2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fiktívne odvolacie rozhodnutie žalovaného doručené žalobcovi dňa
druhej hlavy piatej časti OSP zakotvená výnimka zo zákonnej zásady zodpovednosti účastníkov za výsledok konania (prvá veta citovaného ustanovenia), ktorá spočíva v možnosti nepriznania, či zníženia náhrady trov konania prisudzovanej žalobcovi, ktorý v konaní mal úspech celkom alebo sčasti, pričom bližšie podmienky pre nepriznanie alebo zníženie trov konania síce zákon neupravuje, avšak stanovuje, že súd takto môže postupovať, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa dodajúc, že posúdenie splnenia podmienok pre postup
takejto úpravy, je výlučne na úvahe súdu. Dôvodil, že dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal žalobcovi uplatnenú náhradu trov konania spočívajú v povahe sporu, teda v okolnostiach daného prípadu pokračujúc, že v danej veci prihliadol najmä na skutočnosť, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií u 495 obcí len v banskobystrickom kraji (ako aj v ďalších štyroch krajoch a žaloby s určitosťou už podal v bratislavskom kraji) takým spôsobom, že obce nie vždy boli schopné v lehote reagovať, pričom nepreukázal snahu získať požadované informácie aj iným dostupnejším a efektívnejším spôsobom ohľadom všetkých obcí (napr. prostredníctvom ZMOS, resp. inou formou zaslania žiadosti a podobne), čo značne spochybnilo skutočný úmysel žalobcu získať požadované informácie a naopak podaním množstva žalôb proti obciam, kde žalobca uplatňuje v každom konaní náhradu trov konania v plnej výške (pre obce nie zanedbateľnej), svedčí o tom, že žalobca mal väčší záujem na priznaní trov konania, ako na sprístupnení požadovaných informácií. Vychádzajúc z podstaty žalôb medzi jednotlivými obcami a žalobcom vo veci nesprístupnenia požadovaných informácií v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám poukázal na to, že prostriedkom k riešeniu týchto sporov by nepochybne nemalo byť obštrukčné využívanie tohto zákona dodajúc, že žalobca svojím chovaním, ktoré je inak právom dovolené, sleduje vyvolanie konaní na základe podaných žalôb, ktoré svojou podstatou k poskytnutiu informácií neprispejú, t.j. žaloby samé o sebe nie sú prostriedkom, ktoré by sprístupnili informácie a mal za to, že v danej veci sa jedná o zdanlivý výkon práva, pretože jeho účelom nie je právo vykonať, ale samoúčelne napadnúť postup správneho orgánu opravným prostriedkom (žalobou), zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného zákonom o slobodnom prístupe k informáciám je pre žalobcu nepochybne vedľajšie, keďže žalobca v žiadnom z konaní nepreukázal ďalšiu snahu o získanie požadovaných informácií, ktoré je možné mimochodom zistiť na verejne prístupných webových stránkach. Zdôraznil ďalej, že samotný počet podaných žalôb nie je jediným relevantným ukazovateľom pre konštatovanie súdu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale túto skutočnosť zohľadnil v spojení s ďalšími skutočnosťami týkajúcimi sa danej veci, či pomerov na strane účastníkov konania. Poukázal na to, že zohľadnil aj tú okolnosť, že u žalobcu ide o hromadne podané žaloby, v ktorých sa jedná o typovo rovnaké veci po skutkovej i právnej stránke (s drobnými odlišnosťami v dôsledku skutkových okolností), žaloby sú takmer identické, čím je daná i nízka právna zložitosť a časová náročnosť poskytnutých úkonov právnej služby v dôsledku toho, že žaloby sú podané elektronicky, v ktorých sú menené len identifikačné údaje žalovanej strany a sú v nich nepatrné odchýlky, vzhľadom na skutkový stav v tej-ktorej obci. Rovnako mal za to, že ani právna argumentácia uvedená v žalobe vzhľadom na predmet sporu nie je obzvlášť náročná a s prihliadnutím aj na to, že žaloby sú generované počítačom, nemožno považovať uplatnené trovy konania za primerané. Rovnako nepovažoval za relevantné poukazovanie žalobcu na obligatórne zastúpenie advokátom v predmetnej veci dôvodiac tým, že samotná právna úprava v ustanovení § 250k ods. 1 OSP umožňuje súdu
vlastnej úvahy nepriznať úspešnému žalobcovi náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Vo vzťahu k otázke primeranosti náhrady trov konania poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS/3698/10 z 14.09.2011, ktorom ústavný súd označil za dôkaz patologického stavu českého civilného procesu, ak sa súdne konania vedú nie kvôli úspechom vo veci samej, ale predovšetkým kvôli náhrade trov konania. Záverom dôvodil, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z ustanovenia § 2 OSP, v zmysle ktorého, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právnom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a by sa práva nezneužívali na úkor iných osôb. Proti rozsudku krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že konanie má iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách konania [odvolací dôvod
2 písm. b) OSP] a že napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [odvolací dôvod
2 písm. f) OSP]. Predovšetkým namietal, že konanie krajského súdu je zaťažené vadou, ktorá mala za následok nepredvídateľnosť a prekvapivosť napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd) sp. zn. IV. ÚS 248/08, z ktorého vyplýva, že hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania a rovnako tiež na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 24/2010 z 8.4.12010, z ktorého vyplýva, že nepriznaním účelne vynaložených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťažovateľa v súdnom konaní. Namietajúc, že krajský súd rozhodol vo výroku o trovách konania o nepriznaní náhrady trov konania bez toho, aby mu umožnil akokoľvek sa vyjadriť k otázke nesplnenia podmienok pre nepriznanie náhrady trov konania poukázal na to, že krajský súd ho na pojednávaní dňa 19. júna 2013 nijako neoboznámil, že predmetom rozhodovania bude aj naplnenie podmienok pre úplné nepriznanie náhrady trov konania, napriek tomu, že bol v konaní úspešný. Týmto postupom
jeho názoru krajský súd zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách konania [§ 205 ods. 2 písm. b) OSP]. Poukázal na to, že krajský súd paradoxne v odôvodnení cituje nález Ústavného súdu Českej republiky zo 14. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 3698/10, ktorý však jeho závery jednoznačne potvrdzuje, keďže v uvedenej veci musel český ústavný súd zrušiť pre protiústavnosť rozhodnutie všeobecného súdu pre to isté, čoho sa dopustil krajský súd. Nesprávne právne posúdenie veci vo výroku o trovách konania vzhliadol v dvoch dôvodoch, a to v absencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a v rozpore s právom EÚ a v nepriznaní nepriameho účinku. Absenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa z pohľadu krajského súdu rozdelil do šiestich dôvodov. Prvý dôvod súvisí s „posúdením povahy sporu, teda v okolnostiach daného prípadu“, tak ako tento dôvod označil krajský súd s prepojením na údajných 495 žiadostí zaslaných obciam v Banskobystrickom kraji. V tejto súvislosti, zdôrazniac, že táto informácia sa nezakladá na pravde uviedol, že na súd sa obrátil iba v prípade, že povinná osoba požadované informácie nesprístupnila a zákonom predpísaným spôsobom nijako nereagovala dodajúc, že pokiaľ má byť oným dôvodom hodným osobitného zreteľa to, že podal niekoľko žiadostí súčasne, išlo o oprávnený výkon práva. K druhému dôvodu, pre ktorý mal krajský súd za to, že mu nemožno priznať náhradu trov konania, nakoľko obce t.j. nie len žalovaný „nie vždy boli schopné v lehote zareagovať“ poukázal na to, že od doručenia žiadosti do podania žaloby uplynuli viac ako dva mesiace a ak teda žalovaný nestihol zareagovať na žiadosť v zákonnej lehote 8 pracovných dní, ba ani na odvolanie, mal dostatok času urobiť tak do dňa podania žaloby (t.j. viac ako dva mesiace po podaní žiadosti), a že s ohľadom na lehotu
1 OSP nemohol čakať ďalšiu dekádu doplniac, že ak teda žalovaný
krajského súdu nestihol včas reagovať (čo síce ani žalovaný netvrdí), išlo o okolnosť na strane žalovaného. K tretiemu dôvodu, ktorý viedol krajský súd k negatívnemu rozhodnutiu o náhrade trov konania a to, že „žalobca nepreukázal snahu získať požadované informácie aj iným dostupnejším a efektívnejším spôsobom (napríklad prostredníctvom ZMOS alebo inou formou zaslania žiadosti)“ poukázal na to, že ZMOS je subjektom súkromného práva, je združením právnických osôb a nie je povinnou osobou
zákona č. 211/2000 Z. z. doplniac, že svojou žiadosťou oslovil žalovaného priamo práve preto, že potreboval autentickú informáciu poskytnutú štatutárnym orgánom alebo poverenou osobou, t.j. priamo od povinnej osoby, ktorej sa týka a disponuje ňou a pre jeho účely mu nepostačovalo si požadované informácie nájsť „niekde“ na internete. Taktiež poukázal na to, že z napadnutého rozsudku mu nie je známe, v ktorej fáze správneho a/alebo súdneho konania mal preukazovať svoju snahu získať informácie „inak“ a s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. zdôraznil, že citované ustanovenie obsahuje imperatív vylučujúci možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia požaduje (rozsudok Súdneho dvora zo 14.2.2012, Flachglas Torgau GmbH, vec C-204/09, bod 31). Odvolávajúc sa na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9.11.2010, sp. zn. 3Sžf/12/2010, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona, ... Takýto výklad by bol arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia“ namietal, že to čo zákon a rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu výslovne zakazuje a žiadateľ nie je povinný v žiadnom štádiu správneho a súdneho konania preukazovať, presne to krajský súd považoval za dôležité pre nepriznanie náhrady trov konania. Rovnako považoval za nelogické zdôvodnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa krajským súdom, ktorý za efektívnejšie považuje zrejme poštovú komunikáciu, v rámci ktorej mal zrejme ako ekologická organizácia radšej rozposlať stovky listov, prípadne stovky odvolaní. V tejto súvislosti zdôraznil, že tým, že svoju žiadosť podal e-mailom a požadované informácie požadoval sprístupniť e-mailom zvolil spomedzi všetkých tú najhospodárnejšiu, najjednoduchšiu a najlacnejšiu formu komunikácie, nakoľko nechcel žalovaného zaťažovať nákladmi na poštovné a tlač dodajúc, že ide o rovnocennú formu a spôsob sprístupnenia ako je písomná forma. Nesúhlasiac s tvrdením (v poradí štvrtým) krajského súdu, že samotné podanie žaloby neprispeje k sprístupneniu informácií, konkrétne, že „žaloby samé nie sú prostriedkom“ poukázal na to, že žaloba je prostriedkom, pretože bez zrušenia rozhodnutia žalovaného súdom si nemôže napríklad uplatniť nárok na náhradu škody
zákona č. 514/2003 Z. z., resp. je založená prekážka rozhodnutej veci, no v neposlednom rade je daný objektívny stav protiprávnosti, ktorý možno odstrániť len žalobou
druhej hlavy piatej časti OSP. V tejto súvislosti poukázal na to, že pokiaľ mal krajský súd až natoľko na zreteli, aby sa skutočne dostal k požadovaným informáciám inak než podaním žaloby a riskoval tak zmeškanie lehoty
1 OSP prečo, nepoužil postup
6 OSP, čím jeho stav objektívnej neistoty mohol jednoducho odstrániť dodajúc, že on sám nemôže tento postup využiť, nakoľko využiteľnosť tohto ustanovenia závisí od vyjadrenia žalovaného. K piatemu dôvodu hodného osobitného zreteľa v podobe zohľadnenia, že „ide o hromadne podané žaloby“ nesúhlasiac s týmto názorom krajského súdu uviedol s poukazom na ustanovenie § 42a OSP, že v danom prípade nešlo o hromadné podanie, pretože predmetné žaloby boli editované počas približne 1,5 mesiaca, pričom boli dennodenne zasielané krajskému súdu, čo si vyžiadalo každodennú pripravenosť právneho zástupcu fyzicky vykonať editáciu žalôb a niekoľkostupňovú mechanickú autorizáciu prostredníctvom PIN kódov pred elektronickým podpísaním každej jednej žaloby a ostatných dokumentov, odosielaných do podateľne súdu, a následne zaslať tieto dokumenty elektronickou poštou. Okrem toho mal za to, že krajský súd svojvoľne prihliada iba na podanú žalobu a neprihliada na to, že okrem podania žalôb, čo bol len jeden úkon, boli vykonané aj ďalšie individuálne úkony a to vyjadrenia k veci samej zo dňa
ktorej procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie.“ poukázal na to, že danom prípade sa uvedené znemožnenie, resp. nadmerné sťaženie prejavuje v tom, že síce mohol a môže podať žalobu proti správnemu rozhodnutiu žalovaného, no svojvoľný výklad § 250k ods. 1 tretia veta OSP zo strany krajského súdu mu v konečnom dôsledku prakticky znemožňuje a nadmerne sťažuje prístup k súdu a to z dôvodu, že vzhľadom na obligatórne zastúpenie advokátom (§ 250a OSP) a so zreteľom na nemožnosť požiadať o ustanovenie bezplatného zástupcu z radov advokátov, keďže je právnickou osobou [§ 30 OSP v spojení s § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 327/2005 Z. z.] je odkázaný na využitie komerčných služieb advokátov, ktorí nemajú povinnosť, len možnosť poskytnúť právnu službu bezodplatne (§ 24 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z.). Uviedol ďalej, že uvedeným postupom dochádza v jeho prípade k značnému sťažovaniu prístupu k súdu, k zásadnému odradzovaniu od možnosti využiť súdnu ochranu a tým jednoznačne k vzniku istej formy jeho penalizácie, hoci sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania a vo veci samej bol úspešný („nepriznaním účelne vynaložených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťažovateľa v súdnom konaní“ - nález ústavného súdu z 8.4.2010, sp. zn. IV. ÚS 24/2010-39). Záverom poukázal na to, že krajský súd mal vykonať taký výklad § 250k ods. 1 tretia veta OSP, ktorý by bol eurokonformný, t.j. sledoval by naplnenie účelu vyššie uvedených právnych aktov EÚ a judikatúry Súdneho dvora, a to tak, že by nebol nepriznaním náhrady trov konania penalizovaný a nebol by mu prakticky znemožnený a nadmerne sťažený výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie. V súlade s ustanovením § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „AT“) si vyčíslil a uplatnil náhradu trov konania v sume 793,08 eur, ktorá suma pozostáva z odmeny za prípravu a prevzatie zastúpenia [
1 písm. a) AT] v sume 130,16 eur, z odmeny za prípravu a podanie žaloby, t.j. podanie vo veci samej [
1 písm. b) AT] v sume 130,16 eur, z odmeny za prípravu a podanie vyjadrenia zo dňa 21. mája 2013, t.j. podanie vo veci samej [
1 písm. a) AT] v sume 130,16 eur, z odmeny za prípravu a podanie vyjadrenia zo dňa 6. júna 2013, t.j. podanie vo veci samej [
1 písm. a) AT] v sume 130,16 eur, z odmeny za účasť na meritórnom pojednávaní konanom dňa 19.6.2013 [
1 písm. a) AT] v sume 130,16 eur, z odmeny za prípravu a podanie odvolanie proti trovám konania, t.j. nemeritórne podanie [
3 písm.
2 písm. d) OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí [§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), ktoré evidentne nespĺňajú náležitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania v konaní úspešnému žalobcovi odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia OSP).
1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu
3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí. Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môžu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu k v konaní úspešnému žalobcovi použil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 OSP, nepriznajúc mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu primäli, nakoľko právo na náhradu trov úspešného účastníka konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Z uvedeného preto vyplýva, že takéto rozhodnutie súdu nemôže byť založené len na marginálnych dôvodoch. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vzťahujúceho sa na výrok o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalobcovi najvyššiemu súdu jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli. Je faktom, že rozsudok súdu prvého stupňa v merite veci je právoplatný a teda žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal. Rovnako však zostáva faktom, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú mimochodom verejne prístupné, nielen v pomeroch žalovaného, ale aj pri samotnej aplikácii zákona o slobode informácii, nie zvyčajným spôsobom, dokonca je na mieste tento spôsob vzhľadom na technické vybavenie žalovaného označiť aj ako likvidačný vo vzťahu k zákonu o slobode informácií, ktorý je naopak založený na jednoduchosti, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí. Najvyššiemu súdu nedá, po preskúmaní daného prípadu v spojení aj s ďalšími konaniami založenými na rovnakom skutkovom stave, polemizovať a zamyslieť sa nad skutočným záujmom žalobcu na sprístupnení informácií, napriek tomu, ako správne v odvolaní uviedol, že zákon o slobode informácií zakotvuje „imperatív“ vylučujúci možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia požaduje. Nie je namieste hodnotiť postup žalobcu, ktorý aj na podanie žiadostí o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, avšak iba vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, možno tento krok hodnotiť ako cieľavedomý. Žalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky dňa 8.2.2013 a už 22. februára 2013 (
tvrdenia žalobcu, nakoľko žalovaný tvrdí, že mu email zaslaný nebol) bola doručená emailom žalovanému žiadosť o sprístupnenie informácii, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu žalobcu. Nedá sa neuviesť, že už samotný fakt, že sa žalobca na účely podania žiadosti o sprístupnenie informácií dal zastúpiť advokátom, ktorá možnosť samozrejme nie je zákonom reprobovaná, nevylučuje nad všetky pochybnosti, že práve záujem žalobcu na náhrade trov konania, ktorých čiastka nie je zanedbateľnou, je v pozadí jeho záujmu na sprístupnení informácií. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3698/10 zo 14. septembra 2011, ktorým skutočne ústavný súd ústavnú sťažnosť neodmietol, ako nesprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval krajský súd, ale jej vyhovel, je potrebné predovšetkým uviesť, že sa jedná o rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti Českej republiky a teda o rozhodnutie, ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 OSP) a teda nemôže byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku. Je pravdou, že náš právny systém a právny systém Českej republiky sú si navzájom veľmi blízke, avšak táto skutočnosť nie je relevantnou. Pokiaľ aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentoval okrem iného aj rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky nemožno mu to vytýkať, pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že výrok o náhrade trov konanie na citovanom rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky nestojí. Žalobca sa ďalej v odvolaní odvolával na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9.11.2010, sp. zn. 3Sžf/12/2010, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 351/09 z 15.12.2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj nasledovné : Súčasťou základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú
ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09). Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov aplikovať ustanovenie § 150 OSP resp. § 250k ods. 1 tretia veta OSP mal najvyšší súd preukázané, že súd prvého stupňa precízne zhodnotil skutkové okolnosti, v ktorých vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi, ktoré v danom prípade jasne prevyšujú dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa žalobe vyhovel, keď v podstate, vzhľadom na skutočnosť ustálenia existencie fiktívnych rozhodnutí inú možnosť, ako postup
2 písm. d) OSP nemal k dispozícii. V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by
názoru najvyššieho súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič nezmenila ani skutočnosť, že by krajský súd vopred oboznámil žalobcu o jeho zámere nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania. Preto námietku, ktorou žalobca poukazoval na túto vadu konania označil najvyšší súd za nedôvodnú. Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom EÚ a nepriznania nepriameho účinku najvyšší súd uvádza, že v prípade žalobcu nemožno v žiadnom prípade hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemožňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám žalobca spôsobom, ktorý, nedá opäť najvyššiemu súdu nezdôrazniť, sa javí ako účelový, technicky zabránil k prístupu k žiadaným informáciám. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zastal najvyšší súd rovnaký právny názor ako súd prvého stupňa a to, že v danom prípade sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať žalobcovi, hoc úspešnému v konaní pred súdom prvého stupňa, náhradu trov prvostupňového konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil stotožniac sa v zásade aj s jeho dôvodmi. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Najvyšší súd z dôvodu upozornenia na vyváženosť záujmu žalobcu o verejne prístupné informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania vypočítal výšku náhrady trov konania za predpokladu úspechu žalobcu iba pri 50 žalobách, ktorá činí 39.650 eur, pričom
vyjadrenia krajského súdu, žalobca podal len v banskobystrickom kraji približne 495 žiadostí o sprístupnenie informácii. Záverom najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon o slobode informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované účelne (nie účelovo) a efektívne, a to nielen vo vzťahu k povinným osobách, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.