1 OSP za použitia § 246c ods. 1 vety prvej OSP všetky veci na spoločné konanie, pretože skutkovo spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov. Zdôrazniac skutočnosť, že navrhovateľ osobitným písomným podaním zo dňa 4. marca 2013, doručeným krajskému súdu toho istého dňa s obsiahlym právnym zdôvodnením obmedzil svoje dôvody odvolania na jediný a to, že napadnuté rozhodnutia nevydal správny orgán SR, resp. nevydal orgán na to príslušný, pretože
jeho názoru kancelária Centra právnej pomoci v Hlohovci neexistuje, resp. nebola príslušná na rozhodnutie vo veci, čím bolo porušené jeho právo zakotvené v článku 2 ods. 2 Ústavy SR, t.j. právo na to, aby v jeho veciach rozhodoval orgán na to príslušný, pričom uvedené potvrdil aj na prieskumnom pojednávaní, keď na výslovnú otázku „ v čom z hľadiska vecného vidí nezákonnosť napadnutých rozhodnutí“, uviedol, že „napadnuté rozhodnutia vydal nepríslušný orgán", poukázal na to, že
1 OSP (až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote
2 OSP posudzoval napadnuté rozhodnutia z hľadiska obmedzeného rozsahu dôvodov navrhovateľa uvedených v jeho opravnom prostriedku. Uviedol, že po preskúmaní veci zistil, že navrhovateľ žiadal Okresný súd Nitra o poskytnutie informácií vo forme fotokópií z úplných a kompletných spisových dedičských materiálov, ktorý jeho žiadosti nevyhovel z dôvodu, že požadované listiny obsahujú informácie, ktoré sa týkajú osobnosti a súkromia poručiteľov i dedičov a ich hlavných majetkových pomerov a to s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, pričom proti týmto rozhodnutiam sa navrhovateľ odvolal a nadriadený Krajský súd v Nitre ako správny orgán svojimi rozhodnutiami odvolania žiadateľov zamietol a rozhodnutia potvrdil. Uviedol, že z odôvodnení napadnutých rozhodnutí vyplýva, že odporca vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ preukázateľne žiadal o poskytnutie informácií, ktorá sa týka rozhodovacej činnosti súdu, nejde o informáciu o rozhodnutí alebo o výsledku konania a požadovaná informácia sa okrem toho dotýka osobnosti a súkromia poručiteľov i dedičov, hlavne ich majetkových pomerov, pričom povinnosť ich sprístupnenia neustanovil osobitný zákon a navrhovateľ nemal k dispozícii písomný súhlas dotknutých osôb ani ich právnych zástupcov, dospel k záveru, že išlo o informáciu, ktorú povinná osoba nemôže
zákona o slobode informácií sprístupniť a to ani v tom prípade, že tá istá povinná osoba tak urobila v minulosti v obdobnej veci. Preto mal odporca za to, že nebolo možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu a nezaoberal sa ďalej otázkou či navrhovateľ splnil ďalšie dve podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 6 ods. 1 písm.
tretej hlavy piatej časti OSP preskúmať napadnuté rozhodnutia v celom rozsahu bez ohľadu na to, čo sa uvádza v návrhu na začatie konanie, keďže konanie o opravných prostriedkoch je špecifickým konaním, kde v skutočnosti súd preskúma a rozhodne o celej prejednávanej veci. Opakovane namietal, že krajský súd neskúmal kompetenciu odporcu majúc za to, že Kancelárii Centra právnej pomoci Hlohovec nepatrí rozhodovať o žiadostiach a
71/1971 (správne mal navrhovateľ uviesť zákona č. 71/1967 Zb.) musí rozhodnutie vydať orgán na to príslušný. Namietajúc, že krajský súd porušil jeho právo na prístup k spisu konkrétne tým, že mu odmietol zaslať zápisnicu z pojednávania konaného dňa 4.3.2013 tvrdil, že tým, že nepoznal obsah zápisnice bolo porušené aj jeho právo na účinný prostriedok nápravy garantovaný čl. 13 Dohovoru, nakoľko nedokáže účinne v odvolaní argumentovať. Tvrdil a namietal, že dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia (správne malo byť uvedené rozsudku) je, že súd nekonal s vedľajším účastníkom (A.), hoci tento dňa 4.3.2013 o 9:47 h vstúpi! do tohto konania svojím oznámením súdu. V tejto súvislosti tiež namietal, že súd nerešpektoval čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, resp. porušil jeho právo na princíp právnej istoty a jeho legitímne očakávanie tým, že súdy SR v rovnakých prípadoch postupujú rovnako a toto tvrdenie podložil priloženými uzneseniami Okresného súdu Nitra, ktoré osvedčujú skutočnosť, že A. vystupoval v konaniach pred Okresným súdom Nitra ako vedľajší účastník a rovnako sa pri argumentácii tejto námietky odvolal na nález Ústavného súdu SR PL. ÚS/43/95 zo dňa 10.9.1996. Namietal, že dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia (rozsudku) je skutočnosť, že rozsudok krajského súdu nemôže nadobudnúť právoplatnosť, nakoľko nie je doručené vedľajšiemu účastníkovi tohto konania - A. a dožadoval sa, aby odvolací súd o odvolaní nerozhodol, kým nebude doručené napadnuté rozhodnutie Krajským súdom v Banskej Bystrici vedľajšiemu účastníkovi A. do vlastných rúk a kým nebude doručené toto odvolanie na vyjadrenie vedľajšiemu účastníkovi. Namietal, že súd prvého stupňa porušil jeho práva zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že nepredvolal na pojednávanie ním označených svedkov, nezabezpečil dôkazy, ktoré označil v podaní zo dňa 7.1.2013, konkrétne Organizačný poriadok Centra právnej pomoci zo dňa 12.3.2012 a Štatút Centra právnej pomoci zo dňa 15.3.2012 a ďalej, že súd prvého stupňa nezaslal na rozhodnutie jeho námietku zaujatosti. Namietal, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na spravodlivý proces garantovaný v čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že neustanovil v tomto konaní odporcovi opatrovníka, hoci to bolo potrebné na ochranu jeho záujmov, nakoľko odporca Kancelária centra právnej pomoci Hlohovec nemá spôsobilosť konať pred súdom. Opakovanie namietal rozsiahlo sa odvolávajúc na judikatúru Ústavného súdu SR, že dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku je nedostatok riadneho a presvedčujúceho odôvodnenia. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 135 ods. 1 druhej vety OSP tvrdiac, že citovanými rozhodnutiami Ústavného súdu SR je odvolací súd viazaný. Namietal ďalej, opäť sa odvolávajúc na rozsiahlu judikatúru Ústavného súdu SR, že dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku je to, že súd prvého stupňa nevykladal ústavne súladne - komfortne zákony, medzinárodné zmluvy a dohovory čím porušil jeho právo na súdnu ochranu
či. 46 Ústavy SR v spojení s či. 6 ods. 1 Dohovoru. Záverom navrhol v odvolacom konaní vypočuť A. a riaditeľku Centra právnej pomoci K. a taktiež ustanoviť opatrovníka pre odporcu - Kanceláriu Centra právnej pomoci Hlohovec. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že sa plne pridržiava všetkých svojich doterajších vyjadrení obsiahnutých v odôvodneniach rozhodnutí, ktorými nepriznalo navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci, ako aj vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Poukázal na to, že navrhovateľ obmedzil svoj pôvodný odvolací dôvod a súd preto rozhodoval len o tom, či rozhodnutie vydal správny orgán SR, resp. orgán na to príslušný. V tejto súvislosti uviedol, že dňa 4.5.2012 boli vtedy miestne príslušnej kancelárii Centra právnej pomoci v Hlohovci doručené žiadosti navrhovateľa, ktoré boli zaevidované pod sp. zn. N 1416/12 až N 1460/12 pokračujúc, že Kancelária Centra právnej pomoci v Hlohovci bola zriadená k 1.6.2008 a okres Nitra patril do územnej pôsobnosti kancelárie Centra právnej pomoci v Hlohovci od 01.09.2009 do 13.05.2012, teda aj v čase podania žiadostí navrhovateľom. V danom prípade (ak žiadosť bola doručená ešte pred zriadením novej kancelárie) o žiadostiach rozhodovala kancelária, ktorej boli žiadosti doručené, teda kancelária Hlohovec a pokiaľ by kancelária v Hlohovci rozhodla kladne a navrhovateľovi ako žiadateľovi by nárok na poskytnutie právnej pomoci priznala, spisy by boli postúpené do kancelárie v Nitre, avšak v danom prípade nárok priznaný nebol. Poukázal ďalej na to, že čo sa týka kancelárii centra, tieto sú definované v či. 7 Štatútu Centra právnej pomoci zo dňa 15.03.2012, pričom ods. 8 odkazuje, čo sa týka podrobnosti o organizácii, činnosti a úlohách kancelárií a ich miestnej príslušnosti, na Organizačný poriadok zo dňa 12.03.2012, ktorý podrobne upravuje činnosť kancelárií centra v či. 11, kde v ods. 3 písm. c) uvádza, že kancelária centra najmä vydáva rozhodnutia o nároku na poskytovanie právnej pomoci v súlade so zákonom. Z vyššie uvedených dôvodov sa plne stotožnil s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 04.03.2013, sp. zn. 26Sp/22/2012-100 a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta druhá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu podaného odvolania, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je nedôvodné. Predmetom súdneho prieskumu
tretej hlavy piatej časti OSP sú rozhodnutia, špecifikované v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorými odporca v súlade s § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. Svoje rozhodnutia odporca zdôvodnil tým, že vo veci, s ktorou sa žiadateľ (navrhovateľ) na centrum obrátil nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím žiadateľ (navrhovateľ) nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. K. uvedenému právnemu záveru dospel analýzou správneho konania, z ktorej usúdil, že žiadateľ preukázateľne žiadal o poskytnutie informácie, ktorá sa týka rozhodovacej činnosti súdu a nejde o informáciu o rozhodnutí alebo o výsledku konania, požadovaná informácia sa okrem toho dotýkala osobnosti a súkromia poručiteľov i dedičov, hlavne ich majetkových pomerov, pričom povinnosť jej sprístupnenia neustanovuje osobitný zákon a žiadateľ nemal k dispozícii písomný súhlas dotknutej osoby ani jej právnych nástupcov, teda dospel k záveru, že išlo o informáciu, ktorú povinná osoba nemôže
zákona o slobodnom prístupe k informáciám sprístupniť a to ani v tom prípade, že tá istá povinná osoba tak urobila v minulosti v obdobnej veci. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (244 ods. 1 OSP). Navrhovateľ v odvolaní prioritne namietal, že súd prvého stupňa porušil jeho právo garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že nepreskúmal rozhodnutie odporcu v celom rozsahu, t.j. súd nepreskúmal napadnuté rozhodnutie tak, ako to bolo vymedzené v návrhu na začatie súdneho konania tvrdiac, že svojím vyjadrením z 4.3.2013 neobmedzil svoj návrh a rovnako namietal, že krajský súd bol povinný preskúmať napadnuté rozhodnutie odporcu v celom rozsahu. K uvedenej odvolacej námietke najvyšší súd uvádza, že navrhovateľ skutočne bazíroval, a to opakovane (podaniami doručenými súdu prvého stupňa dňa 11.01.2013, 4.3.2013 a dokonca v podaní doručenom najvyššiemu súdu dňa 23.8.2013) na námietke, že napadnuté rozhodnutia vydal orgán na to nepríslušný, tvrdiac dokonca, že sa nejedná o správny orgán, avšak nesúhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že zo strany navrhovateľa došlo vyššie uvedenými podaniami a vyjadrením uskutočnenom na pojednávaní konanom dňa 4. marca 2013 k obmedzeniu rozsahu napadnutia rozhodnutí správneho orgánu v súlade s ustanovením § 250h ods. 1 OSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je však nesporné, že súd prvého stupňa venoval pozornosť aj ostatným odvolacím námietkam navrhovateľa vyhodnotiac ich súladne s názorom odporcu obsiahnutom v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že krajský súd bol povinný preskúmať napadnuté rozhodnutie odporcu v celom rozsahu, bez ohľadu na to, čo sa uvádza v návrhu na začatie konanie, nakoľko ide o konanie
tretej hlavy piatej časti OSP najvyšší súd upriamuje pozornosť navrhovateľa, že aj v konaní
tretej hlavy piatej časti OSP je súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolacích námietok, rovnako ako v konaní
druhej hlavy piatej časti OSP s výnimkou prípadov obsiahnutých v ustanovení § 250j ods. 3 OSP dodajúc, že v danej veci nebola zistená žiadna z vád taxatívne uvedených v § 250j ods. 3 OSP. K námietke, ktorou navrhovateľ poukazoval na skutočnosť, že odporca nad rámec zákonnej povinnosti prejudikoval, že neuspeje v súdnom konaní, považuje najvyšší súd za potrebné dodať nasledovné :
1 zákona č. 327/2005 Z. z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom 2) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nieje možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.
2 zákona č. 327/2005 Z. z. podmienky na poskytnutie právnej pomoci
odseku 1 písm.
327/2005 Z. z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdenú ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené,
názoru odvolacieho súdu, má centrum prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu (pozri bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/36/2011 z
1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. je pritom len posúdením splnenia jednej zo zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci
ustanovení toho osobitného právneho predpisu, ide len o formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci ako osoby v materiálnej núdzi, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym posúdením úspechu alebo neúspechu sťažovateľa v merite veci, čo výlučne patrí do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci koná Sťažovateľ mal navyše zachované právo zvoliť si sám právneho zástupcu mimo inštitútu právnej pomoci poskytovanej Centrom právnej pomoci
zákona č. 327/2005 Z. z. osobám v materiálnej núdzi. " Z vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu vyplýva právomoc odporcu pri analyzovaní splnenia podmienok ustanovených v § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. skúmať zrejmú bezúspešnosť sporu, v rámci ktorého žiadateľ právnu pomoc žiada. Z obsahu administratívneho spisu mal odvolací súd preukázané, že žiadateľ (navrhovateľ) sa v konaniach vedených na Krajskom súdu v Nitre sp. zn. 15S/15/2011-15S/20/2011, 26S/10/2011-26S/12/2011, 11S/83/2011-11S/118/2011 domáhal práva na poskytnutie právnej pomoci. Konkrétne ide o konanie
druhej hlavy piatej časti OSP, ktoré vyžaduje obligatórne právne zastúpenie (§ 250a OSP) a nesplnenie tejto podmienky konania má za následok zastavenie konania
3 OSP. Avšak aj napriek vyššie uvedenej skutočnosti však odvolaciemu súdu nedá inak, ako súhlasiť s odporcom, ktorý po preskúmaní dôvodnosti návrhu žiadateľa (navrhovateľa) o poskytnutie právnej pomoci, dospel k záveru, že v konaniach prebiehajúcich na Krajskom súde v Nitre a to s poukazom na predmet týchto konaní, nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. Je nepochybné, že na poskytnutie právnej pomoci nie je právny nárok. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, že skutočnosť, že odporca ustálil v prípade žiadateľa (navrhovateľa) nesplnenie jednej z troch základných podmienok, ktorých splnenie zákon o poskytovaní právnej pomoci vyžaduje, majúcej za následok nepriznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, nebráni navrhovateľovi, aby si sám právneho zástupcu zvolil mimo inštitútu právnej pomoci poskytovanej
zákona č. 327/2005 Z. z. (ako to konštatoval už vo vyššie citovanom rozhodnutí ústavný súd).
3 zákona č. 327/2005 Z. z. žiadosť sa podáva v kancelárii centra príslušnej
miesta trvalého alebo prechodného pobytu žiadateľa. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ podal dňa
názoru najvyššieho súdu A. domáhajúci sa vstupu do konania právny záujem na výsledku tohto konania nemôže mať, nakoľko rozhodnutím súdu vo veci samej nebude žiadnym spôsobom dotknuté jeho právne postavenie (jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva). Preto mu v danom konaní vedľajšie účastníctvo nesvedčí. V prípade odvolacej námietky, ktorou navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že mu svojím rozhodnutím a postupom odňal možnosť konať pred súdom považujúc odôvodnenie rozhodnutia za nepresvedčivé a nezákonné v rozpore s § 157 ods. 2 OSP si najvyšší súd vypomohol právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí IV. 115/03-14 z 3. júla 2003 konštatoval nasledovné : „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
či 46 ods. 1 ústavy a či. 36 ods. I listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „ OSP"),
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav
príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasni skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ A rovnako tiež konštatoval, že : „
stabilnej judikatúry ústavného súdu však aj neúspech v konaní (odsúdenie na plnenie, resp. potvrdenie napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom) napĺňa obsah práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi." Odvolávajúc sa na vyššie uvedené konštatovania ústavného súdu, majúc za to, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa stanovené kritéria spĺňa, vzhliadol najvyšší súd námietku navrhovateľa za nedôvodnú. Pokiaľ sa jedná o návrh navrhovateľa vypočuť ním označených svedkov, tento nie je dôvodný, nakoľko v súlade s ustanovením § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 druhá veta). Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho súdnictva, ktorý je stanovený v §
1 písm. c) OSP a požiadania Súdneho dvora Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o prejudiciálnej (predbežnej) v znení : „Je možné pokladať Kanceláriu centra právnej pomoci Hlohovec, so sídlom na adrese ; M.R. Štefánika 1, 920 01 Hlohovec za orgán alebo úrad európskej únie zriadený na účely čl. 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, ak žiadnym zákonom Slovenskej republiky nie je zriadený orgán a ani úrad pod menom a sídlom : Kancelária centra právnej pomoci Hlohovec, so sídlom na adrese : M. R. Štefánika 1, 920 01 Hlohovec?"
l písm. c/ OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke
medzinárodnej zmluvy (čl. 267 ZFEÚ, predtým či. 234 ZES ). Cieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva. Vnútroštátny súd teda môže položiť len otázku, ktorá sa týka platnosti úniového aktu a otázku ktorá sa týka výkladu úniového práva. V súvislosti s podaným návrhom navrhovateľa na prerušenie konania
l písm. c/ OSP má Najvyšší súd Slovenskej republiky zato, že nemá povinnosť v zmysle článku 267 ZFEÚ (pôvodný článok 234 ZES) obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie so žiadosťou o vydanie nálezu o predbežnej otázke z dôvodu, že táto otázka svojim obsahom nespĺňa povahu prejudiciálnej otázky v zmysle citovaného článku ZFEÚ. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP potvrdil. Navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania dňa
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.