2 v spojení s § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) rozklad spoločnosti Slovak Telekom, a.s. (žalobkyne) a napadnuté rozhodnutie č. 146/OER/2013 z 28. februára 2013 potvrdil. Telekomunikačný úrad rozhodnutím č. 146/OER/2013 z 28. februára 2013 vo veci určenia významného podniku
1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“ alebo „zákon č. 351/2011 Z. z.“) rozhodol v konaní so spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. (ďalej len na účely správnych rozhodnutí „spoločnosť ST, a.s.“) vo veci určenia významného podniku
1 zákona o elektronických komunikáciách a uloženia povinností
až 23 citovaného zákona na relevantnom trhu veľkoobchodného širokopásmového prístupu, ktorým je sprístupnenie elektronických komunikačných sietí umožňujúcich prenos signálu rýchlosťou vyššou ako 256 kbit/s (ďalej len „relevantný trh č. 5“) tak, že spoločnosť ST, a.s. má
3 zákona o elektronických komunikáciách na relevantnom trhu č. 5 také postavenie, že nie je vystavená efektívnej súťaži a ekonomický vplyv jej v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov, teda spoločnosť ST, a.s. je významným podnikom na relevantnom trhu č. 5 a zároveň jej uložil povinnosti
až 23 zákona o elektronických komunikáciách presne špecifikované vo výroku 2) tohto rozhodnutia. Žalobkyňa dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia zosumarizovala do 11 žalobných bodov. V prvom bode žaloby namietala, že opatrenie, ktoré bolo uložené prvostupňovým správnym rozhodnutím a potvrdené rozhodnutím o rozklade, nebolo predmetom konzultácií, čo je v rozpore v § 10 zákona o elektronických komunikáciách. S poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 citovaného zákona dôvodila, že uložené povinnosti predstavujú opatrenia, ktoré musia byť pred ich prijatím predmetom konzultácií, pričom z porovnania povinností, ktoré boli predmetom konzultácií, a uložených povinností je jasné, že sa tieto nezhodujú. V tejto súvislosti poukázala na to, že povinnosti potvrdené napadnutým rozhodnutím neobsahujú povinnosť prístupu na regionálnej IP úrovni a obsahovo sa líšia aj v časti oddelenej evidencie a napriek tomu, že vypustenie povinnosti prístupu na regionálnej IP úrovni a zmeny v povinnosti oddelenej evidencie sú v jej prospech mala za to, že úrad, resp. jeho predseda mal postupovať tak, ako to vyžaduje § 10 zákona o elektronických komunikáciách, t. j. mal začať nový proces konzultácií. Dôvodila ďalej tým, že nie je vylúčené, že pri konzultáciách o zmenenej povinnosti by mohli vyplynúť nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv aj na iné povinnosti, resp. podklady správnych rozhodnutí a nesúhlasiac s predsedom úradu, ktorý postup obhajoval tým, že úrad nedopĺňal analýzu veľkoobchodného trhu č. 5 (ďalej len „Analýza“) a preto mu nevznikla povinnosť začať konzultácie poukázal na to, že § 10 ods. 1 citovaného zákona nehovorí len o analýzach, ale aj o opatreniach a bez ohľadu na to, či sa Analýza menila alebo nie, opatrenie (t.j. ukladaná povinnosť) sa zmenilo a preto mala byť nová povinnosť predmetom konzultácií. Z uvedených dôvodov mala za to, že predseda úradu nesprávne aplikoval § 10 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, čím je naplnený dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) OSP a zároveň mala za to, že ide o vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, čím je daný dôvod zrušenia
2 písm. e) OSP. V druhom bode namietala, že úrad ani jeho predseda nezohľadnil ňou predložené požiadavky s poukazom, že už v správnom konaní nemá práva v zmysle § 33 správneho poriadku. Poukázala na to, že predseda úradu vo svojom rozhodnutí o prvom rozklade, ktorým zrušil pôvodné prvostupňové rozhodnutie vytkol úradu viaceré nedostatky, ako napríklad nevyhodnotenie investičného hľadiska, povrchné geografické vymedzenie trhu, nezdôvodnenie, aké existujúce súťažné problémy rieši tá-ktorá povinnosť, nezohľadňovanie únosnosti, uskutočniteľnosti, kapacity siete a pod., ktorými sa mal úrad na prvom stupni zaoberať. V tejto súvislosti poukázala na to, že pri nahliadnutí do spisu pred vydaním prvostupňového správneho rozhodnutia zistila, že tento neobsahuje žiadne vyhodnotenie nedostatkov vytýkaných predsedom úradu a uvedenú skutočnosť namietla v súvislosti s vyjadrením sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku, v ktorom uviedla, že toto právo je čisto formálne, pretože sa reálne niet k čomu vyjadriť. K argumentácii úradu, ako aj jeho predsedu, že práva v zmysle § 33 správneho poriadku môže uplatňovať len v rámci konzultácii uviedla, že pokiaľ by to mala byť pravda (s čím nesúhlasila) nebolo možné sa reálne vyjadriť k všetkým pokladom v čase konzultácií, nakoľko také podklady v tom čase neexistovali doplniac, že napríklad Analýza neobsahovala vyhodnotenie investičného rizika, keďže ho úrad vyhodnocoval až počas správneho konania na podnet jeho predsedu. Naviac mala za to, že pojem „podklady“ by sa nemal zužovať len na dokumenty, z ktorých správne orgány vychádzajú a ak je rozhodnutie založené na správnom uvážení, správny orgán by mal svoju úvahu účastníkom konania poodhaliť ešte pred vydaním rozhodnutia dodajúc, že len taký postup je v súlade so zásadami úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a so zásadou hospodárnosti o to viac, ak ide o konanie vysoko odborne náročné s veľkým dopadom nielen na účastníka, ale aj na celý trh. Z uvedených dôvodov mala za to, že konanie je postihnuté takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia
2 písm. e) OSP a zároveň ide o nesprávnu aplikáciu § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, tzn. právne posúdenie veci vychádza z nesprávneho právneho záveru, čo je dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť
2 písm. a) OSP. V treťom bode namietala, že v prvostupňovom rozhodnutí nie je uvedená lehota na plnenie pri všetkých uložených povinnostiach a rozhodnutie o rozklade tento nedostatok neodstránilo. Odvolávajúc sa na ustanovenie § 47 ods. 2 správneho poriadku uviedla, že je síce pravda, že ide kontinuálnu povinnosť, avšak ide o povinnosť, na ktorej splnenie je potrebné vykonať viaceré úkony - napr. pripraviť rôzne sieťové prvky, aby kapacitne zvládali takýto prístup, teda táto povinnosť v sebe implicitne zahŕňa aj klasickú povinnosť na plnenie - pripraviť svoju sieť na povinný prístup pre iných operátorov. Rovnaký názor zastala aj vo vzťahu k povinnosti oddelenej evidencie nákladov, kde tiež nebola určená lehota na plnenie (výrok 2) písm. c/), resp. určený čas, kedy najskôr musí byť pripravená na plnenie tejto povinnosti. Majúc za to, že tým, že predseda úradu v napadnutom rozhodnutí neurčil lehotu na plnenie predmetných povinností, ale určil ju len v odôvodnení, nesprávne aplikoval ustanovenie § 47 ods. 2 správneho poriadku, čím je naplnený dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť
Fi a FWA prístup za schopné zastúpiť metaliku a optiku, hoci ich používa približne 30 % maloobchodného trhu. Uviedla, že úrad nesprávne vyhodnotil zastupiteľnosť služieb na maloobchodnej úrovni, čím umelo navýšil jej trhový podiel, na trh nezaradil technológie FWA/WiFi a mobilného širokopásmového prístupu napriek tomu, že trhové prieskumy, ktoré predkladala svedčia o zastupiteľnosti týchto technológií, ktoré spolu umožňujú širokopásmový prístup až pre približne 30% koncových užívateľov a zároveň patria medzi najrýchlejšie rastúce technológie na trhu, tzn. záujem o ne stúpa rýchlejšie, ako pri DSL technológii. V tejto súvislosti namietala, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ako aj rozhodnutia o rozklade nemožno považovať za presvedčivé argumentujúc, že úrad nevzal do úvahy porovnateľné obmedzenia a výhody FWA/WiFi/mobilného širokopásmového prístupu a DSL širokopásmového prístupu, ktoré sú rozhodujúce pre väčšinu užívateľov oboch technológií, tzn. porovnateľný pomer výkon/cena a pokrytie a namiesto toho sa úrad nesprávne sústredil na dôvody nezastupiteľnosti, ktoré sú relevantné len pre menšinový počet domácností a nepravdivo tvrdí, že umožňuje väčšine svojich zákazníkov využiť popri prístupe na Internet aj službu IPTV napriek tomu, že preukázala, že IPTV bol na základe technológie DSL schopný v relevantnom období poskytnúť len menej ako 14,2 % domácností. Zdôraznila, že fakty o 20 % a 35 % užívateľov širokopásmového pripojenia na Slovensku využívajúcich ako hlavný spôsob pripojenia k internetu FWA/WiFi a mobilné siete (spolu teda nadpolovičná väčšina užívateľov širokopásmového prístupu) preukázané na základe výsledkov reálnych prieskumov agentúry GfK, prieskumov VÚS a fakty o reálnom porovnaní objemov prenesených dát v týchto sieťach preukázaných skutočnými meraniami úrad zavádzajúco vyvracia nereálnymi a čisto teoretickými úvahami o maximálnom využití DSL siete ST, ktoré nie sú podložené žiadnym reálnym zistením o užívateľskom správaní alebo meraním v jej sieti. Teda závery prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia o rozklade sú založená na zisteniach skutkového stavu, ktorú sú nedostačujúce na posúdenie veci a obe rozhodnutia sú zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čím sú naplnené dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť v zmysle § 250j ods. 2 písm.
jej názoru táto argumentácia nie je správna, nakoľko § 22 ods. 3 písm.
2 písm.
2 písm.
úradu súťaž neprebieha. Teda z uvedeného vyplýva, že aj bez povinnosti prístupu by nedochádzalo k súťažným problémom, pretože práve situácia vo veľkých mestách ju núti správať sa súťažne na celom území a nie uložené povinnosti. Z uvedeného mala za to, že prvostupňové rozhodnutie, ani napadnuté rozhodnutie sa dostatočne nevenujú otázke, či by bez uložených povinností došlo k narušeniu súťaže a ďalej mala za to, že uložené povinnosti nie sú podložené žiadnou analýzou ich reálneho prínosu a preto sú obe rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu nie je dostačujúce na posúdenie veci a tým je naplnený dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť
2 písm.
2 písm. a) OSP. V poslednom jedenástom bode namietala skutočnosť, že úrad sa nevysporiadal s otázkou, prečo uložené povinnosti
až 22 zákona o elektronických komunikáciách nepostačujú na to, aby neúčtovala neprimerané ceny a odvolávajúc sa na ustanovenie § 23 citovaného zákona argumentovala, že úrad ani jeho predseda nijako nepreukázali, že uloženie nielenže jednej ale dokonca všetkých povinností
až 22 nepostačuje na to, aby nepožadovala neprimerane vysoké alebo neprimerane nízke ceny. Z uvedeného dôvodu preto navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť pre jeho nezákonnosť
2 písm. d) OSP. Záverom odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v konaní Suominen v. Fínsko, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 107/08, III. ÚS 311/07) dôvodila, že napadnuté rozhodnutie, ktoré výrazne ovplyvní jej činnosť, nespĺňa náležitosti rozhodnutia v zmysle citovaných rozhodnutí. Uviedla, že úrad by mal pri jeho príprave venovať náležitú pozornosť a svoje rozhodnutie logicky a presvedčivo odôvodniť. Z vyššie uvedených dôvodov preto žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení k žalobe postupne vyjadril k všetkým žalobným námietkam žalobkyne. K prvému bodu žaloby nesúhlasiac s tvrdením žalobkyne poukázal na to, že žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa k návrhu ukladaných povinností v procese národných konzultácií, pričom túto možnosť aj využila a podala pripomienky jednak k ich rozsahu, ako aj odôvodneniu. Poukázal na to, že zmena rozsahu ukladaných povinností, t. j. vypustenie čiastkovej povinnosti prístupu na regionálnej IP úrovni vyplynula z národných konzultácií a bola akceptovaním pripomienky žalobkyne predloženej v rámci národných konzultácií a dodal, že prieskum uskutočnený v rámci nového prejednania veci (po rozhodnutí o rozklade zo dňa 22.11.2012) ohľadom toho, či je opodstatnené ponechať medzi podnikmi povinnosť prístupu na regionálnej IP úrovni siete len potvrdil závery predchádzajúceho prieskumu uskutočneného v období pred národnými konzultáciami. Majúc za to, že zmenu spôsobu regulácie cien prístupu
zákona o elektronických komunikáciách, ktorá bola predmetom opakovaných národných konzultácií nemožno stotožňovať so situáciou, ktorá nastala po zrušujúcom rozhodnutí predsedu úradu vo vzťahu k povinnosti prístupu k určitým sieťovým prostriedkom
zákona o elektronických komunikáciách dôvodila, že zmenšený rozsah povinnosti prístupu bol akceptovaním pripomienky žalobkyne predloženej v národných konzultáciách, tzn. že dodržal postup upravený v § 10 ods. 1 citovaného zákona pre prijatie opatrenia doplniac, že predmetom národných konzultácií bol návrh všetkých povinností, ktoré budú uložené regulačným rozhodnutím, pričom uložil celý odkonzultovaný súbor povinností a len upravil, spresnil ich definitívne znenie v správnom konaní vedenom vo veci relevantného trhu č. 5. Ďalej vo vzťahu k úprave povinnosti oddelenej evidencie
zákona o elektronických komunikáciách uviedol, že zosúladenie uvedenej povinnosti s dikciou zákona o elektronických komunikáciách nemožno pokladať za zmenu, ktorá by mala zásadný vplyv na ostatné subjekty pôsobiace na relevantnom trhu č. 5, nakoľko sa ňou upravil len spôsob požadovania účtovných záznamov od žalobkyni a preto v správnom konaní vedenom vo veci relevantného trhu č. 5 dospel k záveru, že nebol povinný uskutočniť konzultácie (§ 10 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách). K druhému bodu žaloby zastanúc názor, že § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách nahrádza práva účastníka konania
2 správneho poriadku, čo do možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, t. j. k analýze a vyjadreniam dotknutých osôb v konzultáciách i k spôsobu jeho zistenia poukázal na to, že účastník konania má právo a možnosť v súlade s ustanovením § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách v rámci procesu konzultácií navrhnúť doplnenie podkladov, pričom žalobkyňa všetky svoje práva využila doplniac, že žalobkyni poskytol dostatočný priestor na vyjadrenie sa k podkladom napadnutého rozhodnutia aj po skončení procesu konzultácií a prispieť tak objasneniu veci. Poukázal ďalej na skutočnosť, že žalobkyňa viackrát využila svoje právo nahliadnuť do spisu správneho konania a nepravdivé je jej tvrdenie, že sa nemohla vyjadriť k nedostatkom
rozhodnutia predsedu úradu zo dňa 22. novembra 2012, keďže túto možnosť mala opakovane a zakaždým ju aj využila. Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie kopíruje zistenia analýzy relevantného trhu č. 5 a neobsahuje žiadne nové podklady, ku ktorým by sa žalobkyňa v rámci národných konzultácií už nevyjadrovala, teda postupoval v súlade s dikciou § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, ako aj v súlade s § 3 ods. 1 správneho poriadku. K tretiemu bodu žaloby dôvodil, že neurčenie lehoty na plnenie bolo odôvodnené jednak charakterom konkrétnej povinnosti, ako pri povinnosti nediskriminácie, ktorej plnenie je permanentné a začiatok jej plnenia je zhodný so začiatkom plnenia ostatných uložených povinností, resp. nemožnosťou stanoviť lehotu na plnenie povinnosti (povinnosť regulácie cien prístupu
zákona o elektronických komunikáciách), ktorej plnenie je podmienené vydaním rozhodnutia (o stanovení metódy kalkulácie), ktoré v čase vydania napadnutého rozhodnutia neexistovalo. Uviedol, že pri povinnosti transparentnosti prístupu
zákona o elektronických komunikáciách je určená lehota pre zverejnenie referenčnej ponuky od 60 dní od doručenia napadnutého rozhodnutia a rovnaká lehota, t. j. 60 dní od doručenia rozhodnutia o určení spoločnosti ST za významný podnik a uložení povinnosti, platí aj pre povinnosť prístupu k určitým sieťovým prostriedkom
od tohto času má žalobkyňa povinnosť ponúkať iným podnikom služby uložené v povinnosti prístupu a poskytovanie týchto služieb musí byť nediskriminačné. Vo vzťahu k povinnosti viesť v účtovníctve objektívne a prehľadné informácie o štruktúre nákladov, výnosov a vloženom kapitáli oddelene za jednotlivé technológie, ktoré súvisia so zriadením širokopásmového prístupu, s používaním širokopásmového prístupu a kolokáciou pri poskytovaní prístupu dôvodil, že z charakteru tejto povinnosti vyplýva, že žalobkyňa je povinná plniť povinnosť viesť oddelenú evidenciu
zákona o elektronických komunikáciách odo dňa právoplatnosti regulačného rozhodnutia, ktorým jej bola uložená táto povinnosť. V tejto súvislosti dal do pozornosti skutočnosť, že vypustenie konkrétnej lehoty na predloženie účtovných záznamov zo strany žalobkyne v napadnutom rozhodnutí (60 dní odo dňa platnosti rozhodnutia, ktorým sa určuje metóda kalkulácie cien) predstavovala zosúladenie uvedenej povinnosti s dikciou zákona o elektronických komunikáciách a s právnym názorom predsedu úradu vysloveným v zrušovacom rozhodnutí o rozklade zo dňa 22. novembra 2012, ktorý tým akceptoval námietku žalobkyne o vypustení časovo špecifikovanej povinnosti z výrokovej časti rozhodnutia. K štvrtému bodu žaloby uviedol, že analýza relevantného trhu č. 5 obsahuje podrobné vyhodnotenie zastupiteľnosti všetkých poskytovaných služieb na maloobchodnej úrovni, a to na základe detailnej analýzy prístupov prostredníctvom všetkých technológií na celom území Slovenskej republiky na maloobchodnej úrovni spolu s vyhodnotením zastupiteľnosti z pohľadu koncového užívateľa. Vyhodnotiac tvrdenie žalobkyne, že „bezdôvodne nezaradil technológie FWA/WiFi a mobilného širokopásmového prístupu“ za nesprávne dôvodil, že podrobne vyhodnotil z pohľadu zastupiteľnosti danej služby k službe poskytovanej prostredníctvom technológie xDSL každú jednotlivú službu a hlavnými dôvodmi pre nezaradenie technológie FWA medzi zastupiteľné technológie s xDSL bola jej relatívne krátka životnosť, nemožnosť prístupu k doplnkovým službám, vysoké zriaďovacie náklady, pokles rýchlosti pri prenesení určitého objemu dát a slabá konkurencieschopnosť v oblastiach s výskytom alternatívnych technológií, argumentmi v neprospech zaradenia WiFi medzi zastupiteľné technológie k xDSL boli odlišné technologické charakteristiky, nemožnosť poskytovateľa WiFi prístupov zaručiť zákazníkom kvalitu pripojenia, prenosovú rýchlosť, či poskytnúť ochranu pred rušením frekvenčného pásma, nízky výkon e.i.r.p. do 100 metrov a slabá konkurencieschopnosť s prístupmi umožňujúcimi vyššiu spoľahlivosť a kvalitu pripojenia a mobilný širokopásmový prístup je považovaný len za alternatívu prístupu na internet nižšej kvality a to v dôsledku jeho doplnkového charakteru, existencie obmedzených dátových limitov, nemožnosti využiť tento prístup na náročnejšie operácie, a teda nepredstavuje substitút fixnej technológie xDSL. V tejto súvislosti zdôraznil, že aj keby zahrnul do vecného vymedzenia všetky technológie, ktorými je poskytovaný širokopásmový prístup, s vysokou pravdepodobnosťou by to viedlo k rovnakému záveru, že žalobkyňa má na relevantnom trhu č. 5 významný vplyv. Záverom k tomuto bodu žaloby uviedol, že v napadnutom rozhodnutí na základe porovnania technických charakteristík, ceny, ako aj porovnania na báze charakteristiky typického koncového užívateľa jednotlivých technológií preukázal, že technológie FWA/WiFi a mobilného širokopásmového prístupu sú nezastupiteľné s technológiou xDSL, ktorá je naďalej prevažujúcou technológiou na maloobchodnom trhu širokopásmového prístupu s trhovým podielom až 43,4 % z celkového počtu maloobchodným prístupov. K piatemu bodu žaloby uviedol, že geografická segmentácia relevantného trhu a diferenciácia uložených povinností v podmienkach Slovenskej republiky nie je opodstatnená, a to napriek tomu, že pri geografickej analýze identifikoval lokality hlavne v rámci väčších krajských miest, v ktorých vďaka prítomnosti alternatívnych infraštruktúr možno hovoriť o existencii hospodárskej súťaže. Uviedol, že dôvodom nerozdelenia relevantného trhu č. 5 je roztrúsenosť týchto lokalít po celom území Slovenskej republiky a skutočnosť, že na väčšine územia nie je prítomná efektívna hospodárska súťaž. Dôvodil ďalej, že geografickým zúžením predmetného trhu širokopásmového prístupu by sa eliminovalo existujúce konkurenčné prostredie vytvorené vďaka malým alternatívnym poskytovateľom, ktorí ovplyvňujú cenovú úroveň širokopásmových prístupov nielen v samotnej lokalite ich pôsobenia. Poukázal ďalej na to, že v napadnutom rozhodnutí odôvodnil aj to, prečo nepristúpil k diferenciácii povinností v závislosti od geografickej oblasti. V tejto súvislosti uviedol, že dôvodom k nepristúpeniu k segmentácií povinností bolo zistenie preukázané Analýzou, že takáto segmentácia by v konečnom dôsledku viedla k prehĺbeniu existujúcich konkurenčných problémov na tomto relevantnom trhu a nie k ich zlepšeniu dodajúc, že Analýza jasne preukázala, že cena širokopásmového prístupu poskytovaného žalobkyňou na maloobchodnom trhu je výrazne vyššia ako cena ostatných podnikov pôsobiacich na danom trhu. Označiac snahu žalobkyne za príliš jednostrannú a neodôvodnenú poukázal na to, že žalobkyňa neuviedla, že si pokles počtu xDSL prístupov v konkurenčných oblastiach kompenzuje rastom počtu prístupov na ostatnom území Slovenskej republiky, ako aj rastom počtu prístupov prostredníctvom FTTx v mestách, kde má vybudovanú vlastnú infraštruktúru optických prístupových sietí. Uviedol ďalej, že ako národný regulátor v súlade s § 11 ods. 4 písm. e) zákona o elektronických komunikáciách komplexne vyhodnotil pozitíva a negatíva geografickej segmentácie trhu a diferenciácie uložených povinností a dospel k záveru, že v záujme zabezpečenia efektívnej hospodárskej súťaže a prospechu pre koncových užívateľov je nevyhnutná regulácia relevantného trhu na národnej úrovni a uloženie rovnakých povinností na celom území Slovenskej republiky. Záverom poukázal na to, že niekoľkokrát v napadnutom rozhodnutí uviedol, že pri regionálnom porovnaní podnikov prevádzkujúcich siete vzal do úvahy obe zastupiteľné technológie na veľkoobchodnom trhu, t.j. okrem technológie xDSL (metalika) aj technológiu FTTx (optika) a svoje zistenia čerpal z komplexného zberu dát a z detailnej geografickej Analýzy. K šiestemu bodu žaloby poukázal na to, že technologický podiel infraštruktúry nebolo jediným kritériom podmieňujúcim záver, že žalobkyňa má
3 zákona o elektronických komunikáciách také postavenie, že nie je vystavená efektívnej súťaži a ekonomický vplyv jej v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov, tzn. žalobkyňa je podnikom s významným vplyvom na relevantnom trhu č. 5. Poukázal na to, že nakoľko žalobkyňa disponuje na danom trhu možnosťou poskytovať prístup prostredníctvom technológie xDSL ako aj FTTx bolo správne, že na účely posúdenia existencie podniku s významným vplyvom vyhodnocoval v rámci kritéria veľkosť podniku celkový jej trhový podiel na relevantnom trhu č. 5 a nie podiel jednotlivých technológií a zotrval na názore, že pri posudzovaní existencie podniku s významným vplyvom sa neberie do úvahy jednotlivo každá technológia nasadzovaná konkrétnymi podnikmi, ale sa posudzuje podnik ako celok, v rámci daného územného a vecného vymedzenia trhu, na základe určených kritérií, pričom zistenia Analýzy preukázali, že žalobkyňa je podnikom, ktorý má najväčšie pokrytie metalickou a optickou sieťou a len ona môže poskytovať službu širokopásmového prístupu na takmer celkom území Slovenskej republiky dodajúc, že jedinou zastupiteľnou alternatívou širokopásmového prístupu prostredníctvom technológie xDSL žalobkyne na veľkoobchodnej úrovni je širokopásmový prístup prostredníctvom technológie FTTx, ktorú okrem iných podnikov vlastní aj žalobkyňa. Preto, poukazujúc na ustanovenie § 11 ods. 4 písm.
až 25 zákona o elektronických komunikáciách, nakoľko ani doterajšia regulácia príslušného trhu nedokázala zabezpečiť efektívnu a trvalo udržateľnú hospodársku súťaž na tomto trhu. K desiatemu bodu žaloby poukázal na to, že namietané určenie lehoty na zverejnenie zmeny referenčnej ponuky odporuje tvrdeniam žalobkyne, ktoré uviedla v bode III žaloby. Odvolávajúc sa na ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách uviedol, že bol oprávnený uložiť významnému podniku zmeny referenčnej ponuky dôvodiac, že predmetné ustanovenie neustanovuje na splnenie tejto povinnosti konkrétnu lehotu. S odkazom na ustanovenie § 47 ods. 2 správneho poriadku uviedol, že určil pre zverejnenie zmeny referenčnej ponuky primeranú lehotu v trvaní 45 dní pred zamýšľanou zmenou, ktorá zabezpečí pre každý podnik, ktorý odoberá, resp. má záujem odoberať veľkoobchodný širokopásmový prístup, aby sa dostal k zmeneným informáciám a mohol im prispôsobiť plánovanie vlastných činností a preto nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že pri určení konkrétnej lehoty na plnenie tejto povinnosti postupoval v rozpore s ústavnou zásadou, že štátny orgán je oprávnený ukladať povinnosti len na základe zákona, ani s tvrdením, že nesprávne aplikoval § 19 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Tiež zdôraznil, že z jeho pohľadu, že v prípade nepovolených zmien referenčnej ponuky môže v dostatočnom časovom predstihu urobiť príslušné nápravné opatrenia. K jedenástemu bodu žaloby uviedol, že predpokladom uloženia povinnosti regulácie cien
zákona o elektronických komunikáciách je v prvom rade vykonanie analýzy relevantného trhu súvisiaceho s prístupom alebo prepojením, pričom z výsledkov tejto analýzy sa musí dospieť k záverom, že na tomto trhu nie je efektívna hospodárska súťaž a uloženie jednej alebo viacerých povinností
až 22 nepostačuje na to, aby významný podnik určený
nepožadoval neprimerane vysoké alebo neprimerane nízke ceny súvisiace s prístupom alebo prepojením. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že odôvodnenosť uloženia povinnosti regulácie cien
citovaného zákona preukázal zisteniami Analýzy dodajúc skutočnosť, že regulácia cien zavedená po predchádzajúcom kole analýzy relevantného trhu č. 5 sa ukázala ako nedostatočná na vyriešenie súťažného problému na tomto trhu a z tohto dôvodu vypustenie tejto povinnosti nielenže neprichádza do úvahy, ale situácia na predmetnom trhu si vyžaduje ešte jej sprísnenie. Trvajúc na tom, že žalobou napadnuté rozhodnutie vo veci relevantného trhu č. 5, ako aj postup, boli v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách, správnym poriadkom a európskym regulačným rámcom navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky žalobu
1 OSP zamietnuť. V replike na vyjadrenie žalovaného zo dňa
OSP, v rozsahu žaloby a z dôvodov v nej uvedených a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu vrátane prednesov účastníkov na ústnom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP) Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv fyzických a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu a postup mu predchádzajúci, ktorým zamietol rozklad žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Telekomunikačného úradu č. 146/OER/2013 z 28. februára 2013 (ďalej aj ako „prvostupňové správne rozhodnutie“) v konaní so spoločnosťou ST, a.s. vo veci určenia významného podniku
1 zákona o elektronických komunikáciách a uloženia povinností
5, ktorým bolo rozhodnuté, že spoločnosť ST, a.s. je významným podnikom na relevantnom trhu č. 5. Zároveň jej uložil povinnosti
až 23 zákona o elektronických komunikáciách presne špecifikované vo výroku 2) tohto rozhodnutia. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) zistil, že dňa 2. augusta 2012 vydal žalovaný v súlade s ustanovením § 18 ods. 1 správneho poriadku oznámenie o začatí správneho konania vo veci určenia spoločnosti ST, a.s. za významný podnik
1 zákona o elektronických komunikáciách a uloženia povinností
5, a to povinnosti prístupu k určitým sieťovým prostriedkom, povinnosti transparentnosti prístupu, povinnosti nediskriminácie prístupu, povinnosti oddelenej evidencie a povinnosti regulácie cien prístupu a kolokácie v súlade s určenými metódami kalkulácie cien. Zároveň žalovaný v oznámení o začatí správneho konania žalobkyni oznámil, že
1 zákona o elektronických komunikáciách bolo právo účastníka konania
správneho poriadku uplatnené v konzultáciách, ktoré prebiehali v dňoch od 23.04.2012 do 23.05.
3 zákona o elektronických komunikáciách na relevantnom trhu č. 5 také postavenie, že nie je vystavená efektívnej súťaži a ekonomický vplyv jej v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov, teda, že spoločnosť ST, a.s. je významným podnikom na relevantnom trhu č. 5. Zároveň boli spoločnosti ST, a.s. ako významnému podniku uložené povinnosti
Proti uvedenému rozhodnutiu podala spoločnosť ST, a.s. rozklad. Predseda Telekomunikačného úradu na základe návrhu osobitnej komisie, postupom
1, 3 v spojení s § 61 ods. 3 správneho poriadku rozhodnutím č. 259/PÚ/2012 z
Po vrátení veci žalovaný požiadal podniky elektronických komunikácií o ich záujem o regionálny prístup na IP platforme v komparácií s jeho alternatívami za účelom špecifikácie a odôvodnenia povinnosti prístupu k určitým sieťovým prostriedkom
zákona o elektronických komunikáciách ako najdôležitejšej a kľúčovej povinnosti, s ktorou úzko súvisia ďalšie povinnosti ukladané významnému podniku. Spoločnosť ST, a.s. vo svojom vyjadrení z 15. januára 2013 žalovanému zdôraznila, že žiada nové informácie, ktorými žalovaný nedisponuje, teda nezískal ich počas analýzy relevantného trhu č. 5 a teda je zjavné, že nemal dostatočne zistený skutkový stav a nie je naplnený predpoklad vyslovený predsedom úradu v Rozhodnutí o rozklade, že „až nové prejednanie veci preukáže, či je úrad schopný doplniť nové rozhodnutie na podklade skutočností získaných analýzou relevantného trhu a na základe doplneného dokazovania ohľadom povinností prístupu
zákona o elektronických komunikáciách“ dodajúc, že požadované informácie netvoria podklad skutočností získaných analýzou relevantného trhu č. 5, a je ich možné získať len na základe dodatočného zisťovania skutkového stavu, ktoré
citovaného zákona je možné vykonať výlučne v analýze relevantného trhu, keďže táto tvorí jeden z dvoch taxatívne vymenovaných podkladov rozhodnutia o určení podniku
štvrtej vety § 18 citovaného zákona - „Podkladom pre rozhodnutie je analýza relevantného trhu
a vyjadrenia dotknutých osôb v konzultáciách
“. V rámci správneho konania prebiehajúceho po vydaní Rozhodnutia o rozklade žalobkyňa požiadala o nazretie do spisu správneho konania a to v dňoch 24.01.2013, 25.01.2013. Spoločnosť ST, a.s.
úradného záznamu realizovala svoje právo zakotvené v § 23 ods. 1 správneho konania dňa
2 správneho poriadku, aby sa v lehote 7 pracovných dní od doručenia výzvy vyjadril pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne aby navrhol jeho doplnenie. Spoločnosť ST, a.s. doručila dňa
3 zákona o elektronických komunikáciách na relevantnom trhu č. 5 také postavenie, že nie je vystavená efektívnej súťaži a ekonomický vplyv jej v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov, teda, že spoločnosť ST, a.s. je významným podnikom na relevantnom trhu č. 5. Zároveň boli spoločnosti ST, a.s. ako významnému podniku uložené povinnosti
Proti uvedenému rozhodnutiu podala spoločnosť ST, a.s. dňa
2 správneho poriadku, ktoré právo si uplatnila
úradného záznamu dňa
1 zákona č. 351/2011 Z. z. pred prijatím opatrenia, ktoré bude mať značný vplyv na relevantný trh, alebo ak to ustanovuje tento zákon, umožní úrad dotknutým osobám vyjadriť sa k návrhu opatrenia. Lehota na vyjadrenie je jeden mesiac odo dňa zverejnenia návrhu opatrenia; v zložitých prípadoch môže byť lehota predĺžená najviac na dva mesiace. Ak je to primerané, úrad v čo najväčšej miere prihliadne na stanoviská združení koncových užívateľov, výrobcov telekomunikačných zariadení a podnikov.
1 zákona č. 351/2011 Z. z. úrad je povinný konať a svoje rozhodnutia vydávať v súlade s princípmi efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti a odôvodnenosti. Všetky svoje rozhodnutia, všeobecne záväzné právne predpisy a informácie, ktoré prispejú k otvorenému a funkčne konkurenčnému trhu, zverejňuje na svojom webovom sídle, a ak tak ustanovuje tento zákon, aj vo vestníku, pričom tieto údaje priebežne aktualizuje.
4 úrad pri regulácii elektronických komunikácií uplatňuje princípy
odseku 1 najmä tým, že
tohto zákona len vtedy, ak neexistuje efektívna a trvalo udržateľná hospodárska súťaž, a uvoľňuje alebo zrušuje tieto povinnosti, ak je táto podmienka splnená.
1 zákona č. 351/2011 Z. z. cieľom analýzy relevantných trhov je zistiť či na relevantnom trhu existuje efektívna hospodárska súťaž.
2 zákona č. 351/2011 Z. z. efektívnou hospodárskou súťažou sa rozumie taký stav, pri ktorom ani jeden podnik pôsobiaci na príslušnom relevantnom trhu nemá významný vplyv.
3 zákona č. 351/2011 Z. z. významný vplyv na relevantnom trhu má podnik, ktorý sám alebo spoločne s inými podnikmi má na tomto trhu také postavenie, že nie je vystavený efektívnej hospodárskej súťaži a ekonomický vplyv mu v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov (ďalej len "významný podnik").
4 zákona č. 351/2011 Z. z. za významný podnik možno považovať podnik s významným vplyvom aj na trhu úzko súvisiacom, ak sú väzby medzi týmito dvoma relevantnými trhmi také, že umožňujú prenesenie vplyvu z jedného trhu na druhý, a tým posilnenie vplyvu podniku na trhu.
8 zákona č. 351/2011 Z. z. úrad pri posudzovaní, či ide o významný podnik, vyhodnocuje kritériá týkajúce sa príslušného relevantného trhu, pričom v čo najväčšej možnej miere prihliada na usmernenia na analýzu trhu zverejnené Európskou komisiou.
1 zákona č. 351/2011 Z. z. ak úrad na základe analýzy
zistí, že na určitom relevantnom trhu nie je efektívna hospodárska súťaž, po skončení konzultácií
určí rozhodnutím významný podnik, a zároveň mu v tomto rozhodnutí uloží aspoň jednu povinnosť
až 25; ak ide o trhy
4 uloží aspoň jednu povinnosť
Tieto povinnosti musia byť odôvodnené, musia vychádzať zo zisteného stavu a musia byť primerané účelu a princípom regulácie elektronických komunikácií, ktorými sú podpora efektívnej hospodárskej súťaže a rozvoj vnútorného trhu. Účastníkom konania je podnik navrhnutý za významný podnik v analýze relevantného trhu
. Podkladom na rozhodnutie je analýza relevantného trhu
a vyjadrenia dotknutých osôb v konzultáciách
. Na účely tohto konania sa práva účastníka konania
osobitného predpisu (§ 33 správneho poriadku) uplatňujú počas konzultácií
1. Ak je na tomto relevantnom trhu už určený významný podnik, úrad vydá nové rozhodnutie o určení významného podniku, v ktorom mu existujúce povinnosti znovu uloží alebo ich zmení a ktorým zruší predchádzajúce rozhodnutie. Úrad rozhodnutie zverejní vo vestníku.
1 zákona č. 351/2011 Z. z. na konanie
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
1 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.
2 správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Prioritne skúmajúc námietku, ktorou žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že úrad ani jeho predseda nezohľadnili jej požiadavky s poukazom, že už v správnom konaní nemá práva v zmysle § 33 správneho poriadku, najvyšší súd po dôkladnom preštudovaní administratívneho spisu túto vyhodnotil za nedôvodnú. Ustanovenie § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách striktne vymedzuje podklad rozhodnutia vo veci určenia významného podniku, ktorým je analýza relevantného trhu
a vyjadrenia dotknutých osôb v konzultáciách
. Zároveň jasne ustanovuje, že práva účastníka tohto konania
osobitného predpisu (§ 33 správneho poriadku) sa uplatňujú počas konzultácií
1. Uvedené je z pohľadu najvyššieho súdu logickým vyústením časovo náročného procesu zahŕňajúceho analýzu a následné konzultácie, v rámci ktorých umožní úrad dotknutým osobám vyjadriť sa k návrhu opatrenia v lehote jedného mesiaca odo dňa zverejnenia návrhu opatrenia; v zložitých prípadoch môže byť lehota predĺžená najviac na dva mesiace, pričom ak je to primerané, úrad v čo najväčšej miere prihliadne na stanoviská združení koncových užívateľov, výrobcov telekomunikačných zariadení a podnikov.
názoru najvyššieho súdu, podloženého priebehom správneho konania, úrad nad rámec ustanovenia § 18 ods.1 zákona č. 351/2011 Z. z. umožnil žalobkyni aj uplatnenie práv zakotvených v § 33 správneho poriadku. Žalobkyňa podala v priebehu správneho konania (do vydania prvého Rozhodnutia o rozklade) spolu 5 žiadostí o nazretie do spisu
správneho poriadku a do vydania napadnutého rozhodnutia 2 žiadosti o nazretie do spisu. Žalovaný nevyhovel iba v jednom prípade žiadosti žalobkyne o nazretie do spisu, konkrétne vo vzťahu k žiadosti zo
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.