1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov, postupujúc
308/2000 Z. z., rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť
ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že v rámci programu „Vy nám taky, šéfe!“ odvysielaného na programovej službe TV MARKÍZA dňa 30. decembra 2012 o cca 15:15 hod. odvysielal: - o cca 15:19 hod. zvukovo-obrazový prostriedok oddeľujúci reklamu od iných častí programovej služby a reklamný blok (ďalej aj ako „reklama“), ktorých priemerná hladina intenzity zvuku bola o 8,933779408 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý po vysielaní reklamy nasledoval, čím došlo k odvysielaniu reklamy spôsobom, že jej zvuková intenzita bola vyššia ako zvuková intenzita programu vysielaného v čase tesne nasledujúcom po jej odvysielaní, - o cca 15:41 hod. reklamu, ktorej priemerná hladina intenzity zvuku bola o 11,82523506 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý vysielaniu tohto reklamného bloku predchádzal a o 9,725776832 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý po vysielaní reklamy nasledoval, čím došlo k odvysielaniu reklamy spôsobom, že jej zvuková intenzita bola vyššia ako zvuková intenzita programu vysielaného v čase predchádzajúcom jej vysielaniu ako aj v čase tesne nasledujúcom po jej odvysielaní, - o cca 16:13 hod. reklamu, ktorej priemerná hladina intenzity zvuku bola o 12,55145526 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý vysielaniu tohto reklamného bloku predchádzal a o 9,334832071 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý po vysielaní reklamy nasledoval, čím došlo k odvysielaniu reklamy spôsobom, že jej zvuková intenzita bola vyššia ako zvuková intenzita programu vysielaného v čase predchádzajúcom jej vysielaniu ako aj v čase tesne nasledujúcom po jej odvysielaní, - o cca 16:46 hod. reklamu, ktorej priemerná hladina intenzity zvuku bola o 11,00904484 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý vysielaniu tohto reklamného bloku predchádzal a o 8,955671921 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý po vysielaní reklamy nasledoval, čím došlo k odvysielaniu reklamy spôsobom, že jej zvuková intenzita bola vyššia ako aj v čase tesne nasledujúcom po jej odvysielaní, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 5.000 Eur
1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. určenú
5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.. Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že
5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“ a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXX, KS XXXX. Svoje rozhodnutie odporkyňa odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami, popisom skutkového stavu uvedeným v oznámení o začatí správneho konania, záznamom zvukovej stopy vysielania programovej služby TV MARKÍZA zo dňa 30. decembra 2012 v čase od cca 15:15 hod. do cca 17:02 hod. vyhotovený zaznamenávacím zariadením Rady, z ktorého bolo vykonané zistenie rozdielu zvukovej intenzity posudzovaných reklamných blokov (ďalej len „Predmetný záznam“), vyjadrením účastníka konania a záznamom o vykonaní merania spolu s jeho prílohami. Pri určovaní sankcie a jej výšky prihliadla odporkyňa na skutočnosť, že u právnických osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť pre správny delikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z.. Odporkyňa rozhodla o uložení sankcie
ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou je
kogentného zákonného ustanovenia pokuta. Prihliadla na skutočnosť, že účastník sa porušenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. dopustil už v minulosti, poslednými rozhodnutiami vo veci porušenia § 34 ods. 3 zákona. č. 308/2000 Z. z. bola účastníkovi konania rozhodnutím č. PL/12/2010 uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona, rozhodnutím č. RL/40/2010 uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona, rozhodnutím č. RL/39/2010 uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona, rozhodnutím č. RL/38/2010 uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona, rozhodnutím č. RL/37/2010 uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona a rozhodnutím č. RP/48/2010 uložená sankcia - pokuta vo výške 3.320 Eur. Rada pri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu, mieru zavinenia (išlo o opakované porušenie ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., rozsah a dosah vysielania, trvanie správneho deliktu, spôsob porušenia povinnosti a následky porušenia povinnosti. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na Najvyššom súde Slovenskej republiky v zákonnej lehote opravný prostriedok [§250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré malo vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia. Navrhovateľka ďalej namietala nedodržanie zásady súčinnosti správneho orgánu s účastníkmi konania, zásady materiálnej pravdy a zásady materiálnej rovnosti osôb pred zákonom. Odporkyňa sa odvoláva na svoje rozhodnutie č. RZK/73/2008; navrhovateľka však nebola účastníkom tohto konania, obsah rozhodnutia nepozná a nenachádza sa ani na internetovej stránke odporkyne. Navrhovateľke nie je známy žiaden dokument, ktorým by vysielatelia v roku 2008 mali odsúhlasiť metódy merania zvukovej intenzity. Navrhovateľka sa domnieva, že odporca ako orgán verejnej moci voči nej koná neodôvodnene represívne, nerešpektuje požiadavky a návrhy navrhovateľky a kladie na ňu neprimerané požiadavky. Na nariadenom pojednávaní navrhovateľka uviedla, že sa nestotožňuje s metodikou merania intenzity zvuku odporkyňou založenú na 5 - minútovom časovom úseku pred a po vysielaní reklamy, nakoľko táto metodika nezodpovedá požiadavke § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorá vychádza z časového úseku vymedzeného tesne pred a po odvysielaní reklamy. Tieto závery
navrhovateľky potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Sž/19/2012, tak ako je to uvedené v opravnom prostriedku. S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti a postup odporkyne ako správneho organu ako aj na v nadväznosti na poukázané rozhodnutie najvyššie súdu,, navrhla, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/066/2013 zo dňa
tretej hlavy piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).
2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo vykonať dokazovanie
tretej časti druhej hlavy. Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám. Predmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľke uložená sankcia
1 písm. d/ a § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti
3 zákona č. 308/2000 Z. z..
3 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielaná reklama a telenákup nesmú byť vysielané takým spôsobom, že zvuková intenzita ich vysielania je vyššia ako zvuková intenzita zložiek programovej služby vysielaných v čase predchádzajúcom vysielaniu reklamy alebo telenákupu, ako aj v čase tesne nasledujúcom po ich odvysielaní. Takýto spôsob vysielania sa použije aj pri vysielaní zvukovoobrazových prostriedkov oddeľujúcich reklamu alebo telenákup od iných častí programovej služby
odseku 1.
ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
odseku 1 písm. d/ Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba
3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods.1 písm. e/]. Pokutu Rada určí
závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.
5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 Eur do 165.969 Eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 Eur do 49.790 Eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu. V zmysle ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielaná reklama a telenákup nesmú byť vysielané takým spôsobom, že zvuková intenzita ich vysielania je vyššia ako zvuková intenzita zložiek programovej služby vysielaných v čase predchádzajúcom vysielaniu reklamy alebo telenákupu, ako aj v čase tesne nasledujúcom po ich odvysielaní. Takýto spôsob vysielania sa použije aj pri vysielaní zvukovo-obrazových prostriedkov oddeľujúcich reklamu alebo telenákup od iných častí programovej služby
odseku
ktorých „pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom“. Taktiež
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 05. októbra 2011 „k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým
zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje - ako v tomto prípade - určité napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom“. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z administratívneho spisu preukázané, že navrhovateľovi bolo známe rozhodnutie odporcu č. RZK/73/2008, ktorým odporca určil, že k porušeniu § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. dochádza až v prípade, ak je rozdiel hladín intenzít vysielania 5 minút predchádzajúceho reklame alebo po nej nasledujúceho a reklamy väčší ako 6 dB, pretože právna zástupkyňa navrhovateľky preukázateľne uvedené rozhodnutie prevzala 11. mája 2010 v správnom konaní č. 119-PLO/O-1808/2010, čo preukazuje v administratívnom spise založená doručenka. Odporkyňa v uvedenom rozhodnutí uviedla, že prah rozlíšiteľnosti úrovne hlasitosti sa mení v závislosti od spektrálneho zloženia signálu, ale aj od hlasitosti jeho jednotlivých zložiek; posudzujú sa čisté osamelé tóny bez maskovania. Pre posúdenie reálneho zvukového signálu treba zobrať do úvahy, že ide o zmes veľkého počtu tónov s rôznou intenzitou aj s rôznou dobou trvania. Vnímanie rozdielov v intenzite je subjektívnou záležitosťou, na ktorú majú vplyv napríklad technické parametre vysielaného programu, spôsob šírenia prenosu a kvalita signálu, kvalita koncového zariadenia diváka, sluch diváka a podobne. Z uvedených dôvodov bolo potrebné stanoviť prah rozlíšiteľnosti úrovne hlasitosti na takej úrovni, ktorá na jednej strane bude prihliadať na tieto aspekty a nebude v rozpore s § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.. Odporkyňa po zvážení všetkých uvedených aspektov určila, že zvuková intenzita vysielanej reklamy a telenákupu bude vyššia ako zvuková intenzita zložiek programovej služby v tom prípade, ak rozdiel jednotlivých úrovní zvukovej intenzity bude väčší ako 6 dB.
ustanovenia § 3 ods. 5 druhá veta správneho poriadku v spojení s § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Preto ak odporkyňa v skutkovo zhodnej veci určila, že skutkovú podstatu správneho deliktu
3 zákona č. 308/2000 Z. z. bude zakladať až rozdiel jednotlivých úrovní zvukovej intenzity reklamy a programovej zložky vyšší ako 6 dB a toto kritérium dodržiava, nie je dôvod meniť ho ani v tejto právnej veci. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ustanovenie § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. odporkyne poskytuje možnosť voľnej úvahy v určení výšky zvukovej intenzity, ktorá predstavuje konanie smerujúce k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu, nakoľko zákonodarca v ustanovení § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. uviedol, len slovo „vyššia“ bez numerického vyjadrenia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí vydaných na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že správne uváženie odporkyne v určení výšky zvukovej intenzity vysielanej reklamy a programovej služby nevybočilo z hraníc stanovených zákonom, je primerané a zodpovedá účelu ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vyjadrenému zákonodarcom. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil porušenie zásady aktívnej súčinnosti s účastníkmi konania ani zásady materiálnej pravdy. Navrhovateľka bola poučená o možnosti nahliadať do administratívneho spisu, vyjadrila sa k začatiu správneho konania ako aj k jeho podkladom, mala vedomosť o rozhodnutí odporkyne č. RZK/73/2008. Navrhovateľka nebola znevýhodnená oproti iným vysielateľom, pretože odporkyňa aj u iných vysielateľov dodržiava kritérium prekročenia zvukovej intenzity vysielanej reklamy alebo telenákupu v porovnaní so zvukovou intenzitou programu o 6 dB. Odporkyňa preto správne rozhodla, že navrhovateľ porušil ustanovenie § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., zohľadnila objektívnu zodpovednosť právnickej osoby za správny delikt (teda bez ohľadu na zavinenie); mieru prekročenia zvukovej intenzity reklamy v porovnaní so zvukovou intenzitou programovej služby vysielanej bezprostredne pred reklamou čo aj zohľadnila pri ukladaní sankcie v dolnej hranici zákonnej sadzby pokuty (navrhovateľke bola uložená pokuta vo výške 5.000 Eur v rámci zákonného rozsahu uloženia pokuty od 3.319 Eur do 165.969 Eur). Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s poslaním odporkyne definovaným v § 4 zákona č. 308/2000 Z. z., bolo bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že toto ako vecne správne
2 OSP potvrdil. O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd
4 veta druhá a § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k tomuto zákonu. O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol
ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP, tak že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal keďže v konaní nemala úspech a odporkyni zo zákona náhrada trov konania neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.