1 písm. a/, bod
5 určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). Voči navrhovateľke bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení (AV), ktoré je vedené pod č. p. PPZ-HCP-SO10-133/2014. V odôvodnení rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľka bola dňa 28. mája 2014 o 10.05 hod. kontrolovaná hliadkou OHK PZ Podhoroď v katastri obce Inovce, okres Sobrance a bola predvedená na OHK PZ Podhoroď za účelom zistenia totožnosti, pretože nemohla hodnoverne preukázať svoju totožnosť a nemala pri sebe žiadne doklady. Šetrením príslušníkov OHK PZ Podhoroď bolo zistené, že navrhovateľka neoprávnene prekročila štátnu hranicu územia Ukrajiny do Slovenskej republiky dňa 28. mája 2014 v presne nezistenom čase, čím porušila ustanovenie článku 19 ods. 1 a článku 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Svojim neoprávneným pobytom spáchala priestupok v zmysle § 116 ods. 1 písm.
1 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore (ďalej len „PZ“) v znení neskorších predpisov, v čase od 19:00 hod. do 20:00 hod. a následne dvakrát
1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), a to v čase od 22:40 hod. do 23:15 hod. a v čase od 23:15 hod. do 23:40 hod. V prvej zápisnici o vyjadrení účastníka konania
zákona o PZ č. p. PPZ-HCP-SO10-134-005/2014 navrhovateľka nehovorila o azyle, no napriek tomu bola poučená správnym orgánom, že po prijatí jej žiadosti o azyl budú jej odtlačky prstov zaregistrované v informačnom systéme EURODAC a MIGRA. Navrhovateľka prehlásila, že do prevozu do OA Humenné dobrovoľne ostáva na OHK Podhoroď. V druhej zápisnici o vyjadrení účastníka konania
1 Správneho poriadku č. p. PPZ-HCP-SO10-134-006/2014 na otázku správneho orgánu, či žiada o azyl, navrhovateľka uviedla: „Áno, žiadam o azyl na území SR“. Bola poučená v čase medzi 19:00 až 22:00 hod., že príslušným útvarom na prijatie vyhlásenia je UPZC Sečovce. Konanie o zaistení bolo začaté o 22:00 hod. Navrhovateľka bola opätovne vypočutá do zápisnice č. p. PPZ-HCP-SO10-134-007/2014 v čase od 23:15 do 23:40 hod., v ktorej už k žiadosti o azyl vypočutá nebola. Opätovne bola odporcom poučená, že príslušným útvarom na prijatie vyhlásenia je UPZC Sečovce. Navyše krajský súd zistil z administratívneho spisu odporcu, že v zápisnici zo stretnutia pomocníkov hraničného splnomocnenca SR a Ukrajiny č. p. PPZ-HCP-SO10-134-010/
zákona o PZ k priestupkom, ktorá bola spísaná pred zápisnicou o vyjadrení sa účastníka konania.“ Krajský súd v tomto smere považuje za dôvodné a opodstatnené odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľky. Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka pred samotným vydaním rozhodnutia pri spisovaní druhej zápisnice o podaní vysvetlenia prejavila vôľu o udelenie azylu na území SR (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sza/4/2013 zo dňa 3. mája 2013). Možnosť, že navrhovateľka prejavila takúto vôľu, nevylučuje ani poučenie navrhovateľky odporcom už v prvej zápisnici o postupe po prijatí žiadosti o azyl s prehlásením navrhovateľky, že do prevozu do OA Humenné dobrovoľne ostáva na OHK Podhoroď. Následne v ďalších dvoch zápisniciach po tom, čo v druhej zápisnici v čase medzi 22:40 až 23:15 hod. navrhovateľka žiadala o azyl na území SR, bola poučená, že príslušným útvarom na prijatie vyhlásenia je ÚPZC Sečovce, hoci o jej zaistení a umiestnení v ÚPZC odporca rozhodoval až po ukončení vypočúvania navrhovateľky v tretej zápisnici. Napokon závery odporcu v tomto smere spochybňuje i uvedená zápisnica zo stretnutia pomocníkov hraničných splnomocnencov SR a Ukrajiny v čase od 17:00 do 18:30 hod. toho istého dňa, pred vypočúvaním navrhovateľky, v ktorej strana SR informovala ukrajinskú stranu, že dve osoby z Afganistanu prejavili vôľu o udelenie azylu na území SR, čo uviedol aj odporca vo svojom rozhodnutí. Odporca tiež
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia začal konanie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SOl0-133/2014 s určením zákazu vstupu v zmysle
1 zákona o pobyte cudzincov. Po prijatí vyhlásenia navrhovateľky o udelenie azylu na území SR v ÚPZC Sečovce dňa
l písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo dňa
Správneho poriadku, krajský súd o tomto rozhodnutí odporcu nerozhodoval. Na základe uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že odporca vec navrhovateľky nesprávne právne posúdil, keď zaistil navrhovateľku, ktorá pred rozhodnutím o zaistení prejavila vôľu požiadať o udelenie azylu, preto vyhovel odvolaniu navrhovateľky a rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO10-93-013/2014 zo dňa 29. mája 2014 zrušil
2 písm. a/ O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Odvolanie odporcu a vyjadrenie navrhovateľky Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, v ktorom poukazoval na obsah jednotlivých zápisníc spísaných s navrhovateľkou pred rozhodnutím o jej zaistení s tým, že o azyl požiadala až po rozhodnutí o zaistení, keď predtým bola len všeobecne poučovaná o možnosti požiadať o azyl. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 147/2013-50, bod III., odsek 7.2 a 7.
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. júla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako krajský súd sa pri svojich úvahách a rozhodovaní opieral o ďalej citované ustanovenia Správneho poriadku a ZoPC.
1 Správneho poriadku (ďalej len „SP“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
4 prvá veta SP, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
1 SP na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (§ 34 ods. 4 SP).
3 SP, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
PC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny
1, ak existuje riziko jeho úteku.
PC, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie
osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky odporcu za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v postupe krajského súdu. Krajský súd dostatočne odôvodnil zrušenie napadnutého rozhodnutia odporcu o zaistení a najvyšší súd sa v podrobnostiach na odôvodnenie napadnutého rozsudku odvoláva. Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že konal správne a v súlade so zákonom, keď proti navrhovateľke najprv konal ako správny orgán v priestupkovom konaní a neskôr začal konanie o administratívnom vyhostení a o zaistení a na podporu správnosti a zákonnosti svojho postupu citoval nález ústavného súdu, odvolací súd na doplnenie tvrdení krajského súdu dodáva citáciu odsekov 10., 10.1 a 10.2 už citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 147/2013-50, bod III: „10. Ústavný súd - uvedomujúc si hodnotu osobnej slobody - samozrejme, nechápe už citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov ako „bianko splnomocnenie“ pre cudzineckú políciu na zaisťovanie ktoréhokoľvek žiadateľa o azyl, u ktorého to vzhľadom na jeho administratívne vyhostenie prichádza do úvahy. 10.1 V zhode s už citovanou judikatúrou ESĽP (porov. Chachal proti Spojenému kráľovstvu, ods. 118, Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 66) i ústavný súd vychádza z toho, že takéto zaistenie musí byť vždy zbavené arbitrárnosti. Pri posudzovaní, či zaistenie je arbitrárne alebo nie, je potrebné orientovať sa
kritérií vymedzených najmä judikatúrou ESĽP.
uvedenej judikatúry (porov. Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 67 a nasl.) sa za arbitrárne na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru považuje také zbavenie slobody, kde v postupe správnych alebo súdnych orgánov, ktoré o zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia. To
názoru ústavného súdu znamená, že správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda niektorému z dôvodov uvedených v § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. To znamená, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca
tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V takej situácii je v zmysle § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne možný (porov. zhodne i uznesenie českého Najvyššieho správneho súdu č. k. 7 As 79/2010-150 z 23. novembra 2011). 10.2 Osobitne táto povinnosť zaťažuje správne orgány i súdy v prípadoch, keď sa rozhoduje o zaistení osoby, ktorá je súčasne žiadateľom o azyl. I keď už citované ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ustanovuje, že podanie žiadosti o udelenie azylu nebráni zaisteniu cudzinca, zároveň § 24 ods. 1 zákona o azyle ustanovuje, že ten, komu bol udelený azyl, má právo na pobyt na území Slovenskej republiky ako cudzinec s trvalým pobytom. Veľká pravdepodobnosť udelenia azylu (napríklad zjavné prenasledovanie cudzinca z politických, rasových, náboženských dôvodov), ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by tak
názoru ústavného súdu mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia. U takého cudzinca by totiž možnosť administratívneho vyhostenia bola veľmi obmedzená, pretože jeho pobyt na území Slovenskej republiky počas konania o udelenie azylu by bol oprávnený na základe § 22 zákona o azyle a po udelení azylu na základe § 24 ods. 1 tohto zákona. Zaistenie takého cudzinca by tak v skutočnosti nemohlo byť považované za vykonané „v rámci konania o vyhostenie“, pretože k vyhosteniu by reálne nemohlo dôjsť. Takéto zaistenie by tak v skutočnosti predstavovalo protiprávne zbavenie osobnej slobody, ktoré by nebolo kryté druhou alternatívou ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, ale naopak, bolo by s ním v rozpore.“ Správny orgán bol v konaní vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľky arbitrárny v posudzovaní jej vstupu na územie Slovenskej republiky (bez toho, aby čo i len pripustil jej možný úspech v konaní o udelenie azylu, či iného prostriedku medzinárodnej ochrany), v posudzovaní účelovosti jej žiadosti o azyl a zároveň jej prehliadaní ako dôvodu vylučujúceho zaistenie
PC, v posudzovaní dôvodnosti a reálnosti úteku, či skrývania sa po tom, čo požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Podstata nezákonného postupu však spočíva najmä v tom, že hoci odporca vedel už 28. mája 2014, že navrhovateľka požiadala o azyl, začal voči nej konanie o administratívne vyhostenie a neskôr ju zaistil
PC, a možnosť jej úteku preukazoval len tvrdením, že chcela pokračovať do Dánska, kde má známych, bez toho, aby sa pokúsil zadovážiť do spisu dôkazy o tom, že ju k Dánsku viažu akékoľvek väzby, ktoré by odôvodňovali možnosť jej nezotrvania na území Slovenskej republiky počas azylovej procedúry. Odvolací súd v zhode s judikatúrou ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky nevylučuje zaistenie žiadateľa o azyl. V zhode s uvedenou judikatúrou však na to musia byť splnené zákonné podmienky, predovšetkým zo žiadosti o azyl musí byť zrejmé, že je účelová, čo je v danom prípade spochybniteľné, žiadateľ o azyl by napríklad od počiatku nespolupracoval, neposkytoval by informácie potrebné v konaní o žiadosti o azyl, alebo by utiekol z pobytového tábora. V danom prípade tomu tak nebolo a napriek tomu správny orgán začal konanie o administratívnom vyhostení a následne o zaistení, hoci navrhovateľka prejavila vážny záujem o medzinárodnoprávnu ochranu fakticky ihneď po jej vstupe na územie Slovenskej republiky, čo nepochybne vyplýva z administratívneho spisu bez ohľadu na chyby v protokolácii jednotlivých listín a zápisníc. Pre tieto dôvody sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu a jeho rozhodnutie ako vecne správne
potvrdil. V. Trovy konania O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože úspešná navrhovateľka si ich náhradu neuplatnila a odporcovi náhrada trov konania zo zákona nepatrí a navyše ani nebol úspešný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.