azyl

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sža/3/2015 Identifikačné číslo spisu: 7014201128 Dátum vydania rozhodnutia: 10.03.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014201128.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: Y. K., nar. XX.X.XXXX v obci U., okres G., provincia K. L., D., pakistanskej štátnej príslušnosti, kašmírskej národnosti, moslimského vierovyznania, posledný pobyt v krajine pôvodu v meste U., okres G., provincia K. L., D., t. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia cudzincov, Bitúnkova 14, Sečovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-156-22/PO-Ž-2014 zo dňa 8.8.2014, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/43/2014-31 zo dňa 18. novembra 2014, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Košiciach č. k. 5Saz/43/2014-31 zo dňa 18. novembra 2014, p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Odôvodnenie I. PREDMET KONANIA Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-156-22/PO-Ž-2014 zo dňa 8.8.2014, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ,,zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného opravného prostriedku a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. K výroku o neudelení azylu krajský súd zdôraznil, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto ustanovení. K naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie okrem všeobecných predpokladov musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči navrhovateľovi. V prejednávanej veci ale faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Žiadny štátny orgán nevykonal voči navrhovateľovi žiadne kroky administratívneho, trestného, či iného postihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda k opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo tu nebolo preukázané. V Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu navrhovateľ uviedol, že o azyl žiadal z dôvodu obavy o svoj život pred jeho susedmi v dôsledku pozemkových sporov a z obavy pred nespravodlivým odsúdením pre lúpež a vraždu svojho suseda. Iné problémy nemal. Odporca sa podľa názoru krajského súdu podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu, resp. doplnkovej ochrany. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií podľa zákona o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Neboli naplnené predpoklady na udelenie azylu. Odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu. Krajský súd ďalej zdôraznil, že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Krajský súd ďalej uviedol, že správny orgán vyhodnotil i riziko vážneho bezprávia, pričom dospel k záveru, že navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí žiadne vážne bezprávie tak, ako to definuje ust. § 2 písm.

1. f)zákona o azyle. K otázke doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, že ide o subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR žiadateľom, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať. Navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz o skutočnostiach, ktoré by mu bránili v návrate do krajiny pôvodu. Navrhovateľ uviedol, že polícia je skorumpovaná, čomu nenasvedčujú ďalšie skutočnosti uvedené navrhovateľom v rámci správneho konania. Týmto skutočnostiam však venoval odporca dostatočnú pozornosť a vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu. Krajský súd súhlasí aj s názorom odporcu, že niektoré tvrdenia navrhovateľa pre ich rozpornosť sú nedôveryhodné. Podľa názoru krajského súdu teda odporca rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu, vec správne právne posúdil, keďže navrhovateľ svoju žiadosť odôvodnil existenciou dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Je zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodnutí odporca vychádzal a celé konanie riadne vyhodnotil. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že s rozhodnutím v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.
2. d)a
3. f)OSP, teda z dôvodu, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ uviedol, že sa aj naďalej pridržiava svojich tvrdení uvedených v konaní pred prvostupňovým súdom a má za to, že splnil podmienky pre udelenie azylu z dôvodu prenasledovania zo strany neštátnych pôvodcov. Odporca takisto nesprávne posúdil splnenie resp. nesplnenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. V prípade návratu bude navrhovateľ vystavený vážnemu bezpráviu v podobe neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu z vyššie uvedených dôvodov a z dôvodu svojvoľného násilia v dôsledku ozbrojeného konfliktu v D. (L.), ako aj teroristických útokov na celom území Pakistanu. Na podporu týchto tvrdení pritom v konaní pred súdom prvého stupňa poukázal na varovanie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR z 23.9.2014, ktoré varuje pred značne zhoršenou bezpečnostnou situáciou v Pakistane, ktorá sa navyše netýka iba určitých teritórií, ale celého územia krajiny, pričom v severných a severozápadných provinciách je vyhlásený až vojnový stav. Tvrdenie prvostupňového súdu o tom, že v prípade navrhovateľa neboli splnené zákonné podmienky ani pre poskytnutie doplnkovej ochrany nie je preto podľa navrhovateľa dôvodné a je v rozpore s všeobecne dostupnými informáciami o bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu navrhovateľa. V prípade návratu do krajiny bude navrhovateľ čeliť prenasledovaniu a hrozbe vážneho bezprávia, pričom mu nebude zabezpečená potrebná pomoc zo strany štátu. Navrhoval preto, aby Najvyšší súd SR zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa poukázal na obsah svojho vyjadrenia k opravnému prostriedku zo dňa 13.10.2014. s tým, že napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné a vecne správne. Trval na tom, že navrhovateľove problémy tak, ako ich opísal, nie je možné subsumovať pod žiaden z taxatívne stanovených dôvodov uvedených v ust. § 8 zákona o azyle. Zdôraznil, že pri preskúmavaní rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase napadnutého rozhodnutia, ktorý svedčil o tom, že navrhovateľovi v prípade návratu nehrozí vážne bezprávie. Odporca má za to, že krajina pôvodu mu vie zabezpečiť dostatočnú ochranu. V opravnom prostriedku navrhovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na zmenu právneho názoru odporcu v danej veci. Plne sa stotožnil s rozsudkom krajského súdu a navrhol ho potvrdiť. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu uviedol, že navrhovateľ o azyl požiadal počas svojho zaistenia v ÚPZ Sečovce, a to z dôvodu obavy o svoj život. Počas vstupného pohovoru uviedol, že z D. vycestoval vo februári 2009 spoločne s ďalšími tromi Pakistancami za pomoci prevádzača z mesta Dina do mesta Lahore a Karáčí, odtiaľ pokračovali ukrytí v skladových priestoroch nákladnej lode do Iránu. V meste Teherán sa zdržal asi pol roka v neznámom dome. Potom pokračovali pätnásti ukrytí v nákladných priestoroch lode do Turecka, do mesta Ankara, kam pricestovali asi v auguste 2009. V neznámom dome sa zdržali asi 4-5 mesiacov. Asi v decembri 2009 v spoločnosti ďalších cudzincov a prevádzača odcestovali do Grécka, kde sa živil príležitostnými prácami. Koncom roka 2012 vycestoval z Grécka spoločne s kamarátom, Pakistancom, vlakom cez Taliansko do Francúzska. V Paríži sa zamestnal ako kuchár v reštaurácii Janaa. Tam sa spoznal so svojou súčasnou manželkou, slovenskou štátnou občiankou. V Paríži býval a pracoval až do 11.03.2014, kedy spoločne manželkou autobusom pricestovali na Slovensko. Uviedol ďalej, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany ani zoskupenia. Ďalej uviedol, že v Pakistane mala jeho rodina susedské a pozemkové spory so susedmi. Spor so susedmi vznikol v minulosti preto, že susedia vlastnili pozemok, ktorý sa nachádzal za pozemkom žiadateľovej rodiny. Z tohto dôvodu žiadali jeho rodinu, aby im cez ich pozemok umožnila prístup na pozemok. Žiadateľovi rodičia susedom navrhli, aby si pozemky vymenili a oni im umožnili prístup k pozemku. S týmto však zase nesúhlasili susedia. Preto ani žiadateľovi rodičia nesúhlasili s tým, aby susedia chodili cez ich pozemok na svoj. Asi v marci 2007 susedia, napadli na ulici matku žiadateľa a zhodili ju na zem. Počas incidentu si narazila ruku. Lekárske ošetrenie nepotrebovala. Ešte v ten istý deň v poobedňajších hodinách žiadateľ a jeho dvaja bratia zbili palicami útočníkov, pričom dvom z nich rozbili hlavy, v dôsledku čoho boli v nemocnici hospitalizovaní asi 2 týždne. Ostatným útočníkom spôsobili iba menšie zranenia. Následne vo večerných hodinách bol žiadateľ a bratia zadržaní miestnou políciou. O dva dni ich súd odsúdil na 6 mesiacov odňatia slobody nepodmienečne. Uložený trest si odpykali vo väznici Mirpur v meste Mirpur. Na slobodu boli prepustení asi 10. - 12.09.2007. Asi o mesiac neskôr susedia v obci Mangala zrazili osobným motorovým vozidlom žiadateľa, pričom tento utrpel zlomeninu nohy a ruky. Z uvedených zranení sa liečil 7-8 mesiacov. Bratia žiadateľa túto skutočnosť oznámili miestnej polícii, čo aj vyšetrovala a súd ich odsúdil na 5 mesiacov odňatia slobody nepodmienečne. V októbri 2008 sa k susedom niekto vlámal do domu (kto sa vlámal k susedom žiadateľ uviesť nevedel), pričom medzi susedmi a vlamačmi vznikla bitka, pri ktorej jeden z vlamačov postrelil otca rodiny, ktorý na následky strelného poranenia do rána zomrel. Susedia na miestnej polícii oznámili, že majú podozrenie, že sa uvedeného činu dopustil menovaný s bratmi. Žiadateľ v čase lúpeže doma nebol, pretože v tom čase viezol svojho známeho do nemocnice v Gujar Khan. Po ošetrení a odvezení kamaráta domov, u tohto prenocoval. Na druhý deň prišla miestna polícia do domu menovaného a jeho oboch bratov zadržala. On v tom čase nebol doma. Uvedenú skutočnosť mu oznámili jeho rodičia telefonicky, prostredníctvom zaťa, do obce Gujar Khan, pričom mu tento povedal, aby sa domov nevracal, nakoľko mu hrozí, že ho polícia zadrží. Bratia žiadateľa po ich zadržaní políciou boli obvinení z trestného činu lúpeže a vraždy. Toho času sú stále vo väzbe, pričom súdne konanie do dnešného dňa nebolo ukončené. Taktiež aj menovaný bol obvinený z trestného činu lúpeže a vraždy. Ešte v ten deň odcestoval z Gujar Khan do mesta Lahore za kamarátom. Tam sa zdržal asi 2 mesiace. V decembri 2008 odcestoval taxíkom do obce Chak Patala a následne do zahraničia. Iné dôvody svojej žiadosti počas pohovoru neuviedol. Odporca ďalej v odôvodnení uviedol, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žiadateľom objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Na základe výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Zároveň neboli preukázané opodstatnené obavy z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, ktoré vyplývajú zo zákona o azyle a z Ústavy SR. Menovaný v krajine pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu v nej v súčasnosti hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády či iných zložiek štátu. Vo vzťahu k nemu nedošlo absolútne k žiadnemu konaniu zo strany štátnych orgánov, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovanie v zmysle § 2 písm.
4. d)zákona o azyle. Žiadateľ nepreukázal, že by mal v Pakistane dôvodnú obavu z takéhoto prenasledovania. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, činnosť diskriminačného, alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny, alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná, alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaným. Pôvodcom prenasledovania teda môže byť štát, politické strany, hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát, alebo podstatnú časť jeho územia a rovnako aj neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že štát, alebo vládnuce politické subjekty nie sú schopné, alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním. Na základe výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že menovaný nesplnil zákonom ustanovené podmienky na udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a Dohovoru. Pokiaľ ide o žiadateľovu obavu z toho, že by bol políciou zadržaný a uväznený, ako jeho bratia, je potrebné uviesť, že ak sa skutočne v čase lúpeže u susedov nenachádzal, ale bol s kamarátom, ktorého viezol do nemocnice v obci Gujar Khan a neskôr zostal u neho aj nocovať, mohol to oznámiť polícii v prípade jeho zadržania. Túto skutočnosť by mu určite dosvedčil kamarát, s ktorým bol u lekára, ako aj samotný lekár, prípadne pacienti, ktorí sa v tom čase nachádzali v čakárni lekára. Teda nemal bez akéhokoľvek vysvetlenia ujsť do zahraničia. Jeho útek mohol políciu iba utvrdiť v podozrení, že spáchal trestný čin lúpeže a vraždy. Neobstojí tvrdenie žiadateľa, že polícia je vo všeobecnosti v Pakistane skorumpovaná a jeho susedia sú bohatí, a preto políciu podplatili. Počas vstupného pohovoru uviedol, že polícia pôsobiaca v mieste bydliska menovaného vyšetrovala znepriatelených susedov a pritom postupovala v zmysle pakistanských zákonov. Z výpovede žiadateľa nevyplynulo, že by miestna polícia nepostupovala objektívne pri vyšetrovaní už spomenutých incidentov. Práve naopak. V prípade, že by miestna polícia bola susedmi podplatená, nepostupovala by v ich neprospech, ako to bolo v prípade dopravnej nehody, pri ktorej bol žiadateľ v obci Mangala susedmi zrazený, nezadržala by ich a neboli by odsúdení. Odporca ďalej uviedol, že v prípade, ak s bratmi spáchal lúpež, pri ktorej došlo k usmrteniu, musí za svoje konanie niesť zodpovednosť tak, ako každý iný občan. K uvedenému je však potrebné uviesť, že žiadateľ svoje tvrdenia, okrem svojej výpovede, ničím dôveryhodným nepodložil, hoci mal na to dostatočný časový priestor. Pozemkový spor, ako aj podozrenie zo spáchania trestných činov, nie sú dôvodom na udelenie azylu. Tiež je potrebné uviesť, že dôvody žiadosti menovaného tak, ako ich uviedol počas vstupného pohovoru, nie sú dôvodmi na udelenie azylu v zmysle zákona o azyle a Dohovoru. Na základe uvedeného je zrejmé, že menovanému v krajine pôvodu nehrozí žiadna z foriem prenasledovania taxatívne vymenovaných v § 2 zákona o azyle. Neboli teda naplnené dôvody na udelenie azylu na území SR z dôvodu opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a z Dohovoru. Vzhľadom na to, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území SR, odporca posúdil, či cudzinec spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Doplnková ochrana je inštitút, ktorý je možné udeliť v prípade splnenia zákonom špecifikovaných podmienok. Viaže sa na existenciu reálnej hrozby vážneho bezprávia. Pokiaľ ide o možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, v prípade menovaného je aplikácia tejto formy trestu vylúčená, jednak z dôvodu, že žiadateľ ničím dôveryhodným nepreukázal, že by bolo skutočne v krajine pôvodu proti nemu vedené trestné stíhanie pre trestný čin lúpeže a vraždy, že by bol odsúdený a jednak preto, že v Pakistane síce stále je v trestnom zákone zakotvený trest smrti, avšak pakistanská vláda od roku 2009 dodržiava neformálne moratórium na trest smrti. Od roku 2009 do súčasnosti pakistanské orgány popravili iba jedného väzňa čakajúceho na trest smrti. Zastavenie popráv bolo prerušené v Pakistane v roku 2012, kedy vojenské úrady popravili jedného vojaka. Po celej krajine je asi 8300 väzňov v celách smrti vo väzniciach. Pakistan je pritom tlačený medzinárodným spoločenstvom, aby bol v krajine trest smrti zrušený a odsúdení na trest smrti boli omilostení. Správny orgán sa tiež zaoberal tým, či v prípade návratu žiadateľa do krajiny pôvodu by tento nebol vystavený mučeniu alebo neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu, pričom konštatoval, že v prípade návratu žiadateľa do krajiny pôvodu tomuto nehrozí ani mučenie, alebo neľudské, alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest, nakoľko pred odchodom z krajiny pôvodu také problémy nemal a ani sa nedopustil žiadaného takého konania, za ktoré by sa dalo očakávať, že by po návrate do krajiny také problémy mohol mať. Ústava Pakistanu zakazuje akúkoľvek formu mučenia či neľudského, ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Pokiaľ sa jedná o takéto zaobchádzanie zo strany štátu, tak menovaný v krajine pôvodu nemal zo štátnymi orgánmi žiadne takéto problémy. V súvislosti s obavou z mučenia alebo neľudského zaobchádzania alebo trestu zo strany neštátnych aktérov je z jeho výpovede zrejmé, že nikdy sa v Pakistane s podobným správaním voči svojej osobe nestretol, a teda dá sa predpokladať, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu ani takéto problémy nebude mať. Jeho obavy sú iba subjektívne a ničím nepodložené. Z tohto dôvodu je zrejmé, že menovanému v prípade návratu nehrozí mučenie ani neľudské zaobchádzanie. V Pakistane v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt, preto menovanému nehrozí žiadne ohrozenie života a ani nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu konfliktu. Medzinárodné právo v zjednodušenej definícii definuje ozbrojený konflikt ako konflikt medzi ozbrojenými silami a inými organizovanými ozbrojenými skupinami majúcimi velenie a kontrolujúcimi časť územia, ktorý umožňuje viesť trvalé a koordinované vojenské operácie. Z tohto pohľadu sa situácia v niektorých pohraničných oblastiach medzi Pakistanom a Indiou javí ako ozbrojený konflikt, avšak vzhľadom ku skutočnosti, že k ozbrojeným útokom dochádza iba ojedinele, a tieto sa zameriavajú najmä na zariadenia bezpečnostných zložiek a na zariadenia infraštruktúry, nemožno túto situáciu hodnotiť ako ozbrojený konflikt. Aj keď vo všeobecnosti v Pakistane neprebieha ozbrojený konflikt, je pri posudzovaní doplnkovej ochrany dôležité posúdiť, či v mieste posledného pobytu žiadateľa, teda konkrétne v meste U., okres G., K. L., D., neprebieha nejaká lokálna forma konfliktu a či ňou nie je ohrozené civilné obyvateľstvo. Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, "existencia vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená podmienke, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho osobnej situácii. Existencia takéhoto ohrozenia môže byť výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu alebo súdmi členského štátu, ktorým je predložené rozhodnutie o zamietnutí takejto žiadosti, dosiahne takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny, prípadne do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na ich území čelila reálnemu riziku utrpenia takéhoto ohrozenia", čo sa v žiadateľovom prípade nepreukázalo. Migračný úrad sa preto zaoberal mierou rizika v prípade návratu menovaného do mesta U., okres G., K. L., D.. Z informácií je zrejmé, že v provincii priamo neprebieha medzinárodný alebo vnútroštátny ozbrojený konflikt. Je síce pravda, že dochádza k občasnému pokračovaniu porušovania prímeria pozdĺž línie kontroly medzi Indiou a Pakistanom. Avšak tento stav sa vzhľadom k intenzite útokov nedá považovať za medzinárodný alebo vnútroštátny ozbrojený konflikt. Indický minister obrany 16. júla 2014 vyzval Pakistan, aby sa ukončilo porušovanie prímeria. Pakistanský premiér začiatkom júla 2014 poslal list vyjadrujúci túžbu po posilnení spolupráce a budovaní mieru indickému premiérovi. Tu je potrebné uviesť, že žiadateľ sa o problémoch, ktoré by prinášal medzinárodný alebo vnútroštátny ozbrojený konflikt, počas vstupného pohovoru ani nezmienil. Teda týmto stavom v mieste bydliska ohrozovaný nebol. Navyše migračný úrad vo svojich rozhodnutiach nerozhoduje o samotnom návrate osôb do krajiny pôvodu, ale rozhoduje výlučne vo veciach azylu a doplnkovej ochrany. Dôvody menovaného boli vyhodnotené a individuálne posúdené, pričom nebola zistená reálna hrozba vážneho bezprávia. Nakoľko menovaný nespadá do žiadnej z kategórií osôb, ktoré potrebujú nejakú formu medzinárodnej ochrany, migračný úrad nepovažuje v jeho prípade za potrebné poskytnúť mu akúkoľvek formu ochrany. V prípade menovaného teda neboli zistené dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Migračný úrad sa ďalej zaoberal aj tvrdením žiadateľa, že sa na území SR oženil so slovenskou štátnou občiankou, avšak vzhľadom ku skutočnosti, že nepredložil sobášny list, migračný úrad sa na jeho osobu pozerá ako na slobodného muža. Podľa informácie poskytnutej matričným úradom Mestského úradu Trebišov, tento nemá vedomosť o tom, že by bol sobáš uvedených osôb na ich matričnom úrade alebo pred orgánom cirkvi uskutočnený. Aj v prípade predloženia sobášneho listu, tento by však nezakladal dôvod na udelenie azylu ani podľa § 10 zákona o azyle. V prípade, že chce zotrvať na Slovensku, musí si pobyt na Slovensku riešiť prostredníctvom zákona o pobyte. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10. marca 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
5. a)má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
6. b)je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (informácie z materiálov „Pakistan - informácie o krajine pôvodu“ vypracovaného k uvedenému prípadu vedeného pod č. p.: MU-ODZS-2014/000068-017 zo 17.7.2014 a MU-ODZS-2014/000068-019 z 24.7.2014). Odvolacie námietky navrhovateľa boli v podstate totožné ako námietky uplatnené v opravnom prostriedku. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru Najvyššie súdu Slovenskej republiky navrhovateľom uplatnené námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z obsahu spisu krajského súdu vyplýva, že krajský súd rozhodol bez pojednávania v súlade s § 250f OSP a po oboznámení sa s administratívnym spisom navrhovateľa zaujal stanovisko jednak k dôvodom žiadosti o azyl, ako aj k otázke významnej pre posúdenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Na podrobné závery krajského súdu o nesplnení podmienok na udelenie azylu a nesplnení podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany, odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky, ustanovené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyle a súčasne ani podmienky uvedené v § 13a a § 13b na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Odporca aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonal vo veci náležité dokazovanie, z ktorého vyplynuli závery o nesplnení podmienok na udelenia azylu a nesplnenia podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Ako uviedol navrhovateľ v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu dôvodom jeho žiadosti boli obavy o život pred susedmi v dôsledku pozemkových sporov. Taktiež je v krajine pôvodu hľadaný pre lúpež a vraždu suseda a bojí sa, že by mohol byť nespravodlivo odsúdený. Nejde teda dôvody na základe ktorých, by mu bolo možné udeliť azyl. Za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom hrozba trestu za skutky, ktoré majú povahu trestného činu, nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu. Odvolaciu námietku navrhovateľa, ktorou vyčítal krajskému súdu nesprávne skutkové zistenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodnú. Krajský súd podľa názoru odvolacieho súdu riadne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu o tom, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu, keďže navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR odôvodnil existenciou dôvodov, ktoré nemožno považovať za dôvody relevantné pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. V súvislosti s odvolacou námietkou navrhovateľa, ktorý krajskému súdu vyčítal nesprávne právne posúdenie, odvolací súd pripomína, že z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil, pretože hrozbu trestu za skutky, ktoré majú povahu trestného činu, nebolo možné považovať za prenasledovanie v zmysle zákona o azyle. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany - doplnkovej ochrane, odvolací súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm.
7. f)zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odporca, resp. krajský súd k niektorým predloženým podkladom neprihliadol. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že situáciu v krajine pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje, z ktorých informácie čerpal. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu je zrejmé, akým spôsobom odporca konfrontoval údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu, a na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákon o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského súdu vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa dostatočne zaoberal všetkými námietkami a dospel k správnemu záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný. Navrhovateľ neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov odporcu a krajského súdu vyvrátili, odvolacie námietky, ktoré boli v podstate totožné s námietkami uplatnenými v opravnom prostriedku neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.