zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z.z.“) vyzvala
1 O.s.p. a voči žalovanému 2/
2 O.s.p. Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobkyne a žalovaného 2/ rozsudkom z 13. marca 2013 sp. zn. 6 Co 131/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému 1/ vo veci samej a v časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vo vzťahu k žalovanému 2/ v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil a v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že žalovanému 2/ uložil povinnosť vydať a navrátiť žalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. S., okres H., parc. č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 34 m2 s príslušnou dokumentáciou, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému 2/ nepriznal. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa týkajúcim sa nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 1/. Jeho názor považoval za predčasný, pretože súd prvého stupňa sa najmä nevysporiadal s listinným dôkazom Obce S.,
ktorého obec nikdy nespravovala nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X. a parc. č. XXXX kat. úz. S. a kat. úz. H. a od roku 1996 ide o zanedbané pozemky, ktoré nikto neužíva. Rozsudok súdu prvého stupňa preto považoval v tejto časti za predčasný a nepreskúmateľný, pre ktorý dôvod bolo potrebné napadnutý rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo vzťahu k žalovanému 2/ uviedol, že jeho vecná pasívna legitimácia vyplýva z LV č. XXXX pre kat. úz. S., kde ako vlastník je zapísaná Slovenská republika - X. Jeho pasívnu legitimáciu je potrebné vyvodiť zo zákona č. 161/2005 Z.z., keď označenie Slovenská republika v tomto prípade je nadbytočné, pretože
1 reštitučného zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľnú vec vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo ju drží. V danom prípade ide o lesné pozemky, ktoré môžu na území Slovenskej republiky spravovať iba Štátne lesy. Žalovaný 2/ ako správca a držiteľ sporných nehnuteľností v zmysle reštitučného zákona je osobou povinnou, preto nie sú pochybnosti o jeho pasívnej legitimácii v tomto konaní. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 247/2009 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 12/2010 potom uviedol, že výzva žalobcu na vydanie predmetných nehnuteľností spĺňala náležitosti vyžadované zákonom, pretože obsahovala uvedenie, akým spôsobom nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu, keď uviedol § 3 ods. 1 písm. c/ zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis vo vložke č. XXXX, a nebolo potrebné s výzvou predkladať aj samotné rozhodnutie. Oprávnená osoba vyzvala povinné osoby v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 30. júna 2006, preto nie je možné ani hovoriť o preklúzii nároku tak, ako namieta žalovaný 2/ vo svojom odvolaní ako aj vo vyjadreniach počas celého konania. Ak teda súd prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému 2/ čiastočne návrhu vyhovel, rozhodnutie v tejto časti je vecne správne a odvolací súd ho
1 O.s.p. potvrdil. V ostatnej zamietajúcej časti vo vzťahu k žalovanému 2/ odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
O.s.p ako vecne nesprávny zmenil, keď nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného 2/, že nehnuteľnosti označené v katastri ako zastavaná plocha nepodliehajú zákonu č. 161/2005 Z.z., pretože pozemky, vydania ktorých sa žalobkyňa domáha, nespadajú pod ustanovenie § 6 uvedeného zákona, keďže predmetom vydania má byť všetok majetok odňatý cirkvi v rozhodnom období, ak tvoril pôvodnú hospodársku usadlosť. Žalobkyňa sa od žalovaného 2/ domáha vydania nehnuteľnosti, a to parc. č. XXX/XX., ktorá je zapísaná na LV č. XXXX pre kat. úz. S. ako zastavaná plocha o výmere 34 m
znaleckého posudku bola zaradená ako budova pre poľnohospodársku výrobu a chov živočíchov. Stavba na parc. č. XXX/XX bola označená ako garáž, ktorý objekt je užívaný od roku 1953, keď súp. číslo jej bolo pridelené
ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním. Je nesporné, že tieto pozemky pôvodne tvorili lesný pôdny fond, ale na základe žiadosti fyzických osôb, kupujúcich S. a Z., boli tieto rozhodnutím Okresného úradu v Komárne, odbor pozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ani taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, nejde ani o potvrdzujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie
2 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie žalovaného 2/
týchto zákonných ustanovení proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu preto nie je prípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 242 ods. 1 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou vadou v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady konania, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a existencia procesných vád tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Žalovaný 2/ v dovolaní namietal, že konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Žalovaný 2/ v súvislosti s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné, nemá náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., pretože odvolací súd sa nevyporiadal s jeho námietkami uvádzanými v odvolaní.
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, vysporiadal sa s námietkami žalovaného 2/ uvádzanými v konaní a tiež v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo bolo v konkrétnom rozsahu žalobe voči žalovanému 2/ vyhovené a prečo bola žaloba čiastočne zamietnutá. Prijatý záver o splnení zákonných podmienok pre priznanie žalobkyni uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanému 2/ dostatočne doplnil a zrozumiteľne vysvetlil odvolací súd, ktorý sa tiež vysporiadal s jeho námietkami uvádzanými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku tak dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného žalovaného 2/ neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv či požiadaviek žalovaného 2/. Dovolanie v tejto veci preto ani
prípustné nie je. Pokiaľ žalovaný 2/ v tejto časti svoje dovolanie odôvodňuje aj tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie v tejto časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, k tomu treba uviesť, že iné procesné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod, ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné; samotné tieto vady ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť vecné nesprávnosti rozhodnutia. Možno teda uzavrieť, že dovolanie žalovaného 2/ týkajúce sa potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu, nie je prípustné. Ostávalo preto posúdiť opodstatnenosť dovolania žalovaného 2/ smerujúceho proti tej časti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému 2/ uložil povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. S., okres H., parc. č. XXX/XX - zast. pl. a nádvoria o výmere 34 m2 s príslušnou dokumentáciou. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti treba považovať za vecne správny. Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje aj konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolateľ vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku napadnutého rozsudku namieta, že sa odvolací súd obmedzil len na interpretáciu § 6 zákona č. 161/2005 Z.z. bez interakcie na iné ustanovenia tohto zákona a osobitných právnych predpisov. Účelom zákona č. 161/2005 Z.z. je navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré neboli vydané
osobitného predpisu, t.j. zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení zákona č. 97/2002 Z.z. a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. Toto právo je podmienené preukázaním existencie zákonom predvídaných právnych skutočností.
1 zákona č. 161/2005 Z.z., vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a/ poľnohospodársku pôdu, b/ hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c/ lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d/ podiely spoločnej nehnuteľnosti.
ods. 2 cit. ustanovenia, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.
1 písm c/ zákona č. 161/2005 Z.z., oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo
zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).
1 zákona č. 161/2005 Z.z., povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.
1 zákona č. 161/2005 Z.z., právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti
. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.
161/2005 Z.z., vlastníctvo sa nenavracia k a/ pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín, b/ pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely, c/ pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada, d/ pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia, e/ pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vec posudzoval
všetkých hore citovaných ustanovení, keď z obsahu vykonaného dokazovania mal preukázané, že parc. č. XXX/XX, je zapísaná na LV č. XXXX pre kat úz. S. ako zastavaná plocha o výmere 34 m2 a stavba na tejto parcele je evidovaná na LV č. XXXX ako poľnohospodárska stavba. Skutočnosť, že sa jedná o poľnohospodársku stavbu vyplýva aj z potvrdenia Obce S. z
ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním a ustanovenie § 6 cit. zákona nemožno na prejednávanú vec aplikovať, bolo potrebné jeho rozhodnutie považovať za vecne správne, a to bez potreby osobitne vykladať pojem „lesný pozemok“ v zmysle zákona č. 61/1977 Zb., resp. zákona č. 326/2005 Z.z.. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalovaný 2/ napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 2/
1 O.s.p. zamietol. Pokiaľ jeho dovolanie smerovalo proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.). Náhradu trov dovolacieho konania úspešnej žalobkyni nepriznal, pretože nepodala návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s §§ 224 ods. 1, 142 ods. 1 a 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.