azyl

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sža/4/2015 Identifikačné číslo spisu: 1014201294 Dátum vydania rozhodnutia: 10.03.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1014201294.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: F. T. Q., nar. XX.X.XXXX, štátny príslušník Konžskej demokratickej republiky (ďalej len KDR), v krajine pôvodu naposledy bytom X., O. D. X.-T., I. A. XXX, aktuálne s miestom pobytu R. X, Y., zastúpený Mgr. Jurajom Köllnerom, advokátom so sídlom Koceľova 14, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-81-18/PO-Ž-2014 zo dňa 16.6.2014, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/28/2014-26 zo dňa 15. októbra 2014, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/28/2014-26 zo dňa 15. októbra 2014, p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Odôvodnenie I. PREDMET KONANIA Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-81-18/PO-Ž-2014 zo dňa 16.6.2014, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ,,zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného opravného prostriedku. K námietke nedostatočne zisteného stavu veci krajský súd uviedol, že táto nie je dôvodná. Odporca zákonným spôsobom vypočul navrhovateľa a poskytol mu dostatok priestoru na objasnenie a prezentovanie informácií, ktorými svoju žiadosť odôvodňoval. Akceptoval a do spisu založil všetky navrhovateľom predložené dôkazy, tieto náležitým spôsobom posúdil a svoje závery vyjadril v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Vyhľadal a do spisu založil informácie o krajine pôvodu navrhovateľa pochádzajúce z rôznych zdrojov, pričom tieto boli zamerané tak na všeobecnú politickú a bezpečnostnú situáciu v KDR, ako aj na konkrétne otázky, ktoré v priebehu konania vyplynuli. Takto zistený stav veci poskytol dostatočné poznatky, potrebné pre posúdenia žiadosti o azyl. Krajský súd ďalej poznamenal, že odporca správne zameral vyhodnotenie tejto konkrétnej otázky ev. vážneho bezprávia na navracanie aj neúspešných žiadateľov o azyl, nakoľko účelom tohto zisťovania bolo overiť, či sa navrátilci, pochádzajúci z KDR stretávajú pri svojich návratoch s konaním, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako mučenie, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie. V tejto súvislosti krajský súd tiež poznamenal, že v prípade nútených návratov neúspešných žiadateľov o azyl žiaden štát, ani Slovensko, nikdy neuvádza dôvod navrátenia. Aj námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú. Podľa názoru krajského súdu je výrok i odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súlade so zákonnými ustanoveniami. Odporca v odôvodnení rozhodnutia objektívne a zrozumiteľne opísal zistený stav veci. Dostatočným a logickým spôsobom prezentoval svoju správnu úvahu. Z odôvodnenia je zrejmé, ako posúdil jednotlivé v konaní vykonané dôkazy ako aj to, aký právny záver s poukazom na toto vyhodnotenie dôkaznej situácie použil. Ani námietku rozporu zisteného stavu veci s obsahom spisu nevyhodnotil krajský súd ako dôvodnú. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opísal v konaní zistený stav veci, zistený z prednesov navrhovateľa, ním predložených dôkazov, vykonaným odborným posúdením predložených dôkazov, ako aj vyhľadaním informácií o krajine pôvodu navrhovateľa. Pokiaľ závery odporcovho posúdenia vykonaného dokazovania nie sú totožné s právnym názorom samotného navrhovateľa, takýto stav nie je možné považovať za rozpor rozhodnutia s obsahom spisu. K námietke, týkajúcej sa samotného negatívneho rozhodnutia odporcu, vyslovenej iba v náznaku s poukazom na navrhovateľov výklad pojmu "opodstatnená obava z prenasledovania" krajský súd uviedol, že podľa jeho názoru odporca rozhodol správne, ak na základe vykonaného dokazovania navrhovateľovi neposkytol medzinárodnú ochranu podľa zákona o azyle. Z obsahu spisu je nepochybným, že: 1. Dôvodom navrhovateľovho odchodu z KDR bola jeho vôľa študovať na zahraničnej vysokej škole, 2. Počas pobytu navrhovateľa v krajine svojho pôvodu tento nemal žiadne problémy so štátnou mocou či tretími subjektmi, 3. Navrhovateľom predložený členský preukaz strany UDPS je falošný, 4. Navrhovateľ odôvodňoval svoju žiadosť o azyl obavou o svoj život a to výlučne z dôvodu svojho členstva v strane UDPS, 5. I keď nepravosť dokumentu "Vyhlásenie pátrania" v konaní preukázaná nebola, faktom ostáva, že je na ňom uvedený dátum jeho vydania ,,13.10.2009", pričom cestovný pas bol navrhovateľovu vydaný 2.11.2009 a navrhovateľ KDR legálne a bez problémov opustil v januári roku 2010. Ako to vyplýva zo samotnej výpovede navrhovateľa, tento počas svojho pobytu v domovskej krajine nemal žiadne problémy so štátnou mocou, z KDR vycestoval na Ukrajinu z dôvodu štúdia. Teda nie z dôvodu strachu pred perzekúciou, ktorú však v tejto súvislosti (s vycestovaním z KDR v roku 2009) ani neprezentoval. Teda jeho vycestovanie nemá nijaký súvis s jeho údajným členstvom v UDPS. Navrhovateľ po prvý raz požiadal na Slovensku o azyl v roku 2012 z dôvodu, že ako člen UDPS sa nemôže do krajiny svojho pôvodu vrátiť, lebo je ako člen tejto strany vedený v zoznamoch UDPS - teda z dôvodu svojho politického presvedčenia. Navrhovateľ svoju politickú príslušnosť k tejto strane prezentoval predložením svojho členského preukazu, ktorý je falošný a pravdepodobne sa na ňom ani nenachádza fotografia navrhovateľa. Logickým záverom preto je, že navrhovateľ nebol členom tejto politickej strany a teda mu ani nemôže hroziť akékoľvek nebezpečenstvo z tohto dôvodu. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že ak by mal byť navrhovateľ hľadaný z dôvodu svojej straníckej príslušnosti k strane UDPS už 13.9.2009, určite by mu nebol 2.11.2009 vydaný cestovný doklad a určite by mu nebolo umožnené v januári 2010 z KDR vycestovať - bol by zatknutý. Nemôže mu preto hroziť žiadne nebezpečenstvo (z dôvodu tohto údajného členstva) v prípade jeho návratu do KDR a to ani v prípade, ak by aj v čase od odchodu navrhovateľa z KDR došlo k zmene pomerov v neprospech členov strany UDPS. Preto sa nestal ani utečencom „na mieste“. Podľa názoru krajského súdu odporca v konaní dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci pretože svoje rozhodnutie a použitú správnu úvahu náležite odôvodnil, pričom vec správne posúdil po právnej stránke a v konaní sa riadil príslušnými ustanovenia zákona o azyle a Správneho poriadku. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, ktoré odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. c),

1. d)a
2. f)OSP, pretože súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru navrhovateľa sa súd zaoberal jeho opravným prostriedkom nedostatočne a nevysporiadal sa s námietkami navrhovateľa. Vyjadrenie odporcu k opravnému prostriedku síce väčšinu námietok navrhovateľa obsahuje ako výpočet, s ktorým sa následne vysporiadava podľa názoru navrhovateľa len ďalším popísaním faktov známych z predošlého konania, resp. rozhodovacieho procesu odporcu a konštatovaním, že postupoval vecne správne, že navrhovateľ nesplnil žiadnu z podmienok na udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany a že v krajine pôvodu nebol vystavený prenasledovaniu, mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, nebol väznený a nebolo voči nemu vedené trestné konanie. Podľa názoru navrhovateľa je tento spôsob vysporiadania sa s námietkami a odôvodnenia rozhodnutia navrhovateľa blanketárny, o čom svedčí aj to, že vo vyjadrení odporcu je uvedené meno inej osoby ako navrhovateľa. Navrhovateľ ďalej v odvolaní skopíroval opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu. Na základe uvedeného navrhoval rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vracia na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa V úvode svojho vyjadrenie odporca popísal prebiehajúce konanie i svoje rozhodnutie. K podanému odvolaniu uviedol, že navrhovateľ nepredložil žiadny relevantný dôkaz vzťahujúci sa na predmetnú žiadosť a neuviedol také skutočnosti, ktoré by mali mať vplyv a boli by opodstatnené na zrušenie rozsudku krajského súdu. Trval na závere, že navrhovateľ nemal problémy so štátnou moci, ani inými subjektmi, ani nebol zo žiadneho dôvodu perzekvovaný a preto v jeho prípade neboli splnené podmienky na udelenie azylu ani na poskytnutie doplnkovej ochrany, čo potvrdil aj krajský súd. Zdôraznil, že v krajine pôvodu proti nemu nebolo vedené trestné konanie, nebol väznený, nebol nikým napadnutý, ani mu nikto nijako neublížil. Taktiež nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Vzhľadom na to považoval odporca opravný prostriedok za nedôvodný a účelový a rozsudok krajského súdu navrhol potvrdiť. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu uviedol, že navrhovateľ požiadal o azyl pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné, z dôvodu, že Slovensko je demokratická krajina, kde môže vyjadriť svoj názor, pričom domov na nemôže vrátiť, lebo sa obáva o svoj život. Prvýkrát požiadal navrhovateľ o azyl 13.2.2012 pred pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou. Odporca vydal 9.5.2012 rozhodnutie ČAS: MU-76-22/PO-Ž- 2012, ktorým podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle rozhodol o neudelení azylu a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Krajský súd v Bratislave rozsudkom 9Saz/47/2012-51 zo dňa 24.10.2012 potvrdil rozhodnutie migračného úradu. Najvyšší súd SR rozsudkom 1Sža/5/2013 zo dňa 19.3.2013 rozhodol o zrušení rozhodnutia migračného úradu a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 17.10.2013 navrhovateľ svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia personálu opustil priestory PT Rohovce a bez priepustky sa viac ako 7 dní zdržiaval mimo azylového zariadenia. Na základe uvedeného bolo teda jeho konanie o udelenia azylu na území SR rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-76-56/PO-Ž-2012 zo dňa 7.11.2013 zastavené podľa § 19 ods. 1 písm.
3. f)zákona o azyle. Voči rozhodnutiu migračného úradu o zastavení konania navrhovateľ podal rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra vnútra č. KM-OLVS-4/2014 zo dňa 19.2.2014 zamietnutý a rozhodnutie migračného úradu bolo potvrdené. Počas vstupného pohovoru navrhovateľ uviedol, že krajinu pôvodu opustil v januári 2010 letecky, na pravý cestovný pas KDR, a to bez akýchkoľvek problémov. Z krajiny pôvodu vycestoval za účelom štúdia na Ukrajine. Na univerzite študoval do roku 2012. Štúdium nedokončil kvôli zlej politickej situácii v KDR. O ukončení štúdia sa rozhodol po telefonáte s otcom, ktorý mu povedal, aby požiadal o azyl v krajine, kde vládne právo a demokracia. Neskôr uviedol, že na univerzite prestal študovať asi v novembri 2011, a to z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov, ktoré mu bránili ďalej existovať na Ukrajine. Preto odišiel ku kamarátovi do mesta Ľvov. Po porade s ním dospel k záveru, že na Ukrajine je veľmi ťažké zohnať prácu, že Ukrajinci sú rasisti, a preto na Ukrajine nemôže zostať. Na územie SR menovaný pricestoval medzinárodným osobným vlakom cez hraničný priechod Čierna nad Tisou dňa 13.2.2012. Pri hraničnej kontrole predložil cestovný pas KDR a falošné povolenie na pobyt v Belgicku č. A.. Ďalej uviedol, že v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný. V žiadnych ozbrojených zložkách nikdy nepôsobil. Tiež uviedol, že v júni roku 2008 sa dobrovoľne stal členom politickej strany Union pour la Démocratie et le Progrés Social/Únia za demokraciu a sociálny pokrok (ďalej len "UDPS"). V strane mal funkciu mobilizátora, t. j. hľadal nových členov strany. Pred vstupom do strany zaplatil členský poplatok 10 USD a následne získal členský preukaz. Okrem toho uviedol, že aj jeho otec bol dlhoročným členom tejto strany, pričom v roku 2006 bol pre svoju politickú činnosť dva týždne zadržaný políciou. Po dvoch týždňoch bol prepustený a opätovne sa angažoval v politike. Sám menovaný v krajine pôvodu pre svoje členstvo v strane UDPS nečelil žiadnym problémom. S rodinou bol naposledy v kontakte počas svojho pobytu na Ukrajine. V súčasnosti o nej nemá žiadne informácie. Na Slovensku sa rozhodol požiadať o medzinárodnú ochranu z dôvodu, že on a jeho rodina bola na území KDR perzekvovaná. Obáva sa, že v prípade návratu do krajiny jeho pôvodu by mu mohla hroziť smrť z dôvodu jeho politického presvedčenia. Odporca ďalej uviedol, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené a na základe výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Azyl je špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. Z výpovede navrhovateľa je zrejmé, že v krajine pôvodu objektívne nečelil žiadnemu konaniu, ktoré by bolo možné považovať za prenasledovanie v zmysle § 2 písm.
4. d)zákona o azyle. V KDR nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu, nebol nikdy trestne stíhaný, väznený a do žiadneho kontaktu so štátnymi orgánmi neprišiel. Napriek tomu, že mal byť údajne členom opozičnej politickej strany, z tohto titulu nikdy nečelil žiadnym represáliám, vyhrážkam či iným problémom. Krajinu pôvodu neopustil preto, aby unikol pred bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom. Z KDR vycestoval len za účelom štúdia na Ukrajine. Preto z uvedeného jednoznačne vyplýva, že objektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu štátnymi zložkami Obdobne odporca skonštatoval, že menovaný objektívne nečelil žiadnemu takému konaniu ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm.
5. d)zákona o azyle, a teda ani v zmysle § 8 zákona o azyle či Ženevskej konvencie. Z jeho výpovede je totiž zrejmé, že so žiadnym neštátnymi subjektmi v krajine pôvodu do problémov neprišiel. Preto dôvody navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu na území SR, teda obava pred politickým prenasledovaním, sú irelevantné. Jeho obava z návratu do krajiny pôvodu pre jeho údajné členstvo v UDPS nekorešponduje s definíciou utečenca v zmysle zákona o azyle a Ženevskej konvencie. Tá v sebe zahŕňa subjektívne aj objektívne prvky. Subjektívne sa týkajú strachu jednotlivca z ujmy v prípade návratu do krajiny jeho pôvodu. Objektívne sa týkajú odôvodnenosti strachu žiadateľa, čo znamená, že existuje opodstatnená možnosť, že pri návrate by došlo k hroziacej ujme. Odôvodnený strach z prenasledovania sa však musí týkať jednej alebo viacerých príčin uvedených v Ženevskej konvencii z roku 1951 a v § 8 zákone o azyle, t. j. rasy, náboženstva, národnosti, sociálnej skupiny alebo politického názoru. Okrem subjektívneho prvku jeho strachu z prenasledovania - teda strachu z možnej represie pre jeho údajné členstvo v UDPS - chýba v jeho prípade objektívny prvok odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Ženevskej konvencie a zákona o azyle, ako už bolo vyššie uvedené. Ten je pre posúdenie možnosti udelenia azylu zásadný. Preto odporca skonštatoval, že táto jeho subjektívna obava postráda prvok objektívnej odôvodnenosti jeho strachu v zmysle zákone o azyle a Ženevskej konvencie, a preto menovaný nespĺňa podmienky pre udelenie azylu. Odporca tiež skonštatoval, že v zmysle § 19a ods. 2 zákona o azyle skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. V prípade menovaného bolo jednoznačne preukázané, že nikdy nebol v KDR prenasledovaný a neutrpel ani vážne bezprávie a taktiež nebol nikdy v minulosti vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia. Odporca ďalej poznamenal, že konanie o azyle, je špecifickým konaním, v ktorom jeden z najdôležitejších atribútov posudzovania jednotlivých žiadostí o medzinárodnú ochranu, je atribút dôveryhodnosti žiadateľa, nakoľko v tomto konaní je často jediným dôkazným prostriedkom ústna výpoveď žiadateľa, ktorá nie je podložená žiadnymi inými písomnými dokladmi či dôkazmi. Pritom v súlade so Spoločným stanoviskom Rady EÚ o harmonizovanom prístupe k uplatňovaniu pojmu "utečenec" zo 4.2.1996, migračný úrad každú žiadosť o udelenie azylu na území SR skúma individuálne, na základe predložených skutočností a je vo vlastnom záujme žiadateľa, aby predložil potrebné dôkazy na zhodnotenie svojej žiadosti. Vyhlásenia žiadateľa musia byť pritom ucelené a rozumné a nesmú protirečiť všeobecne známym faktom. K nepreukázaniu všeobecnej dôveryhodnosti navrhovateľa odporca skonštatoval, že 1. navrhovateľom predložené dokumenty boli vyhodnotené ako falošné a s najväčšou pravdepodobnosťou ani fotografia nebola navrhovateľova, 2. navrhovateľ nedokázal opísať vizuálnu podobu členského preukazu strany UDPS, jeho popis nesúhlasil s predloženým dokladom a ani s opisom preukazu, ktorý uviedol v predchádzajúcom konaní o azyle, 3. v predchádzajúcom konaní navrhovateľ uviedol, že bol radovým členom UDPS, v aktuálnom konaní mal funkciu mobilizátora, zháňal nových členov strany, 4. najprv uviedol, že na Ukrajine študoval do roku 2012, kedy prestal kvôli zlej politickej situácii v KDR a otec mu zavolal a povedal nech požiada o azyl v demokratickej krajine, neskôr uviedol, že prestal študovať asi v novembri 2011, pre nedostatok financií, pretože nebol v kontakte s rodičmi, 5. vo výpovedi uviedol, že predchádzajúce konanie o azyle mu bolo zastavené po tom, ako sa do azylového zariadenia vrátil na druhý deň po ukončení priepustky, v skutočnosti bol opätovne zaradený do evidencie azylového zariadenia 4 dni po tom, ako sa svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia personálu zdržiaval mimo pobytového tábora. Nebola tak preukázaná všeobecná dôveryhodnosť navrhovateľa, najmä bola spochybnená jeho politická činnosť v krajine pôvodu. V súvislosti s dôveryhodnosťou odporca poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku l Sža/33/2009 zo dňa 20.10.2009. K predloženému dokumentu, vyhlásenie pátrania štátnej spravodajskej služby vystaveného na osobu navrhovateľa i jeho otca odporca uviedol, že podľa výsledku odborného skúmania ide s najväčšou pravdepodobnosťou o pravé dokumenty, nie je však z neho zrejmé, že by súviselo s údajným členstvom navrhovateľa v UDPS. Navyše v KDR panuje korupcia a nie je problém získať falošné i pravé dokumenty za úplatok. Takisto meno menovaného na vyhlásení pátrania ako aj na falošnom členskom preukaze uvedené v inom tvare ako na jeho iných dokladoch. Je tam tiež uvedené iné miesto narodenia. Navyše vyhlásenie pátrania je z 13.10.2009, pričom navrhovateľ krajinu opustil v januári 2010 s platným cestovným pasom, ktorý mu bol vydaný 2.11.2009, a to bez akýchkoľvek problémov. Pokiaľ ide o skutočnosť, že navrhovateľ nie je údajne dlhšiu dobu v kontakte so svojou rodinou, odporca uviedol, že táto údajná skutočnosť ešte sama osebe vôbec nezakladá žiadne odôvodnené spájanie s tým, že jeho otec bol údajne členom strany UDPS. Sám navrhovateľ uviedol, že spojiť sa s otcom nevie aj preto, lebo stratil telefón zo sim kartou, na ktorej mal kontakt na otca, a na ktorú mal kontakt jeho otec. Navrhovateľ na pohovore dňa 25.6.2013 uviedol, že otec mu pred voľbami v roku 2011 povedal, že ak voľby dopadnú zle, odíde z krajiny a v tej istej zápisnici uviedol, že posledný telefonát s otcom mal v decembri 2011 s tým, že otec mu oznámil jeho odchod z KDR aj so zvyškom rodiny. Z uvedeného jednoznačne vyplývajú rozpory v jeho tvrdeniach o tom, kedy vlastne bol naposledy s otcom v telefonickom kontakte. Taktiež z uvedeného vyplýva, že menovaný vlastne mal informácie o rodine, a tie posledné podľa jeho vyjadrenia svedčia o tom, že jeho rodina opustila KDR. To znamená, že na základe získaných informácií nemožno považovať za preukázané, že by jeho rodina v KDR bola reálne vystavená nejakým problémom v súvislosti s údajným a nepreukázaným členstvo jeho otca v strane UDPS. V prípade navrhovateľa neprichádza do úvahy ani posúdenie jeho žiadosti ako žiadateľa, resp. utečenca "sur place". Podľa materiálu UNHCR "Kritériá a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov" (Ženeva, 1992), kapitoly II., časť B: Výklad znenia podmienok, ods. 4, písm.
6. b)"osoba sa stáva utečencom" na mieste" následkom udalostí, ku ktorým došlo v rodnej krajine počas jej neprítomnosti." Pritom "osoba sa môže stať utečencom "na mieste" svojim vlastným počínaním, napr. ako dôsledok stykov, ktoré udržuje s utečencami, ktorí boli uznaní už dávnejšie, alebo v dôsledku svojich politických názorov, ktoré vyjadrila v krajine, kde teraz sídli. Otázka, či takéto činnosti postačujú k preukázaniu podložených obáv z perzekúcie, musí byť rozhodnutá na základe hlbšieho skúmania okolností. Najmä je treba si overiť, či sa o tomto počínaní dozvedeli orgány krajiny pôvodu, a akým spôsobom uvedené počínanie danej osoby posudzujú." Odporca tu ďalej uviedol, 1. že migračný úrad neposkytuj žiadne údaje o žiadateľoch krajinám, z ktorých pochádzajú a ktoré je možné potenciálne považovať za pôvodcov prenasledovania, o čom bol navrhovateľ poučený, 2. v KDR v poslednom období (počas neprítomnosti navrhovateľa) nedošlo k žiadnym zásadným udalostiam a zmenám, 3. po opustení KDR nevyvíjal navrhovateľ žiadnu politickú činnosť, ktorá by oprávňovala vnímanie jeho osoby ako utečenca „sur place“. V prípade navrhovateľa preto neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, a taktiež nebola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť osoby menovaného, migračný úrad dospel k názoru, že jeho situácia nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna, a to ani z pohľadu utečenca "sur place". Takisto nespĺňa podmienky udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny. Odporca preto následne posudzoval, či navrhovateľ nespĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Pokiaľ ide o uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu, u navrhovateľa je to možné vylúčiť. Nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný. Taktiež nevykonával v KDR žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Trest smrti sa v KDR ani nevykonáva. Pokiaľ ide o otázku mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, ani toto mu nehrozí. Nebol zo strany konžských štátnych orgánov ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne konžské orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe. Zákony KDR zaručujú slobodu vnútorného pohybu, cestovania do zahraničia, emigrácie a repatriácie, aj keď vláda tieto práva v niektorých prípadoch obmedzovala. Napríklad bezpečnostné sily a najmä rebelské skupiny zaviedli bariéry a kontrolné stanovištia na cestách, letiskách a trhoch oficiálne z bezpečnostných dôvodov, avšak bežne vymáhali od civilistov peniaze. Pokiaľ ide o návrat neúspešných žiadateľov o medzinárodnú ochranu objavili sa správy, ktoré naznačujú zlé zaobchádzanie s takýmito osobami. V novembri 2012 vydal Informačný servis o krajine pôvodu Hraničnej agentúry Veľkej Británie správu z vyšetrovacej misie uskutočnenej v Kinshase v júni 2012.. Zo správy vyplýva, že pasy sú nutné pre vstup do KDR. Navrátilci, ktorí nemajú pasy sú ponechaní stranou, aby počkali na vyšetrovanie, či sú skutočne občanmi KDR. Ak sú eskortovaní políciou z Európy, ktorá má ich dokumenty, tieto sú potom odovzdané Generálnemu riaditeľstvu pre migráciu (DGM). Osoby s dokumentom Laissez passer sú nasmerovaní do špeciálnej kancelárie DGM na letisku. Títo ľudia sú vypočutí, musia vysvetliť prečo sa vrátili na Laissez passer a nemajú pas, následne sú prepustení. Opustenie KDR na základe falošného alebo neplatného pasu je v teórii trestný čin potrestateľný väzením, ale v praxi sú ľudia iba vypočúvaní a potom prepustení. Zvyčajne nie sú ľudia vracajúci sa bez dokladov zadržaní, sú vypočúvaní, identifikovaní, prípadne odfotografovaní, ale nie zadržaní ani týraní. Zaobchádzanie s nimi závisí od toho, čo osoba vykonala pred opustením KDR. Ak sa neobjavia žiadne problémy, je prepustená. Ak áno, sú vzatí do nápravného zariadenia DGM v Kinshase, ale ide len o niektoré prípady. Predpokladá sa, že navrátilci majú peniaze, preto sa stáva, že sú prepustení až po tom, ako im vezmú časť majetku. Takéto praktiky (zastrašovanie, branie peňazí) sa však deje často mimo kontroly vedenia DGM. Podľa predstaviteľa Spojeného úradu pre ľudské práva úrad zaznamenal menej prípadov mučenia alebo zlého zaobchádzania vo väzniciach v Kinshase, ale podmienkam vo väzniciach je potrebné venovať pozornosť, nakoľko cely nie sú primerané. Napríklad začiatkom júna 2012 bol úrad informovaný, že traja ľudia z opozičných strán boli zatknutí a zadržiavaní v jednej z veľmi dobre známych vojenských ciel. Úrad bol informovaný, že boli mučení, ale po vyšetrovaní Úrad zistil, že to nebola pravda. Vo februári získal britský denník The Observer údajne tajný dokument, ktorý má cirkulovať medzi vyššími policajnými a bezpečnostnými príslušníkmi v KDR a ktorý naznačuje, že jednotlivci deportovaní z Veľkej Británie môžu čeliť mučeniu po návrate do krajiny svojho pôvodu. Má sa jednať o pokyn Ministerstva vnútra KDR úradníkom národnej spravodajskej agentúre, DGM a polícii. Dôraz je kladený na to, aby sa zameralo na politických aktivistov, tzv. combatants (bojovníkov) vracajúcich sa predovšetkým z Británie, prípadne ďalších európskych krajín. K uvedenému treba dodať, že sa jedná o "údajný" dokument, ktorého existencia sa z iných zdrojov nepotvrdila, pričom dokument sa vyskytol po tom, ako sa britská vláda začala pripravovať na vracanie väčšieho počtu neúspešných žiadateľov o azyl do KDR po dvojročnom období, počas ktorého deportovala len hŕstku osôb. Hovorca Ministerstva vnútra Veľkej Británie v tejto súvislosti skonštatoval, že "každé rozhodnutie o odmietnutí azylu je na základe toho, že je bezpečné vrátiť sa do krajiny svojho pôvodu. Súdy rozhodli, že neúspešní žiadatelia o azyl, ktorí sú vrátení do KDR, nie sú ohrození zaobchádzaním, ktoré je v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru ľudských práv. Konzultácie o návratoch s členskými štátmi medzivládnej organizácie o migrácii, azyle a utečencoch uskutočnené v apríli 2012 , v auguste 2013 a v decembri 2013 potvrdili, že ostatné krajiny v Európe aj inde, naďalej vykonávajú návraty do KDR. Tieto krajiny uviedli, že nemajú žiadne dôkazy o tom, že sa s navrátilcami zle zaobchádza len pre to, že sú navrátilcami alebo z dôvodu odkiaľ pricestovali. Avšak navrátilci môžu byť po návrate vypočúvaní a zadržiavaní vo väzbe krátku dobu, v rámci bežných prisťahovaleckých kontrol. V informáciách poskytnutých štátmi v rámci IGC sa tiež uvádza, že navrátilci po príchode do KDR, rovnako ako ostatní cestujúci, by mohli byt' predmetom obťažovania, vrátane pokusov o vydieranie, avšak neexistuje žiadny dôkaz o vážnom zlom zaobchádzaní. Čo sa týka vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu odporca skonštatoval, že ani táto forma vážneho bezprávia menovanému nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, a to z objektívnych dôvodov. Na základe dostupných informácií je totiž zrejmé, že vo väčšej časti KDR, ako ani v samotnom meste X., kde mal menovaný trvalé bydlisko, v súčasnosti neprebieha žiaden ozbrojený konflikt, v ktorom by mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia. Jediné problémové a nestále oblasti sú na východe KDR, v provinciách Severné a Južné Kivu, kde sa v nedávnej minulosti odohral vnútroštátny konflikt. Odporca preto skonštatoval, že u navrhovateľa neboli splnené ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10. marca 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
7. a)má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
8. b)je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (informácie z verejne dostupných zdrojov, agentúrnych správ, dennej tlače, ako aj z materiálu "Konžská demokratická republika" z 9.6.2014 vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS- 2014/000062-008, z 21.5.2014 vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS-2014/000062-006, z 21.5.2014 vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS-2014/000062-007, z 2.5.2014 vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS-2014/000062-004, z 10.10.2013 vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS-2013/000077-012, zo 4.6.2013 vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS-2013/000077-006, z materiálu "Konžská demokratická republika - Správa vyšetrovacej misie do Kinshasy uskutočnenej medzi 18. a 28. júnom 2012" a z materiálu "Nebezpečný návrat - Návrat konžského žiadateľa o azyl, správa vypracovaná Catherine Ramos, 24.11.2011). Odvolacie námietky navrhovateľa boli v podstate totožné ako námietky uplatnené v opravnom prostriedku. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navrhovateľom uplatnené námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z obsahu spisu krajského súdu vyplýva, že krajský súd rozhodol bez pojednávania v súlade s § 250f OSP a po oboznámení sa s administratívnym spisom navrhovateľa zaujal stanovisko jednak k dôvodom žiadosti o azyl, ako aj k otázke významnej pre posúdenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Na podrobné závery krajského súdu o nesplnení podmienok na udelenie azylu a nesplnení podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany, odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca v konaní dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, pretože svoje rozhodnutie a použitú správnu úvahu náležite odôvodnil, pričom vec správne posúdil po právnej stránke a v konaní sa riadil príslušnými ustanoveniami zákona o azyle. Odporca aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonal vo veci náležité dokazovanie, z ktorého vyplynuli závery o nesplnení podmienok na udelenia azylu a nesplnenia podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Odvolacie námietky navrhovateľa, ktorými vyčítal krajskému súdu neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne skutkové zistenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné. Krajský súd podľa názoru odvolacieho súdu riadne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd je toho názoru, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu, keďže navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyl, ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a a v § 13b zákona o azyle. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. K odvolacej námietke navrhovateľa, ktorý krajskému súdu vyčítal nesprávne právne posúdenie, považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť nasledujúce: Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm.
9. f)zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odporca, resp. krajský súd k niektorým predloženým podkladom neprihliadol. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že situáciu v krajine pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje, z ktorých informácie čerpal. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu je zrejmé, akým spôsobom odporca konfrontoval údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu, a na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákon o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského súdu vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd akceptoval výhradu navrhovateľa vytýkajúcu uvedenie iného mena, než mena navrhovateľa v závere jeho rozhodnutia a aj obdobného pochybenia vo vyjadrení odporcu k žalobe, čo nepochybne svedčí o nesústredenom prístupe k vypracovaniu rozhodnutia a aj následného vyjadrenia, vyhodnotil ich však ako zrejmé pochybenie v písaní, ktoré nevyvoláva pochybnosť o totožnosti žiadateľa - navrhovateľa, ktorého bolo uvedené v záhlaví rozhodnutia a preto nebolo spôsobilé ovplyvniť zákonnosť celého rozhodnutia odporca, ktoré inak súd z meritórneho hľadiska posúdil ako vecne správne a súladné so zákonom. Podľa názoru odvolacieho súdu sa správny orgán dostatočne vysporiadal aj s predchádzajúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktorým bolo rozhodnutie týkajúce sa prvej žiadosti navrhovateľa o azyl zrušené a vrátené správnemu orgánu na ďalšie konanie, odstraňoval nedostatky ním vytýkané a svoje závery primeraným spôsobom uviedol vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa dostatočne zaoberal vznesenými námietkami a dospel k správnemu záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný. Navrhovateľ neuviedol v odvolaní žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov odporcu a krajského súdu vyvrátili, odvolacie námietky, ktoré boli v podstate totožné s námietkami uplatnenými v opravnom prostriedku neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.