádzke reštauračné sluţby a nie predaj tovaru. Ţalovaný poukázal na to, ţe v prevádzke M. B. nedochádzalo k predaju tovarov dvoch samostatných podnikateľských subjektov za účelom skvalitnenia a racionalizácie, ale k poskytovaniu reštauračných sluţieb a celá výsledná poskytnutá sluţba bola produktom ţalobcu, ktorý v skutočnosti realizoval celý proces prípravy a poskytnutia reštauračnej sluţby. To znamená, ţe keď ţalobca dodal reštauračnú sluţbu zákazníkovi, za ktorú od neho zinkasoval príjem, základom 6 2 Sžf 1/2010 danej je celá protihodnota zníţená o daň. Čo sa týka ceny vstupných surovín, tie vchádzajú do ceny produktu a platiteľ dane pri tovaroch, ktoré prijme od iného platiteľa dane a pouţije ich na dodávky tovarov a sluţieb, má za splnenia zákonných podmienok nárok na odpočítanie dane na vstupe. V danom prípade však ţalobca nekupoval vstupné suroviny na prípravu ponúkaných produktov (kávy, atď.) od iného platiteľa dane (dodával ich neplatiteľ), tak si pri týchto surovinách ani nemohol uplatniť odpočítanie dane. Ak ţalobca na základe dohody odvádzal časť trţby spoločnosti M., s.r.o., potom išlo len o finančné vysporiadanie, na ktorom sa dva podnikateľské subjekty dohodli a daňové orgány nie sú oprávnené vstupovať do dodávateľsko-odberateľských vzťahov, na ktorých sa dohodli. Táto dohoda však na odvod DPH nemala vplyv. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejnej vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho internetovej stránke www.nsud.sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis ţalovaného č. I/222/35820/08/992412, zistil, ţe ţalobca dňa 1.mája 2005 uzatvoril so spoločnosťou M. s.r.o.
Obchodného zákonníka zmluvu o spolupráci, predmetom ktorej je dohoda zmluvných strán o spolupráci pri predaji tovarov spoločnosti M., s.r.o. cez registračnú pokladnicu ţalobcu. Zmluvné strany sa dohodli, ţe tovary spoločnosti M., s.r.o. budú predávané konečnému spotrebiteľovi prostredníctvom ţalobcu, v prevádzkarni ţalobcu a cez registračnú pokladnicu ţalobcu; doklad vydaný ţalobcom konečnému spotrebiteľovi bude obsahovať viditeľné označenie tovarov spoločnosti M., s.r.o. a tovarov ţalobcu; finančné vysporiadanie sa má uskutočňovať pravidelne mesačne. Práva a povinnosti zmluvných strán osobitne neupravených v tejto zmluve sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. 7 2 Sžf 1/2010 Ţalobca ako nájomca v ten istý deň (1.mája 2005) uzatvoril so spoločnosťou M., s.r.o. (ako podnájomníkom) aj podnájomnú zmluvu
116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Predmetom tejto zmluvy je podnájom nebytových priestorov – kancelárska miestnosť č. 210 vo výmere 18,6m2 (a k tomu zodpovedajúce spoločné priestory) podnájomníkovi v obchodnom centre P. na 1. poschodí pre potreby prevádzkarne spoločnosti v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou. V úhrade za nájom je zahrnutá aj cena za všetky sluţby spojené s podnájmom ako aj cena za podiel na uţívaní spoločných priestorov podnájomníkom. Na ústnom pojednávaní pred správcom dane dňa 3.mája 2007 (zápisnica č. 602/321/46297/2007) ţalobca splnomocnil Ing. Ľ. Š. – účtovného konzultanta – na objasnenie vzťahu medzi ţalobcom a spoločnosťou M., s.r.o. Z vyjadrení účtovného konzultanta na ústnom pojednávaní vyplýva, ţe prenajaté priestory slúţili na prípravu jedál. Spoločnosť M., s.r.o. tieto priestory vyuţívala na prípravu netovarových produktov – teplých nápojov, ovocných štiav, cukrárenských výrobkov a chuťoviek. Spoločnosť M., s.r.o.
jeho vyjadrenie predávala svoje produkty vo svojom vlastnom mene a na svoj vlastný účet, pričom ich pripravuje zamestnankyňa ţalobcu a sú servírované čašníkmi ţalobcu. Správca dane (Daňový úrad Bratislava III) vydal dňa 1.októbra 2007 dodatočný platobný výmer č. 602/230/100423/2007, ktorým ţalobcovi vyrubil daň z pridanej hodnoty vo výške 895.474,-- Sk (29.724,29 €)
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane zistil porušenie § 69 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. tým, ţe ţalobca neodviedol v daňovom priznaní daň z pridanej hodnoty z hodnoty sluţieb poskytovaných v prevádzke ţalobcu. Reštauračné sluţby poskytované v B. boli evidované registračnou pokladnicou ţalobcu, ale daň z pridanej hodnoty nebola odvedená z celého objemu poskytnutých sluţieb. Trţby za poskytnuté sluţby označené kódom ML síce vchádzali do čistého obratu uvádzaného na denných a mesačných uzávierkach, ale neboli súčasťou obratu pouţitého pre výpočet 19% DPH odvádzanej v daňovom priznaní. Postup daňového subjektu (ţalobcu) bol nesprávny, pretoţe poskytované reštauračné sluţby sú vytvárané a zákazníkovi poskytované ţalobcom, ktorý zabezpečí prípravu a servírovanie podávaných produktov svojimi 8 2 Sžf 1/2010 zamestnancami, t.j. vytvorí skutočnú sluţbu. Z uvedeného vyplýva, ţe všetky trţby z predaja patria ţalobcovi, ktorý mal povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty z celej sumy čistého obratu evidovaného elektronickou registračnou pokladnicou. Ţalovaný ţalobou napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil. Daň je zmiešaným ekonomicko-právnym inštitútom a je definovaná ako povinná, nenávratná, vynútiteľná a opakujúca sa peňaţná platba daňových subjektov, vyberaná štátom a orgánmi územnej samosprávy v prospech verejných rozpočtov. Vzťahuje sa na všetky daňové subjekty, ktorých príjem, majetok alebo činnosť priamo podliehajú dani (§ 5 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.). Daňový subjekt, ktorého predmetom podnikania je predaj tovaru alebo poskytovanie sluţieb, je povinný pouţívať od 1. januára 1995 na účely evidencie trţieb elektronickú registračnú pokladnicu s tlačiarňou, a to vo všetkých svojich predajných miestach, v ktorých dochádza k úhrade v hotovosti (§ 1 ods. 1 prvá veta vyhlášky č. 55/1994 Z.z.). Evidencia trţieb slúţi okrem iného na výpočet daňovej povinnosti (pre daň z príjmov, daň z pridanej hodnoty) daňového subjektu. Výnimkou z pouţívania elektronickej registračnej pokladnice bolo vyhlásenie konkurzu na daňový subjekt alebo vstup do likvidácie (§ 1 ods. 1 druhá veta citovanej vyhlášky). Vyhláška č. 55/1994 Z.z. umoţňovala, aby jeden daňový subjekt pouţíval svoju vlastnú elektronickú registračnú pokladnicu (vo všetkých jeho predajných miestach, v ktorých dochádza k úhrade v hotovosti), prostredníctvom ktorej vyhotovoval kupujúcemu doklad, na ktorom okrem iného, bol identifikovaný aj daňový subjekt. V prípade, ţe viaceré daňové subjekty, ktoré vykonávali činnosť na základe zmluvy o zdruţení uzatvorenej
Občianskeho zákonníka a predávali tovar alebo poskytovali sluţby v tom istom predajnom mieste, mohli pouţívať jednu spoločnú elektronickú registračnú pokladnicu; táto spoločná pokladnica bola zaregistrovaná len na jedného účastníka zdruţenia (§ 1 ods. 4 vyhlášky č. 55/1994 Z.z.). Inú výnimku týkajúcu sa pouţívania spoločnej elektronickej pokladnice viacerými subjektmi vyhláška neumoţňovala. To, ţe vyhláška expressis verbis nezakazovala pouţívanie spoločnej elektronickej registračnej pokladnice viacerými subjektmi v iných 9 2 Sžf 1/2010 prípadoch, ešte neznamená, ţe je to moţné – práve naopak, logickým, gramatickým, systematickým a teleologickým výkladom citovanej právnej normy moţno dospieť k záveru, ţe vyhláška tu určuje všeobecnú povinnosť daňových subjektov pouţívať elektronickú registračnú pokladnicu samostatne a jedinou moţnou výnimkou je pouţívanie spoločnej elektronickej registračnej pokladnice na základe uzatvorenia zmluvy o zdruţení
Túto striktnosť právnej úpravy moţno odôvodniť prísnejším reţimom daňovej odvodovej povinnosti daňových subjektov, ktoré preukazujú výšku svojich trţieb, okrem iných, aj prostredníctvom elektronickej registračnej pokladnice. Od preukázania výšky trţieb sa následne odvíja aj daňová povinnosť daňového subjektu. Ţalobca pouţíval elektronickú registračnú pokladnicu spoločne s iným subjektom (ktorý nebol platcom DPH) v rozpore s § 1 ods. 4 vyhlášky č. 55/1994 Z.z. - nemal uzatvorenú zmluvu o zdruţení
Za zmluvu o zdruţení nemoţno povaţovať zmluvu o spolupráci uzatvorenú
Obchodného zákonníka, ktorá neoprávňuje pouţívať spoločnú registračnú pokladnicu dvoma alebo viacerými subjektmi
citovanej vyhlášky. Takouto súkromnoprávnou zmluvou uzatvorenou
Obchodného zákonníka nemoţno meniť právne vzťahy verejnoprávneho charakteru (s výnimkou prípadov, o ktorých to verejnoprávne normy ustanovia). V súkromnom práve je síce daná primárne zmluvná voľnosť, ale nemoţno ňou zasahovať, prípadne porušovať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré kogentne (tak ako v predmetnej veci) stanovujú určité kritériá pre verejnoprávne vzťahy. Neobstojí tu ani tvrdenie ţalobcu, ţe postupoval
čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretoţe toto ustanovenie nemoţno vykladať izolovane od iných ustanovení ústavy (čl. 152 ods. 4) a všeobecne záväzných právnych predpisov (zákon č. 511/1992 Zb., zákon č. 222/2004 Z.z., vyhláška č. 55/1994 Z.z.). Inak povedané, všeobecne záväzné právne predpisy (zákon č. 511/1992 Zb., vyhláška č. 55/1994 Z.z.) ţalobcovi neumoţňovali pouţívať spoločnú elektronickú registračnú pokladnicu súčasne s iným subjektom, s ktorým nemal uzatvorenú zmluvu o zdruţení
Ţalobca teda konal v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. 10 2 Sžf 1/2010 V prevádzke ţalobcu sú podávané alkoholické a nealkoholické nápoje, ovocné šťavy, teplé nápoje (rôzne druhy kávy, čokoláda, čaj), cukrárske výrobky (marlenka, tiramisu, gaštanový pohár, pudingový pohár, ovocný pohár, smotanový pohár) a chuťovky (toasty, šaláty, rybie prsty, zapekaná cestovina, kuracie nugetky, hranolky, omáčky, bagety a pod.). podávanie produktov je v súlade s klasifikáciou produkcie povaţované za poskytovanie reštauračných sluţieb a svojím charakterom patrí pod kód 55.30.14 ako ostatné sluţby spojené s podávaním jedál a kód 55.40.10 ako sluţby spojené s podávaním nápojov. Pri poskytovaní týchto sluţieb bol ţalobca povinný pouţívať elektronickú registračnú pokladnicu (§ 2 písm. l/ vyhlášky č. 55/1994 Z.z. v znení účinnom do 30.septembra 2008). Priestory ţalobcu vyuţívala aj spoločnosť M., s.r.o. na prípravu netovarových produktov – teplých nápojov, ovocných štiav, cukrárenských výrobkov a chuťoviek s tou výnimkou, ţe spoločnosť M., s.r.o. nemá vlastných zamestnancov a tieto produkty pripravuje zamestnankyňa ţalobcu a sú servírované čašníkmi ţalobcu (práve zamestnanci ţalobcu zhodnotia suroviny a vytvoria pridaním novej hodnoty produkt, ktorý je dodávaný zákazníkovi) . Ide teda de facto o činnosť ţalobcu; sluţba poskytnutá zákazníkom je produktom ţalobcu, ktorý za ňu aj inkasuje trţbu . Z obsahu spisu nevyplýva, a ani ţalobca to nenamieta, ţe by zamestnanec ţalobcu mal súčasne uzatvorenú pracovnú zmluvu alebo dohodu so spoločnosťou M., s.r.o. V prípade, ţeby aj zamestnanec pracovnú zmluvu alebo dohodu uzatvorenú s touto spoločnosťou mal, treba mať stále na pamäti ustanovenie § 1 ods. 4 vyhlášky č. 44/1995 Z.z. Od uvedených skutočností sa následne odvíja aj posúdenie správnosti uplatnenia nároku na nadmerný odpočet DPH. V tomto prípade sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe ţalobca bol povinný odviesť daň z pridanej hodnoty z celej hodnoty čistého obratu evidovaného elektronickou registračnou pokladnicou a nemal vyčleňovať produkty (suroviny spoločnosti M., s.r.o.), pretoţe nedochádzalo k predaju tovarov spoločnosti M., s.r.o., ale k poskytovaniu reštauračnej sluţby zo strany ţalobcu. Krajský súd aj správca dane správne aplikovali ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.,
ktorého základom dane pri dodaní tovaru alebo sluţby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo od inej osoby za dodanie tovaru alebo sluţby zníţenú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo 11 2 Sžf 1/2010 príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo sluţby. Správne ustálili porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 69 ods. 1 v nadväznosti § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. zo strany ţalobcu. Krajský súd správne poukázal na to, ţe ţalobca nekupoval vstupné suroviny na prípravu ponúkaných produktov od iného platiteľa dane z pridanej hodnoty, ale od spoločnosti M., s.r.o., ktorá platiteľom dane z pridanej hodnoty nie je. Nemohol si preto ani uplatniť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
2 zákona č. 222/2004 Z.z. Ţalobca namietal nesprávne triedenie produktov na „tovarové“ a „netovarové“, ale sám toto delenie pouţíva. Neobstojí ani tvrdenie ţalobcu, ţe zástupca ţalobcu na pojednávaní pred správcom dane bol dotlačený k uvedenému tvrdeniu a ide o laika. Zo zápisnice z ústneho pojednávania pred správcom dane vyplýva, ţe ţalobca udeli l plnú moc na zastupovanie Ing. Ľ. Š. – účtovnému konzultantovi ţalobcu, ktorý k tvrdeniam nebol nútený. Ústne pojednávanie prebehlo v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb.; zástupca ţalobcu bol jeho účtovným poradcom, preto ho nemoţno kvalifikovať ako laika. Napokon, ţalobca si dobrovoľne a v súlade s § 9 zákona č. 511/1992 Zb. zvolil svojho zástupcu – účtovného poradcu – a účinky z tohto zastúpenia vznikajú priamo zastúpenému, t.j. ţalobcovi. Od posúdenia tejto otázky potom závisí aj posúdenie deliktuálnej zodpovednosti ţalobcu za spáchanie správneho deliktu
1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, ţe došlo k rozdielu medzi vlastnou daňovou povinnosťou daňového subjektu (ţalobcu), ktorú zistil správca dane, a nadmerným odpočtom, ktorý uviedol ţalobca v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobia druhý štvrťrok 2005 aţ štvrtý štvrťrok
čl. 46 ods. 1 ústavy (m.m. napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým v plnej miere stotoţňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí 13 2 Sžf 1/2010 odvolania môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia niţšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21.januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19.apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vţdy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku zo dňa 9.decembra 1994).
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, krajský súd odpovedal na všetky pre vec dôleţité argumenty ţalobcu, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto
názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva ţalobcu na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá moţnosť konať pred súdom. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3 S 47/2008-92, 3 S 53/2008 zo dňa 6.októbra 2009 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 posledná veta Občianskeho súdneho poriadku). O náhrade trov konania rozhodol
ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 a § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal a ţalovanému náhrada trov konania neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 6. apríla 2011 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.