2 O.s.p. potvrdil rozhodnutie odporcu sp. zn. MAGS SNM 34270/13-286215/775/Dov zo dňa 04. júna 2013, ktorým ako orgán príslušný
5 zákona č. 260/2011 o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom (ďalej len „zákon č. 260/2011 Z.z.“) a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení neskorších predpisov rozhodol, že navrhovateľke sa nepriznáva nárok na bytovú náhradu - náhradný nájomný byt za dvojizbový nájomný byt č. 10 s podlahovou plochou 74,46 m2, nachádzajúci sa v dome na F., stavba súp. č. 102138, na pozemku registra „C“ parc. č. 8448/1, k.ú. Y., pre nesplnenie podmienok uvedených v § 5 a § 7 zákona. Navrhovateľka nesplnila jednu zo základných zákonných podmienok pre samotné podanie žiadosti o bytovú náhradu - doručenie výpovede z nájmu bytu zo strany prenajímateľa a sama výpoveď z nájmu nepodala. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je správne a navrhovateľke nárok na bytovú náhradu
1, § 7 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z.z., ktorý predpokladá skončenie nájmu výpoveďou, nevznikol. Z obsahu spisu zistil, že vlastníci bytového domu ako prenajímatelia vypovedali dňa 08.03.2012
tohto zákona nájom k bytu (užívaného navrhovateľkou a synom F.) len Dr. J. X. a nie aj navrhovateľke. Z uvedeného je treba vyvodiť, že navrhovateľku buď za nájomcu, resp. spoločného nájomcu bytu nepovažovali. Keďže však navrhovateľke nájom bytu nebol vypovedaný, v zmysle zákona jej neskončil nájom k bytu výpoveďou prenajímateľa a ani nájomcu (sama výpoveď z nájmu bytu nedala), preto jej z dôvodu neskončenia nájomného vzťahu ani nemohol vzniknúť nárok na bytovú náhradu. Nájomný vzťah naďalej trvá alebo vôbec nevznikol a v byte žije len ako spolužijúca osoba nájomcu Dr. J. X., ktorý ku dňu 01.01.1992 nebol osobným užívateľom dotknutého bytu, preto sa na byt, užívaný ním bez právneho dôvodu, nemôže ani vzťahovať zákon č. 260/2011 Z.z. Užívanie bytu v súlade so zákonom si vyžadovalo dve právne skutočnosti, a to právoplatné rozhodnutie o pridelení bytu a jednak existenciu dohody o užívaní a prevzatí bytu. Dr. J. X. bol síce byt rozhodnutím národného výboru pridelený, avšak na základe protestu prokurátora bolo toto rozhodnutie zrušené (rozhodnutie NV Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 05.11.1990 v spojení s rozhodnutím MV SR zo dňa 29.12.1990, sp. zn. MH-883/1990-BH). Ku dňu 01.01.1992 Dr. J. X. preto právo osobného užívania bytu nevzniklo a následne nebolo transformované na nájom. Pokiaľ neskôr s vlastníkmi domu prípadne uzavrel nájomnú zmluvu, stal sa oprávneným na užívanie bytu na základe nájomnej zmluvy. Zákon č. 260/2011 Z.z. sa ale vzťahuje len na tie byty, ku ktorým ku dňu 01.01.1992 existovalo právo osobného užívania bytu a nie na byty, ktoré reštituenti po vydaní nehnuteľnosti prenajali nájomcom a to ani v prípade, ak nájom bol uzavretý s osobou, ktorá byt užívala už pred vydaním bytového domu (nehnuteľnosti) oprávneným osobám. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá navrhla rozsudok krajského súdu zmeniť a návrhu vyhovieť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch uviedla, že krajský súd vychádzal z ust. § 2 zákona č. 260/2011 Z.z. v spojení s § 871 Občianskeho zákonníka,
ktorého vylúčil osobu Dr. J. X., ktorá v rozhodnom čase, t.j. ku dňu 01.01.1992 v byte síce bývala, ale nebola osobným užívateľom tohto bytu z dôvodu zrušenia rozhodnutia o jeho pridelení. Poukázala na to, že bytový dom, v ktorom sa inkriminovaný byt nachádza, bol vydaný reštituentom na základe dohody o vydaní veci RVI 80/91-872/91, t.j. predo dňom 01.01.1992 a Dr. J. X. bol nerušene užívaný. Účinnosťou novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. sa zmenil tento právny vzťah užívania bytu - v súlade s ust. § 685 OZ na nájom bytu, nakoľko medzi prenajímateľom - reštituentmi a nájomcom - Dr. J. X. došlo konkludentne k dohode o predmete nájmu, výške odplaty za užívanie bytu ako i za plnenia s užívaním bytu spojené, a písomné vyhotovenie zmluvy ani spísanie zápisnice o tejto skutočnosti nepovažovali za potrebné. Dr. J. X. bol ku dňu účinnosti zákona nájomcom predmetného bytu a tak sa na neho ustanovenia § 2 zák. č. 260/2011 Z.z. vzťahujú. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Namietal, že ustanovenie § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré sa navrhovateľka vo svojom odvolaní odvoláva, sa v danom prípade nemohlo naplniť. Uvedeným ustanovením došlo k pretransformovaniu práva osobného užívania bytu na nájomný vzťah bez ohľadu na to, či táto skutočnosť bola deklarovaná uzatvorením písomnej nájomnej zmluvy. V prípade Dr. J. X., od ktorého odvolateľka odvíja svoje užívacie právo k nájomnému bytu, nemohlo v zmysle spomínaného ustanovenia dôjsť k vzniku nájomného vzťahu, nakoľko Dr. J. X. nikdy nevzniklo právo osobného užívania bytu v bytovom dome na F.. Dr. J. X. teda nikdy nedisponoval právom osobného užívania bytu, ktoré by bolo ku dňu 01.01.1992 pretransformované na nájomný vzťah. Skutočnosť, že bytový dom bol na základe reštitúcie vydaný pred 01.01.1992 nemá z hľadiska uvedených skutočností právnu relevanciu, rovnako ako ju nemá fakt, že oprávnené osoby nepristúpili k vyprataniu bytu a akceptovali Dr. J. X. ako užívateľa bytu. K naplneniu ustanovenia § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka v danom prípade nedošlo, teda nedošlo ani k naplneniu zákonných podmienok podmieňujúcich aplikáciu zákona č. 260/2011 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, s obsahom písomných podaní účastníkov konania a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný. Z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu odporcu najvyšší súd zistil skutkový stav tak, ako je popísaný v rozsudku krajského súdu a ktorý medzi účastníkmi sporný nebol.
1 citovaného zákona, žiadateľ podá po doručení výpovede nájmu bytu od prenajímateľa
septembra 2012 žiadosť obci, v ktorej katastrálnom území sa nachádza byt, ktorý sa má vypratať; inak jeho nárok na poskytnutie bytovej náhrady zanikne. Ak žiadateľ spĺňa podmienky na poskytnutie bytovej náhrady, obec rozhodne o priznaní nároku na bytovú náhradu, inak rozhodnutím nárok neprizná (§ 9 ods. 5 veta prvá zákona č. 260/2011 Z.z.). Jedným z predpokladov priznania nároku na bytovú náhradu v zmysle zákona č. 260/2011 Z.z. je existencia výpovede z nájmu bytu, daná a doručená nájomcovi a obci v zmysle § 3 zákona. Existenciu takejto výpovede z nájmu bytu však odporca nemôže ovplyvniť a ani automaticky neznamená vznik nároku na priznanie nároku na bytovú náhradu. O tomto nároku rozhoduje obec v konaní
ust. § 7 ods. 5 zákona, v ktorom preskúma žiadosť z pohľadu naplnenia všetkých formálnych a skutkových predpokladov a po vykonanom dokazovaní vo veci vydá meritórne rozhodnutie. Každému štátnemu orgánu, ktorému príslušná právna norma zveruje rozhodovanie v rozsahu daného právneho predpisu, prislúcha vykladať si obsah takejto právnej normy v jej intenciách (vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odporcu je táto zásada vyjadrená v ust. § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní) a túto na prejednávanú vec aplikovať.
1 písm. a/ zákona č. 260/2011 Z.z., tento zákon sa vzťahuje na byty v domoch vydaných oprávnenej osobe
osobitných predpisov alebo v domoch, kde časť domu bola vydaná oprávnenej osobe, ak ich ku dňu účinnosti tohto zákona vlastní výlučne alebo v spoluvlastníctve oprávnená osoba, jej dedičia alebo iná osoba, ktorá tieto byty od nich alebo od ich právnych nástupcov nadobudla, a v ktorých nájom vznikol
1 a 4 Občianskeho zákonníka a ku dňu účinnosti tohto zákona trvá. Zo znenia vyššie cit. ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ zákona vyplýva, že zákonodarca v ňom rieši otázku, ktorých bytov v domoch sa zákon (v tomto konkrétnom ustanovení) týka, a na ktoré byty sa vzťahuje. Legálna definícia osôb, na ktoré sa zákon č. 260/2011 Z.z. vzťahuje je uvedená v § 2 ods. 3,
ktorého, tento zákon sa vzťahuje na a) nájomcu, ktorým je osoba v nájomnom vzťahu s prenajímateľom bytu
odseku 1 a spoločný nájomca, b) spoločne posudzované osoby žijúce v domácnosti s nájomcom v byte
odseku 1, ktorými sú
1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že odporca si v konaní zadovážil dostatok dôkazov a skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, dostatočne zistil skutočný stav veci a v konaní sa nedopustil ani takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie je možné považovať za súladné so zákonom. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienené zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Námietky navrhovateľky uvedené v opravnom prostriedku nepovažoval najvyšší súd za relevantné na vyhovenie jej odvolaciemu návrhu a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne a v súlade so zákonom
2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov konania súd rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 250l ods.2 O.s.p. Navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania, pretože v konaní nebola úspešná. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.