vlastného udania v krajine pôvodu naposledy bytom: E., mestská štvrť E., ulica C. XX, aktuálne s miestom pobytu v K., S. X, právne zastúpený: Mgr. Juraj Köllner, advokát, so sídlom Koceľova 14, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-63-21/PO-Ž-2014 zo dňa
2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.") preskúmavané rozhodnutie odporcu ČAS: MU-63-21/PO-Ž-2014 zo dňa 05.06.2014, ktorým odporca
1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a súčasne neposkytol mu doplnkovú ochranu. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku v rozsahu podaného opravného prostriedku uviedol: - K námietke, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov:
názoru súdu táto námietka nebola dôvodná. Odporca v napadnutom rozhodnutí opísal podrobným, zrozumiteľným, logickým a naviac obšírnym spôsobom v konaní zistený stav veci. Jednotlivé zistenia vyhodnotil, pričom podrobne uviedol, prečo a na základe akých skutočností dospel k záveru, že osoba navrhovateľ nie je z pohľadu zákona o azyle dôveryhodnou. Podobným spôsobom odôvodnil nesplnenie predpokladov pre udelenie azylu
Teda z obsahu rozhodnutia je zrejmá správna úvaha, ktorú odporca použil pri posúdení navrhovateľovej žiadosti o azyl. O účelovosti tejto námietky
názoru súdu svedčí skutočnosť, že i napriek jej prezentovaniu navrhovateľ namietal konkrétne skutočnosti a právne závery odporcu. Ak by napadnuté rozhodnutie bolo v skutočnosti nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok odôvodnenia, podaný opravný prostriedok by zjavne neobsahoval konkrétnu argumentáciu, ktorá bola v návrhu predostretá. - K námietke nedostatočne zisteného stavu veci:
názoru súdu ani táto námietka nebola dôvodná. Okrem faktu, že navrhovateľ túto námietku v podanom návrhu uviedol, v texte návrhu ju bližšie nekonkretizoval. Súd sa však i napriek tejto skutočnosti námietkou zaoberal. Z obsahu spisu zistil, že navrhovateľ bol zákonným spôsobom vypočutý k dôvodom svojej žiadosti o azyl a že mu bol daný dostatok priestoru k prezentovaniu dôvodov žiadosti. Do spisu zaradil všetky dokumenty predložené navrhovateľom. S poukazom na obsah navrhovateľových vyjadrení, ako aj na potrebu zistenia všeobecných informácií - skutkového stavu veci vyhľadal a do spisu založil správy o krajine pôvodu navrhovateľa pochádzajúce z rôznych zdrojov. Tieto boli obsahovo zamerané jednak na overenie navrhovateľom uvedených tvrdení, ako aj na zistenie aktuálnej bezpečnostnej situácie v KDR, vrátane ev. rizík návratov konžských repatriantov. Obsah a rozsah takto zisteného stavu veci bol
názoru súdu dostatočným pre objektívne posúdeniu navrhovateľovej žiadosti o azyl. - K námietke rozporu obsahu spisu so zisteným stavom veci: Podobne ako predchádzajúce, ani táto námietka
názoru súdu neobstojí. Súd takýto rozpor nezistil. Pokiaľ navrhovateľ uplatnil túto námietku z dôvodu, že
jeho názoru splnil podmienky poskytnutia medzinárodnej ochrany, pričom odporca vec posúdil v rozpore s týmto jeho názorom, takýto stav nie je možné kvalifikovať ako rozpor napadnutého rozhodnutia so spisom. - K nepriamo vyslovenej námietke nesprávneho právneho posúdenia veci:
názoru súdu odporca po opätovnom podaní žiadosti o azyl navrhovateľom a v tej súvislosti po vykonanom dokazovaní (spísanie dotazníka, vyhľadanie relevantných informácií o KOR) rozhodol na základe posúdenia poslednej navrhovateľovej žiadosti o azyl v súlade so zákonom. - Vo vzťahu k výroku o neudelení azylu: Odporca azyl navrhovateľovi neudelil z dvoch dôvodov - nakoľko v konaní nebola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť a tiež preto (ak by aj tento dôvod neexistoval), že neboli splnené predpoklady jeho udelenia. Pokiaľ išlo o navrhovateľove stanoviská k odporcom uvedeným dôvodom jeho nedôveryhodnosti, krajský súd ďalej poznamenal: - Rozdielne uvádzanie dátumu narodenia navrhovateľa: Navrhovateľova výhrada neobstojí. Je faktom, že navrhovateľ v prvom azylovom konaní uvádzal ako dátum svojho narodenia XX.XX.XXXX (ktorý bol uvedený aj v jeho cestovnom pase), pričom v aktuálnom konaní uvádza dátum XX.XX.XXXX. Ak by bol dátum XX.XX.XXXX skutočným dátumom narodenia, mal navrhovateľ uvádzať tento dátum narodenia od prvého kontaktu so slovenskými orgánmi a rozpor mohol vysvetliť. Ta sa však nestalo. Naviac navrhovateľ v aktuálnom návrhu dôvodil, že prezentovaný skutočný dátum narodenia (t. j. XX.XX.XXXX) bol oznámený už v opravnom prostriedku zo dňa 19.12.2012 (konanie sp. zn. 9Saz/92/2012). V tomto opravnom prostriedku je však ako dátum narodenia navrhovateľa ním samým uvedený dátum narodenia XX.XX.XXXX. Teda táto výhrada navrhovateľa neobstojí. - K námietke týkajúcej sa nevedomosti navrhovateľa, ku ktorej etnickej skupine patrí: Súd konštatoval, že rozdielne uvádzanie etnickej príslušnosti samotným navrhovateľom jednoznačne nesvedčí o jeho dôveryhodnosti, ako to konštatoval odporca. Jednak nie je pravdepodobné, aby navrhovateľ nevedel ku ktorému etniku patrí a pokiaľ by to ev. nevedel, nebolo dôvodom uvádzať rozdielne etnika. K námietke týkajúcej sa uvádzania zamestnania navrhovateľa: Zistenia odporcu týkajúce sa rozporných tvrdení o zamestnaní navrhovateľa vychádzajú zo samotných výpovedí navrhovateľa a teda existencia týchto rozporov prispela k vyhodnoteniu navrhovateľa ako nedôveryhodnej osoby. Zľahčovanie takéhoto vyhodnotenia odporcu nie je
názoru súdu dôvodné. - K námietke týkajúcej sa uvádzania okruhu svojich súrodencov - konkrétne sestry navrhovateľa: Je skutočnosťou, že navrhovateľ v predchádzajúcom konaní ako svojich súrodencov uviedol iba svojho brata (dvojča) s tým, že iných súrodencov nemá. V aktuálnom konaní však už uviedol, že má aj sestru. Teda aj tento rozpor odporca správne vyhodnotil ako jeden z dôvodov, pre ktoré považoval navrhovateľa za osobu nedôveryhodnú. - K námietke týkajúcej sa uvedenie rôzneho mena otca navrhovateľa: Je skutočnosťou, že na voličskom preukaze navrhovateľa (vydaného 15.07.2011) je ako meno jeho otca uvedené „E.", pričom navrhovateľ ako jeho meno uvádzal „B. G.". Odporca na základe vyhľadaných informácií o KDR zistil, že vydaniu voličského preukazu predchádza predloženie náležitých dokladov z čoho možno logicky vyvodiť, že meno otca navrhovateľa (uvedené vo voličskom preukaze ako „E.") by malo byť skutočným menom otca navrhovateľa. Tvrdenie navrhovateľa, že uvedenie mena otca „E." súviselo so snahou kňaza menom G. (ktorý mal zabezpečiť vystavenie náležitých dokladov navrhovateľa - voličského preukazu a cestovného pasu) vyhnúť sa problémom pri odchode navrhovateľa z KDR tiež
názoru súdu neobstojí.
výpovede navrhovateľa (vstupný pohovor zo 14.03.2014) kňaz G. začal vybavovať navrhovateľovi tieto doklady po incidente, ku ktorému malo dôjsť v septembri 2011, pričom voličský preukaz bol vydaný (ako to vyplýva z obsahu jeho fotokópie) už 15.07.2011 a cestovný pas 15.08.2011. K námietke týkajúcej sa opisu incidentu, pri ktorom mal byť zastrelený strýko navrhovateľa: Porovnaním opisu tejto udalosti navrhovateľom v predchádzajúcom a aktuálnom konaní je zrejmé, že odporcove zistenia v tomto smere sú nepochybnými a vychádzajú z výpovedí samotného navrhovateľa. K námietke týkajúcej sa argumentácie odporcu o nepotvrdení existencie kláštora sv. Jozefa v mestskej časti Gomba: Odporca pri posúdení tejto skutočnosti vychádzal zo získaných objektívnych informácií, z ktorých, o. i. vyplynulo, že v Kinšase sa nenachádza mužský kláštor (s veľkým počtom rehoľníkov) - iba ženský kláštor karmelitánok. Krajský súd ďalej poznamenal, že s právnym názorom navrhovateľa,
ktorého pre opodstatnenosť strachu postačuje prognóza, v zmysle ktorej možno opodstatnenosť (obavy) vyvodiť, sa nestotožnil.
názoru súdu pre opodstatnenosť vyslovenej obavy z prenasledovania je potrebné, aby žiadateľ o azyl v súvislosti s vyslovenou obavou súčasne preukázal aj to, že vo vzťahu k jeho osobe už nastali konkrétne okolnosti, na základe ktorých dospel k presvedčeniu opodstatnenosti strachu z perzekúcie (pokiaľ k nej už nedošlo). Avšak, ak by aj navrhovateľ v tomto konkrétnom prípade opodstatnenosť svojej obavy preukázal (čo sa však nestalo), ust. § 8 zákona o azyle okrem opodstatnenosti obavy ako ďalšie predpoklady udelenia azylu ustanovuje prenasledovanie a jeho dôvod - teda rasu, národnosť, náboženstvo, zastavanie určitých politických názorov, príslušnosť k sociálnej skupine, či prenasledovanie za uplatňovanie politických práv, či slobôd. Pri udelení azylu musia byť súčasne splnené všetky tieto predpoklady. Ako to okrem iného uviedol odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia, okolnosti udalosti, pri ktorej malo dôjsť k usmrteniu strýka navrhovateľa (bez ohľadu, či k nej došlo
navrhovateľom udanej prvej, či druhej jej verzie) svedčia jednoznačne o tom, že išlo o kriminálny čin - lúpež. Teda nešlo o perzekúciu z dôvodov, uvedených v citovanom zákonnom ustanovení (§ 8 zákona o azyle). Vzhľadom k tomu, teda aj keby navrhovateľom vyslovená obava bola dôvodná, nemohlo to mať vplyv na posúdenie jeho žiadosti o azyl v zmysle vydania negatívneho rozhodnutia. Krajský súd ďalej konštatoval, že vzhľadom na dôvodnosť vyhodnotenia osoby navrhovateľa ako nedôveryhodnej už táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom k neudeleniu azylu, pretože spôsobuje, že nemožno uveriť príbehu prezentovaného navrhovateľom. Podobne ako odporca aj súd konštatuje, že ak by aj k smrti navrhovateľovho strýka došlo za okolností ním opísaných, dôvodom jeho smrti bolo spáchanie kriminálneho činu, teda jeho smrť nie je možné spájať s akoukoľvek perzekúciou. Dohad navrhovateľa (vyslovený počas uskutočnenia vstupného pohovoru), že totižto k smrti jeho strýka došlo v dôsledku politickej príslušnosti jeho otca k strane UDPS je ničím neodôvodnenou domnienkou. Vo vzťahu k výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany krajský súd poznamenal: Navrhovateľ namietal, že by bol v prípade návratu do krajiny svojho pôvodu vystavený hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu a to s poukazom na správy týkajúce sa zaobchádzania s aktívnymi členmi opozičnej politickej strany UDPS. Navrhovateľ však, ako to sám uviedol, nebol členom žiadnej politickej strany či hnutia, teda ani strany UDPS. Teda navrhovateľovi ako nečlenovi žiadnej politickej strany nemôže hroziť konanie, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem vážneho bezprávia, ako to vyplýva z ust. § 2 písm. f/ bod. 2. zákona o azyle. Odporca sa v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež podrobne zaoberal a vyhodnocoval aj ev. existenciu vážneho bezprávia ako takého, včítane bezpečnostných rizík súvisiacich s návratmi konžských navrátilcov, ako aj s ev. hrozbami súvisiacimi s ozbrojenými konfliktami. Na základe získaných správ o KDR dospel k záveru, že návrat navrhovateľa je možný, a že navrhovateľovi z tohto dôvodu nehrozí žiadne bezprávie. Tieto právne závery odporcu však navrhovateľ nenamietal. II. Odvolanie navrhovateľa Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 23.12.2014, v ktorom žiadal odvolací súd, aby zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie odporcu a vec mu vráti na ďalšie konanie dôvodiac, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vo svojom odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu ako i predošlé rozhodnutie odporcu vo veci navrhovateľa
jeho názoru vychádza zo základnej premisy, ktorou má byť nedôveryhodnosť navrhovateľa samotného. Je zrejmé, že posudzovanie dôveryhodnosti konkrétnej osoby vykonáva posudzujúci subjekt na základe vlastného vyhodnotenia tvrdení a argumentov, ktoré má k dispozícii. Nemožno preto upierať vyššie spomenutým rozhodnutiam ich formálnu správnosť a rovnako nemožno súdu vytýkať, že sa s argumentmi navrhovateľa, ako mu boli predostreté v opravnom prostriedku zo dňa 22.07.2014 nestotožnil. Nemožno však rovnako vylúčiť ani iný výsledok posúdenia iným posudzujúcim subjektom, nakoľko je atribútom takéhoto hodnotenia tvrdení bez dôkazných materiálov a z toho vychádzajúceho posúdenie dôveryhodnosti navrhovateľa práve jeho subjektívnosť. Navrhovateľ má na vyhodnotenie ním predložených argumentov a posúdenie jednotlivých skutočností, ako boli popísané v opravnom prostriedku voči rozhodnutiu odporcu, odlišný názor a rozhodnutie súdu
jeho názoru trpí nedostatkami a ďalej, považuje tento za odôvodnené, aby sa týmito odvolací súd zaoberal. Ďalej upozornil aj na nesúlad odôvodnenia súdu s obsahom spisu, ktorý síce v samostatnosti pre rozhodnutie značný význam nemá ale v nadväznosti s ostatnými úvahami posudzujúceho subjektu je spôsobilý negatívnym spôsobom ovplyvniť celkové hodnotenie dôveryhodnosti navrhovateľa. Súd uviedol, že výhrada navrhovateľa ohľadom dátumu jeho narodenia (a teda, že správny dátum je XX.XX.XXXX) neobstojí a to z dôvodu, že v opravnom prostriedku zo dňa 19.12.2012 sa takáto nenachádza a naopak, je tam uvedený nesprávny dátum narodenia XX.XX.XXXX. Avšak v opravnom prostriedku zo dňa 19.12.2012 sa táto výhrada upozornenie nachádza a to v bode II., predposledný odstavec. Dátum XX.XX.XXXX je uvedený len na prvej strane opravného prostriedku a to z dôvodu identifikácie navrhovateľa odporcom. K posudzovaniu oprávnenosti opodstatnenej obavy opakovane poukazuje na znenie príručky UNHCR „Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca", v ktorej sa uvádza: „Všeobecne by mal byť strach žiadateľa považovaný za opodstatnený, ak je schopný primeraným spôsobom dokázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa pre neho stal. Z dôvodov uvedených v definícii, neznesiteľný alebo Z týchto dôvodov by sa stal pre neho neznesiteľným, keby sa tam vrátil (odsek 42)". ,,Uvedené úvahy nemusia nutne vychádzať z osobnej skúsenosti žiadateľa. To, čo sa napr. prihodilo jeho priateľom a príbuzným a iným príslušníkom lej istej rasovej, či sociálnej skupiny, môže svedčiť o tom, že jeho strach z toho, že skôr, či neskôr sa aj on sám stane obetou prenasledovania, je opodstatnený. Zákony krajiny pôvodu a najmä spôsob, akým sú tieto zákony uplatňované predstavujú skutočnosti, ktoré sú relevantné pre vybavenie žiadosti. Situácia každej osoby však musí byť posudzovaná individuálne. V prípade, že sa jedná o známu osobnosť, je možnosť prenasledovania väčšia než v prípade osoby neznámej. Všetky uvedené faktory, t. j. charakter osobností, prostredie, z ktorého osoba pochádza, jej vplyv, bohatstvo alebo priamočiarosť' osobného vystupovania môže viesť k záveru, že jej strach z prenasledovania je opodstatnený." Slovné spojenie „opodstatnená obava z prenasledovania" treba vykladať tak, že nejde o to, či má človek v danej situácii obavy, ale o to, či by človek so zdravým úsudkom v danej situácii obavy mal. Na záver uviedol, že sa pridržiava ostatných námietok, ktoré boli vznesené v opravnom prostriedku zo dňa 22.07.
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250s prvá veta O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk ). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.03.2015 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
1 O.s.p.
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
d/ zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
f/ zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.
1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
3 písm. e/ zákona o azyle, ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR a súčasne o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a z prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. Správny poriadok má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia, (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009). Vzhľadom na osobitosť konania o azyle, ktorá spočíva v tom, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi (prípady, keď žiadateľ vie dokázať všetky svoje tvrdenia, sú skôr výnimkou než pravidlom), najmä s poukazom na špecifickosť postavenia, v akom sa navrhovateľ sám nachádza, s prihliadnutím na okolnosti, za akých krajinu pôvodu opúšťa, preto podmienka, že navrhovateľom uvádzané tvrdenia musia byť podložené dôkazmi, ktoré sám predloží, by preto nemala byť vyžadovaná príliš striktne, (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/33/2009 zo dňa 01.07.2009). Najvyšší súd Slovenskej republiky musí podotknúť, že v azylovom konaní, ktoré sa vyznačuje svojou špecifickosťou, prebieha dokazovanie na základe iných pravidiel, ako sú typické pre všeobecné správne konanie. Dôkazné bremeno nezaťažuje výlučne žiadateľa o azyl, ale je pomerne rozložené medzi žiadateľa a správny orgán, ktorý posudzuje žiadosť. To znamená, že žiadateľ svojimi vyhláseniami, tvrdeniami a výpoveďami určuje skutkový rozsah (dôkazný rozsah), ktorý následne správny orgán preveruje, potvrdzuje alebo vyvracia na základe dostupných informácií, ktoré sa k jednotlivým tvrdeným skutočnostiam vzťahujú. Preto by malo byť v čo najlepšom záujme žiadateľa o azyl, aby jednotlivé tvrdenia o skutočnostiach, ktoré majú byť rozhodné pre posúdenie žiadosti podával presne, jasne a zrozumiteľne, aby si jednotlivé tvrdenia logicky neodporovali a boli kompaktné. Uvedené tiež vyplýva aj z ustanovenia § 19a ods. 3 zákona o azyle
ktorého, ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak sú splnené zákonné podmienky. Jednou z týchto podmienok je aj to, aby bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. Konanie o azyle je osobité totiž najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nieje schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti príbehu, ktorý predostiera odporcovi, závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého administratívneho konania. Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby, (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/36/2008 zo dňa 04.08.2009). Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu, s prihliadnutím na okolnosť, ako je, napr. či navrhovateľ vystupuje pod rovnakou identitou v priebehu azylového konania. Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že navrhovateľ v priebehu dvoch azylových konaní uvádzal skutočnosti, ktoré si odporovali, boli nekompaktne (rozdielne uvádzanie dátumu narodenia navrhovateľa, nevedomosť navrhovateľa ku ktorej etnickej skupine patrí, uvádzanie rôzneho okruhu svojich súrodencov - konkrétne sestry, uvedenie rôzneho mena otca navrhovateľa, opisu incidentu, pri ktorom mal byť zastrelený strýko navrhovateľa, existencia kláštora sv. Jozefa v mestskej časti Gomba). Tieto okolnosti objektívne znemožnili odporcovi zistiť u navrhovateľa nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany a mala význam aj pri vyhodnotení odvolacích námietok navrhovateľa, ktoré odvolací súd vyhodnotil za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia odporcu. Aj napriek nedôveryhodnosti navrhovateľa bolo v danej veci potrebné posúdiť, či je nevyhnutné poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu v zmysle § 13a zákona o azyle. Miera preukázania hrozby vážneho bezprávia tak ako to vymedzuje citované ustanovenie, vymedzuje, aká vysoká musí byť pravdepodobnosť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu bude žiadateľ o azyl vystavený vážnemu bezpráviu. Miera dôkazu je v podmienkach na poskytnutie doplnkovej ochrany formulovaná odlišne, ako je to pri azyle. „Reálne nebezpečenstvo" sa v porovnaní s „opodstatnenými obavami (z prenasledovania)" opiera skôr o objektívne kritéria, ktoré sú nezávislé od subjektívnej kategórie strachu. Vzhľadom na tento záver, tvrdenia žiadateľa o azyl o hroziacej ujme v krajine pôvodu budú len jedným z podkladov, s ktorými sa správny orgán musí vysporiadať pri náležitom zistení skutkového stavu. K ustáleniu, že v konkrétnom prípade žiadateľa o azyl existujú vážne dôvody domnievať sa, že mu hrozí reálne nebezpečenstvo vážneho bezprávia, totiž môže dôjsť aj vtedy, ak o niektorých z týchto dôvodov žiadateľ o azyl vôbec nevie (a teda o nich správnemu orgánu ani nemôže poskytnúť svoje tvrdenia). Zdrojom vážnych dôvodov budú okrem tvrdení žiadateľa predovšetkým informácie o krajine pôvodu. Napriek absencii tvrdení žiadateľa o azyl alebo nedostatku dôveryhodnosti analýzou ostatných dôkazov, napr. informácií o krajine pôvodu, správny orgán môže zistiť vážne dôvody, pre ktoré sa domnieva, že žiadateľovi o azyl v krajine pôvodu reálne hrozí vážne bezprávie. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd konštatuje, že správny orgán (napriek nedôveryhodnosti) správne postupoval, keď posudzoval podmienky za splnenia ktorých by bolo potrebné poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu. Odvolací súd dáva do pozornosti, že zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie, (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/72/2010 zo dňa 14.09.2010). V predmetnej veci nebolo ani
odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu, (ktorý nachádza oporu vo vykonanom dokazovaní ohľadne posúdenia situácie v oblasti, z ktorej navrhovateľ pochádza) uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje (konkrétne č. l. 127 - 129 administratívneho spisu). Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. a § 2501 ods. 2 O.s.p. tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/22/2014-36 zo dňa 22.10.2014 potvrdil ako vecne správny. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd
l v spojení s § 250k ods. l a § 2501 ods. 2 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, lebo navrhovateľ v konaní nebol úspešný a odporca nárok na náhradu trov konania nemá. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.