Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Sžo/38/2014 Identifikačné číslo spisu: 1012200360 Dátum vydania rozhodnutia: 01.07.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je v zásadných otázkach dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Zákonom č. 8/2009 Z.z. bol s účinnosťou od 1. februára 2009 zmenený a doplnený zákon č. 135/1961 Zb. cestný zákon, ako aj zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch, pričom prechodné ustanovenia postup v začatých, avšak neskončených konaniach neupravujú. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb., na užívanie diaľnic, ciest a miestnych komunikácií iným než zvyčajným spôsobom alebo na iné účely, než na ktoré sú určené (ďalej len "zvláštne užívanie"), je potrebné povolenie cestného správneho orgánu s výnimkou prípadov uvedených v odsekoch 6, 7 a 8 vydané so súhlasom dopravného inšpektorátu. Cestný správny orgán môže v povolení určiť podmienky na zvláštne užívanie a pre ich nesplnenie môže udelené povolenie zrušiť. Zvláštne užívanie sa povoľuje na dobu určitú, ak u užívateľa trvajú dôvody, pre ktoré bolo povolenie udelené. Pri zmene užívateľa, podmienok užívania a podobne je potrebné požiadať o nové povolenie, prípadne o zmenu povolenia. Povolenie nie je potrebné pre vozidlá ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov a na presun poľnohospodárskych strojov a zariadení pri poľnohospodárskych prácach v rámci obhospodarovaného územia. Povolenie cestného správneho orgánu na účely konania automobilových pretekov je možné vydať len po predložení kladného stanoviska od organizácie, ktorá je členom medzinárodnej federácie automobilového športu (FIA Paríž). Podľa § 8 ods. 5 zákona č. 135/1961 Zb., cestný správny orgán za nadmernú a nadrozmernú prepravu vykonanú bez povolenia dodatočne vyberie rozhodnutím zvýšený správny poplatok podľa osobitného predpisu. Podľa bodu 2 položky 80 sadzobníka k zákonu č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom do 01.02.2009 (t.j. v čase vzniku udalosti), poplatok vyberaný správcom komunikácie za nadrozmernú a nadmernú prepravu na mieste merania vozidla sa zvýši na dvojnásobok, ak sa už táto preprava čiastočne alebo celkom vykonala bez predchádzajúceho povolenia cestného správneho orgánu. Podľa bodu 3 položky 80 sadzobníka k zákonu č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom do 01.02.2009 (t.j. v čase vzniku udalosti), poplatok vyberaný dodatočne rozhodnutím cestného správneho orgánu sa zvýši na trojnásobok, ak dopravca nezaplatil poplatok na mieste merania vozidla. Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil nasledovné: V predmetnej veci najvyšší súd už rozhodoval a to v rozsudku sp. zn. 8 Sžo/254/2010 zo dňa 08.12.2011, z obsahu ktorého vyplýva, že najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil rozhodnutie žalovaného č. 08285/2009/SCDPK-38228 zo dňa 25.09.2009 z dôvodov § 250j ods. 2 písm.

1. c)a
2. d)O.s.p., keď vytkol žalovanému v zásade dve pochybenia. Prvým pochybením bola skutočnosť, ktorú žalovaný uvádza aj v napadnutom rozhodnutí a tou je nevyhnutnosť odôvodnenia, či existujú záväzné právne akty Európskej únie, upravujúce danú oblasť, ktoré by boli priamo záväzné pre Slovenskú republiku ako členský štát Európskej únie (nariadenia), resp. právne akty Európskej únie, ktoré by boli pre Slovenskú republiku záväzné pri splnení ďalších podmienok (smernice). Druhým pochybením (a tým sa žalovaný vôbec nezaoberal v napadnutom rozhodnutí) bola nesprávna aplikácia novelizovanej právnej úpravy, teda zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 8/2009 Z.z.) účinného od 01. februára 2009, vo vzťahu k skôr začatým konaniam. Ako konštatoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozsudku zákonom č. 8/2009 Z.z. bol s účinnosťou od 1. februára zmenený a doplnený zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, ako aj zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch, pričom prechodné ustanovenia postup začatých, avšak ešte neukončených konaní neupravovali. Pravidlá postupu sú vtedy jednoznačne dané a to tak, že právne vzťahy, ktoré vznikli za účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací musí zhodne s krajským súdom konštatovať, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s tým, že poplatková povinnosť žalobcu vznikla ešte pred účinnosťou zákona č. 8/2009 Z.z., a to dňa 25.08.2008, t.j. v čase, kedy zákon č. 583/2003 Z.z., ktorým sa mení zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch umožňoval dopravcom zaplatiť, v prípade nadmernej a nadrozmernej prepravy dvojnásobok základného správneho poplatku na mieste merania. Argument, že správca komunikácie nemohol vyberať správny poplatok na mieste, nemôže byť daný na ujmu dopravcovi, v tomto prípade žalobcovi (ktorý ho žiadal zaplatiť na mieste), pretože žalobca nemôže niesť zodpovednosť za odopretie práva, v tomto prípade za neumožnenie zaplatenia správneho poplatku na mieste. Ako už bolo uvedené vyššie, novela č. 8/2009 Z.z., účinná od 1.2.2009, ktorou bol zmenený zákon č. 135/1961 Zb., ako aj zákon č. 145/1995 Z.z. neobsahuje prechodné ustanovenia o postupe v začatých, ešte neskončených konaniach. Teória nadobudnutých práv spočíva v teoretickom zdôvodnení neprípustnosti toho, aby práva niekým nadobudnuté podľa zákona, mu boli dodatočne a so spätnou účinnosťou neskorším zákonom odňaté, aby so spätnou účinnosťou bol dodatočne zmenený právny stav, resp. o tento právny stav sa opierajúci právny dôvod, o ktorý sa opieralo nadobudnutie práva. Pojem „nadobudnuté právo“ sa pritom vykladá extenzívne a zahŕňa akýkoľvek právny stav, ktorý je niekomu na prospech. To znamená, že porušením zásady nezmeniteľnosti, t.j. ochrany nadobudnutých práv by bola každá retroaktívna zmena právneho vzťahu, ktorá by so spätnou účinnosťou zhoršila právne postavenie subjektu práva. Zmätočné je aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného na str. 4, tretí odsek, kde žalovaný konštatuje, že zákonom č. 583/2003 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2004 bola dopravcom daná možnosť zaplatiť, v prípade vykonania nadmernej a nadrozmernej prepravy dvojnásobok základného správneho poplatku na mieste merania. Tento stav existoval de iure do 01.02.2009, t.j. do účinnosti zákona č. 8/2009 Z.z., ale de facto tento bod Splnomocnenia nebol využívaný ani pri meraní správcom komunikácie - Slovenskou správou ciest, keďže dopravcovia neboli schopní a ochotní zaplatiť poplatok na mieste. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že žalobca ako dopravca nemôže niesť zodpovednosť za to, že mu nebolo umožnené zaplatiť správny poplatok na mieste. V tomto prípade mal žalovaný, v súlade s článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyložiť právny predpis tak, že použije pre žalobcu zákon účinný v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Podľa článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 Ústavy SR, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.9.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález zo dňa 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Na podklade uvedených zistení dospel senát odvolacieho súdu k záveru, že v tomto prípade je možné od žalobcu požadovať zaplatenie správneho poplatku len vo výške dvojnásobku, keďže príslušné orgány potvrdili, že napriek účinnej zákonnej úprave obsiahnutej v bode 2 položky 80 zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v rozhodujúcom období, neumožnili správny poplatok vyberaný dodatočne, zaplatiť žalobcovi na mieste vo výške dvojnásobku základnej sadzby. Uvedené nemožno podľa názoru najvyššieho súdu pričítať na ťarchu žalobcovi a požadovať tak od neho zaplatenie správneho poplatku až vo výške trojnásobku základnej sadzby správneho poplatku v správnom konaní, keďže v tomto prípade si svoju zákonnú povinnosť nesplnili samotné správne orgány, keď neumožnili zaplatenie správneho poplatku dodatočne na mieste. S poukazom na uvedené skutočnosti dospel najvyšší súd k záveru, že v tomto prípade rozsudok krajského súdu zmení tak, že zruší len rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods.2 písm. a/ O.s.p. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyššie vyslovený právny názor súdu a vytýkané pochybenia je možné aplikovať a odstrániť už v rozhodnutí žalovaného preto odvolací súd, na rozdiel od súdu krajského prvostupňové rozhodnutie Krajského úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Košiciach zo dňa 10.07.2009 nezrušil. Právnym názorom odvolacieho súdu je správny orgán viazaný (§ 250ja ods. 4 O.s.p.). O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p.

§ 250kods.

1 veta prvá a § 149 ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 246c veta prvá O.s.p. Žalobcovi, ktorý bol úspešný v konaní priznal náhradu trov konania v zmysle § 11 ods. 1 a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, v rozsahu vyčíslenia trov právnym zástupcom žalobcu v sume 268,53 €, ktorá pozostáva z odmeny za tri úkony právnej služby, prevzatie a príprava veci /r. 2012/ 58,69 €, žaloba /r. 2012/ 58,69 €, vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 02.05.2014 vo výške 61,85 € a 23,30 € za režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky (7,63+7,63+8,04), celkom požadované trovy právneho zastúpenia boli vo výške 202,53€ a tieto boli žalobcovi i súdom priznané, a ďalej bola priznaná žalobcovi i náhrada 66 € za zaplatený súdny poplatok za žalobu. DPH advokátovi najvyšší súd nepriznal, pretože nepreukázal, že by bol jej platiteľom. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.