Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sža/14/2014 Identifikačné číslo spisu: 1014200516 Dátum vydania rozhodnutia: 05.06.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hatalová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 88ods.

1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. a jeho umiestnenie v ÚPZC Medveďov počas konania o udelení azylu je zákonné a nie je dôvod na jeho prepustenie. Prepustením účastníka konania z ÚPZC Medveďov a jeho následným premiestením do utečeneckého tábora, kde sa môže účastník konania voľne pohybovať, by došlo k zmareniu výkonu trestu vyhostenia, pretože je dôvodne podozrenie, že účastník konania utečenecký tábor svojvoľne opustí a jeho pobyt pre správny orgán nebude známy. Odporca uviedol, že konanie o azyle účastníka konania nie je jeho zaistením dotknuté. To znamená, že konanie o udelení azylu účastníka konania prebieha počas jeho zaistenia v ÚPZC Medveďov. Odporca uviedol, že po doručení výzvy na vyjadrenie zo dňa 16. mája 2014 opätovne dôkladne zhodnotil všetky dôkazy a jednoznačne dospel k názoru, že

§ 88ods.

1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z je jediný zákonný prostriedok nevyhnutný na zabezpečenie riadneho výkonu trestu vyhostenia, ktorý mu bol uložený právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. dňa

1. februára 2011, sp. zn. 7T 26/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2To 70/2011 zo dňa
2. júna 2011, a ktorý bol následne nariadený podľa § 441 ods. 1 Trestného poriadku Okresným súdom Bratislava I v konaní pod sp. zn. 7T 26/2010 zo dňa
3. augusta
4. V prílohe odporca zaslal fotokópiu náhradného cestovného dokladu navrhovateľa. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca uviedol, že je odôvodnený záver, že navrhovateľ, ktorý sa nachádza na území Slovenskej republiky po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody neoprávnene, ktorému platnosť cestovného dokladu vypršala, je bez akýchkoľvek finančných prostriedkov a na území Únie nemá najbližších príbuzných, bude mariť a sťažovať výkon trestu vyhostenia, uložený v hornej hranici za spáchanie závažnej drogovej trestnej činnosti. Výkon trestu vyhostenia považoval za možný a zaistenie za účelné a efektívne, keď navrhovateľa bolo možné stotožniť podľa už neplatného cestovného dokladu, vystavenie náhradného cestovného dokladu preto treba považovať za reálne. Zaistenie bolo vykonané v súlade so Smernicou EP a Rady 2008/115/ES, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd i Ústavou SR. K dobe zaistenia uviedol, že s ohľadom na skúsenosti Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove s vydávaním náhradných cestovných dokladov zo strany zastupiteľského úradu Nigérie, stanovil maximálnu dĺžku doby zaistenia. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
5. júna 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, a to existenciou rozhodnutia o treste vyhostenia, ktorý bol navrhovateľovi uložený Okresným súdom Bratislava I dňa
6. augusta 2013 na základe rozsudku tohto súdu zo dňa
7. februára 2011, sp. zn. 7T 26/2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
8. júna 2011, sp. zn. 2To 70/
9. Na základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom
10. marca 2014 o 12:30 hod. z dôvodu, že je to potrebné na účel výkonu trestu vyhostenia uloženého v trestnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku. Podkladom rozhodnutia o zaistení navrhovateľa bolo rozhodnutie o uložení trestu vyhostenia. Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že v konaní pred odporcom požiadal o azyl. Kľúčovou v danej veci bola otázka, či navrhovateľ požiadal o azyl v konaní o zaistení, a či správny orgán mal na takúto okolnosť prihliadnuť pri posudzovaní podmienok v konaní o zaistení navrhovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu administratívneho spisu takúto skutočnosť nezistil. Tvrdenie navrhovateľa, že v konaní o zaistení požiadal o azyl nenachádza oporu v zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa
11. marca
12. Z predmetnej zápisnice vyplýva, že navrhovateľ uviedol, že si je vedomý, že na území Slovenskej republiky spáchal trestný čin a taktiež si je vedomý, že mu bol súdom uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Nežiadal o pomoc Centrum právnej pomoci ani nežiadal kontaktovať mimovládnu organizáciu. Na otázku, či požiadal v niektorej krajine EU o azyl, odpovedal, že nežiadal a nežiada o azyl ani na území Slovenskej republiky. Námietku navrhovateľa, že krajský súd tým, že nevypočul navrhovateľa a neumožnil mu zdôvodniť svoje obavy pred návratom, (navrhovateľ o azyl požiadal dňa
13. apríla 2014), čím nedostatočne zistil skutkový stav, považoval odvolací súd za nedôvodnú. Krajský súd totiž posudzoval zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu o zaistení navrhovateľa a nie dôvodnosť podanej žiadosti o azyl. Podľa § 250i ods. 1 vety prvej O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Krajský súd preto správne vychádzal zo zistenia, že rozhodujúce pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa vzhľadom na uplatnenú námietku navrhovateľa bolo, že navrhovateľ v priebehu konania o zaistení o azyl nepožiadal. Čo sa týka následne podanej žiadosti navrhovateľa o azyl, odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
14. mája 2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11, dostupný na http://N.; ďalej len ,,vec A"), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení") a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani mezinárodné azylové právo, hoci všeobecne ustanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečncov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby, a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia"). Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistaný cuzdinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.). Najvyšší súd Slovenskej republiky si je vedomý toho, že procesný postup po podaní žiadosti o azyl po rozhodnutí o zaistení zákon o pobyte cudzincov v aktuálne platnom znení výslovne neupravuje. Pokiaľ však odporca po podaní takejto žiadosti postupoval tak, že opätvne preskúmal dôvody zaistenia a po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k záveru, že

§ 88ods.

1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. a jeho umiestnenie v ÚPZC Medveďov počas konania o udelení azylu je zákonné a nie je dôvod na jeho prepustenie, nepochybil, hoci odvolací súd považoval za vhodnejšie po podaní žiadosti o azyl vydať rozhodnutie o tom, že dôvody zaistenia u navrhovateľa trvajú. Právny základ k vydaniu takéhoto rozhodnutia totiž možno nájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenia zaistenia podľa čl. 15 Smenice Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES zo dňa

1. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navrátení príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (návratová smernica), ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. V danom prípade k vydaniu takéhoto rozhodnutiu nedošlo, avšak skutočnosť, že odporca po podaní žiadosti o azyl nerozhodol o prepustení navrhovateľa zo zaistenia a následne vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa objasňoval dôvody takéhoto postupu nasvedčuje tomu, že žiadosť o azyl vyhodnotil ako účelovú. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň zdôrazňuje, že síce neprisvedčil námietkam navrhovateľa o nezákonnosti rozhodnutia o zaistení navrhovateľa v danom prípade, pretože navrhovateľ v priebehu konania o zaistení nepožiadal o azyl, avšak pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány postupovali v súlade s vyššie uvedenými závermi, t.j. aby rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne potom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelnie medzinárodnej ochrany. K námietke neexistencie reálneho predpokladu vyhostenia navrhovateľa v dobe vydania rozhodnutia o zaistení Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležité zdôrazniť, že povinnosťou správnych orgánov posudzovať potencialitu vyhostenia cudzinca pri rozhodovaní o jeho zaistení sa podrobne zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1SZa/7/2012 zo dňa
2. novembra
3. Dospel pritom k záveru, že „v prípadoch, keď bude už v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, či pravdepodobné, že účel zaistenia, nebude môcť byť realizovaný, nebude možné pozbavenie, či obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavnym poriadkom s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základnych práv a ani s príslušnými ustanoveniami návratovej smernice". Zároveň však najvyšší súd poukazuje na to, že zmyslom konania o zaistení cudzinca nie je konečné posúdenie otázky, či má byť tomuto cudzincovi udelené správne, resp. trestné vyhostenie alebo, či má byť vydaný na základe medzinárodnej zmluvy alebo, či má cudzinec inak nútene vycestovať z územia SR, ale len vytvorenie podmienok pre to, aby tento hlavný cieľ mohol byť realizovaný a nebol vopred zmarený tým, že sa cudzinec bude ukrývať, či inak vyhýbať realizácii vyhostenia. Časový priestor pre konanie o zaistenie cudzinca je veľmi obmedzený, správny orgán má preto povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení možnými prekážkami vyhostenia, keď sú mu tieto prekážky v dobe rozhodovania o zaistení známe alebo, keď pred rozhodnutím o zaistení vyšli najavo. V takom prípade je správny orgán povinný možné prekážky vyhostenia pred rozhodnutím o zaistení cudzinca predbežne posúdiť a učiniť si úsudok o tom, či je vyhostenie aspoň potenciálne možné. Podľa názoru najvyššieho súdu navrhovateľ v priebehu konania neprodukoval žiadne tvrdenia, či skutočnosti, ktoré by mal správny orgán pri rozhodovaní o zaistení doviesť k záveru, že je zrejmé, či pravdepodobné, že účel zaistenia navrhovateľa - vyhostenie na základe trestného rozhkazu nebude môcť byť realizovaný. Je nutné dodať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil pochybenie správneho orgánu v tom, že pri rozhodovaní o zaistení cudzinca sa nezaoberal otázkou, či je realizácia vyhostenia navrhovateľa pravdepodobná, vzhľadom k žiadosti o azyl, pretože túto podal zjavne až po rozhodnutí o jeho zaistení. Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotžňuje) vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu. Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p., ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p., tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania, trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.