1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo
1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa") uložili žalobcovi pokutu vo výške 8000 Eur. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že z administratívneho spisu krajský súd zistil, že správny orgán začal kontrolu na základe podnetu spotrebiteľa týkajúceho sa výšky spotrebiteľského úveru dohodnutú v zmluve o spotrebiteľskom úvere označenej ako Zmluva a Zmluva o zabezpečení č. 120112231 zo dňa
inšpekčného záznamu zo dňa
1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona o ochrane spotrebiteľa, uložil
1 zákona o ochrane spotrebiteľa pokutu vo výške 10 000 Eur. Na základe odvolania žalobcu žalovaná napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa vo výrokovej časti zmenila tak, že uložila žalobcovi pokutu vo výške 8000 Eur. Preskúmavaním veci krajský súd zistil, že žalobca pri poskytnutí spotrebiteľského úveru nepostupoval v súlade s ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch"). Dojednanie neurčitých podmienok spočíva
názoru krajského súdu v tom, že v Zmluve a v Zmluve o zabezpečení sa uvádza ako kúpna cena predmetu financovania A: 5899 Eur, ďalej sa tam uvádza predmet financovania B, dohodnutá kúpna cena predmetu financovania B: 150 Eur. V spôsobe financovania sa uvádza splátka bez poistenia 112,91 Eur, počet splátok 36, dátum prvej splátky
názoru krajského súdu je pre priemerného spotrebiteľa oblasť finančných a úverových vzťahov zložitou problematikou, preto je potrebné, aby poskytovateľ úveru postupoval pri dojednávaní úveru s odbornou starostlivosťou, ktorá nie je dodržaná, ak by pri poskytovaní spotrebiteľského úveru dojednal so spotrebiteľom neurčité podmienky, podmienky v rozpore so zákonom, neprijateľnú podmienku a uprel spotrebiteľovi právo na ochranu jeho ekonomických záujmov. Dojednanie podmienky v rozpore so zákonom spočíva
názoru krajského súdu v nerešpektovaní § 2 písm. a/, c/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý presne upravuje čo sa rozumie pod spotrebiteľským úverom (písm. a/) a čo sa rozumie pod celkovými nákladmi spotrebiteľa (písm. c/). Dojednanie neprijateľnej podmienky spočíva v rozpore medzi Formulárom o zmluvných podmienkach Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení (ďalej len „Formulár"), Zmluvou a Zmluvou o zabezpečení a Kúpnou zmluvou, s poukazom na právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§ 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý v poznámke odkazuje na § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka). Krajský súd ďalej poukázal na to, že
4 písm. a/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť, a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy. V konkrétnom prípade Formulár, ktorým mal byť spotrebiteľ písomne oboznámený so všetkými zmluvnými podmienkami Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení, ešte pred ich uzavretím, neobsahuje údaj - informáciu o nákladoch spojených s poskytnutím pôžičky, a teda pred podpisom Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení o nich spotrebiteľ nebol vôbec informovaný. Krajský súd zdôraznil, že správne orgány nerozhodovali o neplatnosti Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení pre neprijateľnú podmienku, ale, tak ako im to ukladá zákon (§ 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa) použili výklad pojmu „neprijateľná podmienka" v súlade s § 53 ods. 4 písm. a/ Občianskeho zákonníka. Aj čo sa týka porušenia práva spotrebiteľa na ochranu jeho ekonomických záujmov sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím žalovaného. Poukázal na to, že žalovaný neinformoval spotrebiteľa, ani prostredníctvom Formulára, ani v samotnej Zmluve a Zmluve o zabezpečení jasne a určito o podstatných podmienkach zmluvy tak, ako mu to ukladá zákon. Formulácia Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení v časti „Spôsob financovania", kde je drobným písmom uvedené, že spotrebiteľ „berie na vedomie", že výška poskytnutého úveru predstavuje doplatok kúpnej ceny predmetu financovania vo výške 2203,60 Eur a náklady spojené s poskytnutím pôžičky vo výške 755,52 Eur, je nepostačujúca, spôsobilá privodiť spotrebiteľovi vážnu majetkovú ujmu tým, že naruší jeho ekonomické správanie a spotrebiteľ urobí rozhodnutie, ktoré by inak neurobil. Dôkazom je
názoru krajského súdu samotný podnet spotrebiteľa v ktorom upozorňuje, že ,,...uvedená spoločnosť pri poskytovaní pôžičiek zámerne vykazuje nižšie percento miery nákladov, ako je skutočnosť. Postup pri výpočte miery nákladov používa správny, avšak vstupný údaj o výške spotrebiteľského úveru zostáva oveľa vyšší než je skutočnosť. Výška RPMN vypočítaná s ohľadom na skutočnú výšku úveru nezodpovedala žalobcom deklarovanej hodnote 19,02 %. Týmto dosahuje nízke percento miery nákladov a klientov, tak zámerne zavádza...". Pokiaľ ide o určenie výšky pokuty, krajský súd poukázal na to, že správny orgán vzal do úvahy následky protiprávneho konania, v dôsledku, ktorých bola spotrebiteľovi navýšená suma spotrebiteľského úveru vo výške 1223,43 Eur, teda v značnom rozsahu. Správny orgán zároveň prihliadol na územnú pôsobnosť účastníka konania, ktorý svoju podnikateľskú činnosť zameranú na poskytovanie spotrebiteľských úverov vykonáva na celom území Slovenskej republiky. Prihliadol na skutočnosť, že používanie nekalej obchodnej praktiky pri konaní so spotrebiteľom, je závažným zásahom do práv spotrebiteľa chránených zákonom. Takéto konanie je o to závažnejšie, keď v dôsledku takéhoto konania dochádza k porušeniu ekonomického záujmu spotrebiteľa vo veľkom rozsahu.
názoru krajského súdu žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď pristúpil k určeniu výšky postihu po vyhodnotení skutočnosti, že došlo k vážnemu zásahu do práv spotrebiteľa, ktorý ho poškodil. Nebezpečnosť protiprávneho konania videl správny orgán aj v tom, že o nákladoch spojených s poskytnutím pôžičky nebol spotrebiteľ pred uzatvorením zmluvy informovaný. Správny orgán zároveň prihliadol k tomu, že účel sledovaný zákonom o ochrane spotrebiteľa vyjadrený v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktorého každý spotrebiteľ okrem iného má právo na informácie, na ochranu svojho zdravia a bezpečnosti a na ochranu ekonomických záujmov vzhľadom na zistené nedostatky v zákonom požadovanej miere a úrovni, dosiahnutý nebol. Na základe uvedeného mal krajský súd za to, že pokuta uložená vo výške stanovenej napadnutým rozhodnutím žalovaného je s prihliadnutím na zákonom stanovené medze a hľadiská pokutou primeranou a zároveň pokutou zodpovedajúcou zistenému protiprávnemu stavu a charakteru porušenia zákona. Z uvedených dôvodov dospel krajský súd k záveru, že postup, ako aj rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby najvyšší súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobou napadnuté rozhodnutia zruší a vráti vec správnym orgánom na ďalšie konanie a rozhodnutie.
názoru žalobcu krajský súd rozhodol vo veci nesprávne, keď sa stotožnil s právnou argumentáciu žalovaného, pričom v odvolaní opätovne poukázal na dôvody nezákonnosti rozhodnutia uvedené v žalobe. Tvrdil, že svoje povinnosti voči spotrebiteľovi uvedené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch si splnil riadne, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno keď v zmysle vyhľadávacej zásady bol povinný zistiť skutočný stav veci vo verejnom záujme, nakoľko
jeho názoru žiaden z účastníkov správneho konania nie je a ani nemôže byť procesné zodpovedný za to, či sa určitú skutočnosť podarí alebo nepodarí preukázať. Taktiež zopakoval svoje námietky o nedodržaní zásady materiálnej pravdy, o tom, že spotrebiteľa nezavádzal nepravdivými údajmi, že žalovaný nesprávne vyhodnotil skutočnosti týkajúce sa uvedenia celkovej výšky spotrebiteľského úveru, s ktorou, o. i. spotrebiteľ súhlasil a taktiež že neuviedol spotrebiteľa do omylu, v súvislosti s cenou spotrebiteľského úveru. Žalovaný sa k odvolaniu písomne vyjadril podaním z 11. apríla 2013 a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Poukázal na to, že dôvody, ktoré v odvolaní žalobca uvádza sú totožné s dôvodmi uvedenými v žalobe a zdôraznil, že žalobca v rámci celého správneho konania, ako aj konania pred súdom, spochybňuje rozhodnutie prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu, pričom však opomenul skutočnosť, že práve on je tým subjektom, ktorý porušil zákonné ustanovenia, ktorými sa bol povinný pri vykonávaní podnikateľskej činnosti riadiť. Žalovaný uviedol, že ako kontrolný orgán postupoval v zmysle európskej, ako aj vnútroštátnej legislatívy. Príslušné normatívne predpisy európskeho práva v súslednosti so slovenskou legislatívou poskytujú spotrebiteľovi zvýšenú ochranu pred nekalými obchodnými praktikami. Z výsledkov kontrol vykonaných u žalobcu vyplynulo, že žalobca neinformoval spotrebiteľa v dostatočnom časovom predstihu pred uzatvorením Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení, prostredníctvom Formulára, o zmluvných podmienkach spotrebiteľského úveru, neoprávnene navýšil istiny a znížil celkové náklady spotrebiteľa spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, poskytol nepravdivé údaje o výške úveru a o RPMN, čím značne ovplyvnil schopnosť spotrebiteľa urobiť rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré je možné očakávať, že by pri dostatku informácií inak neurobil. Konajúce správne orgány vzali pri posudzovaní prípadu do úvahy skutočnosť, že Kúpna zmluva a Zmluva a Zmluva o zabezpečení uzatvorené spotrebiteľom sú závislé spotrebiteľské zmluvy, ktoré vznikli pri tom istom rokovaní, preto by Zmluva a Zmluva o zabezpečení nemala byť v danom prípade posudzovaná oddelene od Kúpnej zmluvy. Z Kúpnej zmluvy vyplynulo, že spotrebiteľ pri podpise zmluvy uhradil predávajúcemu časť kúpnej ceny vo výške 4129,30 €, pričom doplatok kúpnej ceny vo výške 1769,70 € mal spotrebiteľ doplatiť z pôžičky, ktorú mu na ten účel mal poskytnúť žalobca, čo potvrdzuje aj časť Kúpnej zmluvy označená ako „Kúpna cena". Po preštudovaní formulára o zmluvných podmienkach Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení bolo však zistené, že v bode 2 uvedená celková výška spotrebiteľského úveru v sume 3143,13 € nezodpovedala celkovej výške úveru potrebného na financovanie predmetu Kúpnej zmluvy v sume 1769,70 €. Posudzovaná Zmluva a Zmluva o zabezpečení je zmluvou o viazanom spotrebiteľskom úvere v zmysle § 15 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, kedy spotrebiteľský úver mal byť výhradne určený (aj čerpaný) na financovanie predmetu Kúpnej zmluvy. Žalobca nerešpektoval aj zákonom stanovený pojem spotrebiteľského úveru v zmysel § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko zarátal do úveru aj „náklady spojené s poskytnutím pôžičky", ktoré však mali byť zahrnuté do celkových nákladov spojených s poskytnutím spotrebiteľského úveru. K výhradám žalobcu voči tvrdeniu o nepravdivosti RPMN žalovaný uviedol, že výška RPMN vypočítaná s ohľadom na skutočnú výšku úveru nezodpovedala žalobcom deklarovanej hodnote 19,02 %, pričom neobstojí ani poukaz žalobcu na § 15 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko čiastka 1223,43 €, o ktorú bola navýšená výška istiny, tvorí náklady spojené so sprostredkovaním úveru, ktoré sa pre účely zákona o spotrebiteľských úveroch považujú za náklady spojené s poskytnutím pôžičky v zmysle § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že úver bol poskytnutý v uvedenej sume so súhlasom spotrebiteľa a za predpokladu jeho vedomosti o všetkých podmienkach poskytnutia úveru. Uvedenie spotrebiteľa do omylu v tomto prípade potvrdzuje aj obsah podnetu spotrebiteľa, ktorý s ohľadom na začlenenie výšky nákladov spojených s poskytnutím pôžičky do výšky istiny následne odstúpil od uzatvorenej Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení. Žalovaný tvrdil, že závery správnych orgánov majú dostatočnú oporu v skutkových zisteniach, ako aj v relevantných právnych predpisoch a zopakoval, že pre priemerného spotrebiteľa je oblasť úverových vzťahov zložitou problematikou, preto je potrebné, aby poskytovateľ úveru vystupoval pri dojednávaní úveru s odbornou starostlivosťou, ktorá nie je dodržaná aj v prípade, ak veriteľ nerešpektuje v plnej miere osobitné právne predpisy, ktorými sa spravuje zmluvný vzťah uzatvorený medzi ním a spotrebiteľom, konkrétne si nesplní predzmluvné povinností, ktoré má voči spotrebiteľovi pred uzatvorením zmluvy o úvere, navýši istinu spotrebiteľského úveru a zníži celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, nepravdivo informuje o výške a cene úveru.
jeho názoru, spotrebiteľovi, ktorý pri dojednávaní spotrebiteľského úveru vystupuje v slabšej pozícií v porovnaní s poskytovateľom úveru, je potrebné v týchto vzťahoch v medziach zákona poskytnúť zvýšenú ochranu, keďže vzhľadom na zložitosť problematiky dôveruje poskytovateľovi úveru. Z uvedených dôvodov žalovaný zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci, v súlade s platnými právnymi predpismi, čo potvrdil aj Krajský súd v Prešove v napadnutom rozsudku, a preto žiadal, aby odvolací súd odvolanie, ako nedôvodné zamietol v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací
2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,
2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 16. apríla 2014
1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predmetom súdneho prieskumu bola zákonnosť postupu a rozhodnutí, ktorými správne orgány uložili žalobcovi pokutu vo výške 8000 Eur za porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a nekalej obchodnej praktiky vo forme klamlivého konania vo vzťahu k cene služby a k spôsobu jej výpočtu
zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch.
1 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, orgánom kontroly vnútorného trhu je Slovenská obchodná inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti je nezávislá.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
a/ na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
písm. b/ zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
písm. c/ celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou sankcií, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o spotrebiteľskom úvere, poplatkov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť pri kúpe tovaru alebo služby okrem kúpnej ceny tovaru alebo kúpnej ceny služieb, poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na úhradu spotrebiteľského úveru, platenia úroku a iných poplatkov s výnimkou prípadov, keď spotrebiteľ nemá možnosť výberu veriteľa a tieto poplatky sú neprimerane vysoké v porovnaní s obvyklými poplatkami za obdobné úvery. To sa nevzťahuje na poplatky za vyberanie takýchto úhrad alebo platieb bez ohľadu na to, či sa vykonávajú v hotovosti alebo inak, členských príspevkov pre profesijné a záujmové združenia alebo skupiny, poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej alebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené veriteľom ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru.
1 zákona o ochrane spotrebiteľa tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len „združenie") a označovanie výrobkov cenami.
p/ na účely tohto zákona sa rozumie obchodnou praktikou konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi.
písm. u/ odbornou starostlivosťou úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.
1 nekalé obchodné praktiky sú zakázané.
ods. 2 obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak
1 dozor nad dodržiavaním povinností ustanovených týmto zákonom vykonávajú orgány dozoru. Ak nemožno pôsobnosť orgánu dozoru určiť, je na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia.
1 za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi Európskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 66 387,83 Eur.
5 pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.
7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje, ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v podstate odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom a aby v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Navyše, v danej veci najvyšší súd zistil, že v obdobných veciach už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. rozsudkami sp. zn. 3Sžo/19/2012 z 12. marca 2013, 6Sžo/39/2012 z 29. mája 2013, 6Sžo/21/2013 z 27. novembra 2013, v ktorých dospel k zhodným záverom, že správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vo veci si zadovážili dostatok skutkových zistení, skutkové okolnosti správne právne posúdili a vo veci skutkovo a právne správne rozhodli, nakoľko z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca porušil právnu povinnosť vyplývajúca mu z § 7 ods. 1, 2 písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa, za ktoré porušenie zodpovedá na základe objektívnej zodpovednosti. Z uvedených dôvodov, postupom
7 OSP, najvyšší súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/39/2012 z
1, § 7 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/ zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej Národnej rady č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch ( ďalej len zákon o ochrane spotrebiteľa alebo zákon č. 250/2007 Z. z.). Na základe odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 2. marca 2011 ako príslušný odvolací orgán
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len správny poriadok) zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že za porušenie povinností ustanovených v § 7 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa uložil žalobcovi pokutu vo výške 8000 eur. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že zistil dôvod na zmenu napadnutého prvostupňového rozhodnutia, keď upustil od postihu žalobcu za porušenie povinností
1 zákona o ochrane spotrebiteľa z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto znížil aj výšku uloženého postihu na sumu 8000 eur. Uviedol, že v dňoch
Občianskeho zákonníka ( OZ), pričom na zmluvu o spotrebiteľskom úvere sa vzťahuje aj osobitná úprava zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca pri dojednávaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere so spotrebiteľom použil 1/ neurčitú podmienku, 2/ podmienku v rozpore so zákonom, 3/ neprijateľnú podmienku a 4/ uprel spotrebiteľovi právo na ochranu jeho ekonomických záujmov, vychádzajúc zo zistených skutočností, keď zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvoril spotrebiteľ so žalobcom je naviazaná a vzájomne prepojená s kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi spotrebiteľom a predajcom - spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s. - žalobcom, ktorej predmetom bola kúpa motorového vozidla DAEWOO NUBIRA 1,6 SX rok výroby 2000 od predajcu za dohodnutú kúpnu cenu 3148,00 eur, z kúpnej zmluvy vyplýva, že spotrebiteľ pri podpise zmluvy zložil predajcovi zálohu vo výške 944,40 eur, pričom doplatok kúpnej ceny vo výške 2203,60 eur mal doplatiť z pôžičky, ktorú mu na ten účel mal poskytnúť žalobca. Žalovaný na základe uvedeného a z čl. V. kúpnej zmluvy považoval za nepochybné, že spotrebiteľ podpisom kúpnej zmluvy prejavil vôľu uzavrieť so žalobcom zmluvu o pôžičke vo výške zodpovedajúcej tomuto doplatku. Ďalej žalovaný uviedol, že z formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s obsahom ktorého bol žalobca povinný jednoznačne, prehľadne a nezavádzajúco informovať spotrebiteľa o zmluvných podmienkach spotrebiteľského úveru pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere porovnaním obsahu údajov v bode 2A a v bode 2B formulára zistil, že podmienka v bode 2A nekorešponduje s podmienkou
bodu 2B a teda zistil, výška poskytnutého úveru 2959,12 eur nekorešponduje s výškou čerpaného úveru, ktorý má byť čerpaný vo výške doplatku kúpnej ceny 2203,60 eur, z ktorých dôvodov podmienky vo vzájomnej súvislosti trpia vadami prejavu vôle tým, že ich obsah je vyjadrený tak neurčito, že tento nedostatok nemožno odstrániť ani pomocou interpretačných pravidiel. Ďalej správny orgán považoval za preukázané , že v zmluve o spotrebiteľskom úvere v poslednej jej časti „Spôsob financovania" je uvedené že klient podpisom zmluvy a zmluvy o zabezpečení berie na vedomie, že výška poskytnutého úveru predstavuje doplatok kúpnej ceny Predmetu financovania vo výške 2230 60 eur a náklady spojené s poskytnutím Pôžičky vo výške 755,52 eur, s poukazom na to, že aj keď predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere má charakter spotrebiteľskej zmluvy, ktorej návrh predkladá žalobca spotrebiteľovi, výška spotrebiteľského úveru ako hlavného predmetu plnenia zmluvy musí byť so spotrebiteľom dojednané individuálne. Z uvedeného vyvodil záver, že absencia jednoznačnej dohody žalobcu so spotrebiteľom o výške spotrebiteľskou úveru je spôsobilá ohroziť ekonomické záujmy spotrebiteľa v prípade, ak žalobca do celkovej výšky úveru zahrnie náklady, ktoré nie sú v zmysle § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom, čo považoval v rozpore s § 4 ods. 2 písm. b/ zákona o ochrane spotrebiteľa.
názoru žalovaného podmienka,
ktorej mal spotrebiteľ zaplatiť tzv. náklady spojené s poskytnutím pôžičky vo výške 755,52 eur vykazuje znaky neprijateľnej podmienky
4 písm. a/ OZ, vychádzajúc zo zistenia, že formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náklad spojený s poskytnutím pôžičky vo výške 755,52 eur, spotrebiteľ teda o ňom pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere informovaný nebol, považujúc podmienku,
ktorej žalobca zahŕňa do výšky úveru aj náklady spojené s poskytnutím pôžičky vo výške 755,52 eur za podmienku, ktorá priamo odporuje zákonu s poukazom na § 2 písm. a/, c/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom k uvedenému správny orgán dospel k záveru, že konanie žalobcu pri poskytovaní spotrebiteľského úveru vykazuje znaky nekalej obchodnej praktiky, to znamená praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá mohla podstatne narušiť ekonomické spávanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k finančnej službe, ktorú žalobca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti spotrebiteľom poskytuje, majúc za to, že ku konaniu v rozpore s odbornou starostlivosťou došlo zo strany žalobcu tým, že pri poskytovaní spotrebiteľského úveru dojednal so spotrebiteľom neurčité podmienky, podmienku v rozpore so zákonom, neprijateľnú podmienku a spotrebiteľovi upieral právo na ochranu jeho ekonomických záujmov, čím vybočil z pravidiel čestnej obchodnej praxe, lebo nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú bolo možné od neho rozumne očakávať. Žalovaný konštatoval, že uvedeným konaním došlo zo strany žalobcu k porušeniu § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktorého nekalé obchodné praktiky sú zakázané v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/, c/ citovaného zákona, v zmysle ktorého za nekalú obchodnú praktiku sa považuje obchodná praktika, ktorá je v rozpore s odbornou starostlivosťou a môže podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k službe, za ktoré porušenie zákonných povinností zodpovedá žalobca v plnom rozsahu s poukazom na § 2 písm. b/, bod 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Ďalej žalovaný citujúc § 2 a § 4 ods. 1 zákona číslo 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon 128/2000 Z. z.) a poukazom na § 8 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch k odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že tvrdenia žalobcu o prekročení právomoci prvostupňovým správnym orgánom pri vydávaní rozhodnutia sú neopodstatnené, keď z právnej úpravy § 2 zákona č. 128/2002 Z. z. a z § 8 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úverov vyplýva, že SOI je zverená aj kontrola zmluvných podmienok predkladaných spotrebiteľom zo strany veriteľov
1 zákona o spotrebiteľských úveroch a z poznámky pod čiarou k § 4 ods. 1 zákona č. 128 2002 Z. z. súčasne vyplýva že SOI kontroluje vnútorný trh
osobitných predpisov, medzi ktorými je uvedený Občiansky zákonník. Ďalej uviedol, že správny orgán prvého stupňa nerozhodoval o neplatnosti právnych úkonov
a § 39 OZ, ale použil všeobecnú zákonnú úpravu o náležitostiach právnych úkonov ako súčasť odôvodnenia rozhodnutia a teda aj záverov, ku ktorým dospel po posúdení podmienok predkladaných spotrebiteľom. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia záverom konštatoval, že dospel k záveru, že právne závery prvostupňového správneho orgánu majú dostatočnú oporu v skutkových zisteniach ako aj relevantných právnych predpisoch. Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu posudzoval v intenciách ustanovení § 1 ods. 1, v spojení s § 2 písm. u/, p/, s § 7 ods.1, 2 písm. a/, b/, s § 20 ods. 1, a s § 24 ods. 1, 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a súčasne v intenciách ustanovení § 1 ods.1 v spojení s § 2 písm. a/, b/ c/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Krajský súd v danom prípade sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením žalovaného správneho orgánu. Aj
názoru krajského súdu žalobca svojim konaním porušil zákaz používania nekalej obchodnej praktiky, majúc za preukázané, že kúpna zmluva aj zmluva o spotrebiteľskom úvere vznikli pri tom istom rokovaní, pričom z kúpnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že doplatok kúpnej ceny vo výške 2203,60 eur mal byť doplatený predávajúcim z pôžičky, ktorú mu na ten účel mal poskytnúť žalobca, ktorá však predstavovala (bez i špecifikácie tak ako to ukladá zákon) sumu 2959,12 eur. Krajský súd konštatoval, že pre priemerného spotrebiteľa je oblasť finančných a úverových vzťahov zložitou problematikou, preto je potrebné, aby poskytovateľ úveru vystupoval pri dojednávaní úveru s odbornou starostlivosťou, ktorá nie je dodržaná, ak pri poskytovaní spotrebiteľského úveru dojednal so spotrebiteľom neurčité podmienky, podmienky v rozpore so zákonom, neprijateľnú podmienku a poprel spotrebiteľovi právo na ochranu jeho ekonomických záujmov.
názoru krajského súdu dojednanie neurčitých podmienok vyplýva zo znenia bodov 2A a 2B Formulára, keď v bode 2A je uvedená výška spotrebiteľského úveru 2959,12 eur, v bode 2B je uvedené, že spotrebiteľský úver bude čerpaný prevodom na účet spotrebiteľa na úhradu kúpnej ceny zníženej o sumu uhradenej akontácie ( čo je 2203,60 eur), teda podmienka v bode 2A nekorešponduje s podmienkou
bodu 2B Formulára, lebo výška poskytovaného úveru 2959,12 eur nekorešponduje s výškou čerpaného úveru, ktorý mal byť čerpaný vo výške doplatku kúpnej ceny t.j. 2203,60 eur, s poukazom na to, že pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí byť spotrebiteľ písomne oboznámený so všetkými zmluvnými podmienkami
5 zákona o spotrebiteľských úveroch). Ďalej krajský súd konštatoval, že dojednanie podmienky v rozpore so zákonom spočíva v nerešpektovaní § 2 písm. a/, c/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý presne upravuje, čo sa rozumie pod spotrebiteľským úverom (písm. a/) a čo sa rozumie pod celkovými nákladmi spotrebiteľa (písm. c/), keď žalobca v zmluve o spotrebiteľskom úvere v časti „Spôsob financovania" do úveru v sume 2203,60 eur (doplatok kúpnej ceny) zarátal aj sumu 755,52 eur tzv. náklady spojené s poskytnutím pôžičky, ktoré nie sú úverom ( uviedol sumu 2959,12 eur). Krajský súd za dojednanie neprijateľnej podmienky považoval rozpor medzi Formulárom a zmluvou o spotrebiteľskom úvere, s poukazom na právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§ 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý v poznámke odkazuje na §§ 52 až 54 OZ). Uviedol, že v konkrétnom prípade Formulár, s ktorým mal byť spotrebiteľ písomne oboznámený so všetkými zmluvnými podmienkami zmluvy o spotrebiteľskom úvere pred uzavretím zmluvy, neobsahuje údaj - informáciou o nákladoch spojených s poskytnutím pôžičky (755,92 eur) a teda pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ nebol o nich informovaný. Zdôraznil, že správny orgán nerozhodoval o neplatnosti zmluvy pre neprijateľnú podmienku, ale v zmysle zákona použil výklad pojmu neprijateľná podmienka v súlade s § 53 ods. 4 písm. a/ OZ. Krajský súd sa taktiež v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím žalovaného, pokiaľ išlo o porušenie práva spotrebiteľa na ochranu jeho ekonomických záujmov, keď žalobca neinformoval spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere (Formulár) ani v zmluve o spotrebiteľskom úvere jasne a určite o podstatných podmienkam zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak ako mu to ukladá zákon. Považoval za nepostačujúcu formuláciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v časti „Spôsob financovania", kde je drobným písmom uvedené, že spotrebiteľ „berie na vedomie" že výška poskytnutého úveru predstavuje doplatok kúpnej ceny predmetu financovania vo výške 2203,60 eur a náklady spojené s poskytnutím pôžičky vo výške 755,52 eur, majúc za to, že uvedená skutočnosť je spôsobilá privodiť spotrebiteľovi vážnu majetkovú ujmu tým, že naruší jeho ekonomické správanie a spotrebiteľ urobí rozhodnutie, ktoré by inak neurobil, s poukazom na samotný podnet spotrebiteľa. Krajský súd rozhodovanie o náhrade trov konania odôvodnil v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p.. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nebol v konaní úspešný a žalovaný nemá právo na náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu
2, písm. d/, f/ O.s.p.. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne ak bude mať podmienky na rozhodnutie vo veci za splnené, aby vo veci sám rozhodol v zmysle žalobného petitu. Žalobca v dôvodoch odvolania poukázal na skutkové zistenia v danej veci vyplývajúce z administratívneho spisu. Vytýkal krajskému súdu, že v danom prípade rozhodol nesprávne. Namietal, že súd prvého stupňa ako aj žalovaný nesprávne právne posúdili skutkové zistenia veci, keď konanie žalobcu, ktoré nie je v rozpore so žiadnym predpisom právneho poriadku, posúdili ako nekalú obchodnú praktiku, za ktoré konanie bol postihnutý sankciou. Tvrdil, že „náklady spojené s poskytnutím pôžičky" uvedené na spotrebiteľskej zmluve o úvere a zabezpečení zo dňa
2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a § 211 ods. 2 ), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a následne ich zrušenia. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zmenil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorým prvostupňový správny orgán uložil žalobcovi pokutu vo výške 10.000 eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 5 ods. 1, a v § 7 ods. 1, 2, písm. a/, b/ zákona č. 250/2007 Z. z., vo výrokovej časti týkajúcej sa porušenia právnej povinnosti tak, že určil porušenie právnej povinnosti žalobcom ustanovenej v § 7 ods.1,2 písm. a/, b/ zákona č. 250/2007 Z. z. a uloženia sankcie tak, že žalobcovi znížil výšku uloženej sankcie na 8.000 eur. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o uložení sankcie žalobcovi za porušenie povinností
ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z.. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
2 O.s.p. ak správny orgán
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov ( § 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie
tretej časti druhej hlavy. Do uvedenej právnej normy bola transformovaná požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie" ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení zadovážených správnym orgánom, a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môže v zrušujúcom rozhodnutí správnemu orgánu uložiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods. 2 O.s.p.).
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd na základe skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, mal v danej veci preukázané, že orgány dozoru sankcionovali žalobcu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1, 2 písm. a/, b/ zákona č. 250/2007 Z. z., keď žalobca v procese poskytovania spotrebiteľského úveru spotrebiteľovi postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušil alebo mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k službe, ktoré konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú praktiku ( § 7 ods. 2, písm. a/, b/), ktorú zákonodarca zakazuje (§ 7 ods. 1).
čl. 1 ods.1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to,
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.