1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky - právneho predchodcu žalovaného, č.: I/222/19661-123184/2011/993415-r o dňa
ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 40.978,96 eur. Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu posudzoval v intenciách ustanovení § 2 v spojení s § 15, s § 29 ods. 2,4,8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb. alebo zákon o správe daní ) a súčasne v intenciách § 49 ods.1,2 písm. a/ a s § 51 ods.1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení (ďalej len zákon č. 222/2004 Z. z. alebo zákon o DPH). Krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného súčasne posudzoval v intenciách právnej úpravy ustanovenej v Smernici Rady č. 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ poukazom na konkrétne rozhodnutia Súdneho dvora. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov zistil, že žalovaný rozhodnutím č. I/222/19661-123184/2011/993415-r zo dňa 30. novembra 2011
5 zákona o správe daní potvrdil odvolaním žalobcu napadnuté rozhodnutie správcu dane č. 604/230/144111/11/Mich zo dňa 5. septembra 2011, ktorým správca dane - Daňový úrad Bratislava V., vyrubil žalobcovi
6 písm. b/, bod 1 zákona o správe daní rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 vo výške 40.978,96 eur.; správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie september 2010 daňovú kontrolu, v priebehu ktorej správca dane zistil že platiteľ dane - žalobca, za zdaňovacie obdobie september 2010 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, v ktorom deklaruje v riadku 21 odpočítanie dane za prijaté zdaniteľné obchody v celkovej sume 40.978,96 eur; žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne doklady, a preto ho správca dane vyzval na predloženie dokladov za zdaňovacie obdobia január, február, apríl až december 2010; žalobca napriek výzve, doručenej mu dňa 12. júla 2011, správcovi dane požadované doklady na výkon kontroly nepredložil a ani neoznámil dôvody ich nepredloženia, požadované doklady nezabezpečil ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu a na výzvu správcu dane vôbec nereagoval; správca dane v procese dokazovania
1 zákona o správe daní listom č. 604/321/42690/2011/Cib zo dňa
názoru krajského súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné tvrdiť, že vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania bolo v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Konštatoval, že správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Mal zato, že postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a pritom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, z ktorých dôvodov správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväzný predpismi v zmysle § 2 ods. 1 zákona o správe daní. Poukazom na právnu úpravu, ktorú citoval, ustanovenú v § 29 ods. 2,8 zákona č. 511/1992 Zb. a v § 49 ods.1,2 písm. a/ a s § 51 ods. 1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. krajský súd konštatoval, že správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, teda hodnotil právne úkony
skutočného obsahu, keď konštatoval, že skutočným obsahom daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako na nakúp od tuzemských dodávateľov (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore so zákonom. Tvrdenie žalobcu, že správca dane nekonkretizoval doklady, ktoré žiadal ku konkrétnym daňovým priznaniam predložiť, považoval krajský súd v rozpore so skutkovým stavom, pretože je evidentné, že doklady, ktoré požadoval správca dane na výkon daňovej kontroly boli konkretizované v oznámení o výkone daňovej kontroly zo dňa
názoru krajského súdu v rámci daňových konaní, ktoré vykonali miestne príslušní správcovia dane u spoločností, ktoré mali byť dodávateľmi fakturovaných zdaniteľných obchodov, nebolo preukázané reálne dodanie zdaniteľných obchodov. Krajský súd považoval za účelové tvrdenia žalobcu, že nemôže predložiť doklady, pretože boli zaistené, pričom OČTK nezaistili všetky potrebné doklady. Konštatoval, že ak žalobca mal vedomosť o tom, kde sa všetky doklady spoločnosti nachádzali, či nachádzajú mal možnosť tieto doklady zabezpečiť a predložiť ich správcovi dane aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu resp. treťou osobou, čo v danom prípade neurobil. Neprihliadol ani na tvrdenia žalobcu, že správca dane len prevzal bez akejkoľvek verifikácie tvrdenia z inej daňovej kontroly iného daňového subjektu, majúc za to, že správca dane v danom prípade postupoval v súlade s § 29 ods. 4 zákona o správe daní. K tvrdeniu žalobcu, že mu bolo odňaté právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní, krajský súd uviedol, že správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly konal v súčinnosti OČTK, dôkazom čoho je list správcu dane zo dňa
ust. § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol
1 O.s.p., v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal a rovnako ani žalovanému, ktorý
ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhoval, aby Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu v súlade s § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Tvrdil, že z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd sa stotožnil s obsahom administratívneho spisu, pričom si osvojil tam zistený skutkový stav a právne závery a právne posúdenie veci.
názoru žalobcu žalovaný a ani prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s dôvodmi uvedenými v žalobe a to, konkrétne porušením jeho práva ako daňového subjektu garantovaného § 15 ods. 5 písm. e/ zákona NR SR, číslo 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 511/1992 Zb.),
ktorého má daňový subjekt počas daňovej kontroly okrem iných práv aj právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní. Poukázal na to, že z administratívneho spisu je zrejmé, že v konaní bolo vypočutých viacero osôb - všetky však bez prítomnosti žalobcu, bez možnosti konfrontácie, čo výrazne zúžilo právo daňového subjektu uplatniť svoj vplyv na výsledky dokazovania, ktorým postupom bola žalobcovi odňatá možnosť ochrany jeho práv a to právo klásť svedkom otázky. Na podporu svojich tvrdení žalobca citoval právny záver ústavného súdu vyslovený v jeho náleze sp. zn. : III ÚS 153/
skutočného obsahu, keď skutočným obsahom daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup od tuzemských dodávateľov, pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila, s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou. V danej súvislosti žalovaný dal do pozornosti rozsudky Súdneho dvora ES - C- 255/02 Halifax plc z
ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava V., ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 40.978,96 Eur. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vyrobení žalobcovi rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 40.978,96 eur v zmysle platnej právnej úpravy ustanovenej v zákone č. 222/2004 Z. z. postupom
ustanovení zákona č. 511/1992 Zb.. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Odvolací súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Odvolací súd v rámci súdneho prieskumu daného prípadu zistil, že vo veci totožných účastníkov preskúmavacieho konania v obdobnom prípade - vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie v roku 2010, avšak za iný mesiac a to január, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sžf 41/2013 zo dňa 19. marca 2014, a preto v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnej norme § 250ja ods.7 O.s.p. na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu poukazuje a súčasne z neho cituje nasledovné: „
ust. § 2 ods. 1,3,6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov účinného v čase vydania rozhodnutia, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
ust. § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
ust. § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane
j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu
osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane
osobitných zákonov.
ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,
ust. § 51 ods. 1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
.
1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve") účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní zabezpečil súčinnosť s daňovým subjektom - žalobcom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu vyplýva, že daňový subjekt - žalobca súčinnosť správcu dane odmietol. Z uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech a že vo veci nebol riadne zistený skutkový stav. V preskúmavacom konaní mal odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa preukázané, že žalovaný i správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov zaistených žalobcovi, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či deklarované plnenia boli aj reálne uskutočnené.
názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vypláva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že obchodné transakcie, ktoré deklaroval za sledované zdaňovacie obdobie (január 2010) na základe faktúr zadovážených v daňovej kontrole, sa uskutočnilo spôsobom deklarovaným žalobcom, pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. - v zmysle ktorej právnej úpravy žalobca má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok." V zmysle § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán.
platnej legislatívy platiteľ dane má nárok na odpočet dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone č. 222/2004 Z. z. preukáže. Žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľné obchody, tak ako ich deklaroval v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie sa reálne uskutočnili, čo v uvedenom prípade aj
názoru najvyššieho súdu nebolo platiteľom (žalobcom) v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu teda aj odvolací súd konštatuje správnosť skutkových zistení krajským súdom a správne a podrobné vyvodenie dôvodov rozhodnutia krajského súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že žalovaný ani prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadali s dôvodmi uvedenými v žalobe a to konkrétne porušením práva daňového subjektu garantovaného § 15 ods. 5 písm. e/ zákona NR SR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,
ktorého má daňový subjekt počas daňovej kontroly, okrem iných práv aj právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, odvolací súd túto námietku považoval za nedôvodnú. Zo skutkových zistení danej veci vyplýva, že z pohľadu daňového procesu sa sám žalobca ukrátil o svoje právo konať v danej veci, keď odmietol súčinnosť so správcom dane. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa zastáva názor, že ospravedlnením nemôže byť ani skutočnosť, že žalobca bol v čase daňovej kontroly vo výkone väzby, pretože tento mal možnosť zvoliť si právneho zástupcu pre administratívne konanie, ktoré právo avšak v priebehu daňovej kontroly nevyužil. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorú však nevzniesol v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a to, že daňový subjekt (žalobca) nemohol klásť svedkom otázky, odvolací súd uvádza, že konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady, teda neboli vypočutí ako svedkovia. V danej súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje na to, že svedkom môže byť len osoba, ktorá v prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu a súčasne, že daňové úrady, ktoré preverovali a zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v postavení miestne príslušných správcov dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli v predmetných konaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne príslušných daňových subjektov a nie v postavení svedkov. Zo skutkových zistení ďalej vyplýva, že ako svedok v danom prípade vypovedala len p. S. (osoba personálne prepojená s konateľom spoločnosti, ktorá vyhotovovala za žalobcu faktúry a spracovávala mu aj účtovníctvo
jeho pokynu), ako aj, že svedeckú výpoveď menovanej hodnotil správca dane vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a pritom prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré vyšli v danom prípade najavo. Zo zadovážených dôkazov vychádzajúc aj z vyjadrení konateľov spoločnosti k činnosti spoločností, ktoré mali spolupracovať so spoločnosťami p. I. a p. I., odvolací súd taktiež vyhodnotil získané dôkazy tak, že zdaniteľné obchody, z ktorých si žalobca ako platiteľ dane uplatnil právo na odpočítanie dane, sa neuskutočnili a k dodaniu tovaru reálne nedošlo, keď skutkové okolnosti vypovedajú len o tom, že v daných obchodných transakciách išlo len o fakturovanie zdaniteľných obchodov, bez reálneho dodania. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalobcu, že z dôvodu väzby nemohol v daňovom konaní predkladať požadované doklady a to ani prostredníctvom svojho obhajcu, keďže to znemožnili skutkové okolnosti. Zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly požiadal Žiadosťou o doručenie úradnej písomnosti číslo 604/321/111242/2011/Cib zo dňa 24. júna 2011, Ústav na výkon väzby Leopoldov o doručenie úradnej písomnosti - Výzvy na predloženie dokladov č. 604/321/111240/2011Cib zo dňa 24. júna 2011, štatutárnemu zástupcovi spoločnosti Z.O.GROUP, s.r.o. p. I., predmetná výzva bola menovanému doručená dňa 12. júla 2011, avšak i napriek doručenej výzve daňový subjekt požadované doklady nepredložil, ani ich predloženie žiadnym spôsobom nezabezpečil. Odvolací súd zastáva názor, že ak mal alebo má daňový subjekt vedomosť o tom, kde sa všetky doklady spoločnosti nachádzali, či nachádzajú, mal nielen možnosť, ale aj povinnosť tieto doklady zabezpečiť a predložiť ich správcovi dane prostredníctvom svojho právneho zástupcu, resp. tretej osoby, čo v danom prípade daňový subjekt neurobil. Aj
názoru odvolacieho súdu skutkové okolnosti danej veci vyvracajú dôvodnosť tvrdenia žalobcu, že mu bolo odňaté právo vyplývajúce z ust. § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a že upozornil správny orgán, že bez súčinnosti OČTK nemôže sám predložiť doklady, keď zo skutkových zistení je zrejmé, že správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly konal v súčinnosti OČTK, čoho dôkazom je aj list správcu dane č. 604/321/42690/2011/Cib zo dňa
názoru odvolacieho súdu zo spisového materiálu vyplýva, že v priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z ust. § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň správca dane vytvoril žalobcovi dostatočný časový priestor na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, čo žalobca nevyužil, pretože v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a požadované doklady i napriek výzve správcu dane, nezabezpečil. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami. Odvolací súd vchádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), keď pri nedostatku relevantných žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti." Odvolací súd v danej veci mal tiež preukázané, že žalovaný a správca dane pri vydávaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov zaistených žalobcovi, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k získaniu a prevereniu dôkazov o tom, či deklarované plnenia boli aj reálne uskutočnené.
názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa i v danej veci z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že obchody, ktoré deklaroval za kontrolované zdaňovacie obdobie - september 2010, sa reálne aj uskutočnili spôsobom ním tvrdeným, pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom práve žalobcu v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci, náležite preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu žalobcu, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), nezistiac ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd
ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov tohto konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.