Obsah (4)

§ 10§ 211§ 224§ 14

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžo/41/2013 Identifikačné číslo spisu: 1012201072 Dátum vydania rozhodnutia: 20.08.2014 Meno a priezvisko: CSc., JUDr. Eva Babiaková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 10ods.

2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.

§ 211a nasl.

O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

1. augusta 2014 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.). V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1, ods. 3 O.s.p.). Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci, sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sž-o-KS/92/2006 z
2. júna 2006, sp. zn. 2Sžo/83/2007 z
3. júna 2008, sp. zn. 2Sžo/133/2007 z
4. augusta 2008). Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. ŠbPO-147/2-122/2012 zo dňa
5. apríla 2012, ktorým tento zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č. PÚ-26-83/2011 zo dňa
6. decembra 2011 o nepovolení obnovy konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. Najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu

rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup správnych orgánov, ktorými bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou o nepovolení obnovy konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Dňa

1. októbra 2011 bolo Ministerstvu obrany Slovenskej republiky doručené podanie žalobcu zo dňa
2. októbra 2011, označené ako „Žiadosť o navodenie právneho stavu“, v ktorom tento uvádza, že akceptuje rozhodnutie č. OÚ 18-22/2011 zo dňa
3. októbra 2011 o zastavení konania vo veci odvolania žalobcu z funkcie vedúceho staršieho dôstojníka - špecialistu oddelenia logistiky Ekonomicko-technického odboru riaditeľstva Vojenskej polície. Ďalej uviedol, že rozhodnutie riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č. PÚ-26-51/2011 zo dňa
4. septembra 2011 vo veci zmeny miesta výkonu štátnej služby z doterajšieho miesta výkonu štátnej služby Trenčín do miesta výkonu štátnej služby Trebišov, ktorým bolo toto konanie zastavené, vníma tak, že právne je na pôvodnej funkcii v štruktúre riaditeľstva Vojenskej polície. Doplnil, že pokladá za protizákonné akceptovať personálne rozkazy, ktoré boli vydané po odvolaní žalobcu z uvedenej funkcie, nakoľko tieto obsahovo a aj významovo nadväzovali na zrušené personálne rozkazy. Vychádzajúc z uvedeného považoval aj ukončenie služobného pomeru žalobcu ako profesionálneho vojaka dňom
5. júna 2009 za protizákonné, dávajúc súčasne do pozornosti, že vo veci rozhodol nekompetentný orgán, teda riaditeľ Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky personálnym rozkazom č. 6125 zo dňa
6. júna
7. S ohľadom na uvedené žiadal o prijatie opatrení, ktoré povedú k „nastoleniu právneho stavu“ v súvislosti s ukončením služobného pomeru žalobcu. Správny orgán prvého stupňa dňa
8. decembra 2011 rozhodnutím č. PÚ-26-83/2011 o podaní žalobcu zo dňa
9. októbra 2011 rozhodol tak, že obnovu konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka na základe právoplatného personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu č. 6125 zo dňa
10. júna 2009 nepovoľuje, nakoľko dospel k záveru, že žalobca podal návrh na obnovu konania, doručený správnemu orgánu dňa
11. novembra 2011, po márnom uplynutí trojmesačnej subjektívnej lehoty. Preto v zmysle § 63 ods. 3 správneho poriadku nebolo možné obnovu konania povoliť. Konštatoval, že trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania začala plynúť odo dňa právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2001 zo dňa
12. júna 2011, ktorým tento zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/21/2009, 1S/22/2009, 1S/23/2009 zo dňa
13. februára 2011 v napadnutej časti tak, že zrušil personálny rozkaz ministra obrany Slovenskej republiky č. 15 zo dňa
14. januára 2009 a personálny rozkaz riaditeľa Personálneho úradu č. 573 zo dňa
15. januára 2009 a veci vrátil žalovaným na ďalšie konanie. Rozhodnutím č. ŠbPO-147/2-122/2012 zo dňa
16. apríla 2012 rozhodol žalovaný o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa tak, že podané odvolanie zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že riaditeľ Personálneho úradu nesprávne určil začiatok plynutia trojmesačnej lehoty, a to od právoplatnosti vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uviedol, že návrh na obnovu konania mal žalobca podať vecne príslušnému správnemu orgánu najneskôr do
17. septembra 2011, teda dňom nasledujúcim po dni právoplatnosti označeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nakoľko výlučne tento rozsudok zakladal dôvod pre vydanie nových rozhodnutí. Žalobca predovšetkým namietal nesprávnosť záveru žalovaného, ako aj súdu prvého stupňa, že dňom rozhodujúcim pre začiatok plynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu konania je deň právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2001 zo dňa
18. júna 2011, pričom uvedeným rozsudkom došlo len k zrušeniu vydaných rozhodnutí, ktorá skutočnosť samotná, však nemôže byť podľa žalovaného považovaná za meritórne rozhodnutie vo veci, a teda ako také nemôže zakladať dôvod pre podanie návrhu na obnovu konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a správnych orgánov oboch stupňov, ktoré poukázali na to, že dňom rozhodujúcim pre začiatok plynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu konania je deň právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2001 zo dňa
19. júna 2011, nakoľko výlučne tento rozsudok zakladal dôvod pre vydanie nových rozhodnutí. Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, že správny orgán nepostupoval v súlade s § 19 ods. 3 v spojitosti s § 63 ods. 2 správneho poriadku, keď opomenul žalobcu vyzvať, aby odstránil nedostatky podania zo dňa
20. októbra 2011, v ktorom absentovala základná náležitosť podania, teda z neho nebolo zrejmé, čo žalobca navrhuje. Správny orgán sa následne, posudzujúc podanie podľa jeho obsahu ako návrh na obnovu konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, v rozpore s cit. ustanoveniami správneho poriadku nezaoberal absenciou zákonných náležitostí návrhu na obnovu konania v zmysle § 62 a nasl. správneho poriadku, keďže uvedené podanie žalobcu neobsahuje dôvody obnovy konania a skutočnosti svedčiace o tom, že návrh je podaný včas. Podľa čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi a orgánmi verejnej správy od začiatku konania a za podmienok ustanovených zákonom. Túto pomoc poskytujú súdy, orgány verejnej správy a na zmluvnom základe aj advokáti. Uvedená ústavná zásada je premietnutá v § 3 ods. 3 ako jedno zo základných pravidiel konania. Podľa citovaného ustanovenia sú správne orgány povinné poskytovať pomoc a poučenia fyzickým osobám a právnickým osobám, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Ustanovenie § 19 ods. 3 správneho poriadku predstavuje špecifickú formu pomoci účastníkovi správneho konania. Jej podstata spočíva v odstraňovaní nedostatkov podania, ak nemá predpísané náležitosti. Rozsah pomoci poskytovanej správnym orgánom v súvislosti s nedostatkami podania nie je absolútny. Jeho relativizácia spočíva v tom, že - táto pomoc sa poskytuje účastníkovi konania, t. j. až po začatí konania, -obsahom pomoci sú predovšetkým procesné práva a povinnosti, ktorých uplatňovanie má vplyv na postavenie účastníka konania a jeho správny procesný postup, - rozsah poučenia musí byť taký, aby účastník v konaní neutrpel ujmu, avšak nemá nahrádzať pomoc poskytovanú na zmluvnom základe advokátom. Odstraňovanie nedostatkov podania je konkretizáciou zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s fyzickými osobami a právnickými osobami. Táto súčinnosť nemôže mať charakter formálnosti. Jej cieľom je vybaviť vec efektívne, zodpovedne a bez zbytočných prieťahov. Zákon vychádza z predpokladu aktívnej spolupráce účastníkov konania pri odstraňovaní nedostatkov podania. Ak nejde o konanie, v ktorom sa uplatňuje aj ochrana verejných záujmov, treba vychádzať z prezumpcie priority záujmov účastníka. V jednoduchých prípadoch správny orgán v súčinnosti s účastníkom konania odstráni nedostatky podania bezodkladne. V ostatných prípadoch na ich odstránenie vyzve, pričom mu na tento účel určí primeranú lehotu. Zároveň ho poučí, aké dôsledky môže mať neodstránenie nedostatkov pre ďalší priebeh konania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán nepostupoval v súlade so zákonnými predpismi, keď neprihliadol na námietku žalobcu vznesenú v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, spočívajúcu v jeho tvrdení, že „za začiatok plynutia lehôt pre jednotlivé rozhodnutia pokladá dni doručenia rozhodnutia č. OÚ-18-22/2011 zo dňa
21. októbra 2011, rozhodnutia riaditeľa Vojenskej polície č. RVP-28-51/2011 zo dňa
22. septembra 2011 a rozhodnutia riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č. PÚ-26-51/2011 zo dňa
23. septembra 2011“. Nie je možné stotožniť sa s postupom žalovaného, ktorý v rozpore s § 19 ods. 3 správneho poriadku, v situácii kedy v podaní účastníka konania absentuje označenie dôvodu obnovy konania a skutočností svedčiacich o tom, že návrh je podaný včas, bez súčinnosti s účastníkom sám tieto náležitosti vymedzil a konštatoval, že trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania začala plynúť odo dňa právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžo/18/2011, 3Sžo/19/2011, 3Sžo/20/2001 zo dňa
24. júna
25. Preto dospel k predčasnému záveru, že návrh žalobcu na obnovu konania je oneskorene podaný a obnovu konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru nepovolil. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného zaťažené vadou nezákonnosti postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, na ktorú skutočnosť bol odvolací súd povinný prihliadnuť. Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom krajského súdu, vrátane administratívneho spisu žalovaného zistil, že v priebehu správneho konania došlo zo strany správnych orgánov k závažným pochybeniam, pretože správne orgány v rozpore s § 19 ods. 2 správneho poriadku opomenuli odstrániť vady podania žalobcu zo dňa
26. októbra 2011, v konaní postupovali bez súčinnosti s účastníkom konania. Rovnako tak sa nevysporiadali s jeho námietkou, týkajúcou sa nesprávneho určenia začiatku plynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, pretože tento svojím postupom odňal možnosť žalobcovi konať pred správnym orgánom. Úlohou správneho orgánu bude v ďalšom konaní dostatočne zistiť skutočný stav, najmä bude za týmto účelom potrebné postupom v súlade s § 19 ods. 2 v spojitosti s § 63 ods. 2 správneho poriadku odstrániť vady podania zo dňa
27. októbra 2011 a následne na tomto základe rozhodnúť, či sú v prejednávanej veci splnené zákonné predpoklady na obnovu konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Ďalej bude povinnosťou žalovaného zistené skutočnosti a z nich plynúce závery, za dôsledného dodržania procesného postupu v zmysle správneho poriadku, podrobne uviesť v odôvodnení rozhodnutia a riadne odôvodniť. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. ŠbPO-147/2-122/2012 zo dňa
28. apríla 2012 podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a za podanie žaloby zo dňa 6. júna 2012 vo výške 2 x 127,16 € podľa § 11 ods. 4

§ 14ods.

1 písm. a/, b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z. z.) vo výške 1/6 výpočtového základu, ktorý v roku 2012 bol vo výške 763,00 € a režijný paušál 2 x 7,63 €. Taktiež bola právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý je platiteľom DPH, priznaná uplatnená DPH zo základu 269,58 € podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 20% v sume 53,92 €. Celkom boli priznané žalobcovi na náhradu trovy konania vo výške 323,50 € (269,58 € + 53,92 €), ktoré je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu. Toto rozhodnutie Najvyšší súd Slovenskej republiky prijal v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.