rozsudkom Okresného súdu Žilina z
ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p., s tým, že žalovaná ako úspešná účastníčka konania si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila. Proti rozsudku odvolacieho súdu
rozsudkom súdu prvého stupňa podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1
1 písm. c/ O.s.p.). Navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Generálny prokurátor Slovenskej Republiky v odôvodnení svojho mimoriadneho dovolania uviedol, že v čase doručenia výpovede zamestnancovi so zdravotným postihnutím síce mala žalovaná predchádzajúci súhlas orgánu verejnej moci so skončením pracovného pomeru, ale tento bol nezákonný, z dôvodu ktorého došlo k jeho zrušeniu a do rozhodnutia súdu prvého stupňa, o návrhu zamestnanca na určenie neplatnosti výpovede, nebol daný súhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou (absentovalo právoplatné rozhodnutie vecne príslušného orgánu verejnej moci). Ďalej generálny prokurátor uviedol, že súhlas s výpoveďou danou zamestnávateľom zamestnancovi so zdravotným postihnutím musí byť predchádzajúci, t. j. musí predchádzať samotnej výpovedi, čo v konkrétnom prípade splnené nie je (ani nebude), z dôvodu ktorého je výpoveď z 8. augusta 2007 neplatná. Podľa názoru generálneho prokurátora ak aj orgán verejnej moci rozhodne kladne v prospech žalovanej a dá jej opätovne súhlas k výpovedi zamestnanca so zdravotným postihnutím, tento súhlas už výpovedi predchádzať nebude, čo však je zákonnou požiadavkou uvedenou v ustanovení § 66 Zákonníka práce pre jej platnosť. Žalobca sa s názorom generálneho prokurátora Slovenskej republiky stotožnil a žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutia súdov nižšieho stupňa. Žalovaná vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že splnenie podmienok platnosti výpovede je nevyhnutné skúmať k okamihu uskutočnenia tohto úkonu, keď sa za tento okamih považuje moment, kedy sa výpoveď stáva perfektným právnym úkonom. Vzhľadom k potrebe právnej istoty nie je možné prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali po tom, čo sa výpoveď perfektným úkonom stala. Ďalej poukázala na skutočnosť, že súhlas na rozviazanie pracovného pomeru so žalobcom bol v čase uskutočnenia výpovede právoplatným rozhodnutím, pričom nebola odložená jeho vykonateľnosť. Na základe uvedeného navrhla, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.) na dovolacom súde v určenej lehote (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté uznesenia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.
3 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2
1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadnemu dovolaniu nemožno vyhovieť. Podľa ustanovenia § 243e ods. 2 O.s.p. mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výroku súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím namieta. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia generálny prokurátor Slovenskej republiky nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 242 ods. 2 O.s.p.). V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.
1 O.s.p.) sa zaoberá vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady konania neboli v mimoriadnom dovolaní namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Generálny prokurátor v danej veci namietal, že súdy nesprávne aplikovali ustanovenie § 66 Zákonníka práce, keď vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania nevzali do úvahy, že rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým bol daný súhlas s výpoveďou a ktorého existencia je podmienkou platnosti výpovede danej zamestnávateľom zamestnancovi so zdravotným postihnutím, bolo v priebehu konania ako nezákonné zrušené a do momentu rozhodnutia súdu prvého stupňa o návrhu zamestnanca na určenie platnosti výpovede, takýto súhlas neexistoval. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môže zamestnávateľ dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podľa § 66 veta prvá Zákonníka práce zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná. Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Podľa § 154 ods. 1 O.s.p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Rozsudok predstavuje meritórne rozhodnutie vo veci samej. Pravidlo obsiahnuté v § 153 ods. 1 určuje, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu z vykonaných dôkazov (prípadne na základe nesporných skutočností tvrdených účastníkmi konania, ak o ich pravdivosti nemá súd dôvodné a závažné pochybnosti). Je preto potrebné spresniť, ku ktorému rozhodujúcemu okamihu má súd zistený skutkový stav, a jeho právnu kvalifikáciu posúdiť. Pravidlo obsiahnuté v § 154 ods. 1 O.s.p. stanovuje, že pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia. To znamená, že súd pri rozhodovaní veci nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia už netrvajú, ako ani anticipovať skutočnosti, ktoré v čase vyhlásenia ešte nenastali. Podstatnú výnimku z tohto pravidla však predstavujú také ustanovenia hmotného práva, ktoré pre posúdenie konkrétnej veci vyžadujú zohľadniť skutočnosti, ktoré nastali ku konkrétnemu časovému okamihu. O takúto výnimku ide aj v súdenej veci, keď súdy rozhodovali o platnosti výpovede z pracovného pomeru. Platnosť výpovede teda súdy správne posudzovali podľa stavu, aký bol v dobe podania a doručenia výpovede (v čase uskutočnenia právneho úkonu), a nie podľa stavu v dobe rozhodovania (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Cdon 1081/1997). Ďalším príkladom takejto výnimky môže byť posudzovanie žaloby o neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nedostatku spôsobilosti na právne úkony konajúceho subjektu, kde nepochybne bude pre rozhodnutie rozhodujúci stav v čase uskutočnenia právneho úkonu. Inak povedané, súd bude posudzovať spôsobilosť na právne úkony subjektu k tomu okamihu, keď sa právny úkon urobil (pozri tiež: Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, 2 vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 562-563; Rubeš, J. a kol. Občanský soudní řád, I. díl, Komentář, Praha : Orbis, 1970, s. 566-568). Platnosť právnych úkonov, vrátane úkonov podľa pracovnoprávnych predpisov, treba posudzovať k okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol právny úkon urobený. V čase výpovede žalovaná disponovala právoplatným rozhodnutím správneho orgánu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina z 31. mája 2007 č. C/2007/040524, ktorým bol žalovanej ako zamestnávateľovi podľa ustanovenia § 66 Zákonníka práce udelený predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce so žalobcom ako zamestnancom, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím. Keďže predmetné rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bol žalovanej udelený súhlas na skončenie pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť 24. júla 2007, žalovanej nič nebránilo v tom, aby listom z 8. augusta 2007 žalobcovi vypovedala pracovný pomer. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že neskôr bol súhlas Najvyšším súdom Slovenskej republiky a následne Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny zrušený a vec bola správnemu orgánu vrátená na ďalšie konanie. Konštantná judikatúra aj právna veda vychádzajú totiž z tzv. prezumpcie správnosti správneho aktu, podľa ktorej i vadný správny akt, ktorý nie je nulitný, sa pokladá za bezvadný, pokiaľ nie je úradným postupom zrušený alebo zmenený. To znamená, že aj vadný správny akt, dokiaľ nebol zrušený, vyvoláva zamýšľané právne účinky (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2008, sp. zn. 2 Cdo 68/2007). Čo sa týka právneho posúdenia nulitnosti správnych aktov ako otázky prejudiciálnej ako aj otázky, kedy sú všeobecné súdy oprávnené mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať správne akty, dovolací súd udáva, že nulitné sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou, a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané, tzv. paakty. Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t. j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti. Skutočnosť, že súhlas bol v priebehu súdneho konania pre jeho nezákonnosť zrušený, nemá za následok jeho ničotnosť (nulitu). Súdy nižšieho stupňa teda vo veci správne aplikovali ustanovenie § 66 Zákonníka práce. Ak generálny prokurátor v danej veci dospel k opačnému názoru, ide o právny názor nesprávny, nemajúci oporu v zákone. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že by rozhodnutia súdov nižšieho stupňa vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) tak ako to obsahovo vymedzil generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní, preto mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243b ods. 1, 4 O.s.p.
2 O.s.p.). Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.). V danom prípade podnet podal žalobca, ale Najvyšší súd Slovenskej republiky mu neuložil povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania, pretože žalovaná nepodala návrh na náhradu trov tohto konania (§ 243i ods. 2 O.s.p.
5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.