zmluvy zo dňa 04.01.
II. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že prvostupňový súd nebral do úvahy, že žalobca podpísal zmluvu o spolupráci, tzv. outsourcing, čo znamená deľbu práce, pri ktorej nie sú používaní vlastní zamestnanci, ale takí, ktorí majú kontakt na to, aby sa spoločnosť nezaťažovala vedľajšími činnosťami. Žalobca má v predmete činnosti sprostredkovanie obchodu, ale jeho hlavná činnosť je správa registratúry (archivácia). Z tohto titulu postúpila sprostredkovanie obchodu subkontraktovi - spoločnosti FEPO, s.r.o.,. Táto spoločnosť mala kontakty na ľudí v spoločnostiach BILLA a DELVITA, čo potvrdil vo svojich vyjadreniach aj pán M.. Poukazuje na § 642 a § 645 Obchodného zákonníka. Zmluva o poskytovaní služieb súvisiacich s archivovaním účtovných a personálnych spisov medzi žalobcom a DELVITA, a.s., bola podpísaná dňa 29.02.2008 na základe ponuky zo dňa 31.01.2008, ktorá je jej súčasťou - viď článok 17 zmluvy. Vyjadrenie konateľa a prokuristu o jednom z dôvodov výberu žalobcu ako dodávateľa služby je zavádzajúce. O skutočnosti, že žalobca poskytol v roku 2005 archívne služby i spoločnosti DELVITA SK, s.r.o., sa štatutári DELVITY dozvedeli od člena komisie poverenej výberovým konaním - Ing. H. F.. Ing. Q. L., v tom čase konateľ žalobcu to uviedol vo svojom liste č.j. 179/207 zo dňa 20.11.2007, ktorým ho požiadal o zaradenie do výberového konania. Práve tento list je dôkazom o realizácii sprostredkovania a žalovaný ho nepovažoval za dostatočný dôvod pre vypočutie Ing. H. F.. Odvolateľ namieta, že prvostupňový súd nesprávne posúdil listinné dôkazy o komunikácii žalobcu s Ing. H. F., členom výberovej komisie, najmä vo vzťahu k jej časovej postupnosti a k zmluve so spoločnosťou FEPO, s.r.o.,. Žalobca uniesol dôkazné bremeno preukazujúce dodanie služby v zmysle zmluvy zo dňa 04.01.
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“) v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní sa postupuje
všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu a preto je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú
1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.
3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
4 daňového poriadku, správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy.
5 daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
1 daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
2 daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať
osobitných predpisov,
2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva: Predmetom tohto konania bolo rozhodnutie žalovaného č. 1100304/1/403889/2013 zo dňa 06.09.2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 9412402/5/2297037/2013 zo dňa 29.05.2013 o vyrubení rozdielu dane na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie rok 2008 v sume 26.246,36 €.
595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.12.2008 (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) na účely tohto zákona sa rozumie b) predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane
, c) príjmom peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to
druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak; za nepeňažné plnenie fyzickej osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu
10 alebo 11, sa považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou, h) zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane
tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy, i) daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
11, ak tento zákon neustanovuje inak,
1 zákona o dani z príjmov, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon výškou dosiahnutého príjmu alebo výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada.
1 zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, (a ďalej písm. a) až k)). Najvyšší súd je toho právneho názoru, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať správnosť a dôvodnosť postupu, že do daňových výdavkov za zdaňovacie obdobie roku 2008 zahrnul výdavky na úhradu štyroch faktúr vystavených v roku 2008 spoločnosťou FEPO, s.r.o., (zo dňa 08.02.2008 č. 20080201 na sumu 1.050.000,-Sk, zo dňa 15.07.2008 č. 20080701 na sumu 1.050.000,-Sk, zo dňa 10.10.2008 č. 20081001 na sumu 1.050.000,-Sk a zo dňa 30.11.2008 č. 2008-0029 na sumu 1.020.840,-Sk). Každý výdavok musí byť fyzicky doložený a zaúčtovaný v zmysle zásad pre vedenie účtovníctva. Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní sprostredkovateľských služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je
súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že určité plnenie bolo aj reálne uskutočnené. Zhodne s právnym názorom krajského súdu má potom najvyšší súd za to, že výdavky, ktoré mal žalobca zaplatiť na úhradu faktúr vystavených spoločnosťou FEPO, s.r.o., ako „spracovateľský poplatok“ nespĺňajú náležitosti daňového výdavku, nakoľko v daňovom konaní nebolo preukázané, že zaúčtovanie týchto výdavkov bolo v súlade so zákonom. Nebol naplnený žalobcom tvrdený predmet sprostredkovania, čo vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania a to výsluchov štatutárnych zástupcov spoločností FEPO, s.r.o., a DELVITA, a.s.,. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, boli už predmetom žaloby a krajský súd sa s nimi vysporiadal. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje s tým, že prvostupňový súd
názoru žalovaného nesprávne právne posúdil listinné dôkazy o komunikácii žalobcu s Ing. H. F. (účtovníkom spoločnosti DELVITA, a.s.,). Išlo konkrétne o e-mailovú komunikáciu zo dňa 21.11.2007 medzi účtovníkom spoločnosti DELVITA, a.s., a žalobcom, ktorá
názoru najvyššieho súdu nepreukazuje sprostredkovanie predmetnej transakcie spoločnosťou FEPO, s.r.o.,. V e-mailovej správe sa píše len o tom, že Ing. F. dostal žiadosť žalobcu a rád ho vzhľadom na to, že ich spolupráca na Slovensku prebiehala vždy na veľmi dobrej úrovni, zaradí do výberového konania. Najvyšší súd považuje za dostačujúce vykonanie dôkazu výsluchom štatutárnych zástupcov spoločností DELVITA, a.s., a FEPO, s.r.o., a nepovažuje za relevantné vykonanie navrhovaného dôkazu zo strany žalobcu - výsluch Ing. H. F.. Najvyšší súd dospel zhodne s prvostupňovým súdom k právnemu záveru, že žalobca nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa ako základnej podmienky pre uplatnenie daňových výdavkov. Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
1, 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd
l O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 224 ods. l O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.