ustanovením § 146 ods. 2 O.s.p. priznal náhradu trov konania (s ohľadom na skutočnosť, že odporca napravil svoje pochybenia až po podaní návrhu vo veci samej, pričom v dôsledku nápravy zo strany odporcu odpadol dôvod konania). Svoj nárok na priznanie náhrady trov konania odporca podporil aj uznesením NS SR vo veci č. k. 2Sžf/2/2011 zo dňa 16.03.2011. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že obhájil tú istú rigoróznu prácu, kvôli ktorej ho pôvodne odporca nechcel pripustiť k rigoróznemu konaniu. Jeho práca nebola žiadnym spôsobom pozmenená a ani prepracovaná. Je názoru, že ak mu odporca neumožnil obhájiť jeho rigoróznu prácu a neodpovedal mu v zákonnej lehote na jeho sťažnosť a následne (po podaní návrhu) mu tú istú rigoróznu prácu umožnil obhájiť a práca bola navrhovateľom aj obhájená, nie je potom zrejmé, čo sa ešte mohlo stať, aby mal súd za preukázané, že návrh na začatie konania bol podaný v celom rozsahu dôvodne. Nečinnosť odporcu, proti ktorej sa navrhovateľ bránil spočívala v tom, že tento nevybavil navrhovateľovu sťažnosť a nie v tom, že navrhovateľa nepripustil na obhajobu rigoróznej práce. Nepripustenie k obhajobe rigoróznej práce je potom nezákonným zásahom do práv navrhovateľa a nie nečinnosťou. Navrhovateľ žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil napadnuté uznesenie v časti trov konania tak, že mu prizná náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. Odporca odvolací návrh nepodal, ani sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p. po preskúmaní veci v rozsahu napadnutom odvolaní bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta druhá O.s.p., v zmysle ktorého opravný prostriedok podľa piatej časti O.s.p. je prípustný len ako je to uvedené v tejto časti, a v ustanovení § 250k O.s.p., ktoré osobitne upravuje náhradu trov konania v správnom súdnictve, možnosť podať odvolanie zakotvená nie je, najvyšší súd sa v prvom rade zaoberal prípustnosťou odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov konania. Správne súdnictvo upravené v piatej časti O.s.p. v ustanovení § 250k a § 250h ods. 2 za bodkočiarkou rieši otázku náhrady trov konania, avšak nerieši rozhodovanie o trovách konania pri podanom odvolaní voči prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu. Na uvedenú situáciu sa v zmysle § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. preto možno primerane použiť ustanovenia tretej časti a štvrtej časti O.s.p. Keď podľa O.s.p. je odvolanie zásadne prípustné, s výnimkami v zákone presne stanovenými, medzi ktorými sa odvolanie voči rozhodnutiu, ktorým súd zastavil konanie z dôvodu späťvzatia návrhu nenachádza a ustanovenie § 250ja ods. 1 a 2 O.s.p. upravuje iba prípustnosť odvolania pri rozhodovaní vo veci samej, v predmetnom prípade odvolanie voči rozhodnutiu o trovách konania prvostupňového súdneho rozhodnutia treba pripustiť vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1, § 201 a 202 O.s.p. Podľa § 250h ods. 2 O.s.p. až do rozhodnutia súdu môže žalobca vziať žalobu späť; ak žalovanému medzitým vznikli trovy konania, rozhodne súd o ich náhrade. Citované zákonné ustanovenie upravuje výnimočné priznanie náhrady trov konania odporcovi pre prípad späťvzatia návrhu, a to trov, ktoré odporca vynaložil po tom, čo navrhovateľ podal návrh. Predpoklady uvedené v tomto ustanovení nemajú spoločné znaky s § 250k ods. 1 O.s.p., ktoré sa viažu na výsledok, resp. úspech v konaní a v zmysle ktorého nemožno náhradu trov konania priznať nikomu inému, iba úspešnému žalobcovi. Rozhodnutie o náhrade trov konania žalovaného podľa § 250h ods. 2 veta za bodkočiarkou bude prichádzať do úvahy najmä v prípade neodôvodnených žalôb a je výnimkou zo zásady, že v správnom súdnictve nemožno priznať náhradu trov konania úspešnému žalovanému, nakoľko to ustanovenie § 250k ods. 1 O.s.p. v zásade vylučuje. Aj v správnom súdnictve žalobca môže vziať žalobcu späť z dôvodov, ktoré neznamenajú neúspech, ale sú v príčinnej súvislosti s legalizáciou postupu a rozhodovania správneho orgánu (napr. v dôsledku autoremedúry alebo ako v danej veci v dôsledku daného termínu konania rigoróznej skúšky a obhajoby rigoróznej práce). Podľa názoru najvyššieho súdu treba v danom prípade aplikovať zodpovednosť za procesné zavinenie na zastavenie konania v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal návrh späť, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Pri posudzovaní trov konania
ustanovením § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. je všeobecný súd povinný skúmať, či niektorý z účastníkov konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť. K zastaveniu konania môže dôjsť v dôsledku procesného zavinenia niektorého z účastníkov. Zákon ustanovuje len jeden druh prípadov zastavenia konania pre späťvzatie žaloby, ku ktorému došlo pre správanie odporcu, pričom žaloba bola podaná dôvodne, čo zakladá právo navrhovateľa na náhradu trov zastaveného konania. V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu bolo nesporné, že navrhovateľ vzal návrh späť v dôsledku toho, že mu odporca umožnil obhájiť jeho rigoróznu prácu a po úspešnej obhajobe rigoróznej práce mu bol udelený akademický titul PhDr. Navrhovateľ obhájil tú istú rigoróznu prácu, kvôli ktorej ho pôvodne odporca nechcel pripustiť k rigoróznemu konaniu. Jeho práca nebola žiadnym spôsobom pozmenená a ani prepracovaná. Odporca celý čas odmietal navrhovateľovi umožniť obhájiť jeho rigoróznu prácu, o ktorej tvrdil, že nie je dostatočná a rovnako mu neodpovedal na jeho sťažnosť v predmetnej veci, túto odporca vôbec nevybavil. Nečinnosť odporcu spočívala v tom, že ten nevybavil navrhovateľovu sťažnosť a nie v tom, že navrhovateľa nepripustil na obhajobu rigoróznej práce. Nepripustenie k obhajobe rigoróznej práce je potom nezákonným zásahom do práv navrhovateľa a nie nečinnosťou. Späťvzatie návrhu z uvedeného dôvodu malo teda za následok zastavenie konania a v tomto prípade spočíva i zodpovednosť za zavinenie odporcu v zmysle § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. (
1 veta prvá O.s.p.). Najvyšší súd má za to, že v prejednávanej veci krajský súd pochybil, keď navrhovateľovi náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 250h ods. 2 O.s.p. nepriznal. Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 220 O.s.p. rozhodnutie krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania zmenil tak, že navrhovateľovi priznal náhradu trov konania v súlade s ustanovením § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p. v sume 544,08 € (odmena advokáta vypočítaná podľa ustanovenia § 11 ods. 4
ustanovením § 13 ods. 3 - nakoľko ide o konanie pri spojených veciach a to vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a proti nečinnosti orgánu verejnej správy) podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení za 3 úkony právnej služby á 173,55 € + 3x režijný paušál á 7,81 € a to za prípravu a prevzatie právneho zastúpenia dňa 21.10.2013; za vypracovanie návrhu na začatie konania vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a proti nečinnosti orgánu verejnej správy dňa 21.10.2013; za návrh na prerušenie konania vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a proti nečinnosti orgánu verejnej správy, doručený súdu dňa 27.11.2013, ako aj náhradu trov odvolacieho konania v sume 94,59 € (odmena advokáta vypočítaná podľa ustanovenia § 13a ods. 2 písm. b/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. ako polovica základnej sadzby tarifnej odmeny, teda 1 zo sumy 173,55 € a 1x režijný paušál á 7,81 €). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.