1 písm. f), uviedol žalovaný tieto skutočnosti:
2 OSP „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ V súlade s uvedeným ustanovením sa musí súd vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Žalovaný je v tejto súvislosti nútený konštatovať, že viaceré časti odôvodnenia rozhodnutia nespĺňajú požiadavky úplného presvedčivého a správneho odôvodnenia. Chýbajú totiž kľúčové body odôvodnenia, keď súd sa nevysporiadal s podstatnými argumentačnými bodmi žalovaného. Úlohou súdu pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu je preskúmať právnu úvahu správneho orgánu, či správny orgán postupoval v intenciách príslušných právnych noriem, vo veci správne zistil skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver, s čím sa však prvostupňový súd nevysporiadal, keďže sa nezaoberal podrobne jednotlivými aspektmi právnej úvahy v rozhodnutí žalovaného. Obmedzil sa na konštatovanie toho, že nedošlo k porušeniu povinností správkyne konkurznej podstaty bez toho, aby uviedol, v čom považuje úvahy žalovaného vyjadrené v predmetnom rozhodnutí za nesprávne - dokonca argumentoval výsledkom excindačného konania, na ktorý žalovaný vôbec nepoukazoval. Súd sa len veľmi okrajovo venoval zdôvodneniu, z akého dôvodu považoval zahrnutie nehnuteľností do konkurznej podstaty za správne a právne posúdenie zo strany žalovaného za nesprávne, čím rozhodnutie stráca na presvedčivosti a spravodlivosti. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Podľa názoru žalovaného súd svoje rozhodnutie náležité neodôvodnil, resp. nevysporiadal sa s dôvodmi, prečo argumentáciu, právnu úvahu žalovaného nepovažuje za správnu, a tak porušil právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Ďalším nedostatkom odôvodnenia je rozpor medzi výrokom a časťou odôvodnenia. Krajský súd v Bratislave síce napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo sa však zmyslovo nestotožňuje s časťou odôvodnenia na str. 5, kde sa uvádza, že „Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj postup tohto správneho orgánu boli v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodnú zamietol.“ Je vysoko pravdepodobné, že ide o chybu v písaní, avšak nenasvedčuje to kompaktnosti odôvodnenia, znižuje presvedčivosť zvyšku odôvodnenia a narúša logické úvahy súdu. Odvolací dôvod
2 písm. f) OSP, čiže nesprávne právne posúdenie, spočíva podľa odvolateľa v tom, že krajský súd vo zvyšku svojho odôvodnenia, ktoré už logicky nadväzuje na výrok uvádza, že žalobkyňa, ako správkyňa konkurznej podstaty neporušila žiadnu povinnosť správcu konkurznej podstaty a práve naopak, konanie, ktoré žalovaný vyhodnotil ako porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, vyhodnotil ako konanie v súlade so zákonom č. 328/1991 Zb., keď sporné nehnuteľnosti boli zo strany žalobkyne zapísané do konkurznej podstaty s poznámkou svedčiacou v prospech vlastníčky evidovanej v evidencii nehnuteľnosti na LV č. XXXX Ing. G.. Nesprávne právne posúdenie zo strany Krajského súdu v Bratislave žalovaný vníma najmä s ohľadom na výklad podstatných a smerodajných dvoch ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorých výklad je sporný. Žalovaný má zároveň za to, že súd nevystihol podstatu, ktorá je sporná a to práve výklad § 6 ods. 2 a § 19 ods. 1 zák. o konkurze a vyrovnaní.
2 zák. o konkurze a vyrovnaní „Podstatu tvoria veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty (ďalej len "majetok"), ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok.“
1 zákona o konkurze a vyrovnaní „Ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu.“
2 zákona o konkurze a vyrovnaní „Správca je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd.“ Žalovaný zdôvodnil porušenie § 8 ods. 2 zák. o. konkurze a vyrovnaní tým, že nebola splnená ani jedna podmienka vymedzená v § 6 ods. 2 zák. o konkurze a vyrovnaní pre zaradenie nehnuteľností do konkurznej podstaty, lebo v prvom rade nepatrili v deň vyhlásenia konkurzu do vlastníctva dlžníka (čo mala za preukázané aj žalobkyňa a ani to nespochybňovala), v druhom rade nejde o majetok, ktorý dlžník (úpadca) nadobudol počas konkurzu (v minulosti - žalovaný považuje za podstatný vyjadrený minulý čas) a v treťom rade nejde ani o majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok (čo bolo zrejmé v deň zahrnutia do súpisu konkurznej podstaty). Žalovaný mal za to, že predmetné ustanovenie jasne a zrozumiteľne vymedzuje, čo je možné zaradiť do konkurznej podstaty a vychádzajúc z uvedeného ustanovenia ako hmotného práva usúdil, že zahŕňanie vecí, ktoré nespĺňajú dané atribúty, je v rozpore so zákonom. Keď tak žalobkyňa konala, zasiahla do vlastníckeho práva fyzickej osoby, ktorá zhodou okolností bola síce konateľkou úpadcu, čo však nie je v danom prípade smerodajné, a tým porušila svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou. Správca konkurznej podstaty má relatívne široké právomoci, ktoré je potrebné vykonávať so zvýšenou obozretnosťou a najmä je jeho úlohou dbať na ochranu nielen záujmov úpadcu a jeho veriteľov, ale zároveň dbať na čo najväčšie obmedzenie nadbytočného zasahovania do chránených záujmov, ako je ochrana súkromného vlastníctva iných fyzických alebo právnických osôb. Krajský súd uvádza na str. 7, že: „Správca konkurznej podstaty do súpisu zaradí každú vec, pohľadávku, alebo právo majúce majetkovú hodnotu, o ktorých má za to, že patria, alebo môžu patriť do konkurznej podstaty a to aj v prípade pochybností, či do podstaty skutočne patria zapísané veci...“. S uvedeným žalovaný do veľkej mieri súhlasí, avšak dodal by, že je potrebné splnenie zákonom uvedených predpokladov na zaradenie veci do súpisu, nestačí iba ak má správca konkurznej podstaty „za to, že“ vec do súpisu patrí. Opačný prístup by znamenal, že správca konkurznej podstaty by mal možnosť konať svojvoľne a dopustil by sa, rovnako ako v tomto prípade, excesu. Nesprávny výklad § 6 ods. 2 zák. o konkurze a vyrovnaní spočíva podľa žalovaného aj v tom, že Krajský súd v Bratislave sa stotožňuje s postupom žalobkyne, ktorá „zhodnotila, že v budúcnosti môže ísť o majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu.“ (str.7). Z vyššie spomenutého ustanovenia je však jasne načrtnutá chronológia, ktorú nie je podľa názoru žalovaného možné meniť alebo vykladať extenzívne: v prvom rade je potrebné nadobudnutie vlastníctva majetku a až potom je na mieste zahrnutie do konkurznej podstaty. V ustanovení § 19 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní je uvedená výnimka, kedy v prípade, že sú pochybnosti o tom, či vec patrí do súpisu, teda ak sú pochybnosti o vlastníctve konkrétnej veci v momente rozhodovania o zahrnutí alebo nezahrnutí do konkurznej podstaty, je možné majetok zahrnúť s určenou poznámkou. V tomto prípade však vlastník nebol spochybňovaný, z listu vlastníctva jasne vyplýva a preto žalovaný má za to, že nebolo možné vec zahrnúť do súpisu a to ani s poznámkou. Pre potreby rozvitia kompletnej argumentácie, ktorá nadväzuje na argumentáciu súdu ako aj žalobkyne, žalovaný sa vyjadrí aj k prípadu, ak by sa odvolací súd stotožnil s tým, že podstatu tvoria aj veci, ktoré môžu v budúcnosti patriť do majetku, ktorý dlžník/úpadca nadobudne v priebehu konkurzu a to za situácie, kedy vlastníctvo v čase zahrnutia do súpisu nie je spochybňované. Žalobkyňa svoje konanie totiž zdôvodňuje uvedenou úvahou a s touto úvahou sa stotožnil aj súd. Aj v tejto časti žalovaný namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia, kedy súd a ani žalobkyňa neuvádzajú ani jednu hypotetickú možnosť, za ktorých predpokladov by mohlo dôjsť k prechodu vlastníctva z konateľky Ing. G. na úpadcu, teda kedy by bolo možné, aby úpadca nadobudol nehnuteľnosti do vlastníctva v priebehu konkurzu. Žalovaný má totiž za to, že v čase zahrnutia nehnuteľností do konkurznej podstaty, dňa 30.07.2010, taká možnosť ani neexistovala a správkyňa konkurznej podstaty si toho mala byť vedomá. Počas správneho konania ako aj v konaní pred súdom, žalobkyňa argumentovala, že pôvodným vlastníkom nehnuteľností mohol byť úpadca a nakoľko konateľka úpadcu a zároveň vlastníčka nehnuteľnosti, Ing. G., odmietla poskytnúť kúpnu zmluvu na nahliadnutie, nemohla mať istotu, že pôvodným vlastníkom nebol úpadca. Toto tvrdenie však nemôže obstáť, nakoľko správkyňa konkurznej podstaty si mohla vyžiadať úplný výpis listu vlastníctva č. XXXX resp. XXXX zo Správy katastra Žilina, z ktorého by bolo zrejmé, kto bol pôvodným vlastníkom nehnuteľností. Ak by uvedený úkon, ktorý by bol prejavom odbornej starostlivosti, uskutočnila, zistila by, že úpadca vlastníkom nikdy nebol. Ďalej sa žalobkyňa bránila tým, že mohlo dôjsť k získaniu finančných prostriedkov z voľných prostriedkov úpadcu, ktoré jej v tom čase konatelia úpadcu stále nevydali. Ak by však aj v hypotetickej rovine konatelia použili prostriedky úpadcu na kúpu nehnuteľností, uvedené konanie by neznamenalo a neviedlo k automatickému, ani sprostredkovanému, prechodu vlastníctva nehnuteľností na úpadcu. Ak by sa preukázalo také závažné porušenie zákona zo strany konateľov úpadcu a poškodenie práv veriteľov úpadcu, išlo by prinajmenšom o porušenie povinnosti konateľky Ing. G.
513/1993 Zb. v znení neskorších predpisov ak nie priamo o trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania
Trestného zákona v znení neskorších predpisov s následnou zodpovednosťou za škodu. Vzniknutú škodu by bolo potrebné nahradiť, avšak nie tak, že by sa prepisovalo vlastníctvo nehnuteľností na úpadcu ešte v rámci konkurzu. Vzhľadom na uvedené, žalovaný má za to, že neexistuje hypotetická situácia ani zákonný mechanizmus, kedy by vlastníctvo nehnuteľností mohlo prejsť do vlastníctva úpadcu, čoho si mala byť žalobkyňa vedomá pri vynaložení odbornej starostlivosti. Navyše Krajský súd v Bratislave ani neuviedol, akým spôsobom mali byť splnené podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zák. o konkurze a vyrovnaní, čo by jednoznačne malo byť súčasťou zrozumiteľného, preskúmateľného odôvodnenia výroku rozsudku. Žalovaný nespochybňuje skutočnosť, že účastníci konkurzného konania, manželia G., neposkytovali potrebnú súčinnosť správkyni a v mnohých ohľadoch sťažovali splnenie účelu konkurzného konania a to aj s ohľadom na spomenuté odsúdenie z trestného činu marenia konkurzného konania. Žalovaný udelením sankcie nemal v úmysle obraňovať toto konanie. V tomto smere žalovaný má však za to, že správkyňa nevyužila všetky jej dostupné prostriedky na zistenie skutkového stavu ohľadom predmetných nehnuteľnosti (vyžiadanie si kompletného výpisu z listu vlastníctva), ku ktorým bolo možné dospieť aj bez poskytnutej súčinnosti a keby sa naopak riadila presným znením zákona a vykonala všetky možné dostupné úkony, nedošlo by k obmedzeniu možnosti nakladať s vlastným majetkom tretej osoby. III. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 28.01.2014 žiadala rozsudok krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (ďalej len „najvyšší súd, odvolací súd“) (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 veta prvá OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.