6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov („ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“), pretože žalobca nesplnil zákonné podmienky pre odpočítane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
1 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), keďže nepreukázal reálne uskutočnenie obchodov a vznik daňovej povinnosti tak, ako boli deklarované vo faktúrach; v súvislosti s faktúrami za dodávky kovového šrotu a farebných kovov neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil dôkazy o využití fakturovaných dodávok na svoje podnikateľské účely. Krajský súd sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu žalovaného i správcu dane a postupom
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalovaný a správca dane dostatočne zistili skutkový stav veci a na jeho základe dospeli k správnemu právnemu názoru, pričom žalovaný sa
krajského súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu v odvolaní podanom proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty v zdaňovacom období IV. štvrťrok 2008 v sume 12 383,45 € na základe dodávateľských faktúr predložených v konaní, pretože nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie DPH. Ďalej sa krajský súd podrobne zaoberal jednotlivými námietkami a tvrdeniami žalobcu, ktorý poukázal na závery Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03, C-355/03 a C-484/03. Na námietku žalobcu, že Súdny dvor v uvedených veciach vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byt' dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť, krajský súd uviedol, že tento prípad na danú vec nie je možné aplikovať, pretože Súdny dvor v týchto prípadoch vychádzal z toho, že plnenie, o ktoré ide vo veci samej, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a ide o hospodársku činnosť ako ju definuje šiesta smernica, ak spĺňajú objektívne kritériá na to, aby plnenia, o ktoré ide vo veci samej, boli posúdené ako dodávky tovarov. Dodal, že v danom prípade konateľ spoločnosti BARPO. s.r.o. dodanie tovaru - kovového šrotu pre žalobcu poprel, faktúry, na základe ktorých bolo odpočítanie dane uplatnené, nevystavil, spoločnosť s kovovým šrotom ani neobchodovala. Preto nie je naplnený ani ďalší predpoklad, z ktorého rozsudok Súdneho dvora EÚ vychádza, to znamená, že ide o dodanie tovaru v reťazci dodávok, pretože v danom prípade nebolo preukázané, že šlo o dodanie tovaru v reťazci dodávok. V danom prípade dodávateľom bola len spoločnosť BARPO, s.r.o., a preto skutkové okolnosti sú v danom prípade odlišné ako tie, ktoré predpokladá žalobcom v žalobe spomínaný rozsudok Súdneho dvora EÚ. Krajský súd ďalej uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu neargumentoval rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, žalovaný sa touto namietanou skutočnosťou v žalovanom rozhodnutí nemohol zaoberať. O trovách konania krajský súd rozhodol
1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP) podal proti tomuto rozsudku krajského súdu odvolanie žalobca, namietajúc, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP) a krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). V prvom rade napadol záver prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu, ktorí
jeho názoru nedostatočne preskúmali skutkový stav a porušili základné zásady daňového konania uvedené v § 2 zákona č. 511/1992 Z.z., pričom prvostupňový súd sa napriek tejto skutočnosti stotožnil so závermi žalovaného. Namietal skutočnosť, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou, že uskutočnené obchody zabezpečil na základe splnomocnenia p. L. O., obchodný zástupca dodávateľa spoločnosti BARPO, s.r.o. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so závermi Najvyššieho súdu SR, č.k. 3Sžf/1/2011, z ktorých vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto dodávateľov nebude riadne vedená evidencia. Z uvedeného
jeho názoru nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov resp. odberateľov. Zdôraznil, že tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Žalobca mal za to, že v prípade pochybností správneho orgánu o dôkaznej hodnote prostriedkov, ktorými daňový subjekt preukazuje svoje tvrdenia, prenáša sa dôkazné bremeno daňového subjektu na správcu dane a teda je povinnosťou správcu dane objektívne a úplne zistiť skutkový stav, t.j. preverenie skutočnosti, že žalobca za predmetný tovar zaplatil bezhotovostným prevodom z jeho účtu na účet spoločnosti BARPO, s.r.o. Dodal, že konateľ spoločnosti BARPO, s.r.o. mohol mať rôzne pohnútky, ktoré ho viedli k jeho výpovedi, na základe ktorej je spochybňovaná existencia obchodu. Poukázal na to, že správny orgán mal zobrať do úvahy aj možnosť, že popieranie existencie obchodu konateľom spoločnosti BARPO, s.r.o. je zavádzanie a klamstvo, nakoľko za predmetný tovar bola realizovaná riadna bezhotovostná platba. Taktiež nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu v súvislosti s judikatúrou SD EÚ (spojené veci C-354/03, C-355/03 a C-484/03), ktorá sa na daný prípad nevzťahuje z dôvodu, že dodávateľom bola iba obchodná spoločnosť BARPO, s.r.o.. Žalobca vytkol súdu prvého stupňa, že opomenul skutočnosť, že reťazec dodávok v danom prípade existoval, pretože žalobca následne daný tovar predal spoločnosti LEWORK s.r.o., ktorá ju následne predala spoločnosti U.S. Steel Košice, s.r.o. Na záver žalobca žiadal zrušiť rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov, z dôvodu nepreukázania reálneho uskutočnenia obchodov a vzniku daňovej povinnosti tak, ako boli deklarované v dodávateľských faktúrach č. 080059 zo dňa 06.10.2008, č. 080058 zo dňa 06.10.2008, č. 080062 zo dňa 10.10.2008, č. 080063 zo dňa 15.10.2008 a č. 080064 zo dňa 24.10.2008. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) preskúmava súd, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Košiciach, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odvolaní napadnutého rozsudku. Tieto závery vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s tým najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc správne posúdenie veci krajským súdom za správne a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní dopĺňa nasledovné: Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a s inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotno-právnymi, ako aj procesno-právnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky.
c/ zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a)
tohto zákona alebo osobitných zákonov.
1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu
osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane
osobitných zákonov.
5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len ,,kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
odseku 10 druhej vety,
6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
odseku 10 druhej vety,
1 zákona o správe daní a poplatkov, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.
2 zákona o správe daní a poplatkov, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
8 zákona o správe daní a poplatkov, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, v hlásení a vyúčtovaní, alebo, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencii alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
1 a nadväzne § 51 ods. 1 zákona o DPH, kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t. j. preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaneného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúry) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia daňového dokladu, hoci by obsahoval všetky formálno - právne náležitosti. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov. Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a taktiež musí vedieť preukázať, že kto uvedenú službu skutočne aj reálne poskytol. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. Z obsahu pripojených spisov Najvyšší súd považuje za preukázané, že k reálnemu plneniu v tomto prípade nedošlo, o čom svedčí najmä fakt, že uskutočnený nákup kovového šrotu a farebných kovov žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a obchody dokladované dodávateľskými faktúrami nesledovali skutočne obchodný cieľ a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s tou námietkou nestotožňuje. Najvyšší súd dodáva, že nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr iba ich samotné predloženie, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom vysloveným krajským súdom,
ktorého bolo potrebné, aby žalobca dôkazmi preukázal reálnosť existencie plnenia, ktoré deklaroval posudzovanými faktúrami. Dôkazy vykonané správcom dane však túto okolnosť nepreukazujú a aj
krajského súdu nie je možné reálnosť posudzovania plnenia preukazovať len samotnými faktúrami, ktoré sú síce formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na DPH na vstupe, avšak nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie tohto práva, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Preto krajský súd správne vyhodnotil, že rozhodnutie a postup správnych orgánov v medziach žaloby sú v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, keďže Krajský súd sa s námietkami vznesenými v žalobe náležite vysporiadal a stotožniac sa s dôvodmi napadnutého rozsudku napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny,
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ust. § 250k ods. 1 OSP v spojení s ust. § 224 ods. 1 OSP za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.