cudzinecký azyl

(1)opodstatnenosť

(2)obavy z

(3)prenasledovania z

(4)dôvodov rasových, národnostných, náboženských, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Z uvedeného podľa krajského súdu vyplýva, čo konštatoval aj odporca v odôvodnení napadnutého výroku rozhodnutia, že v prípade navrhovateľky nebol naplnený min. jeden z predpokladov udelenia azylu - opodstatnenosť navrhovateľkiných obáv. Voči navrhovateľke nikto nikdy nekonal spôsobom, ktorý by bolo možné považovať za naplnenie či za pokus o naplnenie vyhrážok, ktoré smerovali voči jej rodine. Napokon všetky vyhrážky smerovali k tomu, aby navrhovateľka „pre cudzincov" prestala pracovať, čo v konečnom dôsledku aj akceptovala, ak od .1.5.2013 pracovať prestala. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že odporca nijakým spôsobom nebagatelizoval dôsledky výkonu práce navrhovateľky ako tlmočníčky, ktorá skutočnosť sa prejavila v tom, že aj s poukazom na tento fakt poskytol navrhovateľke doplnkovú ochranu. Táto forma medzinárodnej ochrany poskytuje navrhovateľke dostatočnú záštitu aj pred touto formou ev. bezprávia. Pretože krajský súd po posúdení navrhovateľkou vznesených námietok tieto neuznal ako námietky, v dôsledku ktorých by mal napadnutý výrok o neudelení azylu navrhovateľke zrušiť, pričom odporca správne posúdil nenaplnenie odôvodnenosti obáv navrhovateľky vo vzťahu k ňou prezentovaným dôvodom žiadosti o azyl, napadnutý výrok rozhodnutia odporcu potvrdil. Krajský súd napokon poznamenal, že sama navrhovateľka v podanom návrhu konštatovala, že nie je možné špecifikovať, ktorému zo zákonných stanovených aktov prenasledovania (poznámka súdu: ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle) by v prípade návratu čelila. Toto jej konštatovanie v podstate potvrdzuje právny názor vyslovený odporcom v napadnutom rozhodnutí. II. Zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľky Proti uvedenému rozsudku podala navrhovateľka včas odvolanie v ktorom uviedla, že je mladá žena, vyštudovaná, pracujúca v krajine svojho pôvodu až do času, kedy sa jej samej a jej rodine začali vyhrážať, ako tlmočníčka pre americké jednotky. Je tadžickej národnosti. Navrhovateľka uviedla, že požiadala o udelenie azylu z nasledujúcich dôvodov: Pracovala ako tlmočníčka pre americké jednotky pôsobiace v Afganistane, pričom prácu z dôvodu vyhrážok musela zanechať a následne musela opustiť Afganistan, Bola objektom opakovaných vyhrážok súvisiacich s jej prácou, Obávala sa krvnej / či inej pomsty v súvislosti s odmietnutím snúbenca žijúceho v Anglicku, Obávala sa o svoj život aj z dôvodu, že otec navrhovateľky bol zabitý v r. 2011, čo spôsobili pravdepodobne útočníci v súvislosti s jej prácou ako tlmočníčky (ako tlmočníčka rovnako pracovala aj jej sestra) Odporca však vydal rozhodnutie, ČAS:MU-548-30/PO-Ž-2013, ktorým síce poskytol navrhovateľke doplnkovú ochranu, avšak neudelil jej azyl. Navrhovateľka podala proti predmetnému rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok z dôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (v časti). Krajský súd rozhodnutie odporcu svojím rozsudkom 9Saz/20/2014 potvrdil. Krajský súd skonštatoval nenaplnenie podmienok pre udelenie azylu. Nakoľko s uvedenými závermi prvostupňového súdu nesúhlasila, podala odvolanie z nasledovných dôvodov: súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. K neúplnému zisteniu skutkového stavu veci Navrhovateľka uviedla, že má za to, že prvostupňový súd, tak ako aj odporca pred ním, nedostatočne zistil skutkový stav veci a to v kontexte nevykonania dôkazu: Príručka UNHCR: Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z Afganistanu (UNHCR Eligibility guidelines for assessing the international protection needs of asylum-seekers from Afghanistan, 6. 8. 2013). Význam zisťovania presných a aktuálnych údajov, ktoré má správny orgán v rámci konania pri posudzovaní žiadostí o azyl posudzovať a ktoré má zabezpečiť pri posudzovaní opodstatnenosti obáv z prenasledovania (al. reálnosti ohrozenia vážnym bezprávím) je explicitne vyjadrený v čl. 8 ods. 2 kvalifikačnej smernice, ktorá konštatuje, že pri posudzovaní, či má žiadateľ opodstatnenú obavu z prenasledovania alebo je reálne ohrozený vážnym bezprávím, alebo má prístup k ochrane proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu v časti krajiny pôvodu v súlade s odsekom 1, členské štáty zohľadnia v čase prijímania rozhodnutia o žiadosti všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny a osobné okolnosti žiadateľa v súlade s článkom 4. Na tento účel členské štáty zabezpečia, aby sa získali presné a aktuálne údaje z príslušných zdrojov, napríklad od Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov a Európskeho podporného úradu pre azyl. V citovanej príručke sa konštatuje, že UNHCR považuje takéto osoby (t. j. spolupracovníkov armády, či medzinárodných síl; výslovne hovorí aj o tlmočníkoch) za spôsobilé na medzinárodnú ochranu vo forme azylu z dôvodu ich politického (imputovaného) presvedčenia. K zohľadneniu týchto správ ho preto zaväzuje priamo kvalifikačná smernica. Pokiaľ odporca nezohľadňoval závery uvedené v uvedenej príručke, nemohol dôsledne zistiť skutkový stav veci, čo následne viedlo k nesprávnym skutkovým i právnym záverom. K nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci Podľa navrhovateľky krajský súd, rovnako ako odporca pred ním, nesprávne konštatuje, že navrhovateľka nespĺňa podmienky na udelenie azylu. K jednotlivým pojmovým znakom azylu preto uviedla, k forme prenasledovania: Navrhovateľka má v prípade návratu obavy pred prenasledovaním spočívajúcom v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu. Oprávnenosť obáv potvrdzujú informácie o krajine pôvodu navrhovateľky, a to jednak tie, ktoré sú založené v spise, ako aj tie, ktoré sme doložili v opravnom prostriedku. K pôvodcovi prenasledovania: neštátni aktéri, tak ako to vyplýva z všeobecnej bezpečnostnej situácie a z informácií založených do administratívneho spisu. Štát jej ochranu zabezpečiť, tak ako to vyplýva z dostupných správ, nedokáže. Naopak, ako to vyplýva zo správ založených do spisu, kontaktovanie polície za účelom vyšetrenia zabitia otca navrhovateľky malo za následok zintenzívnenie vyhrážok voči rodine navrhovateľky. K dôvodu prenasledovania: Politické presvedčenie (imputované): podľa Príručky UNHCR: Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z Afganistanu sú osoby s podobným profilom ako má navrhovateľka (t. j. spolupracovníci armády, či medzinárodných síl, výslovne hovorí aj o tlmočníkoch) spôsobilé na poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme azylu za ich (imputované) politické presvedčenie. K podpore tohto záveru odkazujeme na príručku UNHCR citovanú v opravnom prostriedku. V tejto súvislosti poukazujeme na skutočnosť, že krajský súd sa nijako nevyjadril k námietke nesprávneho právneho posúdenia prípadu navrhovateľky v kontexte prisudzovaného politického presvedčenia z dôvodu jej bývalej práce ako tlmočníčky (rovnako ako odporca posudzoval tento fakt iba v rovine príslušnosti k sociálnej skupine). Zahrnúť tento dôvod iba pod „príslušnosť k sociálnej skupine" je nesprávny a vedie k nesprávnemu právnemu posúdeniu prípadu. Vnímanie takýchto osôb ako politických oponentov je potrebné aj zo záverov vyplývajúcich z vyššie uvedenej príručky. UNHCR sa venuje tlmočníkom a spolupracovníkom ozbrojených síl v osobitnej kapitole so záverom, že v závislosti od individuálnych okolností prípadu, osoby, ktoré sú podporujúce, alebo vnímané ako podporujúce vládu alebo medzinárodné spoločenstvo, vrátane IMF, môže byť v stave potreby medzinárodnej ochrany utečencov z dôvodu ich (im prisudzovaného) politického názoru. Práve tu vidíme pochybenie tak odporcu, ako aj krajského súdu, ktorý popierajú skutočnosť prepojenia práce navrhovateľky a jej politického presvedčenia (ktorý je jej prisudzovaný zo strany neštátnych subjektov). Príslušnosť k určitej sociálnej skupine: Navrhovateľka je ženou a súčasne potenciálnou obeťou krvnej pomsty. Príslušnosť k národnostnej menšine: Navrhovateľke ako príslušníčke tadžickej národnostnej menšiny odporúča už vyššie spomínaná Príručka UNHCR udeliť azyl. Objektívnosť obáv: Okrem subjektívneho prvku, a teda strachu navrhovateľky, je potrebné pre zváženie udelenia azylu, preskúmavať aj objektívnu stránku jej obáv. Objektívnosť obáv je však v prípade navrhovateľky preukázaná tak všeobecnými informáciami o krajine pôvodu, a to tými, ktoré sú zaradené v spise odporcu, ako aj inými dostupnými informáciami pojednávajúcimi o situácii. Navrhovateľka poukázala na nesprávnosť záveru nenaplnenia opodstatnenosti obáv navrhovateľky, ktorým argumentuje jednak odporca, ako aj krajský súd. Navrhovateľke sa opakovane vyhrážali z dôvodu jej práce ako tlmočníčky. Krajský súd preto nesprávne konštatuje na strane 9 svojho rozsudku, že navrhovateľka nepreukázala naplnenie opodstatnenosti svojich obáv v súvislosti s výkonom jej zamestnania - tlmočníčky. S konštatovaním krajského súdu, že obavy navrhovateľky sú neopodstatnené pretože nebola žiadnym spôsobom atakovaná, podľa navrhovateľky nemožno súhlasiť. Práve z dôvodu, aby k ďalším útokom na jej osobu viac nedochádzalo, sa rozhodla opustiť svoje zamestnanie. Pričom má za to, že doplnková ochrana jej neposkytuje dostatočnú ochranu najmä s ohľadom na možnosť núteného návratu v budúcnosti. Zdôrazňujeme, že objektívnosť navrhovateľkiných obáv je podložená množstvo informácií o krajine pôvodu navrhovateľky. Navrhovateľka uviedla, že dostupné správy preukazujú, že: je pravdou, že navrhovateľka je ako tlmočníčka považovaná za spolupracujúcu s medzinárodnými silami, čím jej je prisudzované politické presvedčenie, je pravdou, že osoby sú z tohto dôvodu prenasledované, príslušníci tadžickej národnostnej menšiny sú rovnako prenasledovaní, je pravdou, že násilie na ženách a ich diskriminácia stále rastie, je pravdou, že UNHCR považuje osoby rovnakého profilu, ako je navrhovateľka, za osoby spĺňajúce podmienku prenasledovania a odporúča takýmto osobám udeliť azyl. Tieto skutkové závery, ktoré sú podložené konkrétnymi, v spise založenými správami a správami citovanými v opravnom prostriedku, teda preukazujú, akým spôsobom mal odporca a neskôr aj prvostupňový súd posudzovať žiadosť navrhovateľky. Pokiaľ tak neurobili, museli dospieť k nesprávnemu právnemu názoru, že navrhovateľka nespĺňa podmienky na udelenie azylu. Krajský súd tak na základe nesprávnych skutkových zistení dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď konštatoval nenaplnenie podmienok na udelenie azylu. Ohľadom dôkazov - teda informácií a tvrdení uvádzaných v tomto odvolaní navrhovateľka odkázala na opravný prostriedok, v ktorom sú podrobne a detailne rozpísané a odcitované jednotlivé správy ako aj závery UNHCR. S ohľadom na uvedené preto žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti odporcu navrhla zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovateľka si uplatnila náhradu trov konania. III. Vyjadrenie odporcu Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol potvrdiť ako vecne správny. Odporca uviedol, že sa s právnym názorom krajského súdu v plnej miere stotožňuje. Navrhovateľka ako dôvody svojej žiadosti uviedla, že o udelenie azylu žiada preto, lebo v krajine pôvodu pracovala ako tlmočníčka pre tam pôsobiace americké jednotky. Z tohto dôvodu sa jej viackrát vyhrážali neznámi muži. V apríli 2013 sa jej vo vozidle taxislužby vyhrážal vodič, pričom vytiahol zbraň a vyzval ju, aby skončila s prácou, ktorú vykonáva pre neveriacich, inak zle dopadne. Tak isto sa pomstou vyhrážali aj jej rodine. Ďalším dôvodom je strach z pomsty rodiny muža, s ktorým sa zasnúbila, ale keď zistila, že je už ženatý, odmietla sa za neho vydať. Ako je z celého azylového konania zrejmé, a ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, dôvody, ktoré navrhovateľka uvádzala, nie sú podľa zákona o azyle dôvodmi na udelenie azylu. Navrhovateľku nemožno z dôvodu vykonávania jej zamestnania zaradiť do sociálnej skupiny, pretože zamestnanie nie je vrodenou a nemennou črtou. Nasvedčuje tomu aj tá skutočnosť, že tak, ako s prácou tlmočníčky z vlastnej vôle začala, pričom si uvedomovala určité riziko, tak v nej opakovane pokračovala a následne túto prácu ukončila. Z jej výpovede vyplýva, že ku konkrétnej pomste zo strany neznámych mužov nedošlo ani počas výkonu jej zamestnania, tak ani po jeho skončení. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka nemá opodstatnené obavy z prenasledovania, pretože chýba objektívny prvok jej strachu z prenasledovania zo strany neznámych útočníkov. Ani druhý dôvod jej žiadosti o udelenie azylu, obava pred pomstou zo strany snúbencovej rodiny, nemožno zaradiť pod dôvody na jeho udelenie podľa § 8 zákona o azyle, pretože o také dôvody nejde. Navrhovateľka nespĺňa relevantné podmienky na udelenie azylu. Preto, ak odporca rozhodol tak, ako je to uvedené v prvej výrokovej časti napadnutého rozhodnutia o neudelení azylu, postupoval vecne správne a zákonne. Poskytnutie doplnkovej ochrany považuje odporca vzhľadom na rizikovú bezpečnostnú situáciu v Afganistane s poukazom na individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti navrhovateľky za dostatočné na jej ochranu pred hrozbou vážneho bezprávia. IV. Argumentácia odporcu Napadnutým rozhodnutím odporcu ČAS: MU-548-30/PO-Ž-2013 zo dňa 5.5.2014 odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len" zákon o azyle") navrhovateľke neudelil azyl na území Slovenskej republiky, avšak jej poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka. Výrok o neudelení azylu zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade neboli splnené podmienky jeho udelenia. Odporca opísal zistený stav veci a konštatoval, že navrhovateľku nie je možné zaradiť do určitej sociálnej skupiny, pričom súčasne poukázal na nenaplnenie objektívnej stránky, predpokladanej zákonom o azyle vo vzťahu k predpokladom udelenia azylu. Podľa právneho názoru odporcu ak by aj navrhovateľka čelila vyhrážkam, ktoré v priebehu konania prezentovala, tieto nesmerovali k dôvodom, ktoré má na mysli zákon o azyle - teda k definícii utečenca. Poskytnutie doplnkovej ochrany odporca odôvodnil nepriaznivou bezpečnostnou situáciou v Afganistane a tiež potrebou individuálnej ochrany navrhovateľky s poukazom na jej pôsobenie ako tlmočníčky. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľky, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré identifikoval. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10. februára 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

1. a)má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
2. b)je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľke. Navrhovateľka napadla tú časť rozhodnutia, ktorá sa týkala neudelenia azylu, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj rozhodnutie odporcu v napadnutej časti, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľky v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľka v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa navrhovateľky krajský súd, tak ako aj odporca pred ním, nedostatočne zistil skutkový stav veci a to v kontexte nevykonania dôkazu: Príručka UNHCR: Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z Afganistanu (UNHCR Eligibility guidelines for assessing the international protection needs of asylum-seekers from Afghanistan, 6.8.2013). V citovanej príručke sa konštatuje, že UNHCR považuje takéto osoby (t. j. spolupracovníkov armády, či medzinárodných síl; výslovne hovorí aj o tlmočníkoch) za spôsobilé na medzinárodnú ochranu vo forme azylu z dôvodu ich politického (imputovaného) presvedčenia. Podľa odvolacieho súdu námietka navrhovateľky, podľa ktorej pokiaľ odporca nezohľadňoval závery uvedené v uvedenej príručke, nemohol dôsledne zistiť skutkový stav veci, je dôvodná. Navrhovateľka v priebehu administratívneho konania uviedla, že pôsobila ako platená tlmočníčka na americkej základni, najskôr od 11.4.2011 do 1.11.2011 vo vojenskom tábore „Qalla Hous US army corps of Engineery camp egger", neskôr od 2.1.2012 do 1.5.2013 pracovala vo vojenskom tábore „Almoo". Navrhovateľka tiež uviedla, že 23.4.2013 cestovala do práce, pričom cestou v „taxíku" - pasažier taxíka sa mal otočiť k navrhovateľke, vytiahnuť zbraň a vyhrážať sa jej, že ak neskončí s prácou ktorú vykonávala pre cudzincov, vystrieľa do nej celý zásobník. Následne v septembri 2013 im niekto do ich domu vhodil výhražný list, v ktorom bolo rodine vyčítané, že pracuje pre cudzincov, či sa zato nehanbia a ak s tým neprestanú, tak sa im pomstia. Navrhovateľka v tom čase už ako tlmočníčka nepracovala, jej sestra áno. Z uvedeného je podľa Najvyššieho súdu SR zrejmá jasná jednotiaca dejová línia, ktorú je potrebné interpretovať ako stupňujúci sa tlak voči navrhovateľke, ktorá ako sama uviedla po týchto vyhrážkach odišla zo zamestnania a neskôr z dôvodu obavy o svoj život odišla z krajiny pôvodu. Námietka navrhovateľky, že odporca a rovnako tak aj krajský súd sa nezaoberali posúdením prípadu navrhovateľky v kontexte prisudzovaného politického presvedčenia z dôvodu jej bývalej práce ako tlmočníčky a nezaujal žiadne stanovisko a k navrhovateľkou tvrdeným obavám pred prenasledovaním spočívajúcom v použití fyzického alebo psychického násilia , bola dôvodná. Podľa odvolacieho súdu navrhovateľka nielen že objasnila z čoho plynú jej subjektívne objavy z prenasledovania, ale poukázala aj na správy o krajine, ktoré takéto praktiky potvrdzujú. Navrhovateľka súčasne poukázala na stanovisko vyjadrené v Príručke UNHCR: Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z Afganistanu (UNHCR Eligibility guidelines for assessing the international protection needs of asylum-seekers from Afghanistan, 6.8.2013), ktorému odporca nevenoval žiadnu pozornosť. Odporca síce pripustil, že ľudia pracujúci pre medzinárodné organizácie alebo bezpečnostné sily sú často terčom útokov od príslušníkov rôznych náboženských alebo militantných skupín, teda že sú skutočne rizikovou skupinou, avšak je to výlučne z dôvodu ich povolania, za čo sú však vysoko finančne odmeňovaní. Odporca konštatoval, že rizikovú skupinu nemožno stotožniť vždy so sociálnou skupinou. Postavenie navrhovateľky odporca teda posudzoval výlučne z pohľadu jej postavenia ako členky sociálnej skupiny, pričom v zmysle právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí NS SR zo dňa 15.5.2007 sp. zn. 1Sža 4/07 nenašiel ako členku tejto rizikovej skupiny podľa charakteristiky sociálnej skupiny pre ňu zhodu. Námietku navrhovateľky, že krajský súd sa nijako nevyjadril k námietke nesprávneho právneho posúdenia prípadu navrhovateľky v kontexte prisudzovaného politického presvedčenia z dôvodu jej bývalej práce ako tlmočníčky (rovnako ako odporca posudzoval tento fakt iba v rovine príslušnosti k sociálnej skupine) považoval za dôvodnú. Nebolo však účelné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ale odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože nebolo postačujúce zahrnúť tento dôvod iba pod „príslušnosť k sociálnej skupine", ale bolo potrebné vykonať dokazovanie a zaujať stanovisko zo strany odporcu, či bolo možné navrhovateľku z pohľadu výkonu jej zamestnania, ktoré sa rozhodla po vyhrážkach zanechať posúdiť ako politickú oponentúru. Nebolo sporné, že jej žiadosťou o azyl z dôvodu jej politického (imputovaného) presvedčenia sa nezoberal v prvom rade odporca a preto bolo potrebné rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. O udelení resp. neudelení azylu rozhoduje odporca a v prvom rade odporca musí vykonať náležité dokazovanie zamerané na posúdenie dôvodnosti žiadosti navrhovateľky o azyl. Nevykonaním dôkazov, ktoré boli založené do administratívneho spisu odporcu totiž odporca nezistil dostatočne skutkový stav veci. Preto bude jeho úlohou v ďalšom konaní zaoberať sa situáciou v krajine pôvodu navrhovateľky nie len z hľadiska správ, ktorými odporca disponoval v čase rozhodovania o žiadosti o azyl, ale aj z hľadiska správ o krajine pôvodu, ktoré navrhovateľka predložila ako dôkazy v súdnom konaní. K veci je potrebné uviesť, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža 10/2013 zo dňa 9.4.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Rovnako nie je povinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny dôvod v zmysle zákona o azyle. To je úlohou posúdenia správneho orgánu. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Týmito požiadavkami sa odporca riadil len čiastočne. Hoci výpoveď navrhovateľky nepovažoval za nedôveryhodnú, jej tvrdeniami o strachu z prenasledovania za to, že pracovala ako tlmočníčka na americkej základni a neskôr vo vojenskom tábore zo strany neštátnych subjektov sa nezaoberal a nedal odpoveď na otázku, či navrhovateľkou vyjadrené obavy by obstáli v praktickom živote v krajine jeho pôvodu. Odporca tak musí dať odpoveď na legitímnu otázku, či výkon povolania - tlmočníčky pre americkú armádu, resp. vojenský tábor o istou mohol byť vnímaný ako politická oponentúra, a či v krajine pôvodu hrozí, že takéto osoby sú predmetom útokov zo strany neštátnych subjektov - príslušníkov náboženských a militantných skupín a súčasne, či sú štátne orgány schopné poskytnúť efektívnu ochranu pred prípadnými hrozbami. Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. Konanie o medzinárodnej ochrane riadením špecifickým tým , že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.2.2008, č . j . 2 AZS 100/2007 - 64, a z 27. 3. 2008, č . j . 4 AZS 103/2007 - 63, či rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.7.2014 sp. zn. 1Sža 17/2014) , že ide o prospektívne rozhodovania (t. j . posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konanie o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých , ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. Vtedy, keď nie je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť či vyvrátiť určitú skutočnosť či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konanie vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo "v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu " ("benefit of doubt"). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl." Odporca preto v ďalšom konaní zaujme stanovisko k navrhovateľkou tvrdenej obave, ktorú uvádza od samého začiatku administratívneho konania a posúdi ju so situáciou v krajine pôvodu navrhovateľky aj v kontexte odporúčania vyplývajúceho z Príručky UNHCR: Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z Afganistanu. V ďalšom konaní bude podľa názoru Najvyššieho súdu potrebné, aby odporca rozhodol o udelení/neudelení azylu po doplnení dokazovania uvedeným smerom a po zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že navrhovateľke, ktorá mala úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania i náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa, v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška") vo výške spolu 568,16 Eur titulom trov právneho zastúpenia. Právnou zástupkyňou uplatnené trovy konania aj za ďalšie porady s klientom (právna zástupkyňa navrhovateľa si uplatnila náhradu trov konania vo výške 710,20 Eur) odvolací súd nepriznal, nakoľko ich nepovažoval za účelne vynaložené náklady. Konanie pred krajským súdom: - prevzatie zastúpenia vrátane porady s klientom, opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zaistení, účasť a zastupovanie klienta na pojednávaní na Krajskom súde v Bratislave, t. j. 3 x 134 Eur + 3 x 8,04 Eur, spolu 426,12 Eur, Konanie pred odvolacím súdom: - odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave 1 x 134 Eur + 8,04 Eur, spolu 142,04 Eur, - spolu: 568,16 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.