ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb."). Odporca uvedeným rozhodnutím vyslovil, že oprávnená osoba splnila podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. na vrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré prešli do vlastníctva štátu konfiškáciou
nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. a pôvodnému vlastníkovi T. Q. vznikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie
osobitných predpisov a navráti sa jej vlastníctvo k pozemkom v k.ú. E. J., parc. č. 598/1, 590/2 a 590/3, v podieloch 1/1. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi ich náhradu nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že krajský súd sa stotožnil s právnym názorom správnych orgánov v tom, že oprávnená osoba splnila zákonné podmienky pre navrátenie vlastníctva k pozemkom. Krajský súd poukázal na to, že Mgr. M. Q. uplatnil nárok
zákona č. 229/1991 Zb. a
zákona č. 93/1992 Zb. s tým, že žiadosť podal vo svojom mene a ako splnomocnený zástupca aj za oprávnenú osobu, a to už dňa 30. decembra 1991. Aj
názoru súdu prvého stupňa z predložených dokladov jednoznačne vyplynulo, že pozemky zapísané v PK vložke č. 517, k.ú. E. J., v celosti na starého otca oprávnenej osoby T. Q., boli
zápisu pod č.d. 56/48 konfiškované
nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. SNR. Právny predchodca mal československé štátne občianstvo, po konfiškácii býval na území ČSFR a nebol odsúdený
nar. SNR č. 33/1945 Zb. Rovnako aj jeho potomkovia splnili kritériá oprávnených osôb v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. a mali preto nárok na vydanie nehnuteľností. Krajský súd k námietke navrhovateľa, že pozemky uvedené v napadnutom rozhodnutí boli konfiškované
nariadenia č. 104/1945, t.j. pred rozhodným obdobím, poukázal predovšetkým na tú skutočnosť, že pri posudzovaní nároku oprávnených osôb odporca vychádzal zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 45, ktoré bolo prezentované v tzv. Zelenej Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 4-5 ročník 1998. Predmetným stanoviskom boli riešené i otázky súvisiace s § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., teda i otázky, či bolo možné vydať nehnuteľnosti osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát už pred 25. februára 1948
predpisov o konfiškácii
osobitných predpisov z roku 1945, osobitne s poukazom na Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. ako i na Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.
názoru krajského súdu právne závery odporcu boli v súlade s právnou vetou zakotvenou pod bodom II. a III. uvedeného stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V danom prípade oprávnená osoba v tomto reštitučnom konaní preukázala zákonnú podmienku, že právny predchodca oprávnenej osoby nebol odsúdený
osobitných predpisov. Súd prvého stupňa tu zdôraznil, že ak sa obsah § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. po jeho novelizácii vykonanej zákonom č. 93/1992 Zb. logicky vyhodnotí, treba akceptovať záver, že ani v pôvodnom znení a ani v znení po novele nemožno poznámky č. 9 a č. 9 a interpretovať inak, než ako príkladné odkazy do úvahy prichádzajúce osobitné predpisy a potom § 6 ods. 2 tohto zákona je potrebné skutočne považovať za ďalší reštitučný titul špecificky orientovaný do oblasti možnej zákonnej reštitúcie konfiškovaného poľnohospodárskeho majetku priamo v režime zákona o pôde.
krajského súdu preto neobstojí zásadná námietka navrhovateľa, že predmetná konfiškácia majetkov spadá v danom prípade pred, tzv. rozhodné obdobie. Naopak bolo potrebné rešpektovať skutočnosť, že samotný § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. obsahuje pravidlo ako postupovať pri strate konfiškovaného majetku, a preto bolo potrebné akceptovať ten záver, že toto zákonné ustanovenie predstavuje prielom do inak striktne vymedzeného rozhodného obdobia pre prípady uvedené v § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie SPF dôvodiac tým, že súd prvého stupňa v konaní nesprávne právne posúdil vec. Navrhovateľ sa nestotožnil s právnym názorom krajského súdu v otázke posúdenia ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ako osobitného ustanovenia rozširujúceho časovú pôsobnosť tohto zákona aj pred, tzv. rozhodné obdobie
l a uvádzaný právny názor považuje za rozporný s aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky M-Sždov 3/03 zo dňa 27. novembra 2003: „...ustanovenie § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. nie je samostatnou normou komplexne riešiacou reštitučný nárok, nárok na vydanie nehnuteľnosti. Svojim obsahom len rozširuje okruh subjektov, definuje, a to stanovením kritérií, ďalšiu skupinu oprávnených osôb na vydanie nehnuteľností, a to tých, ktorí prišli o vlastníctvo k poľnohospodárskemu majetku konfiškáciou, a to za predpokladu, že im vznikol nárok na jeho vyňatie
osobitných predpisov. Samo osebe, nie je osobitným predpisom zakladajúcim a vymedzujúcim nárok vyňatia majetku spod konfiškácie z hľadiska vecného, časového a ďalších hľadísk. Neupravuje predpoklady vyňatia spod konfiškácie, ale len predpoklady po stránke subjektu, jeho neopomenuteľné znaky, vlastnosti subjektu, ktorý prišiel o vlastníctvo konfiškáciou, pre vydanie nehnuteľnosti. Nevymedzuje predmet vydania ani ďalšie predpoklady, právne skutočnosti, na základe ktorých nárok na vydanie a v akom rozsahu vzniká. Takto toto ustanovenie ako neúplné (jednoznačne blanketného charakteru) nemožno aplikovať bez použitia ďalších ustanovení zák. o pôde a tiež bez použitia osobitných predpisov, na ktoré odkazuje - predpisy upravujúce podmienky vyňatia spod konfiškácie. Za osobitné predpisy, ktoré má na mysli ustanovenie § 6 ods. 2 zák. (so zreteľom na vecnú súvislosť aj vysvetlivky), treba považovať predovšetkým zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, okresných úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, a to v ustanovení § 38 ods. 1 a 2. Týmto predpisom došlo (fakticky k využitiu zmocnenia stanoveného v § 1 ods. 11 nar. vl. č. 104/1945 Zb.) a k zákonnému vymedzeniu ďalších nárokov (po vecnej stránke) na vyňatie poľnohospodárskeho majetku spod konfiškácie, ako dovtedy len pre osoby maďarskej národnosti upravovalo len nar. č. 26/1948 Zb. SNR. Za tohto stavu, keď sa v § 4 ods. 1 zák. hovorí (voľne povedané), že oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľnosti je štátny občan, ktorého majetok prešiel na štát (spôsobom uvedeným v 6 ods. 1) v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1989 a keď pri vydaní nehnuteľnosti
2 sa postupuje obdobne, je treba mať za to, že uvedená doba je tiež podmienkou pre vydanie nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát konfiškáciou Takto vydaniu v režime zák. o pôde podliehali len tie nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát konfiškáciou na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov vydané/to po 25. februári 1948 s výnimkou prípadov, ak išlo o osoby postihnuté
osobitných predpisov (§ 38 ods. 3 zák. č. 330/1991 Zb.)...". S vyššie uvádzanou argumentáciou sa v plnom rozsahu stotožnil Najvyšší súd Slovenskej republiky i v rozsudku sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo dňa 14. februára 2012, ktorý sa zároveň v odôvodnení vyjadril k právnemu záveru vyplývajúcemu zo Stanoviska Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 45, zverejneného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 4-5 ročník 1998, na ktoré vo vzťahu k posúdeniu splnenia podmienok
zákona č. 229/1991 Zb. odkazoval krajský súd. V zmysle uvádzaného bolo nepochybné, že uvedené stanovisko č. 45/1998 Správneho kolégia vychádza z premisy preukázania statusu oprávnenej osoby osobou uplatňujúcou si reštitučný nárok a následkom tohto právneho postavenia sú ďalej vyslovené právne názory: „...
2 po preukázaní, že osoba uplatňujúca nárok je oprávnenou osobou
tohto ustanovenia, je potrebné vydať jej nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona, teda vrátane pôdy, ktorá tvorí lesný fond, avšak s obmedzením obsiahnutým v § 6 ods. 3, t. j. každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy (vrátane lesnej)... Predmetné stanovisko sa nezaoberá otázkou rozhodujúceho obdobia, ani tým, či je pri posudzovaní reštitučného titulu možné ísť aj pred zákonom ohraničené rozhodujúce obdobie, ale naopak rieši otázku rozsahu poľnohospodárskeho majetku..." S touto argumentáciou sa stotožnil aj iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžr/3/2012 zo dňa 25. januára 2013 (vo vzťahu k zákonu č. 503/2003 Z. z.). Navrhovateľ v súvislosti s citovanými závermi uviedol, že z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise odporcu a v súdnom spise jednoznačne vyplynulo, že pozemky, ktoré boli predmetom reštitučnej žiadosti oprávnenej osoby boli konfiškované
nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa pôvodnému vlastníkovi nemeckej národnosti pred rozhodným obdobím uvedeným v § 4 ods. l zákona č. 229/1991 Zb. - rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Bratislave zo dňa 4. septembra 1945, č. PPPR-19240/45-I/B. Navrhovateľ preto v nadväznosti na právny záver vyplývajúci z citovanej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky trval na tom, že v tomto konkrétnom prípade konfiškácie na základe nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. vznik reštitučného nároku
2 zákona č. 229/1991 Zb. bol podmienený vydaním príslušného administratívneho rozhodnutia v rozhodnom období (t.j. v období od
zákona č. 229/1991 Zb. nemohol vzniknúť. III. Stručné zhrnutie vyjadrenia odporcu a účastníčky konania A/ Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie navrhovateľa považoval za nepodložené hodnovernými dokladmi a účelové. B/ K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila aj účastníčka konania A. B., prostredníctvom zástupcu Ing. V. podaním zo dňa
účastníčky Rozhodnutie konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Púchove. č. 153/46-II/
osobitných predpisov ako aj čsl. občianstva s tým, že sama účastníčka uviedla, že tieto navrhovateľ v odvolaní nespochybňoval. V doplnení odvolania účastníčka poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo211/2010 zo dňa 6. apríla 2011, z ktorého vyplynulo, že § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. možno prezentovať ako ďalší reštitučný titul, ktorý predstavuje prielom do prísne vymedzeného rozhodného obdobia, ktoré je stanovené v ustanovení § 6 ods. l tohto zákona - „...samotný § 6 ods. 2 zákona o pôde obsahuje výslovné pravidlá ako postupovať pri strate konfiškovaného majetku a preto je potrebné akceptovať ten záver, že § 6 ods. 2 zákona o pôde predstavuje prielom do inak prísne vymedzeného rozhodného obdobie pre prípady uvedené v § 6 ods. 1 zákona o pôde...". Zákonodarca novelou zákona 229/91 Zb. (zákonom 93/92 Zb.)
vyššie uvedeného rozšíril oprávnené osoby, ktoré majú nárok na vydanie nehnuteľnosti o fyzické osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie
osobitných predpisov (napr. Nariadenie Zboru povereníkov 26/1948 Zb. SNR). Za osoby, ktorým vzniká nárok na vydanie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie
osobitných predpisov treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov ČSFR, ktorí majú trvalý pobyt na území ČSFR, ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a neboli odsúdené
osobitných predpisov. Pokiaľ ide o konfiškáciu poľnohospodárskeho majetku, odvoláva sa zákon na nariadenie SNR 104/1945 Zb., a pokiaľ ide o odsúdenie
osobitných predpisov na nariadenie SNR 33/1945 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov. Z už citovaného zákonného ustanovenia a z odkazu na príslušné predpisy
účastníčky konania vyplynulo, že reštitučné nároky si môžu uplatniť za predpokladu splnenia zákonom stanovených podmienok aj tí, ktorým bol konfiškovaný majetok pred
zákona 229/91 Zb. Z textu zákona
účastníčky výslovne vyplynulo, že fyzickým osobám vznikol nárok na vydanie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie a teda aj na uplatnenie reštitučného titulu len vtedy, ak tieto osoby neboli odsúdené
osobitných predpisov, ktorým bolo nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov. Dekréty prezidenta č. 108/45 Zb., vl. nar. SNR 104/45 Zb. SNR, ktoré boli poznačené traumou druhej svetovej vojny mimoriadne zasiahli do právnych vzťahov určitých skupín obyvateľstva, ktoré sa prihlásili k určitej národnosti. Ďalej poukázala na čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 33 Ústavy SR a na skutočnosť, že na základe, tzv. Benešových dekrétov a nariadenia SNR č. 104/45 Zb. SNR sa konfiškoval majetok určitej skupiny obyvateľstva na národnostnom princípe. Pôvodné ustanovenie § 6 zákona č. 229/91 Zb., teda nebolo v súlade s čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1, 2 a s čl. 33 Ústavy SR. Zákonodarca tento nedostatok tým, že prijal novelu - zákon č. 93/92 Zb., ktorou sa tento nesúlad s Listinou ústavných práv a slobôd a s Ústavou SR odstránil. Úmysel zákonodarcu umožniť oprávneným osobám uplatnenie reštitučných nárokov aj na nehnuteľnosti, ktoré boli odňaté pred
330/1991 Zb. s tou zmenou, že reštitučný nárok patrí oprávneným osobám aj vtedy, ak nehnuteľnosti boli pridelené pred
pôvodného § 6 ods. 2 zákona 229/1991 Zb. sa tento postup vzťahoval iba na osoby maďarskej národnosti. Platný právny stav teda umožňuje vydať nehnuteľný poľnohospodársky majetok, ktorý sa považoval za skonfiškovaný k 1.3.1945 (§ 1 ods. 10 nariadenia č. 104/1945 Zb. nariadení Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov). Nárok na vydanie nehnuteľnosti nie je, ak osoba postihnutá konfiškáciou bola aj súdne postihnutá
nariadenia Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Zb. Slovenskej národnej rady o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva...". Účastníčka konania doplnila svoje vyjadrenie ešte aj podaním zo dňa
augusta 1945, č. 33 Sb. a treba ho až do vybavenia tejto žiadosti považovať za československého štátneho občana. Menovaný bol teda vyňatý zo všetkých opatrení proti Nemcom a Maďarom a bol pod ochranou československých úradov, nepodliehal odsunu, jeho majetok a byt nepodliehali zabaveniu a v pracovnom pomere a zásobovaní bol postavený na roveň československým občanom českej alebo slovenskej národnosti. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave a Konfiškačnú komisia v sídle ONV sa v rozsudku Krajského súdu v Žiline z dôvodu zachovania československého štátneho občianstva ani nespomínali. Konfiškácia pred rozhodným obdobím
účastníčky konania vôbec nebola v danom prípade podstatnou. Účastníčka konania doplnila svoje vyjadrenie aj podaním zo dňa
ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. Vyslovil, že splnila podmienky uvedené v § 6 ods. 2 zákona na navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré prešli do vlastníctva štátu konfiškáciou
nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. SNR a pôvodnému vlastníkovi T. Q. vznikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie
osobitných predpisov, a že sa jej dňom právoplatnosti rozhodnutia navráti vlastníctvo k pozemkom v k.ú. E. J.. Odporca mal za preukázané, že v rozhodnutí špecifikované nehnuteľnosti boli vedené na starého otca oprávnenej osoby T. Q. a
zápisu pod č.d. 56/48 boli konfiškované
nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. SNR. Z odôvodnenia odporcu vyplynulo, že
2 zákona obdobne (ako
1 zákona, teda vydajú sa nehnuteľnosti; rozdiel oproti prípadom uvedeným v § 6 ods. 1 je hlavne v tom, že nehnuteľnosti väčšinou neboli konfiškované v rozhodnom období, t.j. v dobe od
2 zákona za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie
osobitných predpisov, treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov ČSFR, ktorí majú trvalý pobyt na území ČSFR, a ktorým sa skonfiškoval (nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR, dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.) poľnohospodársky majetok a neboli odsúdení
osobitných predpisov (nariadenie SNR č. Zb. SNR). Pôvodný vlastník na to, aby mu boli vrátené skonfiškované nehnuteľnosti, musel splniť tri podmienky: po konfiškácii nadobudnúť čsl. štátne občianstvo, po konfiškácii bývať na území ČSFR a nebyť odsúdený
nar. SNR č. 33/1945 Zb. SNR. Aj keď neskôr občianstvo stratil, alebo sa vysťahoval, aj v tom prípade mu vznikol nárok na vyňatie z konfiškácie. A jeho potomkovia, ak spĺňajú kritéria oprávnených osôb v zmysle § 4 ods. 2 zákona, majú nárok na vydanie nehnuteľností - MP SR
ktorého stratil dňom 10. augusta 1945 čsl. štátne občianstvo. Československí štátni občania nemeckej národnosti, ktorí preukázali, že ostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému a buď sa aktívne zúčastnili boja za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom, mohli v lehote do šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto dekrétu požiadať príslušný okresný národný výbor o zachovanie čsl. štátneho občianstva.
dokladov získaných z archívneho fondu ONV Púchov, Štátneho archívu v Bytči - pobočky v Považskej Bystrici, pôvodný vlastník T. Q. požiadal o zachovanie čsl. štátneho občianstva v zmysle § 2 ods. 2 uvedeného dekrétu v stanovenom termíne. Vyplynulo to z listu ONV Púchov zo dňa
nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 346/09 z 27. apríla 2010 u osôb nemeckej národnosti, ktoré splnili hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 2 ods. 1 dekrétu prezidenta, sa štátne občianstvo v prípade podania žiadosti
2 dekrétu prezumovalo až do prípadného deklaratórneho rozhodnutia príslušného orgánu (§ 2 ods. 2 druhá veta dekrétu prezidenta), ktorý by konštatoval, že štátne občianstvo nebolo zachované. Ak teda konkrétna osoba nemeckej národnosti splnila všetky formálne podmienky na deklarovanie zachovania štátneho občianstva, bolo povinnosťou príslušného štátneho orgánu o jej žiadosti rozhodnúť. Ak si štát prostredníctvom príslušných štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť o žiadosti určitej osoby, hľadelo sa na ňu, akoby štátne občianstvo nikdy nestratila. Ďalej odporca uviedol, že z informácií Slovenského národného archívu v Bratislave zo dňa 24. mája 2011, zo Štátneho oblastného archívu v Prahe zo dňa 11. mája 2011 a z Národného archívu v Prahe zo dňa 24. júna 2011, vyplynulo, že sa nenašli žiadne archívne dokumenty o zachovaní, zamietnutí alebo vrátení československého štátneho občianstva
Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. na mená T. Q., J. Q. a M. Q.. Odporca poukázal na nepriame dôkazy o štátnom občianstve pôvodného vlastníka a to: dotazníky podpísané veliteľom pracovného tábora v Novákoch dňa 17. novembra 1945 a 22. februára 1946,
ktorých štátna príslušnosť T. Q. bola československá. V dokumente zo SNA v Bratislave v liste Úradu predsedníctva sboru Povereníkov zo dňa
potvrdenia Obce Lednické Rovne zo dňa
nariadenia SNR č. 33/1945 Zb., potvrdzuje list Okresného veliteľstva NB Púchov č. j. 1151/3-V/2-46 zo dňa 19. apríla 1946,
ktorého T. Q. bol postavený pred Okresný ľudový súd v Púchove, ktorý ho však spod obžaloby oslobodil. Fakt, že nebol odsúdený, bol v konaní doložený odpisom z registra trestov GP SR 14. júna 2004. Odporca ďalej konštatoval, že postavenie oprávnených osôb posudzoval
2 písm. c/ zákona č. 229/1991 Zb. bez ohľadu na závet, ktorý pôvodný vlastník zanechal. Závet bol napísaný dňa
ktorého „závet sa týkal finančnej hotovosti, ktorá mala byť vyplatená v Nemecku a netýkal sa žiadnych nehnuteľností, ktoré jeho otcovi patrili na území Slovenska".
identifikácie parciel k reštitúcii predmetné pozemky boli v čase rozhodovania zapísané na LV č. XXX, k.ú. E. J., na povinnú osobu a boli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Pôvodným vlastníkom pozemkov bol
zápisu v pk. vložke č. 517, k.ú. E. J., starý otec oprávnenej osoby T. Q. st., v podiele 1/1. Príbuzenský vzťah k pôvodnému vlastníkovi bol doložený jeho testamentom, uznesením vo veci prejednania dedičstva po otcovi oprávnenej osoby H. Q. D 34/78 a rodným listom oprávnenej osoby, štátne občianstvo a trvalý pobyt boli preukázané osvedčením o štátnom občianstve. Z uvedených dôvodov odporca dospel k záveru, že v konaní boli splnené všetky zákonné predpoklady a podmienky a pre vydanie majetku
ustanovení zákona č. 229/1991 Zb., a preto rozhodol tak, ako bolo uvedené vyššie. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolacích dôvodov postupom
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p."). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 202 v spoj. s § 250s O.s.p. podanie odvolania prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p.) a po neverejnej porade senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že podanie odvolania bolo dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. augusta 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o nevyhovení opravnému prostriedku navrhovateľa a o potvrdení rozhodnutia odporcu, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia. Zákon sa vzťahoval na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20 (§ 1 ods.1 zákona o pôde).
zákona oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od
závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti,
1 zákona právo na vydanie nehnuteľnosti
decembra 1992. Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. vymenúva dôvody, pri preukázaní ktorých sa oprávneným osobám vráti vlastnícke právo alebo prizná právo na náhradu.
ods. 2 tohto ustanovenia sa obdobne postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie
osobitných predpisov
osobitných predpisov, treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorým sa skonfiškoval
osobitných predpisov
Z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis odporcu, vyplynulo, že žiadosťou evidovanou na správnom orgáne dňa 30. decembra 1991, bol uplatnený nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam pôvodných vlastníkov M. Q., (zomr. dňa XX. P. XXXX), T. Q. (zomr. dňa XX. T. XXXX), J. Q. (zomr. dňa X. L. XXXX) a J. Q. (zomr. dňa XX. P. XXXX), nachádzajúcim sa v k.ú. E. J.. Predmetné pozemky zapísané v pk. vložke č. 517, k.ú. E. J., v celosti na starého otca oprávnenej osoby A. B. T. Q. boli
zápisu pod č. d. 56/48 konfiškované
nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. SNR. Správny orgán v reštitučnom konaní dôkladne zisťoval skutočnosti týkajúce sa občianstva, trvalého pobytu a odsúdenia
osobitných predpisov v súvislosti s právnym predchodcom oprávnenej osoby, a keďže tieto medzi účastníkmi konania neboli sporné, bližšie sa nimi nezaoberal ani odvolací súd. Navrhovateľ ako povinná osoba v reštitučnom konaní však napadol rozhodnutie odporcu opravným prostriedkom tvrdiac, že ku konfiškácii majetku došlo v období pred rozhodným obdobím v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a preto žiadosti oprávnenej osoby nemalo byť vyhovené. Navrhovateľ nesúhlasil s argumentáciu krajského súdu (ktorý sa opieral predovšetkým o stanovisko č. 45/1998 Správneho kolégia publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), že právo na priznanie vlastníctva v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. možno priznať aj v takom prípade, keď k pozbaveniu vlastníckeho práva došlo pred rozhodným obdobím. Otázku, či priznanie reštitučného nároku
ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. je možné
2 aj v prípadoch, keď ku konfiškácii nehnuteľností došlo v čase pred rozhodným obdobím definovaným v § 4 ods. 1 zákona, riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky v skoršom rozsudku sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo dňa
2 po preukázaní, že osoba uplatňujúca nárok je oprávnenou osobou
tohto ustanovenia, je potrebné vydať jej nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona, teda vrátane pôdy, ktorá tvorí lesný fond, avšak s obmedzením obsiahnutým v § 6 ods. 3, t. j. každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy (vrátane lesnej).´ Správne preto krajský súd analyzoval cieľ sledovaný týmto stanoviskom konštatovaním, že predmetné stanovisko sa nezaoberá otázkou rozhodujúceho obdobia, ani tým, či je pri posudzovaní reštitučného titulu možné ísť aj pred zákonom ohraničené rozhodujúce obdobie, ale naopak rieši otázku rozsahu poľnohospodárskeho majetku.
osobitných predpisov [odkaz na § 1 ods. 1 písm. a),
odseku 1 nehnuteľnosti, ktoré boli skonfiškované na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov vydaného po 25. februári 1948 s výnimkou prípadov, ak by išlo o osoby súdne postihnuté
osobitných predpisov [odkaz na nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva]. O vyňatí rozhodujú obvodné pozemkové úrady. 34. Hore ustanovené konfiškačné predpisy mali nasledovný text:
1 písm. a/ nar. č. 104/1945 Zb. SNR sa s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškuje pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska, ktorý je vo vlastníctve okrem iného aj osôb nemeckej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť.
5 nar. č. 104/1945 Zb. SNR pre posúdenie príslušnosti k nemeckej alebo maďarskej národnosti je rozhodujúcim najmä jazyk používaný v rodinnom styku, alebo príslušnosť k maďarskej alebo nemeckej politickej strane po
osobitných predpisov. Rovnako je správny výklad ustanovenia § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb., lebo toto ustanovenie, ako správne poukazovali niektorí účastníci, nerieši posun rozhodujúceho obdobia pred dátum
nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. pôvodnému vlastníkovi nemeckej národnosti rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Bratislave zo dňa 4. septembra 1945, č. PPPR-19240/45-I/B., avšak stalo sa tak pred rozhodným obdobím uvedeným v § 4 ods. l zákona č. 229/1991 Zb., a preto odporca pri nesprávnom výklade príslušných zákonných ustanovení dospel k nesprávnemu záveru o vzniku reštitučného nároku oprávnenej osoby
ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade týchto zistení a v súlade s ustáleným právnym názorom považoval rozhodnutie správneho orgánu za vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto postupom
3 O.s.p. rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd
1 v spojitosti s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p.,
ktorého v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, a to z dôvodu, že navrhovateľom v súdnom konaní bol Slovenský pozemkový fond, od ktorého sa oprávnene očakáva na základe pôsobnosti mu zverenej zákonom, najmä § 34 zákona č. 330/1991 Zb., že vo svojej réžii bude vykonávať činnosti vo verejnom záujme vrátane postavenia zúčastnenej osoby v správnom súdnictve následne aj účastníka v súdnom preskúmavacom konaní. Vo vzťahu k možným nárokom na náhradu trov konania zúčastnených osôb si Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 250k ods. 1 veta druhá O.s.p. osvojil extenzívny výklad ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré toto právo priznávajú iba účastníkom súdneho konania, kam výslovne priraďujú iba žalobcu a žalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky, preto už dlhodobo deklaruje, že právo na náhradu trov súdneho konania prislúcha pri splnení ďalších podmienok aj zúčastneným osobám. V prejednávanej veci zúčastnená osoba argumentovala v prospech odporcu, ktorého rozhodnutie bolo v tomto konaní zrušené, a preto jej Najvyšší súd Slovenskej republiky pre jej neúspech v odvolacom konaní právo na náhradu trov konania nepriznal. VI. Odvolanie účastníčky konania proti výroku rozsudku krajského súdu o trovách Účastníčka konania A. B. podala včas odvolanie proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania. Neskorším podaním zo dňa 6. apríla 2013 vzala svoje odvolanie späť.
dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova (ods. 2). Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví (ods. 3). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok .
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.