azyl

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sža/8/2015 Identifikačné číslo spisu: 1012200890 Dátum vydania rozhodnutia: 02.04.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012200890.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: A. J., nar. XX.X.XXXX, bytom v W. t. č. ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, právne zastúpený Mgr. Romanom Kerákom, advokátom, AK so sídlom Tomášikova 4, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-6-35/PO-Ž-2012 zo dňa 2.4.2012, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Saz/4/2012-107 zo dňa 11.12.2014, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Saz/4/2012-107 zo dňa 11.12.2014 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Odôvodnenie I. PREDMET KONANIA Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-6-35/PO-Ž-2012 zo dňa 2.4.2012, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného opravného prostriedku. K námietke týkajúcej sa udelenia azylu z dôvodov uvedených v ust. § 10 zákona o azyle krajský súd uviedol, že podľa jeho názoru navrhovateľ nespĺňa ani jednu z podmienok uvedených v tomto ustanovení zákona o azyle. Námietky navrhovateľa, ktoré poukazovali na rozpor s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavou SR a zákonom o rodine považoval konajúci súd za právne irelevantné a neodôvodnené. Snaha navrhovateľa realizovať svoj súkromný a rodinný život prostredníctvom zákon a o azyle je v rozpore so zámerom zákonodarcu, keďže v danom konaní sa podľa názoru krajského súdu nepreukázali opodstatnené obavy navrhovateľa z prenasledovania, z rasových, národnostných dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani dôvody na zlúčenie rodiny, tak ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov, ktoré je premietnuté v zákone o azyle. Návrhu navrhovateľa na vypočutie rodinných príslušníkov žijúcich v Alžírsku krajský súd nevyhovel, pretože podľa jeho názoru vnútropolitická situácia v krajine pôvodu navrhovateľa v Alžírsku bola odporcom dostatočne posúdená na základe dostupných informácií. Krajský súd ďalej poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1Sža 68/2010 z 17.8.2010 a 1Sža 37/2008 z 10.2.2009. Krajský súd preto dospel k záveru, že navrhovateľ v priebehu konania ani v opravnom prostriedku nepreukázal také skutočnosti, ktoré by odporcu oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu a krajský súd má za to, že správny orgán objektívne zhodnotil všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa týkali predmetnej veci a zistil, že navrhovateľ uvádzal iné skutočnosti ako tie, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo 13b zákona o azyle, a preto považuje napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu za správne a vydané v súlade so zákonom o azyle a Ženevským dohovorom z roku 1951 o právnom postavení utečencov. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že napadnutý rozsudok sa žiadnym spôsobom relevantne nevysporiadal s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža 33/2012 z 22.1.2013, ktorým odvolací súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm.

1. h)OSP pôvodný rozsudok krajského súdu sp. zn. 10Saz/4/2012 z 25.9.2012 a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie, a napadnutý rozsudok je tak zjavne nesprávny a nezákonný. V danom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci nepostupoval v zmysle ustanovenia § 249 ods. 2 OSP a nepreskúmal rozhodnutie odporcu v intenciách dôvodov uplatnených v opravnom prostriedku. Argumentácia krajského súdu je podľa jeho názoru nedostatočná. Ďalej uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou, ale naopak, povinnosťou odporcu bolo, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede navrhovateľa o azyle vyvracajú, spochybňujú alebo potvrdzujú. Navyše krajský súd nevykonal žiadne dokazovanie a nevysvetlil zmenu rozhodnutia vo výroku o potvrdení rozhodnutia odporcu v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany, keď v pôvodnom rozsudku ho v tejto časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Navrhoval preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že s námietkami uvádzanými v opravnom prostriedku sa nestotožňuje a považuje ich za účelové a právne irelevantné. Navrhoval preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správne a zákonné. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu uviedol, že navrhovateľ požiadal o azyl pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné, z dôvodu obavy o svoj život, a preto lebo má syna so slovenskou občiankou a chce, aby spolu žili ako rodina. Prvýkrát požiadal menovaný o azyl 17.6.2010 po tom, ako bol v rámci Dublinského konania vrátený z Holandska na územie SR. Vzhľadom na to, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle bolo v prípade menovaného príslušné na konanie Holandské kráľovstvo, bola jeho žiadosť rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-21-10/DS-Ž-2010 zo 7.7.2010 zamietnutá ako neprípustná. Toto rozhodnutie bolo potvrdené krajským a následne i Najvyšším súdom SR. Druhýkrát požiadal menovaný o azyl na území SR 12.4.2011. Rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-12-7/DS-Ž-2011 z 20.5.2011 bolo konanie o azyle zastavené, vzhľadom na to, že navrhovateľ svojvoľne opustil azylové zariadenie a zdržiaval sa mimo neho viac ako 7 dní. Tretíkrát požiadal navrhovateľ o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR dňa 4.1.2012. Ako dôvody svojej žiadosti uviedol obavu o vlastnú bezpečnosť pred štátnymi orgánmi v krajine pôvodu, pretože, v krajine pôvodu bol členom politickej strany Žemaija Intichabia Lil Inkaz. Následne v doplňujúcom pohovore uviedol, že názov strany nebol správne interpretovaný a v skutočnosti bol členom politickej strany El Djabha El Islamija Lil Inkaz. Podľa vlastného vyjadrenia, táto politická strana vyhrala v Alžírsku v roku 1996 voľby, avšak vtedajší štátny aparát nechcel pripustiť, aby sa členovia tejto strany dostali k moci, a preto došlo k ich hromadnému zatýkaniu a likvidácii. V roku 1996 bol aj on zaistený a uväznený, pričom počas zaistenia bol mučený, následkom čoho má paralyzovanú ruku. Po siedmich mesiacoch bol prostredníctvom konexií prepustený na slobodu, avšak následne sa z bezpečnostných dôvodov skrýval na rôznych miestach. Tu sa 10 rokov liečil zo zranení, ktoré utrpel počas väznenia, a to až do jeho odchodu z Alžírska. Ďalšími uvádzanými dôvodmi bola snaha zotrvať na území SR, pretože na Slovensku má syna so slovenskou štátnou občiankou a chce sa o neho starať a tiež obava o svoj život v prípade návratu do krajiny pôvodu, pretože nechce dopadnúť tak, ako jeho bývalí stranícki kolegovia, ktorí boli dlhodobo väznení a mnohí z nich aj krajinu pôvodu opustili. Správny orgán všetky skutočnosti, uvedené navrhovateľom, objektívne a komplexne vyhodnotil a dospel k záveru, že nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu, pretože správny orgán nepovažuje jeho výpoveď ohľadom politických aktivít v krajine pôvodu za vierohodnú, ak mal skutočne v krajine pôvodu nejaké problémy, mohol požiadať o azyl v ktorejkoľvek krajine, kde sa po odchode z Alžírska zdržiaval, čo však neurobil a jeho žiadosť o azyl ohľadom starostlivosti o maloletého syna považuje správny orgán za neopodstatnenú, vymedzujúcu z rámca zákona o azyle. Odporca ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že na preukázanie pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi, a preto jeho vyhlásenia a tvrdenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmú zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti svojej osoby. Navrhovateľ v konaní okrem vlastnej výpovede nepredložil žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by potvrdzovali pravdivosť jeho výpovede, a to aj napriek tomu, že vo vstupnom pohovore uviedol, že je schopný predložiť materiály, ktoré potvrdia jeho výpoveď. Na základe uvedenej skutočnosti pristúpil správny orgán k posúdeniu jeho dôvodov výlučne na základe jeho výpovede v kontexte s dostupnými informáciami o krajine pôvodu a dospel k záveru, že túto nemožno považovať za vierohodnú. V predchádzajúcom konaní v roku 2010 ako dôvod svojej žiadosti uvádzal členstvo v politickej strane El Djabha Islamija Inkhd, ktorú mala jeho rodina finančne podporovať. Vo vstupnom pohovore aktuálneho azylového konania uviedol, že bol členom politickej strany Žemaija Intichabia Lil Inkaz. Následne v doplňujúcom pohovore uviedol, že v Alžírsku bol v skutočnosti členom strany El Djabha El Islamija Lil Inkaz. Podľa vlastného vyjadrenia, vo vstupnom pohovore zrejme došlo pri pomenovaní strany k fonetickému nedorozumeniu. V predchádzajúcom konaní v roku 2010 uvádzal, že po tom, ako jeho rodina prestala stranu El Djabha Islamija Inkhd finančne podporovať, začal mať s nimi problémy a v roku 2000 bol postrelený, následkom čoho bol do roku 2003 hospitalizovaný. Podľa vyjadrenia z predchádzajúceho konania, v krajine pôvodu nikdy nebol trestne stíhaný. V súčasnom konaní však uviedol, že v Alžírsku bol v roku 1996 trestne stíhaný kvôli členstvu vo vyššie uvedenej strane a počas jeho zaistenia bol mučený, následkom čoho došlo k zraneniu jeho ruky. Jeho tvrdenie o tom, že strana, ktorej bol členom, teda El Djabha El Islamija Lil Inkaz, v roku 1996 vyhrala v Alžírsku voľby, je v rozpore s dostupnými informáciami a v konečnom dôsledku aj s jeho výpoveďou z predchádzajúceho konania v roku 2010, kedy uviedol, že táto strana vyhrala voľby v roku 2008. V priebehu konania menovaný nedokázal vysvetliť, kde sa po prepustení z väzenia v roku 1996 nachádzal a čo robil až do odchodu z krajiny pôvodu v roku 2006. Ak teda po údajnom prepustení z väzenia zotrval v krajine 10 rokov, je len veľmi málo pravdepodobné, že by práve v roku 2006 bola jeho bezpečnosť ohrozená do takej miery, že by bol práve v uvedenom roku nútený Alžírsko urýchlene opustiť. Veľmi nevieryhodne vyznieva jeho tvrdenie o tom, že v roku 2006 napriek prebiehajúcemu trestnému stíhaniu krajinu pôvodu opustil bez akýchkoľvek problémov na vlastný cestovný pas. Podľa dostupných informácií, osobám trestne stíhaným nie je umožnené krajinu pôvodu opustiť. Významný rozpor v jeho výpovedi nastal ohľadom jeho príchodu na územie SR a pobytu v ostatných európskych krajinách po tom, ako z Alžírska odišiel. Navrhovateľ dostal priestor na to, aby spomínané rozpory objasnil. Jeho tvrdenie o tom, že v predchádzajúcom konaní nevypovedal pravdivo lebo bol vystresovaný a nemal právneho zástupcu, resp. že nemá dobrú pamäť, nie je objektívnym zdôvodnením uvedených nezrovnalostí. V prípade, že osoba, žiadajúca o azyl, prednáša dôvody, ktorým z objektívnych príčin /rozpory vo výpovedi, nesúlad s dostupnými informáciami, postupné uvádzanie nových skutočností .../ nie je možné uveriť, nemožno túto osobu považovať za dôveryhodnú, a teda aj ňou uvádzané dôvody možno považovať za nehodnoverné, čo je aj prípad navrhovateľa. Podľa informácií zistených odporcom strana El Djabha El Islamija Lil Inkaz alias Islamský front spásy /Islamic Salvation Front - FIS/ dosiahla priaznivé výsledky v roku 1991, avšak už v nasledujúcom období bola zakázaná, nemohla preto kandidovať v roku 1996 a už vôbec nie vyhrať, ako to tvrdí navrhovateľ. V skutočnosti sa nasledujúce voľby po roku 1991 konali v roku 1997, pričom víťazom sa stalo Národné demokratické zhromaždenie /National Democratic Rally-RND/ a nie Žebha Tahrir Wotony, ako uvádzal navrhovateľ. V prípade, že by bol navrhovateľ v krajine pôvodu skutočne členom nejakej politickej strany, rozhodne by disponoval dostatočnými informáciami o jej aktivitách a tiež o celkovom politickom dianí v krajine. Keďže však dostupné informácie sú v príkrom rozpore s jeho výpoveďou, správny orgán akékoľvek politické aktivity v jeho prípade vylúčil. Správny orgán v konaní posudzoval aj tvrdenie navrhovateľa o tom, že krajinu pôvodu opustil po desaťročnom ukrývaní v Alžírsku, a to letecky, na vlastný cestovný pas. Podľa informácie z Výročnej správy o politických právach a osobných slobodách - Alžírsko z mája 2011, väčšina obyvateľov Alžírska sa môže voľne pohybovať po celej krajine a cestovať do zahraničia len s malými obmedzeniami vlády. Úrady však starostlivo sledujú a obmedzujú pohyby osôb, podozrivých z terorizmu. Podľa informácie z projektu o informáciách o krajine návratu, Zložka pre krajinu - Alžírsko, všetky alžírske policajné stanice na leteckých a prístavných hraničných priechodoch sú elektronicky spojené s centrálnou databázou, ktorá umožňuje rýchlu kontrolu. Osoby, na ktoré bolo vydané oznámenie o vyšetrovaní, zatykač alebo príkaz na zadržanie, sú okamžite vydané súdu, alebo orgánu, ktorý ich stíha. Ak by teda menovaný bol skutočne trestne stíhaný v súvislosti s údajným členstvom vo vyššie uvedenej strane, ktorá je označovaná za teroristickú, rozhodne by bez problémov krajinu pôvodu na vlastný cestovný pas nemohol opustiť. Veľmi rozporuplne vyznieva aj výpoveď navrhovateľa jeho pôsobenia v európskych krajinách po tom, ako z Alžírska odišiel. Tak, ako uviedol v zápisnici z 2.2.2012, z krajiny pôvodu sa niekedy v rokoch 2005-2006 dopravil do Francúzska a následne v roku 2006 prišiel cez Taliansko a Rakúsko za priateľom na Slovensko. Tu sa údajne zoznámil so slovenskou štátnou občiankou, s ktorou tu nelegálne žil až do roku 2010, kedy odišiel za prácou do Holandska. Keďže toto nekorešpondovalo s jeho výpoveďou z predchádzajúceho konania v roku 2010, bol vyzvaný, aby vysvetlil, prečo v predchádzajúcom konaní uviedol, že na územie SR pricestoval z Českej republiky. Navrhovateľ však uviedol, že v predchádzajúcom konaní došlo zrejme k nezrovnalostiam a že v Českej republike nikdy nebol. Následne však v doplňujúcom pohovore z 13.3.2012 uviedol, že už niekedy v roku 2004 sa dopravil do Prahy a práve tu sa zoznámil so slovenskou štátnou občiankou, s ktorou v tomto meste spoločne bývali do roku 2006. Táto sa následne vrátila na Slovensko, kde mu porodila syna. Podľa vlastného vyjadrenia, za priateľkou a synom prišiel menovaný na územie SR niekedy v roku 2008 a v uvedenom roku následne odišiel za prácou do Holandska. Ak teda v roku 2004 pôsobil v Českej republike, nemohol krajinu pôvodu opustiť v rokoch 2005 - 2006 tak, ako to uviedol vo vstupnom pohovore z 2.2.2012, ako aj v konaní z roku 2010. Z uvedeného je teda zrejmé, že jeho výpoveď ohľadom odchodu z krajiny pôvodu a pôsobenia vo viacerých európskych štátoch, vrátane Slovenska je zjavne nedôveryhodná. Tak, ako vyplýva z výpovede navrhovateľa, po odchode z Alžírska sa zdržiaval vo viacerých európskych krajinách, a to bez toho, aby tam požiadal o akúkoľvek formu ochrany. Ak by skutočne bola v Alžírsku nejakým spôsobom ohrozená jeho bezpečnosť, rozhodne by požiadal o azyl v prvej krajine, ktorá by mu bola schopná takúto formu ochrany poskytnúť. K tomuto kroku však pristúpil až v Holandsku, kde bol štátnymi orgánmi kvôli nelegálnemu pobytu zaistený. Po prepustení však na výsledok konania nečakal, Holandsko opustil a nelegálne sa dopravil na Slovensko, kde počas nelegálneho pobytu požiadal o azyl. Vzhľadom na to, že za posúdenie jeho žiadosti bolo zodpovedné Holandsko, jeho žiadosť na území SR bola zamietnutá ako neprípustná a správny orgán zároveň požiadal Holandsko o zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti. Listom zo dňa 2.7.2010 Holandský imigračný a naturalizačný úrad /IND/ oznámil, že Holandsko akceptuje prebratie zodpovednosti za posúdenie žiadosti menovaného podľa článku 16, ods. 1 písm. e/ Dublinského nariadenia. S cieľom zamedzenia realizácie Dublinského nariadenia navrhovateľ územie SR opustil a dopravil sa do Rakúska, kde nelegálne žil až do 3.1.2012. Počas jeho pobytu v Rakúsku písomne, prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal Holandsko o späťvzatie žiadosti, nakoľko nesúhlasil s tým, aby o jeho žiadosti rozhodla táto krajina. Týmto konaním vedome zmaril prevzatie jeho žiadosti krajinou, ktorá bola zodpovedná v jeho veci rozhodnúť, nakoľko počas jeho nelegálneho pobytu v Rakúsku uplynula lehota na akceptáciu Holandska v prípade posúdenia jeho žiadosti. Až po uplynutí lehoty sa navrhovateľ dobrovoľne vrátil z Rakúska na územie SR a následne opäť požiadal o azyl. K uvedenému odporca uviedol, že právo na azyl nie je právom vybrať si krajinu, v ktorej chce žiadateľ toto právo realizovať. Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že navrhovateľ svojim konaním jednak nevyužil možnosť požiadať o ochranu počas pobytu vo viacerých európskych štátoch, ale tiež vedome zmaril aj prevzatie jeho žiadosti krajinou, ktorá bola zodpovedná za jej posúdenie. Preto správny orgán dospel k záveru, že jeho žiadosť o azyl na území SR je výlučne účelová, s cieľom legalizácie pobytu na území tohto štátu. Tvrdenie navrhovateľ vo vyhlásení zo 4.1.2012 o tom, že na území SR mieni uzatvoriť manželstvo so slovenskou štátnou občiankou, je v príkrom rozpore s reálnym vzťahom medzi ním a spomínanou slovenskou občiankou. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že v súčasnej dobe táto bráni styku navrhovateľa s jeho údajným synom, a preto navrhovateľ podal na Okresný súd Zvolen žalobu o určenie otcovstva k maloletému dieťaťu. Na základe uvedenej skutočnosti možno konštatovať, že jeho vzťah s matkou jeho údajného dieťaťa v žiadnom prípade nespeje k uzatvoreniu manželstva tak, ako to uviedol vo svojej žiadosti o azyl na území SR. Napriek tomu správny orgán posudzoval tvrdenie navrhovateľa o tom, že na území SR chce zostať, pretože sa chce starať o svojho maloletého syna. Neudelením azylu v prípade navrhovateľa nedochádza k porušeniu alebo obmedzeniu jeho práva viesť rodinný život podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, pretože mu rozhodnutie nebráni tieto práva na území SR vykonávať. Výrok o neudelení azylu, obmedzený pre účely zákona o azyle, nezasahuje do jeho práva na výchovu dieťaťa. Otázku zlúčenia rodiny je možné riešiť podľa zákona o pobyte cudzincov na území SR a nie podľa zákona o azyle, pretože by to znamenalo rozšírenie pojmu utečenca. Ak by sa chcel menovaný dovolávať legalizácie pobytu za účelom výchovy dieťaťa, znamenalo by to popretie účelu zákona o azyle a obchádzanie na to určenej zákonnej úpravy pobytu cudzincov na území SR. Po komplexnej analýze výpovede navrhovateľ dospel správny orgán k záveru, že v konaní neboli hodnoverne preukázané žiadne akty takého charakteru, ktoré by korešpondovali s § 8 zákona o azyle, či Ženevskou konvenciou z roku 1951, a preto ho teda nemožno považovať za utečenca. Zároveň správny orgán objektívne a komplexne vyhodnotil všetky skutočnosti, tvrdené žiadateľom, a dospel k záveru, že nesplnil ani zákonom stanovené podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Napriek tomu, že alžírsky trestný zákon trest smrti doposiaľ nezrušil, patrí Alžírsko medzi krajiny, kde sa táto forma trestu minimálne 10 rokov nepraktizuje. Na základe uvedenej skutočnosti je veľmi nepravdepodobné, že by práve v prípade nedobrovoľného návratu menovaného do krajiny pôvodu alžírske štátne orgány pristúpili k aplikácií tejto formy trestu. Napriek tomu, že správny orgán považuje menovaného za nedôveryhodnú osobu, prípadné neľudské zaobchádzanie v prípade možného trestného stíhania v prípade návratu posudzoval v rámci dostupných informácií o dodržiavaní ľudských práv v Alžírsku. Podľa Správy Hraničného úradu Spojeného kráľovstva - Alžírsko zo 14.3.2011, správy o mučení alebo krutom, či neľudskom zaobchádzaní sú zriedkavé. Boli hlásené len tri prípady mučenia od roku 2007. Je pozoruhodné, že miestne média, ktoré majú vysokú mieru slobody v politických a sociálnych otázkach, nepriniesli žiadne takéto správy. Zákon neumožňuje použitie dôkazov, získaných mučením, či neľudským zaobchádzaním, na súde. Alžírsko urobilo významný pokrok v tejto otázke od roku 2006, kedy správa Amnesty International poukázala na obavy, týkajúce sa súdnych prípadov, vychádzajúcich výhradne z priznaní, získaných za pochybných okolností. Úrad pre zahraničie a Commonwealt vo vyhodnotení ľudských práv z augusta 2010 uviedol, že reformy v alžírskych väzniciach je potrebné vnímať v kontexte širších reforiem v súdnictve, čo má za následok zlepšenie právneho štátu a implementovanie medzinárodných noriem ľudských práv. Tieto zlepšenia hrali dôležitú úlohu pri presviedčaní súdov Veľkej Británie, že Alžírsko je prijateľným miestom pre navrátilcov. Neexistujú dôvody podozrievať alžírske úrady z porušovania ľudských práv v prípade akéhokoľvek navrátilca. Vychádzajúc z vyššie uvedených informácií dospel správny orgán k záveru, že ak by aj menovaný mal počas pobytu v Alžírsku nejaké problémy so štátnymi orgánmi a v prípade návratu do tejto krajiny by mu skutočne hrozilo trestne stíhanie, toto by prebiehalo výlučne v zmysle nového trestného zákona, ktorý mučenie alebo neľudské zaobchádzanie vylučuje. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného, alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, odporca skonštatoval, že ani táto forma vážneho bezprávia menovanému nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu. V roku 2011 došlo v arabských krajinách k vlnám nepokojov, demonštrácií aj násilných stretov medzi demonštrantami a ozbrojenými silami, ktoré viedli v niektorých krajinách aj k zosadeniu vlád. Tieto v určitej miere zasiahli aj Alžírsko, avšak nie v takej sile, ako tomu bolo v Egypte, Jemene, či Sýrii. Demonštrácie za lepšie životné podmienky v Alžírsku neprerástli v koordinované opozičné hnutie. Oveľa vážnejším problémom v krajine sú však pretrvávajúce útoky rôznych teroristických skupín. Podľa Svetovej správy 2011 - Alžírsko, vydanej Human Rights Watch 24.l.2011, militantné útoky v porovnaní s polovicou 90-tých rokov dramaticky klesli, i keď al-Káida v islamskom Magrebe pokračuje v smrteľných útokoch, namierených prevažne na vojenské a policajné ciele. Alžírska vláda vo februári 2011 vyhlásila koniec takmer dvadsaťročného výnimočného stavu, čo potvrdila aj štátna tlačová agentúra a čím sa zrušili obmedzenia slobody prejavu a zhromažďovania, uložené v súvislosti s bojom proti terorizmu. Vychádzajúc z uvedených informácií možno konštatovať, že aj keď bezpečnostná situácia v Alžírsku nie je úplne stabilizovaná, vo všeobecnosti ju nemožno hodnotiť v takom zmysle, že by tu prebiehal vnútroštátny konflikt takého charakteru, ktorý by pre menovaného predstavoval individuálnu hrozbu vážneho bezprávia. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel správny orgán k záveru, že navrhovateľ by v prípade nedobrovoľného návratu do Alžírska nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle, a preto ani nie je dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. V. Argumentácia ostatných rozhodnutí súdov vydaných v predmetnej veci Po podaní opravného prostriedku navrhovateľom vydal krajský súd rozsudok č. k. 10Saz/4/2012-24 zo dňa 25.9.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie odporcu v časti neudelenia azylu a zrušil rozhodnutie v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany a v tejto časti vec vrátil odporcovi na nové konanie. Po podaní odvolania odporcu rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vydal dňa 22.1.2013 uznesenie sp. zn. 1Sža/33/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR krajskému súdu vyčítal, že krajský súd sa nevyjadril ku všetkým námietkam navrhovateľa a naopak zaoberal sa skutočnosťami, ktoré neboli predmetom námietok. Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd pri preskúmavaní rozhodnutia odporcu otázku neudelenia azylu nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a naviac nedostatočne zistil skutkový stav, keď existenciu vážneho bezprávia konštatoval bez toho, aby vo veci vykonal dokazovanie a bez toho, aby jasne a zrozumiteľne popísal aké sú jeho zistenia. Hoci navrhovateľ nenamietal skutkové zistenia odporcu ohľadne bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu vo vzťahu k rozhodnutiu o neposkytnutí doplnkovej ochrany, súd sa touto otázkou zaoberal. Preto dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci nepostupoval v intenciách ust. § 249 ods. 2 OSP a nepreskúmal rozhodnutie odporcu v intenciách dôvodov uplatnených v opravnom prostriedku. VI. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 2. apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal s námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
2. a)má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
3. b)je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Z obsahu administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (informácie zo Správy o krajine pôvodu Alžírska, vydanej hraničnou agentúrou Spojeného kráľovstva z 3.11.2011, z Výročnej správy o politických právach a osobných slobodách v 2010, Alžírsko z mája 2011 a zo Správy o dodržiavaní ľudských práv 2010, vydanej MZV USA 8.4.2011). Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nedostatočne vysporiadal so zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu a nevykonal dokazovanie nevyhnuté na preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu a nevysvetlil zmenu rozhodnutia pokiaľ ide o výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany, odvolací súd nepovažoval uvedené námietky za dostatočne spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu a následne ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že ESĽP v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). V tejto súvislosti je tiež potrebné pripomenúť, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B) a toto právo podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Účastník teda nemôže dôvodne očakávať, aby súd prevzal jeho právne názory, prípadne s nimi polemizoval v odôvodnení svojho rozhodnutia a aj keď má právo namietať správnosť právneho posúdenia veci súdom, uvedené treba odlišovať od prípadov nedostatočného resp. neodôvodneného rozhodnutia. Aj keď v danom prípade odôvodneniu rozsudku súdu prvého stupňa možno vyčítať značnú argumentačnú strohosť na hranici preskúmateľnosti ako aj namietanú absenciu vysvetlenia zmeny vo svojom posúdení dôvodnosti postupu odporcu v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany, z jeho obsahu v kontexte s odôvodnením rozhodnutia odporcu možno identifikovať v primeranej miere vysvetlenie dôvodov relevantných pre potvrdenie rozhodnutia, ktoré spočívali v nepreukázaní nezákonného postupu odporcu. Navrhovateľ už v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal postup odporcu v rozpore s niektorými ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s poukazom na to, že navrhovateľ má na území Slovenskej republiky dve deti, čo odporca nezobral do úvahy a že sa nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Z preskúmavaného rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že sa vznesenými námietkami zaoberal a možnosť udelenia azylu navrhovateľovi za účelom zlúčenia rodiny správne vyhodnotil poukazom na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v podobných prípadoch, v súlade s ktorými skutočnosť, že deti navrhovateľa sú štátnymi občanmi SR nie je relevantným dôvodom na udelenie azylu z dôvodu zlúčenia rodiny podľa zákona o azyle a otázku prípadného zlúčenia rodiny je možné riešiť podľa zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd odôvodnil aj svoje zamietavé stanovisko k návrhu na vykonanie ďalšieho dokazovania výpoveďou rodinných príslušníkov navrhovateľa žijúcich v Alžírsku, poukazom na dostatočné preukázanie vnútropolitickej situácie v krajine pôvodu navrhovateľa odporcom na základe uvedených dostupných informácií, s čím sa stotožnil aj odvolací súd. Námietku navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú z dôvodu, že z obsahu pripojeného spisu ako aj zo samotného rozhodnutia (str. 7, 8) vyplýva postup odporcu, podľa ktorého navrhovateľovi bolo dňa 28.3.2012 prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu umožnené oboznámiť sa s celým spisovým materiálom, a teda aj k podkladom rozhodnutia, spôsobom jeho zistenia a tiež možnosti navrhnúť jeho doplnenie. Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že postup odporcu pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu bol v súlade so zákonom a jeho záver o tom, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle a Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov bol dôvodný. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. Navrhovateľ vo svojom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, ani v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu neuviedol žiadne konkrétne námietky týkajúce sa výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto nie je pochybením súdu prvého stupňa ak sa touto otázkou bližšie nezaoberal. V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm.
4. f)zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dostatočne dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odporca k niektorým predloženým podkladom neprihliadol. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že situáciu v krajine pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje, z ktorých informácie čerpal a je z neho zrejmé, akým spôsobom konfrontoval údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu, a na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského súdu neboli spôsobilé tieto závery spochybniť. S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.