Obsah (5)

§ 250j§ 192§ 219§ 246c§ 11

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sžo/28/2013 Identifikačné číslo spisu: 1013200713 Dátum vydania rozhodnutia: 28.10.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Závadská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 250jods.

2 písm. c), d) OSP rozhodnutie žalovaného z

1. marca 2013 číslo SLV-PS-PK-3/20123 v spojení s personálnym rozkazom z
2. júla 2011, číslo 292 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanému bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky z
3. marca 2013, č.p. SLV-PS-PK-3/2013, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu - personálnemu rozkazu Ministra vnútra Slovenskej republiky z
4. júla 2011, číslo 292/2011, vo veci prepustenia žalobcu

§ 192ods.

1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru justičnej a väzenskej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“) zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a napadnutý personálny rozkaz bol potvrdený. Personálnym rozkazom z

1. júla 2011, číslo 292/2011 bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, lebo porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Tohto porušenia sa dopustil tým, že bol po nástupe do zamestnania
2. mája 2011 mu bola v dychu zistená hladina 0,20mg/1 alkoholu pri dychovej skúške na zistenie požitia alkoholu, ktorej sa podrobil. V dôsledku skutočnosti, že poprel požívanie alkoholu počas výkonu služby ako aj pred nástupom do výkonu služby, znova sa podrobil opakovanej skúške s výsledkom 0,16 mg/l. Krajský súd uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z
3. októbra 2012, sp. zn. 5Sžo/25/2012, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
4. marca 2012 č.k. 2S 180/2011-104 tak, že pôvodné rozhodnutie žalovaného z
5. októbra 2011 číslo SLV-PS-PK-166/2011 zrušil

§ 250jods.

2 písm. c), d) OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

názoru krajského súdu žalovaný správny orgán vo veci nedoplnil žiadne dokazovanie, len opätovne zdôraznil zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy žalobcu, ktoré

názoru žalovaného spočívalo v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným, keď štátnu službu vykonával pod vplyvom alkoholu, a to aj napriek oboznámeniu sa so sprísnenými opatreniami v súvislosti s jeho požívaním.

názoru krajského súdu žalovaný neodstránil rozpory vo vykonaných dôkazoch a nedostatočne zistil skutkový stav. Ak žalovaný dospel k záveru, že užitie lieku Stoptussin a oblátky Mila je dôvodom prepustenia v zmysle § 192 ods. 1 písm. f) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, mal tento svoj záver podrobne odôvodniť. Zákonná definícia dôvodu prepustenia

§ 192ods.

1, § 191 ods. 1 písm.

1. e)zákona o štátnej službe príslušníkov PZ vyžaduje kumulatívne naplnenie oboch podmienok a to porušenie služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Krajský súd však z obsahu administratívneho spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli právnym základom pre vyššie uvedený záver. Ďalej krajský súd vytkol žalovanému, že len všeobecne konštatoval, že služobná povinnosť bola porušená zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, bez vysporiadania sa so skutkovými okolnosťami konkrétneho prípadu, a to najmä s poukazom na hodnotu zisteného alkoholu v dychu policajta a vyhodnotenia jeho doterajšieho výkonu služby. Žalovaný sa tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s nesúhlasným stanoviskom odborového orgánu v zmysle § 225 ods. 2 písm.
2. c)zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietal, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v plnom rozsahu sa pridržiaval vyjadrenia k podanej žalobe žalobcu, ktoré bolo zaslané krajskému súdu. Namietal, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Nesúhlasil s názorom krajského súdu, že žalovaný správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je pre nezrozumiteľnosť nepreskúmateľné. Tvrdil, že opísal, v čom spočívalo konanie žalobcu, ktorým mal porušiť služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a vymenoval dôkazy, z ktorých mu vyplynul uvedený skutkový stav. Ďalej žalovaný opísal priebeh správneho konania o prepustení a uviedol, že o jeho začatí konania bol žalobca upovedomený 26. mája 2011 na základe doručeného úradného záznamu SKIS Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o vykonaní kontroly s výzvou o vyjadrenie. Žalobca vo vyjadrení poprel požitie alkoholu pred i počas výkonu služby a pozitívne dychové skúšky pripísal užitiu lieku Stoptussin a oblátky Mila krátko pred vykonaním prvej a celej oblátky Mila krátko pred vykonaním druhej dychovej skúšky. Na tejto obrane zotrval aj pri výsluchu ako účastník konania. Na vlastné náklady si dal vypracovať znalecký posudok znalca MUDr. P.,

ktorého pozitívne dychové skúšky u žalobcu mohli byť ovplyvnené užitím uvedeného lieku a oblátky, znalec však odporučil vykonať vyšetrovací pokus. Nadriadený preto vykonal vlastné šetrenie, v rámci ktorého zistil presne a úplne skutočný stav veci. Vykonal znalcom odporučený vyšetrovací pokus, výsledkom ktorého bol záver, že užitie žalobcom uvedených produktov je schopné mať za následok hodnoty, namerané u žalobcu kritického dňa. Ďalej nadriadený zabezpečil odborné vyjadrenie KEÚ Policajného zboru,

ktorého mohla byť užitím terapeutickej dávky lieku Stoptussin ovplyvnená prvá dychová skúška. Vplyv konzumácie oblátok Mila na výsledok dychovej skúšky KEÚ Policajného zboru nie je známy.

vyjadrenia kontrolujúcich pracovníkov SKIS Ministerstva vnútra Slovenskej republiky žalobca po prvej dychovej skúške požiadal o možnosť vypláchnutia ústnej dutiny vodou, v čom mu bolo vyhovené, a na toaletu ho sprevádzal jeden z nich, pričom vylúčili že by žalobca mohol požiť oblátku Mila. Žalovaný ďalej uviedol, že dôsledným vyhodnotením dôkazov jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech žalobcu, nadriadený dospel k záveru, že žalobca porušil služobnú prísahu i služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Z uvedeného dôvodu spracoval návrh na jeho prepustenie a vopred ho predložil na prerokovanie príslušnému odborovému orgánu, ktorý s ním nesúhlasil. Žalobca bol s návrhom a dôkazmi oboznámený dňa

1. júla 2011 a poučený o možnosti vyjadriť sa k návrhu, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne ďalšie námietky, návrhy ani dôkazy, ktoré by vyvracali jeho protiprávne konanie, a preto nadriadený postúpil návrh služobným postupom na realizáciu ministrovi vnútra Slovenskej republiky. Minister vnútra Slovenskej republiky vydal personálny rozkaz, ktorý bol napadnutým rozhodnutím potvrdený. K otázke prekludovania zákonnej dvojmesačnej subjektívnej lehoty na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru uviedol, že táto lehota začína plynúť dňom, keď bol návrh na prepustenie doručený ministrovi vnútra Slovenskej republiky. Návrh bol doručený
2. júla 2011, a preto uvedená lehota by skončila
3. septembra
4. Žalobca tiež

žalovaného porušil ustanovenie § 136 písm. d) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, lebo policajt je okrem iného povinný nenastupovať do výkonu štátnej služby pod vplyvom alkoholických nápojov alebo liečiv či požívatín, ktoré obsahujú alkohol. Zákon dáva na rovnakú úroveň alkohol a liečivá alebo požívatiny, ktoré alkohol obsahujú. Žalovaný namietal, že z priloženého spisového materiálu nevyplýva priamo, že by sám žalobca žiadal o odber a vyšetrenie krvi. Zo zápisníc o výsluchu ostatných osôb vyplýva iba toľko, že niekto takú požiadavku spomenul. Kontrolný orgán však považoval za postačujúce výsledky dychových skúšok. Žalovaný ďalej namietal, že prepustenie zo služobného pomeru nie je disciplinárnym opatrením. Ide o personálne opatrenie ako výsledok samostatného personálneho konania o prepustení a nevzťahujú sa naň ustanovenia zákona o disciplinárnych opatreniach, ani ustanovenia zákona o Správnom konaní. V prípadoch zastavenia konania pri nízkej hladine alkoholu v dychu zrejme nadriadený posúdil, že v týchto prípadoch neboli naplnené znaky prepustenia. K žiadnemu porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných vzťahoch nedošlo. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že podstatnú časť odvolania žalovaného tvoria všeobecne známe právne názory, ktoré žalobca nespochybňuje. Prvostupňový súd svojím rozhodnutím žiadnu z týchto zásad neporušil ani nespochybnil. Žalobca však namietal, že nie je zrejmé, v akom vzťahu sú tieto odvolacie tvrdenia k odôvodneniu rozhodnutia súdu. Aj otázka plynutia dvojmesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty je bez vzťahu k odôvodneniu rozsudku, lebo súd v tejto veci nedal za pravdu žalobcovi a na tomto žalobnom dôvode svoj rozsudok nezaložil. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby sa týmito časťami odvolania odvolací súd ani nezaoberal, lebo uvedené skutočnosti ani neboli medzi účastníkmi sporné a preklúzia nebola dôvodom vydania rozhodnutia. K jednotlivým odvolacím tvrdeniam žalobca uviedol, že výklad povinnosti, nenastupovať do služby pod vplyvom alkoholu tak, že žalobca bol povinný zisťovať, či sa v požívatinách nachádza alkohol a až potom ich konzumovať, je nezákonný. V prípade keksov Mila o obsahu alkoholu v nich sa nachádzajúcom nemal vedomosť ani Expertízny ústav a liek Stoptussin je

návodu prístupný aj deťom o hmotnosti 7 kg. Ďalej tvrdil, že správny orgán založil svoje pôvodné rozhodnutie na závere, že o odber krvi nežiadal nikto z policajtov, pričom až v odvolaní sa žalovaný zaoberal svedectvom Ing. O. o tom, že niektorí z nich krvnú skúšku žiadali, s tým, že z neho nevyplýva, že malo ísť aj o osobu žalobcu. Ďalej uviedol, že použitie technického dôkazného prostriedku v súlade s jeho návodom je základným predpokladom akéhokoľvek spravodlivého procesu, konanie o prepustenie nevynímajúc. Záver žalovaného, že dychová skúška je preukazná bez predchádzajúceho poučenia o jedení a pití, je v rozpore s návodom k prístroju Dräger Alkotest. Žalobca tiež uviedol, že v konaní ani samotný žalovaný nenamietal skutočnosť, že iní dvaja policajti prepustení neboli, práve s poukazom na nízku hodnotu nameraného alkoholu. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí a ani v súdnom konaní nijako nevysporiadal s rozpornosťou tvrdenia, že akákoľvek hladina alkoholu v dychu je dôvodom prepustenia a tvrdenia, že aplikácia tohto postoja len voči niektorým príslušníkom policajného zboru nie je diskriminačným konaním.

názoru žalobcu postup, dokazovanie a správna úvaha žalovaného pri vydaní napadnutého rozhodnutia žalovaného sa nijako nelíšili od predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. októbra 2012, sp. zn. 5Sžo/25/2012, a preto sú dané rovnaké podmienky pre rozhodnutie odvolacieho súdu ako v predošlom prípade. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolania bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno vyhovieť.

§ 192ods.

1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

§ 250ja ods.

4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

§ 219ods.

2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Zo spisov vyplýva, že predmetom súdneho preskúmania rozhodnutie žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru

§ 192ods.

1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ vo veci žalobcovho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru, o ktorom už súd rozhodol. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z

1. októbra 2012, sp. zn. 5Sžo/25/2012, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, z
2. marca 2012, č. k. 2S/180/2011-104 tak, že rozhodnutie žalovaného z
3. októbra 2011, č. SLV-PS-PK-166/2011 zrušil

§ 250jods.

2 písm. c),

1. d)OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že žalovaný neodstránil rozpory vo vykonaných dôkazoch a nedostatočne zistil skutkový stav. Pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že aj užitie iných látok je dôvodom prepustenia v zmysle § 192 ods. 1 písm.
2. e)zákona, mal tento svoj záver náležite odôvodniť. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozsudku uviedol, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli právnym základom pre záver o naplnení zákonnej definície dôvodu prepustenia

§ 192ods.

§ 1 písm.

1. e)zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, ktorá vyžaduje kumulatívne naplnenie oboch domnienok (porušenie služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby). Vytkol ďalej žalovanému správnemu orgánu, že odôvodnenie obsahovalo len všeobecné konštatovania, bez vysporiadania sa so skutkovými okolnosťami konkrétneho prípadu, a to najmä s poukazom na hodnotu zisteného alkoholu v dychu policajta (kde odchýlka meracieho prístroja je 0,018 mg/
2. l)a doterajší výkon služby. Úlohou žalovaného v zmysle rozsudku najvyššieho súdu z 29. októbra 2012, sp. zn. 5Sžo/25/2012, bolo v ďalšom konaní odstrániť rozpory vo vykonaných dôkazoch a ustáliť skutkový stav. Následne mal tento náležite zistený skutkový stav vyhodnotiť, a ak by v súvislosti so zistenými skutočnosťami dospel k záveru, že porušenie povinnosti uvedenej v § 136 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ by dosiahlo intenzitu porušenia služobnej povinnosti a služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom, náležite mal tento záver odôvodniť a rovnako uviesť aj dôvody, pre ktoré by ponechanie žalobcu bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žalovaný bol v zmysle § 250ja ods. 4 OSP viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto rozsudku, a teda napadnutým rozhodnutím mal žalovaný realizovať uvedený rozsudok najvyššieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje postup krajského súd za správny, ak posudzoval zákonnosť rozhodnutia žalovaného aj z hľadiska rešpektovania právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v predchádzajúcom rozsudku. Žalovaný sa

názoru krajského súdu predmetným rozsudkom najvyššieho súdu neriadil, lebo žalovaný neodstránil rozpory vo vykonaných dôkazoch a nedostatočne zistil skutkový stav, nedoplnil žiadne dokazovanie, len opätovne zdôraznil zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy žalobcu. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku krajského súdu túto skutočnosť ani nevyvrátil, ba ani nenamietal. Už len tento dôvod je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, lebo nerešpektovaním právneho názoru súdu žalovaný nielenže porušil ustanovenie § 250ja ods. 4 OSP (resp. § 250j ods. 7 OSP), ale nové rozhodnutie a postup žalovaného trpí tými istými vadami ako jeho predchádzajúce zrušené rozhodnutie. Na námietku žalovaného, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, treba uviesť, že z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by vykonával dokazovanie nad rámec ustanovenia § 250i ods. 1 OSP namiesto žalovaného, práve naopak, krajský súd dospel k záveru, že žalovaný nezistil skutkový stav, ktorý by bol dostačujúci na posúdenie veci, čím bol daný dôvod na jeho zrušenie v zmysle § 250j ods. 2 písm. c) OSP. Žalovaný má a aj mal v zmysle § 233 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ povinnosť postupovať pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci a na ten účel bol povinný zadovážiť si na rozhodnutie potrebné podklady. V prípade ak tak nepostupoval, nemožno považovať jeho rozhodnutie za zodpovedajúce zákonu. K otázke plynutia dvojmesačnej lehoty prekluzívnej lehoty treba uviesť, že táto už bola vyriešená v predchádzajúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. októbra 2012, sp. zn. 5Sžo/25/2012 a nebola ani dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného krajským súdom. Námietka žalovaného ohľadom začiatku jej plynutia nemohla mať preto v danom prípade žiadnu relevanciu. Aj odvolací súd považoval preukázané, že žalovaný nedoplnil dokazovanie a neodstránil vytýkané rozpory, čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj z administratívneho spisu. Opakovane najvyšší súd zdôrazňuje, že žalovaný neustálil skutkový stav. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatuje, že kontrolný orgán vykonávajúci dychové skúšky vylúčil, že by žalobca mohol požiť pred druhou dychovou skúškou oblátku Mila, lebo na toaletu ho sprevádzal jeden z nich. Zo zápisnice o výsluchu Ing. Q. z
2. júna 2011 však vyplýva, že okrem prvého policajta, ktorý mal pozitívnu dychovú skúšku, ostatní, vrátane žalobcu, navštívili toaletu bez dozoru, resp. sprievodu, čo je v rozpore s tým, čo tvrdí žalovaný. Žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil žalobcovu obranu podporenú znaleckým posudkom MUDr. P. z
3. júna 2011, č. 46/2011 predloženým žalobcom a vyšetrovacím pokusom z
4. júna
5. V odbornom vyjadrení z
6. júna 2011 zabezpečenom žalovaným, Kriminalistický a expertízny ústav PZ taktiež nevyvrátil a ani neuviedol dôvody, prečo by závery a odporúčania uvedené v predloženom znaleckom posudku mali byť nesprávne. Zo zápisnice o výsluchu Ing. Q. z
7. júna 2011 vyplýva, že policajti podrobovaní dychovým skúškam (minimálne počas jeho prítomnosti, a teda do opakovaných dychových skúšok), neboli poučení o svojich právach, ani o možnosti odmietnuť dychovú skúšku alebo o odbere krvi. Na preukázanie totožnosti nebol od nich požadovaný žiadny doklad, boli rozdané záznamy o vykonaní dychovej skúšky s tým, aby si ich vypísali

predtlače. Z z uvedenej výpovede tiež vyplýva, že niektorý z policajtov žiadal odber krvi, ale nevedel uviesť ktorý z nich. Tieto tvrdenia sú tiež v rozpore s tým, čo uvádza žalovaný v rozhodnutí. Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že kontrolný orgán mohol v uvedenom prípade považovať za postačujúce výsledky dychových skúšok. Pokiaľ žalobca tvrdil, že pred nástupom do služby alkoholické nápoje nepožíval, mal ho príslušný orgán poučiť o možnosti lekárskeho vyšetrenia odberom a vyšetrením krvi. Tým by správny orgán postupoval v súlade s § 233 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, lebo by bol presne a úplne zistil skutočný stav veci. V zmysle uvedeného ustanovenia bol príslušný orgán povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady a posudzovať rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. Takto sám správny orgán privodil dôkaznú núdzu a znemožnenie zistenia objektívneho stavu veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s právnym názorom krajského súdu a považuje rozhodnutie žalovaného za nezodpovedajúce zákonu. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného nevyhovel a rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny

§ 219ods.

1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

§ 246cods.

1 veta prvá a § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 150k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 165,56 € pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia, a to odmeny advokáta

§ 11ods.

4 vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 1 úkon právnej v služby v roku 2013 (vyjadrenie k odvolaniu z 26. novembra 2013), režijného paušálu (130,16 € + 7,81 €) a 20 % DPH. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.