Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sža/10/2015 Identifikačné číslo spisu: 7014201097 Dátum vydania rozhodnutia: 25.03.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 13ods.

1. Navrhovateľ poukázal na to, že v opravnom prostriedku doložil množstvo správ a aj vyššie spomínanú Príručku UNHCR, ktoré tieto skutočnosti preukazujú, a to na strane 4-
2. Podľa navrhovateľa krajský súd sa vôbec nezaoberal správami citovanými v opravnom prostriedku, ako dôkazmi, ktoré mal vykonať (oboznámiť sa s nimi). Situácia v krajine Eritrea presne zodpovedá situácii, ktorá stavia mužov podliehajúcich povinnej vojenskej službe, v prípade nenastúpenia alebo dezertovania z armády do situácie, kedy im hrozia zákonné, správne, policajné alebo súdne opatrenia, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutie súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní podľa § 2 písm. d/ bod 1-4 zákona o azyle. (Tu sa jedná následne i o zjavné zlé právne posúdenie veci, viac v texte nižšie). Ide o perzekúciu v zmysle zákona o azyle napĺňajúcu všetky jej pojmové znaky: navrhovateľovi skutočne hrozí trest a trestné stíhanie za to, že sa vyhýba nástupu na vojenskú službu, pričom dostupné správy potvrdzujú, že takéto osoby čelia väzneniu v príšerných podmienkach, sú mučení a často krát zmiznú. Nevykonaním dôkazu - teda správ citovaných v opravnom prostriedku, ako aj tých, ktoré boli založené do administratívneho spisu odporcu, nezistil krajský súd dostatočne skutkový stav veci. Keby sa krajský súd dôsledne zaoberal dostupnými správami, musel by dôjsť k záveru, že ide o čin, ktorý napĺňa znaky prenasledovania. Rovnako namietal neúplné zistený skutkový stav veci v kontexte nevykonania dôkazu: Príručky UNHCR: Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov z Eritree. Mám za to, že je chybou, pokiaľ prvostupňový súd nepoužije zásadný dokument, ktorý priamo hovorí o potrebe poskytnutia medzinárodnej ochrany pre osoby vyhýbajúce sa povinnej vojenskej službe. Podľa Príručky UNHCR: Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov z Eritree z 20.04.2011 (UN High Commissioner for Refugees, UNHCR Eligibility Guidelines for Assessing the International Protection Needs of Asylum-Seekers from Eritrea, 20.04.2011): „UNHCR sa domnieva, že jedinci s profilmi nižšie uvedenými vyžadujú zvlášť starostlivé posúdenie možných rizík. Tento zoznam nie je vyčerpávajúci a je založený na informáciách dostupných UNHCR v čase napísania príručky. Preto by žiadosť nemala byť automaticky považovaná za neopodstatnenú jednoducho preto, že nepatrí do žiadneho z profilov.(...) i) Nároky osôb vyhýbajúcich sa vojenskej službe a prebehlíkov Odmietnutie vykonávať vojenskú službu môže byť posudzované eritrejskými orgánmi, ako výraz politickej opozície voči vláde. Po ich zatknutí, sú osoby vyhýbajúce sa vojenskej službe a dezertéri často údajne mučení. Osoby, ktoré sa vyhýbajú vojenskej službe alebo dezertovali možno považovať za nelojálnych a zradcov voči vláde, a preto môžu byť potrestaný za ich vnímanú zradu. Po zatknutí, mnoho zadržaných údajne ,,zmizne"....Jedinci vo veku odvodu, ktorí odišli z Eritrey nelegálne, môžu byť vnímaní ako vyhýbajúci sa vojenskej službe, bez ohľadu na to, či dokončili aktívnu vojenskú službu alebo boli demobilizovaní." Význam zisťovania presných a aktuálnych údajov, ktoré má správny orgán v rámci konania pri posudzovaní žiadosti o azyl posudzovať, a ktoré má zabezpečiť pri posudzovaní opodstatnenosti obáv z prenasledovania (al. reálnosti ohrozenia vážnym bezprávím) je explicitne vyjadrený v čl. 8 ods. 2 kvalifikačnej smernice, ktorá konštatuje, že pri posudzovaní, či má žiadateľ opodstatnenú obavu z prenasledovania alebo je reálne ohrozený vážnym bezprávím, alebo má prístup k ochrane proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu v časti krajiny pôvodu v súlade s odsekom 1, členské štáty zohľadnia v čase prijímania rozhodnutia o žiadosti všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny a osobné okolnosti žiadateľa v súlade s článkom
3. Na tento účel členské štáty zabezpečia, aby sa získali presné a aktuálne údaje z príslušných zdrojov, napríklad od Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov a Európskeho podporného úradu pre azyl. K zohľadneniu týchto správ ho preto zaväzuje priamo kvalifikačná smernica. Pokiaľ odporca nezohľadňoval závery uvedené v uvedenej príručke, nemohol dôsledne zistiť skutkový stav veci, čo následne viedlo k nesprávnym skutkovým i právnym záverom. K námietke neposudzovania žiadosti navrhovateľa s ohľadom na jeho príslušnosť k náboženskej menšine Pentecoste, krajský súd vo svojom rozhodnutí len skonštatoval, že: „Navrhovateľ v rámci správneho konania neuviedol skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by bol prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k tejto cirkvi. V Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 01.04.2014 uviedol len, že vláda v Eritrei od roku 2002 uzatvorila všetky kostoly cirkvi Pentecoste a prenasleduje všetkých kňazov tejto cirkvi a uväzňuje ich.". Takéto skonštatovanie navrhovateľ považuje za absolútne nedostačujúce. Podľa navrhovateľa je chybou pokiaľ krajský súd nevykonal dôkazy navrhnute v opravnom prostriedku a to predovšetkým už spomínanú Príručku UNHCR: Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov z Eritree, ktorá hovorí priamo o ohrození príslušníkov Pentecoste: K nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci Krajský súd, rovnako ako odporca pred ním podľa navrhovateľa nesprávne konštatuje, že nespĺňa podmienky na udelenie azylu. K jednotlivým pojmovým znakom azylu navrhovateľ uviedol: K forme prenasledovania: Navrhovateľ má v prípade návratu obavy pred prenasledovaním spočívajúcim v použití zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, resp. trestnému stíhaniu alebo trestu za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal

§ 13ods.

1. Oprávnenosť obáv potvrdzujú informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, a to jednak tie, ktoré sú založené v spise, ako aj tie, ktoré sme doložili v opravnom prostriedku. K pôvodcovi prenasledovania: Štát je/bude pôvodcom prenasledovania v prípade navrhovateľa. K dôvodu prenasledovania: Navrhovateľ sa obáva prenasledovania najmä z dôvodov: - dezercie z povinnej vojenskej služby, - úteku z väzenia, - príslušnosti k náboženskej menšine Pentecoste, - požiadania o azyl v inej krajine. Dôvodom je teda politické presvedčenie (aj navrhovateľovi prisudzované) a náboženské dôvody. Objektívnosť obáv: Okrem subjektívneho prvku, a teda strachu navrhovateľa, je potrebné pre zváženie udelenia azylu, preskúmavať aj objektívnu stránku jeho obáv. Objektívnosť obáv je však v prípade navrhovateľa preukázaná tak všeobecnými informáciami o krajine pôvodu navrhovateľa, a to tými, ktoré sú zaradené v spise odporcu, ako aj inými dostupnými informáciami pojednávajúcimi o situácii tých osôb, ktoré nenastúpili na vojenskú službu, či z usmernenia UNHCR v prípadoch posudzovania žiadostí žiadateľov z Eritrei. Dostupné správy preukazujú, že: je pravdou, že v Eritree je povinná vojenská služba a navrhovateľ spadá medzi osoby, ktoré sú povinné nastúpiť povinnú vojenskú službu, je pravdou, že UNHCR považuje osoby rovnakého profilu, ako je navrhovateľ, za osoby spĺňajúce podmienku prenasledovania a odporúča takýmto osobám udeliť azyl, je pravdou, že dezercia/nenastúpenie na vojenskú službu, ako aj požiadanie o azyl sú vnímané ako prejav politickej opozície voči vláde Eritrei, a teda takéto osoby môžu byť ohrozené z dôvodu im prisudzovaného politického presvedčenia, je pravdou, že v prípade nenastúpenia na vojenskú službu takéto osoby môžu čeliť nehumánnym trestom vo forme mučenia a iného neľudského zaobchádzania, je pravdou, že príslušníci cirkvi Pentecoste sú prenasledovaní a UNHCR im odporúča poskytnúť medzinárodnú ochranu. Tieto závery, ktoré sú podložené konkrétnymi, v spise založenými správami a správami citovanými v opravnom prostriedku, teda podľa navrhovateľa preukazujú, akým spôsobom mal navrhovateľa neskôr aj krajský súd posudzovať žiadosť navrhovateľa. Pokiaľ tak neurobili, museli dospieť k nesprávnemu právnemu názoru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu. Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že napĺňa podmienky pre udelenie azylu z dôvodu jeho politického presvedčenia a z náboženských dôvodov, nakoľko mu preukázateľne hrozí prenasledovanie zo strany štátnych aktérov, a to vo forme citovanej v tomto odvolaní, ako aj v opravnom prostriedku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, vydal rozsudok, ktorým rozsudok krajského súdu zmení tak, že rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu zrušuje a vec sa vracia odporcovi na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Odporca poukázal na to, že v podanom opravnom prostriedku sa navrhovateľ odvoláva na to, že odporca a neskôr krajský súd, mali vydať rozhodnutie na základe nedostatočného skutkového a právneho posúdenia veci. Navrhovateľ pritom poukazuje na skutočnosť, že dezercia je v krajine trestným činom, pričom dezertéri sú často popravovaní bez súdu, resp. opatrenia voči nim sú neprimerané a prísne. Tvrdé výsluchy, pri ktorých nie je vylúčené mučenie, sa týkajú všetkých navrátilcov, ktorí opustili nelegálne krajinu a boli do nej policajnými opatreniami vrátení. Tieto opatrenia sa týkajú plošne všetkých obyvateľov, ktorí dezertovali alebo nelegálne opustili krajinu a spadajú pod definíciu vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Rovnako nemožno súhlasiť s tvrdeniami navrhovateľa, že bol prenasledovaný z dôvodu náboženskej príslušnosti. Navrhovateľ síce uviedol, že bol príslušníkom náboženskej sekty Pentecoste, pričom žiadnym spôsobom nekonkretizoval, akým problémom, v súvislosti so svojím náboženstvom, čelil. Pokiaľ sa navrhovateľ odvoláva na čl. 8 ods. 2 kvalifikačnej smernice (Smernice Rady EU 2011/95/EÚ z 13.12.2011), ide o demonštratívny výpočet správ a nemožno ho vykladať ako „conditia sine qua non" pre posúdenie aktuálnej situácie v krajine pôvodu. Rovnako námietka, že pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa nebola zohľadnená príručka UNHCR Eligibility Guidelines for Assesing the international Protection needs of Asylum-Seekers from Eritrea, teda Návod UNHCR na posúdenie spôsobilosti potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov o azyl z Eritrei, podľa odporcu neobstojí. Táto príručka nedefinuje nanovo štatút utečenca, a čo sa týka podmienok možnosti udelenia azylu za vyhýbanie sa vojenskej službe, ich vymedzuje na strane 11 rovnako, ako bod 169 „Kritérií a postupov pre udeľovanie štatútu utečenca", vydaných UNHCR v januári 1992 v Ženeve. Ten stanovuje, že zbeh, alebo osoba vyhýbajúca sa vojenskej službe môže byť považovaná za utečenca, ak vie preukázať, že by bola neúmerne kruto potrestaná za vojenský prečin z rasových, náboženských, národnostných, sociálnych apolitických dôvodov, čo však v prípade menovaného neplatí, nakoľko jeho potrestanie z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore opravnom postavení utečencov z roku 1951 preukázané nebolo. Všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľom boli komplexne a objektívne vyhodnotené, pričom v jeho prípade neboli preukázané dôvody na udelenie azylu. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu odporca uviedol, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. V podanom opravnom prostriedku právna zástupkyňa neuvádza také skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu posudzovaného rozhodnutia. Postup správneho orgánu pri vydaní rozhodnutia, zaobstaraní a vyhodnotení dôkazov bol preskúmaný krajským súdom, pričom krajský súd konštatoval, že rozhodnutie migračného úradu bolo vydané v súlade zo zákonom. Odporca napokon uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami navrhovateľa o tom, že bol prenasledovaný z dôvodov uvedených v § 8 ods. 1 zákona o azyle a zastáva názor, že v jeho prípade nebola preukázaná reálna opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. Pokiaľ ide o dôvody odvolania, ide o rovnaké dôvody na základe ktorých už bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu odporcu. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu V dôvodoch rozhodnutia, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a poskytol mu doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky odporca uviedol, že navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie SR požiadal dňa 11.03.2014 pred príslušníkmi UPZC Sečovce o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život. Navrhovateľ počas vstupného pohovoru uviedol, že z krajiny pôvodu vycestoval v decembri 2011 do Sudánu. V Sudáne býval u svojich príbuzných. Dňa 03.01.2014 sa z Chartumu letecky dopravil do Kyjeva, následne do mesta Odesa, odkiaľ na územie SR. Navrhovateľ uviedol, že o azyl požiadal z dôvodu, že v Eritrei vládne diktátorský režim, ktorý porušuje ľudské práva, najmä právo na slobodu pohybu a právo na slobodu vierovyznania. Osobne s týmto režimom nemal žiadne problémy, avšak proti svojej vôli a slobodnému rozhodnutiu musel narukovať do armády. Z armády utiekol trikrát. V prípade návratu sa obával možného väzenia za svoju dezerciu z armády. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom boli počas konania objektívne vyhodnotené, komplexne posúdené a žiadosť individuálne preskúmavaná v súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec" zo dňa 04.03.
2. Za účelom posúdenia tvrdení navrhovateľa o nepriaznivej situácii v Eritrei si odporca zadovážil aktuálne informácie o všeobecnej situácii v tejto krajine, ktoré v rozhodnutí stručne uviedol. Následne citoval príslušné ustanovenia zákona o azyle. Vychádzajúc z výpovede navrhovateľa odporca mal za to, že navrhovateľ nebol vládnucim autoritárskym režimom priamo dotknutý tak, že by bol nútený krajinu pôvodu opustiť. Eritreu navrhovateľ opustil predovšetkým s cieľom vyhnúť sa dlhodobej a náročnej vojenskej službe, za čo už v minulosti bol podľa platných zákonov potrestaný odňatím slobody. Podľa odporcu navrhovateľ v konaní ničím nepreukázal, že by bol za dezerciu potrestaný z dôvodov uvedených v Ženevskej konvencii z r. 1951, a preto ho nemožno považovať za utečenca. Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a z dôvodu, že v prípade nedobrovoľného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu by mohol byť skutočne vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.03.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo
3. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
4. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
5. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
6. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
7. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
8. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal

§ 13ods.

2,

1. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím
2. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
3. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
4. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Navrhovateľ napadol tú časť rozhodnutia, ktorá sa týkala neudelenia azylu, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj rozhodnutie odporcu v napadnutej časti, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľov v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa navrhovateľa krajský súd, tak ako aj odporca pred ním, nedostatočne zistil skutkový stav veci s ohľadom na jeho postavenie ako osoby vyhýbajúcej sa vojenskej službe. Poukázal nie len na situáciu v krajine jeho pôvodu, kde je vojenská služba povinná, ale aj na skutočnosť, že nenastúpenie alebo dezertovanie z armády je vnímané ako politická opozícia voči vláde, a že takéto osoby sú bezpečnostnými silami mučené a väznené bez riadneho obvinenia, či súdu. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že v prípade nenastúpenia na vojenskú službu takéto osoby môžu čeliť nehumánnym trestom, preto by im podľa Príručky UNHCR: Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov z Eritree, mal byť poskytnutý azyl. Podľa navrhovateľa je v jeho prípade jednoznačne preukázané, že sa jedná o prenasledovanie vo forme zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal

§ 13ods.

2. Navrhovateľ poukázal na to, že v opravnom prostriedku doložil množstvo správ a aj vyššie spomínanú Príručku UNHCR, ktoré tieto skutočnosti preukazujú. Tieto námietky navrhovateľa zostali zo strany krajského súdu bez povšimnutia, krajský súd sa totiž vôbec nezaoberal správami citovanými v opravnom prostriedku, ako dôkazmi, ktoré mal vykonať. Uvedená námietku vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú. Podľa názoru najvyššieho súdu však nebolo účelné z uvedeného dôvodu rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ale odvolací súd dospel k názoru, že je potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutie odporcu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. O udelení, resp. neudelení azylu rozhoduje odporca a v prvom rade odporca musí vykonať náležité dokazovanie zamerané na posúdenie dôvodnosti navrhovateľovej žiadosti o azyl. Nevykonaním dôkazov, ktoré boli založené do administratívneho spisu odporcu totiž odporca nezistil dostatočne skutkový stav veci. Preto bude jeho úlohou v ďalšom konaní zaoberať sa situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa nie len z hľadiska správ, ktorými odporca disponoval v čase rozhodovania o navrhovateľovej žiadosti o azyl, ale aj z hľadiska správ o krajine pôvodu, ktoré navrhovateľ predložil ako dôkazy v súdnom konaní. Úlohou odporcu bude posúdiť, či situácia v krajine Eritrea zodpovedá situácii, ktorá stavia navrhovateľa podliehajúceho povinnej vojenskej službe v prípade nenastúpenia alebo dezertovania z armády do situácie, kedy mu hrozia zákonné, správne, policajné alebo súdne opatrenia, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutie súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní, a teda úlohou odporcu bude posúdiť tieto okolnosti z pohľadu ustanovenia § 2 písm. d/ bod 1-4 zákona o azyle. Najmä, či sa jedná o perzekúciu v zmysle zákona o azyle napĺňajúcu pojmové znaky prenasledovania definovaného v ustanovení § 2 písm. d/ bod 1-4 zákona o azyle. Navrhovateľ totiž tvrdí, že mu hrozí trest a trestné stíhanie za to, že sa vyhýba nástupu na vojenskú službu, pričom poukazuje na dostupné správy o krajine pôvodu, ktoré preukazujú, že takéto osoby čelia väzneniu v zlých podmienkach, sú mučení a často krát zmiznú. K veci je potrebné uviesť, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu ,aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Pokiaľ sa, teda žiadateľ o azyl, teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Týmito požiadavkami sa odporca riadil len čiastočne. Hoci navrhovateľovu výpoveď nepovažoval za nedôveryhodnú, jeho tvrdeniami o možnom postihu - trestnému stíhaniu za vyhýbanie sa nástupu na vojenskú službu a zlým podmienkam vo väzeniach sa nezaoberal a nedal odpoveď na otázku, či navrhovateľom vyjadrené obavy by obstáli v praktickom živote v krajine jeho pôvodu. Odporca tak musí dať odpoveď na legitímnu otázku, či vyhýbanie sa vojenskej služby v krajine pôvodu navrhovateľa môže byť vnímané ako politická opozícia voči vláde, a či v krajine pôvodu hrozí, že takéto osoby sú bezpečnostnými silami mučené a väznené bez riadneho obvinenia, či súdu ako tvrdí navrhovateľ. Zásada, tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu . Konanie o medzinárodnej ochrane riadením špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR z 26.02.2008 , č. k. 2 Azs 100/2007-64 a z 27.03.2008, č. k. 4 Azs 103/2007-63, či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.07.2014, sp. zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa opodstatnenia strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti), a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konanie o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo . Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konanie vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu" (,,benefit of doubt"). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl. Odporca preto v ďalšom konaní zaujme stanovisko k navrhovateľom tvrdenej obave, ktorú uvádza od samého začiatku administratívneho konania a posúdi ju so situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa aj v kontexte odporúčania vyplývajúceho z Príručky UNHCR: Posudzovanie potreby medzinárodnej ochrany pre žiadateľov z Eritree, podľa ktorého vyhýbanie sa vojenskej službe považuje za výraz politickej opozície voči, a to aj s ohľadom na jeho príslušnosť k náboženskej menšine Pentecoste, ktorej sa uvedená príručka UNHCR osobitne venuje. Odporca teda opätovne posúdi, či navrhovateľ spadá do skupiny osôb, ktoré sú považované za nelojálnych a zradcov voči vláde, a teda, či spadá pod jeden z rizikových profilov podľa UNHCR z dôvodu im prisudzovaného politického presvedčenia. V ďalšom konaní bude podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potrebné, aby odporca rozhodol o udelení/neudelení azylu, po doplnení dokazovania uvedeným smerom a po zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že navrhovateľovi ktorý mal úspech vo veci ich náhradu trov nepriznal, nakoľko navrhovateľ si náhradu trov konania neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.