Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sža/9/2015 Identifikačné číslo spisu: 1014201227 Dátum vydania rozhodnutia: 02.04.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:

§ 13ods.

2. Pôvodcom prenasledovania je štát a nie je vylúčené ani prenasledovanie zo strany neštátnych aktérov. Pokiaľ ide o dôvody prenasledovania navrhovateľ zdôraznil svoje postavenie dezertéra s imputovaným politickým presvedčením v zmysle Príručky UNHCR: Posudzovanie medzinárodnej ochrany s ohľadom na ľudí utekajúcich Sýrskej arabskej republiky sú osoby s podobným profilom ako má navrhovateľ spôsobilé na poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme azylu za imputované politické presvedčenie. V súvislosti s príslušnosťou k národnostnej menšine - navrhovateľovi ako príslušníkovi kurdskej národnostnej menšiny odporúča Príručka UNHCR udeliť azyl, preto nepovažujú za dostačujúce konštatovanie súdu, že navrhovateľ neposkytol žiadne informácie o problémoch, ktoré by mal v krajine pôvodu z dôvodu príslušnosti k národnostnej menšine, zhoršujúcu sa situáciu Kurdov a aktuálne informácie dokladal do svojich vyjadrení, ktorým sa súd vôbec nezaoberal a len skonštatoval, že je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, odkázal znova na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/13/2014 z 10.6.2014, ktoré priamo konštatuje, že by mal odvolací súd v azylovom konaní upustiť od formalizovaného prístupu, čo by mohlo znamenať ohrozenie života. Navrhovateľ tiež poukázal na postavenie utečenca na mieste - keďže sa stal aj utečencom na mieste, nakoľko sa situácia po jeho odchode zhoršila, mal odporca a zároveň aj odvolací súd zohľadniť aj tento aspekt, odporca má povinnosť v zmysle § 19a zákona o azyle posúdiť každú žiadosť jednotlivo a posúdiť všetky aspekty. Navrhovateľ ďalej nesúhlasil s konštatovaním, že v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv. Táto je preukázaná jednak všeobecnými informáciami o krajine pôvodu navrhovateľa, a to jednak tými, ktoré sú v spise odporcu, ako aj inými dostupnými informáciami pojednávajúcimi o situácii tých osôb, ktoré dezertovali z vojenskej služby, či z usmernenia UNHCR v prípadoch posudzovania žiadostí žiadateľov zo Sýrie. Je teda zrejmé, že žiadateľ napĺňa pojmové znaky pre udelenie azylu a nie len doplnkovej ochrany. Dostupné správy preukazujú, že je pravdou, že navrhovateľ je ako dezertér považovaný za oponenta Sýrskej vlády, čím je mu prisudzované politické presvedčenie, je pravdou, že osoby sú z tohto dôvodu prenasledované, je pravdou, že aj armáda je aktérom, ktorý porušuje ľudské práva a jej činy možno označiť za trestné činy proti ľudskosti, príslušníci kurdskej národnostnej menšiny sú rovnako prenasledovaní, je pravdou, že UNHCR považuje osoby rovnakého profilu, ako je navrhovateľ, za osoby spĺňajúce podmienku prenasledovania a odporúča takýmto osobám udeliť azyl. Navrhol preto rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa V úvode svojho vyjadrenia odporca popísal prebiehajúce konanie i svoje rozhodnutie. K podanému odvolaniu uviedol, že navrhovateľova právna zástupkyňa nepredložila žiadne relevantné dôkazy vzťahujúce sa na žiadosť, pričom neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by mali mať vplyv a boli by opodstatnené na zrušenie rozsudku krajského súdu, a tým aj napadnutého rozhodnutia migračného úradu v časti výroku o neudelení azylu. Navrhovateľ nikdy nemal problémy so štátnou mocou ani inými subjektmi a taktiež nebol nikdy zo žiadneho dôvodu perzekvovaný. Podľa odporcu v prípade navrhovateľa neboli splnené podmienky na udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle, čo svojim rozsudkom potvrdil krajský súd. V krajine pôvodu nebolo proti menovanému vedené trestné konanie, ani nebol väznený, nikým nebol napadnutý a ani mu nikto neublížil. Taktiež nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Opravný prostriedok považuje za neodôvodnený a účelový. Navrhovateľova žiadosť o udeleniu azylu bola posúdená zákonným spôsobom a všetky okolnosti, ktoré uviedol boli posúdené individuálne, ako aj vo všetkých relevantných súvislostiach. Napadnuté rozhodnutie preto považuje odporca za vydané v súlade so zákonom, s čím sa stotožnil aj krajský súd a preto navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a poskytol doplnkovú ochranu uviedol, že navrhovateľ bol 13.3.2014 na základe Dublinského dohovoru vrátený zo Spolkovej republiky Nemecko. Poukázal na to, že prvý krát požiadal navrhovateľ o azyl 15.10.2011. Po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábora Humenné. Menovaný sa však v zákonnej lehote 3 dní od podania vyhlásenia nedostavil do ZT, pričom neboli známe žiadne dôvody, ktoré by mu v tom bránili. Preto bolo jeho konanie vedené pod ČAS: MU-461/PO-Ž-2011 dňa 26.10.2011 zastavené podľa § 19 ods. 1 písm.

1. f)zákona o azyle. Dňa 23.11.2011 bol na základe Dublinského dohovoru vrátený zo Spolkovej republiky Nemecko na územie SR. S menovaným bol uskutočnený vstupný pohovor za účelom objasnenia jeho žiadosti o udelenie azylu a 14.2.2012 bolo v konaní rozhodnuté, keď mu rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-556-19IPO-Ž-20011 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle nebol udelený azyl, pričom súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu nebola poskytnutá doplnková ochrana. Dňa 20.3.2012 menovaný podal proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom č. 9Saz/19/2012-27 z 2.5.2012 potvrdil rozhodnutie migračného úradu v časti o neudelení azylu, a zrušil rozhodnutie vo výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Proti výrokovej časti rozhodnutia Krajského súdu Bratislava o potvrdení rozhodnutia migračného úradu o neudelení azylu podal žalobu na Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom č. 10Sža/17/2012 zo 7.8.2012 rozhodnutie Krajského súdu Bratislava potvrdil. Dňa 24.9.2012 menovaný svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia personálu, opustil PT Rohovce a zdržiaval sa viac ako 7 dní bez priepustky mimo azylového zariadenia. Jeho pobyt nebol migračnému úradu známy. Na základe týchto skutočností bolo jeho konanie vedené pod ČAS: MU-556IPO-Ž-2011 dňa 5.10.2012 podľa § 19 ods. 1 písm.
2. f)zákona o azyle zastavené. Dňa 15.5.2013 bol menovaný na základe Dublinského dohovoru vrátený na územie SR z Dánska. Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa opakovane považoval za žiadateľa o azyl, nakoľko išlo o cudzinca, ktorý bol na územie SR vrátený z členského štátu Európskej únie z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR. Menovaný sa však v zákonnej lehote 3 dní od podania vyhlásenia nedostavil do ZT, pričom neboli známe žiadne dôvody, ktoré by mu v tom bránili. Preto bolo jeho konanie vedené pod ČAS: MU-231IPO-Ž-2013 dňa 27.5.2013 zastavené podľa § 19 ods. 1 písm.
3. f)zákona o azyle. Dňa 3.7.2013 bol menovaný na základe Dublinského dohovoru opakovane vrátený na územie SR z Dánska.. Dňa 24.7.2013 sa svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia personálu nedostavil pri presune zo ZT Humenné do PT Rohovce a zdržiaval sa viac ako 7 dní bez priepustky mimo azylového zariadenia. Jeho pobyt nebol migračnému úradu známy. Na základe týchto skutočností bolo jeho konanie vedené pod ČAS: MU-327IPO-Ž-2013 dňa 1.8.2013 podľa § 19 ods. 1 písm.
4. f)zákona o azyle zastavené. Počas vstupného pohovoru navrhovateľ uviedol, že sa plne pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v predchádzajúcich konaniach. O udelenie azylu žiada preto, lebo udalosti v Sýrii ho viedli k tomu, aby dezertoval z armády. Zotrvanie v armáde by znamenalo, že súhlasí so zabíjaním civilistov armádou Sýrie. Jednotka menovaného sa síce nikdy nezúčastnila vojenských akcií, ale v ostatných mestách bolo konanie armády neprípustné a armáda zabíjala civilné obyvateľstvo. Na povinnú vojenskú službu, ktorá trvá v Sýrii jeden a pol roka, nastúpil 1.5.2010. Naposledy slúžil u pechotného oddielu č. 100 v oblasti Judayet Artouz v Damašku. V mesiaci júl 2011 od oddielu dezertoval a utiekol do rodnej obce, kde žil asi mesiac. Rodičia sa však báli o jeho život a bezpečnosť, a preto sa rozhodol odísť do zahraničia. Podľa vyjadrenia žiadateľa je situácia v Sýrii neúnosná. Vojaci povinnej vojenskej služby nie sú do zálohy prepúšťaní v pôvodných termínoch, ale zostávajú slúžiť aj nad stanovenú dobu povinnej vojenskej služby. Do zálohy sú prepúšťaní bez akéhokoľvek systému, podľa rozhodnutia armády v rôznych termínoch. Za dezerciu v dobe mieru je podľa žiadateľa v Sýrii trest 9 mesiacov vo vojenskej väznici v púšti, ale v súčasnosti sú dezertéri trestaní zastrelením. Osobne nebol síce svedkom podobných činov, ale z počutia vie, že tí čo dezertovali zmizli a nikto o nich nič nevie. V priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žiadateľom opätovne objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Na základe výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Zároveň neboli preukázané opodstatnené obavy z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, ktoré vyplývajú zo zákona o azyle a z Ústavy SR. Menovaný v krajine pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu v nej v súčasnosti hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády či iných zložiek štátu. Vo vzťahu k nemu nedošlo absolútne k žiadnemu konaniu zo strany štátnych orgánov, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovanie v zmysle § 2 písm.
5. d)zákona o azyle. Hlavným dôvodom žiadosti o azyl v prípade menovaného je dezercia z armády a problémy, s ktorými by sa z toho dôvodu mohol stretnúť. V zmysle definície pojmu prenasledovanie, by menovaný v Sýrii mohol mať opodstatnené obavy z trestného stíhania alebo trestu za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal

§ 13ods.

2 zákona o azyle. Ide o trestné činy proti mieru, vojnové trestné činy, trestné činy proti ľudskosti, závažné nepolitické trestné činy alebo činy, ktoré sú v rozpore zo zásadami OSN. Jednotka, v ktorej bol menovaný zaradený, nikdy počas jeho pobytu v Sýrii nezasiahla do žiadnych vojenských akcií. Je preto iba jeho domnienkou, že by bol nasadený do bojových akcií proti civilistom. Z toho dôvodu nemožno vyhodnotiť jeho situáciu tak, že by išlo o reálnu hrozbu jeho nasadenia do akcií proti civilistom. Svedčí o tom aj fakt, že vojaci, ktorí boli pripravení zasiahnuť, boli vyzbrojení samopalmi a dostali železné identifikačné karty, spravidla používané iba v čase vojny. Menovaný podobnú kartu nedostal, sám uviedol, že nemá žiadne doklady o tom, že slúžil v armáde, a preto je preukázané, že jeho jednotka nebola v čase jeho vojenskej služby v Sýrii v priamej bojovej pohotovosti. Dezercia menovaného teda prišla v čase, kedy ešte vôbec nemohol vedieť, či by sa akcií proti civilistom zúčastnil. Z toho dôvodu sa jeho dezercia, aj napriek jeho tvrdeniam, nedá chápať ako odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu. Nikdy nedostal rozkaz zúčastniť sa akcií, kde by sa takéto činy páchali a zároveň ani nedezertoval v situácii, kedy by mu zaradenie do podobných akcií reálne hrozilo. Nemôže byť teda vyhodnotené, že by dezertoval práve kvôli odmietnutiu zúčastniť sa na trestných činoch, ktoré sú uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle. Navyše nie je splnená ani druhá podmienka, aby bolo odmietnutie vojenskej služby azylovo relevantné. Musí ísť o odmietnutie vojenskej služby v čase konfliktu. Situáciu v Sýrii podľa medzinárodného práva nebolo v čase jeho odchodu v auguste 2011 možné považovať za vnútroštátny vojenský konflikt. Muselo by totiž ísť o konflikt medzi sýrskymi ozbrojenými silami a inými organizovanými ozbrojenými skupinami majúcimi velenie a kontrolujúcimi časť územia, čo umožňuje viesť trvalé a koordinované vojenské operácie. Zo všetkých informácií o Sýrii je však zrejmé, že v auguste 2011 išlo v Sýrii ešte zo strany demonštrujúcich o nenásilné demonštrácie, ktoré sa nedajú chápať ako ozbrojený odpor. Neexistovalo vtedy ešte ozbrojené hnutie proti prezidentovi Asadovi, ako je tomu teraz. Okrem toho pod pojem prenasledovanie spadá aj neprimerané alebo diskriminačné stíhanie alebo trest. K uvedenému však treba dodať, že sýrsky prezident Asad vydal viacero amnestií prepúšťajúcich väzňov, pod ktorú spadali aj vojenskí dezertéri. Tieto sa rovnako vzťahovali na trestné činy vojenskej dezercie. Navyše boj proti dezertérom v Sýrii je zameraný výlučne proti dezertérom, ktorí so zbraňami v rukách po dezercii vystúpili proti sýrskej armáde, čo menovaný neurobil. Okrem trestného činu dezercie sa nedopustil žiadneho iného trestného činu a preto by mohol uvedené amnestie v Sýrii využiť. Rovnako všetky represie štátu sú namierené výlučne voči bojovníkom, ktorí bojujú proti sýrskej armáde a civilnému obyvateľstvu. Aj z toho je zrejmé, že nemá záujem stíhať osoby, ktoré sa nedopúšťajú násilností, ale zameriava sa na osoby kladúce aktívny odpor, páchajúce násilie a útočiace na vojenské jednotky. V súvislosti s opodstatnenosťou obáv z prenasledovania, tak u menovaného v súvislosti so situáciou v Sýrii, môže existovať subjektívny prvok. Skutočne môže mať reálny strach zo svojho uväznenia kvôli dezercii a rovnako mohol mať strach z nasadenia proti civilistom. Z tohto pohľadu sa žiadateľova výpoveď javí ako vierohodná. Definícia však vyžaduje okrem subjektívneho prvku aj reálne preukázanie objektívnych prvkov. Iba v prípade existencie subjektívneho a objektívneho prvku môžu byť obavy žiadateľa vyhodnotené ako reálna hrozba prenasledovania. Pri objektívnom prvku je potrebné vyhodnotiť výpoveď menovaného a posúdiť situáciu v krajine pôvodu. Všeobecne by mal byť strach žiadateľa považovaný za opodstatnený, ak je schopný primeraným spôsobom dokázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu by sa stal z dôvodov relevantných na udelenie azylu neznesiteľný, alebo by sa stal neznesiteľný v prípade návratu. Vzhľadom na posúdenie dôvodov menovaného v súvislosti so situáciou v Sýrii však bolo preukázané, že jeho pobyt v Sýrii sa nikdy nedostal do takého štádia, že by bol neznesiteľný, a že by mu reálne hrozili situácie, ktorých sa obáva. Neexistuje teda kauzálny nexus medzi priamou hrozbou zapojenia sa do akcií voči civilistom a dezerciou menovaného. Rovnako existencia amnestií prezidenta Asada a prepustenie zadržaných, ktorí sa nezapojili priamo do násilností, jasne svedčia o tom, že Asadov režim nemá záujem o zadržiavanie ľudí, ktorí nepáchajú násilnosti. Práve do tejto skupiny ľudí patrí aj menovaný. Z toho dôvodu v jeho prípade chýba objektívna stránka obáv z prenasledovania, preto je obava pred prenasledovaním, aj keď môže byť subjektívne menovaným pociťovaná, neopodstatnená. Odporca poukázal na to, že v zmysle kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu utečenca vypracovanými UNHCR v roku 1992 dezercia z armády a strach z trestu nie je dôvodom na udelenie štatútu utečenca. Zároveň ako zbeh nemôže byť vylúčený z ochrany. Za utečenca môže byť považovaný ak preukáže, že by bol neúmerne kruto potrestaný z rasových, náboženských, národnostných, sociálnych a politických dôvodov, alebo z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine. Tento trest musí však rozsahom presahovať trest za dezerciu. Menovaný však podľa svojej výpovede strach z dôvodov rasy, náboženstva, národnosti, politických názorov alebo príslušnosti k sociálnej skupine nemal, preto môžeme tento dôvod úplne vylúčiť a rovnako v uvedenom prípade môžeme vylúčiť potrebu udelenia azylu, nakoľko naň neexistujú žiadne relevantné dôvody. Rovnako možno štatút utečenca udeliť ak by nasadenie do akcií bolo proti jeho presvedčeniu. Môže ísť o presvedčenie politické, náboženské alebo sociálne. Menovaný dezertoval práve kvôli presvedčeniu sociálnemu, lebo sa obával, že bude nasadený proti civilnému obyvateľstvu, ale ako bolo vyššie spomenuté, išlo iba o jeho subjektívne obavy a objektívna stránka obáv z prenasledovania bola vyvrátená. Navyše je zrejmé, že akcie sýrskej armády v súčasnosti nie sú prioritne namierené voči civilnému obyvateľstvu, ale výlučne proti vzbúrencom, medzi ktorými už v súčasnosti prevažujú radikálni islamisti a bojovníci naverbovaní z rôznych štátoch. Dôvody žiadateľov spojené s dezerciou musia byť posudzované objektívne a citlivo. Za dezerciou sa môžu skrývať opodstatnené obavy z prenasledovania, ktoré sú azylovo relevantné. V prípade menovaného však ani po hĺbkovom a individuálnom preskúmaní jeho dôvodov, nebolo preukázané, že by mal v krajine pôvodu dôvodnú a opodstatnenú obavu z prenasledovania. Na základe výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že menovaný nesplnil zákonom ustanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. Na základe uvedených skutočností migračný úrad, ako správny orgán, je toho názoru, že situácia menovaného nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi, adekvátna. Z podstaty azylového práva plynie, že azyl je špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom vymedzené podmienky. Musí byť preukázané, že pôvod obáv je reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to zo strany štátu a jeho orgánov. V prípade menovaného neboli preukázané opodstatnené obavy z takéhoto prenasledovania a preto možno odporca skonštatoval, že dôvody jeho žiadosti tak, ako ich uviedol a zdôvodnil v priebehu konania o azyle možno považovať za irelevantné a neopodstatnené z hľadiska udelenia azylu na území SR. Navyše dôvody menovaného na udelenie azylu už boli preskúmané v konaní ČAS: MU-556/PO-Ž-20011 a podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle nebol udelený azyl. Výrokovú časť o neudelení azylu potvrdil rozsudkom č. 9Saz/19/2012-27 Krajský súd v Bratislave a zároveň rozsudkom č. 10Sža/17/2012 Najvyšší súd SR. Z uvedeného je zrejmé, že už v roku 2012 bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že menovaný nespĺňa podmienky na udelenie azylu na území SR. Menovaný v súčasnom konaní neuviedol žiadne nové dôvody, ktoré by už neboli posúdené v konaní ČAS: MU-556/PO-Ž-20011 a je teda zrejmé, že nemá ani v súčasnosti relevantné dôvody na udelenie azylu na území SR. Vzhľadom na to, že neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, bolo potrebné v zmysle zákona o azyle tiež posúdiť, či cudzinec spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. V súvislosti s vážnym a individuálnym ohrozením života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu odporca uviedol, že bezpečnostná situácia v Sýrii je v súčasnej dobe nestabilná a v krajine prebieha občianska vojna, pred ktorou utieklo zo Sýrie už vyše troch miliónov ľudí. Podľa odhadov Sýriu každý deň opustí zhruba 7000 ľudí. Súčasné nepokoje spôsobili v Sýrii viac ako 5,1 milióna vnútorne vysídlených osôb. Z provincie Aleppo, odkiaľ menovaný pochádza, bolo vysídlených už viac ako l 250 000 ľudí. Navyše menovaný sám uvádza, že v Aleppe prišiel osvoj dom, ktorý bol poškodený pri bombardovaní nemocnice. Vo vnútroštátnom ozbrojenom konflikte zahynulo už vyše 120 tisíc ľudí. Pred krízou bolo Aleppo domovom približne 20 % celkového počtu obyvateľov Sýrie a mesto Aleppo bolo ekonomickým hlavným mestom krajiny a centrom poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu. Vo februári 2012 opozičné sily získali kontrolu nad severnou časťou provincie medzi mestom Aleppo a tureckou hranicou, vrátane 2 oficiálnych hraničných priechodov. Mesto Aleppo je v súčasnosti rozdelené do vládou a opozíciou kontrolovaných oblastí, pričom veľké pásy východných, južných a niektorých severných častí mesta sú pod kontrolou opozície a zvyšok, vrátane západnej oblasti, je pod kontrolou sýrskej vlády. Výrazné strety vypukli tiež v niektorých štvrtiach, keďže frakcie vnútri opozície bojovali medzi sebou o kontrolu. Strety medzi kurdskými skupinami a opozičnými frakciami sú tiež obvyklé. Samotnú provinciu Aleppo majú pod kontrolou prevažne povstalci. V poslednom čase tam však vládne sily dosiahli určité vojenské úspechy. Dochádza tu k častému ostreľovaniu zo zeme aj zo vzduchu. Situácia v niektorých štvrtiach sa mierne zlepšila pred koncom roka 2013 v dôsledku zrušenia obliehania, čo zlepšilo dodávky tovaru do mesta Aleppo. Avšak nedostatok chleba, paliva a zdravotnej starostlivosti mali aj naďalej vplyv na miestne obyvateľstvo. Veľký počet chodcov aj naďalej prechádza medzi oblasťami kontrolovanými sýrskou vládou a opozíciou cez prechod Bustan Al - Zahra pri hľadaní práce alebo nižších cien základných komodít. Prechod je veľmi nebezpečný a civilisti sú často terčom ostreľovačov. Naďalej teda znášajú ťažobu bojov. Navyše aj samotné mesto Afrin, odkiaľ menovaný pochádza je v súčasnosti ohrozené bojovými akciami a situácia je tam podobná, ako v celej provincii Aleppo. V prípade bezpečnostnej situácie v Sýrii, ako aj v samotnom Afrin, teda možno uplatniť rozsudok Európskeho súdneho dvora C-465/07, ktorý relevantné ustanovenia "Smernice Rady 2004/83IES z

1. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany" vyložil nasledovne: „Existencia vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená podmienke, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho osobnej situácii. Existencia takéhoto ohrozenia môže byť výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu, alebo súdmi členského štátu dosiahne tak vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny alebo do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho a individuálneho ohrozenia.“ Okrem toho Súdny dvor v predmetnom rozsudku konštatoval, že "požiadavka „individuálneho“ ohrozenia je plne odôvodnená. Táto požiadavka slúži na poukázanie na skutočnosť: že neselektívne násilie musí byť také, aby pre žiadateľa o azyl nevyhnutne predstavovalo pravdepodobnú a vážnu hrozbu. Je potrebné poukázať na dôležitosť rozlíšenia medzi vysokým stupňom individuálneho rizika a rizikom, ktoré závisí od individuálnych znakov. Hoci určitá osoba by nebola vystavená hrozbám z dôvodu charakteristík, ktoré sa jej týkajú, skutočnosťou zostáva, že je individuálne dotknutá, pokiaľ neselektívne násilie výrazne zvýši riziko ohrozenia jej života alebo jej osoby, inak povedané, jej základných práv.“ Teda“z hľadiska dôkazného bremena to znamená, že individuálny charakter ohrozenia nemusí byť v prípade stanovenom v písmene c) článku 15 smernice pre ukázaný v takej miere, ako je to požadované pre prípady stanovené v písmenách a) a b) tohto článku. Závažnosť násilia však bude musieť byť preukázaná takým spôsobom, ktorý nevzbudí pochybnosti o neselektívnom a závažnom charaktere násilia, ktorému je vystavený žiadateľ o doplnkovú ochranu.“ Pri posudzovaní kritérií vážneho bezprávia a na základe princípu individuálneho posudzovania každej jednej žiadosti o potrebe poskytnutia medzinárodnej ochrany sa správny orgán prikláňa k záveru, že v prípade návratu osoby menovaného do krajiny jeho pôvodu nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu pretrvávajúcej nepriaznivej bezpečnostnej situácie v Sýrii, ako aj v samotnom Afrine, odkiaľ pochádza. Napriek posúdeniu jeho žiadosti o udelenie azylu ako irelevantnej z hľadiska zákona o azyle, resp. Ženevského dohovoru, sa migračný úrad v súvislosti s informáciami o bezpečnostnej situácii v Sýrii a v provincii Aleppo, v prípade menovaného prikláňa k potrebe poskytnutia mu doplnkovej formy medzinárodnej ochrany. Na základe uvedeného teda migračný úrad dospel k záveru, že v prípade návratu menovaného do krajiny pôvodu, resp. do Afrinu, berúc pri tom do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu a tiež princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany, nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Preto správny orgán rozhodol, že je potrebné menovanému poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR. Odporca pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa vychádzal z informácií pochádzajúcich z materiálu „Sýria“ zo 16.5.2014 vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p. : MU-ODZS-2014/000070-010 vypracovanému k uvedenému prípadu. K stanovisku právnej zástupkyne navrhovateľa odporca uviedol, že právna zástupkyňa uvádza, že ide o opakovanú žiadosť menovaného pričom predchádzajúca žiadosť už bola súdne preskúmaná a migračný úrad nie viazaný rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. 9Saz/18/20l
2. Tento rozsudok však potvrdil výrokovú časť o neudelení azylu a zaviazal migračný úrad iba k ďalšiemu dokazovaniu pri posudzovaní poskytnutia doplnkovej ochrany. Táto však bola menovanému v aktuálnom konaní poskytnutá, takže predmetné rozhodnutie ČAS: MU-78-20/PO-Ž-20l4 nie je v rozpore s uvedeným rozhodnutím súdu. Rovnako sa migračný úrad stotožňuje s tým, že je v Afrine naozaj zlá a neudržateľná bezpečnostná situácia. Migračný úrad si uvedomuje zlú bezpečnostnú situáciu v provincii Aleppo, ako aj boje, ktoré tam prebiehajú, táto situácia prináša neselektívne násilie voči všetkým obyvateľom regiónu. Tieto obavy menovaného však nie sú dôvodom na udelenie azylu, ale dajú sa subsumovať pod reálnu hrozbu vážneho bezprávia. Z toho dôvodu migračný úrad pristúpil k poskytnutiu doplnkovej ochrany. Aj zdôvodnenie žiadosti zo strany právnej zástupkyne smeruje skôr k ohrozeným civilným obyvateľom a k neselektívnemu násiliu a nie k azylu. Politické prenasledovanie k osobe žiadateľa priraďuje úplne účelovo, nakoľko menovaný nikdy nevyvíjal žiadnu politickú činnosť a ani neexistuje žiadny dôvod, prečo by mu mala byť prisudzované. Ide o bežného dezertéra, ktorý sa chcel vojenskej službe vyhnúť z dôvodu, aby nemusel bojovať a nie o osobu, ktorá by sa vyhýbala vojenskej službe z azylovo relevantných dôvodov. Podobné dezercie sú bežným javom a nemožno im pripisovať dôvody, ktoré pri nich v skutočnosti neexistujú. Rovnako aj názor právnej zástupkyne, že by dezercii menovaného boli prisudzované politické dôvody je účelový a špekulatívny a ani samotná právna zástupkyňa ho nedokáže nijakým spôsobom reálne zdôvodniť. Pokiaľ ide o to, či je menovaný utečencom "sur place", tak migračný úrad vyhodnotil, že situácia a postavenie menovaného sa nijako nezmenili. Zmenila sa iba všeobecná situácia v krajine, kde teraz dochádza k násiliu. Pred tým môže mať menovaný obavy, ale v tomto prípade nejde o utečenca "sur place", nakoľko menovaný nemal a ani v súčasnosti nemá dôvody relevantné na udelenie azylu. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
3. apríla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
4. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
5. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
6. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
7. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
8. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal

§ 13ods.

2,

1. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo
2. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím
3. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
4. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
5. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (informácie z materiálu "Sýria" zo 16.5.2014 vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS- 2014/000070-010 vypracovanému k uvedenému prípadu.). V odvolaní proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky k uplatneným námietkam navrhovateľa považuje za dôležité zdôrazniť, že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z obsahu spisu krajského súdu vyplýva, že krajský súd rozhodol bez pojednávania v súlade s § 250f OSP a po oboznámení sa s administratívnym spisom navrhovateľa zaujal relevantné stanovisko k dôvodom jeho žiadosti o azyl. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Na podrobné závery krajského súdu o nesplnení podmienok na udelenie azylu odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ust. § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ust. § 13 ods. 1 zákona o azyle. Odporca sa aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne obsažne zaoberal všetkými skutočnosťami viažucimi sa k žiadosti navrhovateľa, k ich vyhodnotení nemožno mať žiadne výhrady. Odvolacie námietky navrhovateľa, ktorými vyčítal krajskému súdu neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne skutkové zistenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné. Krajský súd podľa názoru odvolacieho súdu riadne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd je toho názoru, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu, keďže navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyl, ale splnil podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a zákona o azyle. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že navrhovateľ v krajine pôvodu nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, či neštátnych pôvodcov, ktoré by zakladalo dôvod na udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Rovnako ani nemohol byť posudzovaný ako žiadateľ na mieste. Počas početných azylových konaní neuviedol žiadny relevantný dôvod, na základe ktorého by mu mohol byť azyl z navrhovaných dôvodov udelený. Taktiež jeho opakované odchody z územia Slovenskej republiky počas trvania azylových konaní, nesvedčia o skutočnosti, že by mal navrhovateľ o poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme azylu skutočný záujem. Zhoršená bezpečnostná situácia v krajine pôvodu bola odporcom vzatá do úvahy, a práve preto mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany, ktorej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Preto pokiaľ navrhovateľ v konaní pred odporcom v čase rozhodovania o jeho žiadosti neuvádzal skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodzovať záver že by z dôvodu svojej príslušnosti ku Kurdskej národnostnej menšine bol v krajine pôvodu v období jeho odchodu z nej vystavený problémom nebolo možné odporcovi dôvodne vyčítať, že sa uvedenými okolnosťami bližšie nezaoberal. Navrhovateľ počas celého správneho konania uvádzal ako dôvod svojej žiadosti možné problémy súvisiace s opustením sýrskej armády. Odporca vo svojom rozhodnutí riadne a dostatočne obsažne zdôvodnil, prečo nie je možné na základe tohto dôvodu navrhovateľovi azyl udeliť a s týmto zdôvodnením sa odvolací súd plne stotožňuje. Ďalšie dôvody uviedol navrhovateľ až následne, v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Tieto námietky boli krajským súdom náležite vyhodnotené a dostatočne zdôvodnené. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. K odvolacej námietke navrhovateľa, ktorý krajskému súdu vyčítal nesprávne právne posúdenie, považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť nasledujúce: Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval s primeranou starostlivosťou, obstaral dostatok relevantných informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že situáciu v krajine pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje, z ktorých informácie čerpal. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu je zrejmé, akým spôsobom odporca konfrontoval údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu, a na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákon o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky nekonštatoval pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského súdu vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa dostatočne zaoberal všetkými námietkami a dospel k správnemu záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný. Navrhovateľom v odvolaní uvádzané skutočnosti, nepovažoval za také, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov odporcu a krajského súdu vyvrátili, odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.