Obsah (4)

§ 219§ 65§ 66§ 26

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1So/1/2014 Identifikačné číslo spisu: 7013201030 Dátum vydania rozhodnutia: 27.05.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hatalová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

§ 219OSP ako vecne správne potvrdil.

IV Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 250s O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O. s. p. a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. mája 2014 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p.).

§ 65ods.

1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

§ 65

odsek 2 citovaného zákona dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak.

§ 66

odsek 1 citovaného zákona suma starobného dôchodku sa určí ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej dôchodkovej hodnoty; § 63 ods. 1 tretia veta a štvrtá veta platia rovnako.

§ 26

odsek 2 citovaného zákona samostatne zárobkovo činnej osobe sa prerušuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v období, v ktorom má pozastavené prevádzkovanie živnosti, pozastavený výkon činnosti alebo pozastavenú činnosť a v období, v ktorom je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody; časť vety za bodkočiarkou v odseku 1 písm. d/ platí rovnako, t.j. to platí vo vzťahu k činnosti, z ktorej je povinne nemocensky poistený a povinne dôchodkovo poistený a počas jej vykonávania bol vzatý do výkonu väzby alebo nastúpil výkon trestu odňatia slobody. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku namietal, že krajský súd ani správny orgán sa dostatočne nezaoberali jeho námietkou týkajúcou sa nepripočítanej doby za obdobie od

1. marca 2004 do
2. novembra 2004, kedy navrhovateľ bol vo väzbe a z odôvodnenia rozhodnutia odporkyne podľa navrhovateľa vôbec nevyplýva, ako sa vysporiada odporkyňa s touto námietkou. Z obsahu administratívneho spisu odporkyne vyplynulo, že napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa
3. apríla 2013 podľa § 65 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení") odporkyňa priznala navrhovateľovi od
4. októbra 2012 starobný dôchodok v sume 417,40 eur mesačne. Podľa § 82 a § 293ce zákona o sociálnom poistení a § 1 Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 321/2012 Z. z., ktorým sa ustanovuje pevná suma zvýšenia dôchodkovej dávky a percento zvýšenia úrazovej renty, navrhovateľovi od
5. januára 2013 zvýšila starobný dôchodok na sumu 428,60 eur mesačne. V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa poukázala na ustanovenie § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z., podľa ktorého nárok na starobný dôchodok vzniká získaním 15 rokov obdobia dôchodkového poistenia a dosiahnutím dôchodkového veku, u navrhovateľa dovŕšením 62 rokov veku ku dňu
6. októbra 2012, ku ktorému získal 16 128 dní obdobia dôchodkového poistenia v zmysle rozpisu v priloženom osobnom liste dôchodkového poistenia. Navrhovateľ teda získal 44 rokov a 68 dní obdobia dôchodkového poistenia. Odporkyňa v odôvodnení svojho rozhodnutia odôvodnila sumu starobného dôchodku, určenú podľa § 66 ods. 1 zákona o sociálnom poistení ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej dôchodkovej hodnoty, pričom v rozhodnutí uviedla ich výpočty. Po aplikácii ustanovenia § 82 zákona o sociálnom poistení a § 293ce tohto zákona bola suma starobného dôchodku zvýšená na 428,60 eur mesačne. V dôsledku opravného prostriedku navrhovateľa odporkyňa vydala zmenové rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X zo dňa
7. júna 2013, s nezmeneným výrokom a stanovenou sumou starobného dôchodku na sumu 428,60 eur mesačne. V odôvodnení svojho rozhodnutia odporkyňa reagovala na odvolacie námietky navrhovateľa. Okrem podmienok vzniku nároku na starobný dôchodok sa zaoberala aj výpočtom sumy starobného dôchodku, tak ako je to uvedené v § 65 ods. 1 a § 66 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a ako to bolo uvedené aj v napadnutom rozhodnutí. Odporkyňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázala na ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého samostatne zárobkovo činnej osobe sa prerušuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v období, v ktorom je vo väzbe, alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Z tohto dôvodu odporkyňa obdobie od
8. marca 2004 do
9. novembra 2004 na dôchodkové účely nehodnotila, nakoľko podľa informačného systému Sociálnej poisťovne mal navrhovateľ prerušené povinné dôchodkové poistenie. Nebolo sporným, že navrhovateľ bol od
10. marca 2004 do
11. novembra 2004 vo väzbe. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
12. apríla 2012, sp. zn. 5To/9/2011 vyplýva, že vec - (oslobodzujúci rozsudok Špecializovaného súdu v Pezinku vo veci obžalovaných JUDr. E. Č., V. K. a navrhovateľa) vrátil Špecializovanému súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V predmetnej veci teda nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o vine, či nevine navrhovateľa, táto otázka však nie je rozhodujúca pre výpočet sumy starobného dôchodku z hľadiska plynutia, resp. prerušenia povinného nemocenského poistenia. Z ustanovenia § 26 ods. 2 zákona o sociálnom poistení totiž jednoznačne vyplýva, že samostatne zárobkovo činnej osobe sa prerušuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v období, v ktorom je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody bez ohľadu na to, či takáto osoba bola následne v trestnom konaní právoplatne odsúdená, resp. oslobodená. Na námietku navrhovateľa, že v prípade väzobného stíhania poistné by mal znášať štát alebo by mala byť úprava, ktorá pre osobu vo väzbe rešpektujúc princíp prezumpcie neviny ho neobmedzuje na právach, resp. aby nemal negatívne dôsledky z tohto postavenia, odvolací súd nemohol prihliadnuť, pretože odporkyňa rovnako aj súdy preskúmavajúci rozhodnutie správneho orgánu sú v zmysle čl. 2 ods.2 Ústavy SR („Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) viazané zákonom, ktorý otázku prerušenia povinného nemocenského poistenia riešia spôsobom uvedeným v § 26 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Úpravou čl. 2 ods. 2 Ústavy sa ustanovuje jeden zo základných princípov materiálneho právneho štátu „Čo nie je dovolené, je zakázané" a tento princíp sa adresuje orgánom štátu. Pokiaľ teda odporkyňa uvedené obdobie od
13. marca 2004 do
14. novembra 2004, kedy bol navrhovateľ vo väzbe navrhovateľovi pre dôchodkové účely nehodnotila, nakoľko mal v tomto období prerušené povinné dôchodkové poistenie, rozhodla v súlade so zákonom (§ 26 ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Námietka navrhovateľa, že odporkyňa sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadala s otázkou odôvodnenia nezapočítania doby, kedy bol navrhovateľ vo väzbe (obdobie
15. marca 2004 do
16. novembra 2004) podľa odvolacieho súdu nebola dôvodná, pretože ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia odporkyne, uvedenou námietkou sa zaoberala. Odporkyňa v odôvodnení zmenového rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X zo dňa
17. júna 2013 poukázala na ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého samostatne zárobkovo činnej osobe sa prerušuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v období, v ktorom je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Z toho dôvodu predmetné obdobie väzby odporkyňa nehodnotila pre dôchodkové účely. Neobstojí ani námietka navrhovateľa, že krajský súd sa uvedenou námietkou nezoberal. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd považoval uvedenú odvolaciu námietku navrhovateľa o nezapočítaní doby väzby pre dôchodkové účely za neopodstatnenú, pričom poukázal na to, že odporkyňa vo svojom rozhodnutí zo dňa
18. apríla 2013 i v zmenovom rozhodnutí zo dňa
19. júna 2013 sa touto odvolacou námietkou navrhovateľa zaoberala. Napokon pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že navrhovateľ nenapádal výšku starobného dôchodku priznanú vo výroku napadnutého rozhodnutia odporkyne, ale je zrejmé, že sa neuspokojil s odôvodnením rozhodnutia odporkyne, ktoré bolo možné podľa jeho námietok zo dňa
20. mája 2013 odstrániť doplnením odôvodnenia o žiadané údaje, najmä pokiaľ ide o obdobie núteného znemožnenia vykonávania činnosti a o spôsobe výpočtu nie iba úhrnu osobného bodu ale aj osobného vymeriavacieho základu za namietané obdobie. Zmenovým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa
21. júna 2013 bolo odporkyňou doplnené odôvodnenie o žiadané údaje a odporkyňa k námietkam navrhovateľa uviedla, že s poukazom na ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o sociálnom poistení obdobie od
22. marca 2004 do
23. novembra 2004 nebolo na dôchodkové účely hodnotené, pretože v tomto období mal navrhovateľ prerušené povinné dôchodkové poistenie. Obdobie, kedy bolo povinné dôchodkové poistenie zo zákona prerušené, nie je obdobím dôchodkového poistenia, a teda ani nie je možné v tomto období možné získať vymeriavací základ na účely dôchodkového poistenia. Skutočnosť, že navrhovateľ nenapádal výšku starobného dôchodku, priznanú vo výroku napadnutého rozhodnutia odporkyne v spojení so zmenovým rozhodnutím odporkyne vyplýva aj z vyjadrenia navrhovateľa (zo zápisnice o pojednávaní pred krajským súdom zo dňa
24. októbra 2013), keď pred súdom uviedol: „Ako to už vyplýva z mojich podaní, ja som skôr napádal odôvodnenie rozhodnutie odporkyne, ktoré je stereotypom, no sú aj isté špecifické prípady, kedy v súlade so skutkovým stavom je to potrebné náležite odôvodniť." Zo zápisnice z pojednávania ďalej vyplynulo, že navrhovateľ uvádzal, že netrval na zmenovom rozhodnutí a proti tomuto nepodal ani námietky. Vo väzbe platí prezumpcia neviny, keď nie je odsudzujúci rozsudok a plátcom teda bude štát. Jeho námietky smerovali k tomu, že odporkyňa mala v rámci svojho odôvodnenia uviesť, ktoré prípady sú to, keď je niekto vo väzbe, kedy sa považuje poistné za zaplatené, aby to znášal štát. Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že nemal k dispozícii evidenčný list, aby mohol porovnať potrebné údaje v danom roku s jeho účtovníctvom (aký mal vymeriavací základ). Navrhovateľ napokon uviedol, že trestné konanie doposiaľ nebolo skončené. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo sporné, že odporkyňa postupovala správne a v súlade so zákonom z dôvodov, ktoré odporkyňa podrobne uviedla v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a zmenového rozhodnutia. Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporkyne potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne. Odvolací súd dospel k záveru zhodným so záverom krajského súdu, že doba zamestnania (ako i doba dôchodkového poistenia) a osobné vymeriavacie základy navrhovateľa boli odporkyňou zhodnotené na základe spisového a evidenčného materiálu nachádzajúceho sa v ústrednej evidencii odporkyne. Osobný list tvorí prílohu rozhodnutí a je ich neoddeliteľnou súčasťou. Navrhovateľ nenamietal skutočnosti v ňom uvedené ani výšku starobného dôchodku priznanú rozhodnutím odporkyne v spojitosti s jej zmenovým rozhodnutím. Jeho námietka týkajúca sa nezapočítania doby väzby v spojitosti s prerušením povinného dôchodkového poistenia nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporkyne ani vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Odporkyňa postupovala v súlade s § 26 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, keď obdobie väzby navrhovateľa nehodnotila pre dôchodkové účely, nakoľko z ustanovenia § 26 ods. 2 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že samostatne zárobkovo činnej osobe sa prerušuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v období, v ktorom je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Námietku navrhovateľa, že zákonná úprava je diskriminačná, keď zákonodarca niektoré udalosti v určitom tomto období neriešil a v neskoršom období riešil inak, resp. keďže určitú skupinu občanov za rovnakých podmienok uprednostňuje oproti druhej skupine, je v rozpore so zásadou rovnosti, a je teda diskriminačná, považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ navrhol odvolaciemu súdu, aby v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie pred ním prebiehajúce a postúpil návrh ústavnému súdu o zaujatie stanoviska vo veci nesúladu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon") v znení r. 2004 s ústavou, s medzinárodnými zmluvami a dohovorom, s ktorými je Slovenská republika viazaná. Úprava, na ktorú sa odvolával je podľa jeho názoru v rozpore s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 39 Ústavy SR a medzinárodnými dohovormi, a to konkrétne Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. Poukázal na to, že podľa článku 1 Charty všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach. Odvolací súd tomuto návrhu nevyhovel z nasledujúcich dôvodov: Navrhovateľ videl diskrimináciu a nerovnaké zaobchádzanie v podstate v tom, že zákonná úprava platná v roku 2004 nepripúšťala dobrovoľné dôchodkové poistenie, kým terajšia úprava zákona už pripúšťa dobrovoľné dôchodkové poistenie aj v prípadoch, ako u navrhovateľa, naviac aj súbežne s povinným dôchodkovým poistením. Podľa navrhovateľa takáto úprava je diskriminačná, keď zákonodarca niektoré udalosti v určitom tomto období neriešil a v neskoršom období riešil inak, resp. keďže určitú skupinu občanov za rovnakých podmienok uprednostňuje oproti druhej skupine. Túto námietku, ako aj návrh navrhovateľa na prerušenie konania s požiadavkou postúpenia návrhu ústavnému súdu o zaujatie stanoviska vo veci nesúladu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom postení v znení z roku 2004 s ústavou vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Podľa názoru odvolacieho súdu je vecou sociálnej (dôchodkovej politiky štátu), ako nastaví podmienky, ktoré musí poistenec spĺňať, aby vznikol nárok na dôchodok. Tieto podmienky nie sú nemenné, podstatné je, aby takáto úprava bola nastavená tak, aby v rovnakom období, po splnení zákonných podmienok štát zabezpečil vyplácanie starobného dôchodku každému, kto tieto zákonné podmienky splnil. Nie je možné očakávať, že nastavenie podmienok, ktoré musí poistenec spĺňať (aby mu vznikol nárok na dôchodok) bude nemenné, teda, že zákonná úprava bude od počiatku existencie tohto inštitútu nemenná. Teoreticky (podľa námietky navrhovateľa), potom by nesmeli existovať medzi určitými skupinami občanov pri rovnakých podmienkach v rôznych časových obdobiach žiadne rozdiely nielen pri porovnaní ním uvedených dvoch období, ale aj pri porovnaní ktorýchkoľvek období, a to od počiatku existencie tohto inštitútu. Cieľom antidiskriminačného zákona je, aby ak dôjde k porušeniu povinnosti dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania súd takéto porušenie vyriekol a uložil povinnosť nápravy (v rozsahu podľa § 9 ods. 2 a 3). Vysloviť porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, teda umožňuje antidiskriminačný zákon len súdu a v riadnom konaní, kde je porušenie tejto zásady predmetom dokazovania. § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona zveruje bez akýchkoľvek kritérií a neznámemu adresátovi oprávnenie prejudikovať alebo rozhodnúť, že by mohlo dôjsť alebo došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, čím zasahuje do právomoci súdu a do režimu, ktorý zákon predpokladá, ako režim ,,nápravy a sankcií", ak k porušeniu tejto zásady dôjde. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že antidiskriminačný zákon sa dotýka viacerých základných práv a slobôd podľa druhej hlavy ústavy. Základné práva a slobody sa podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR zaručujú všetkým, bez ohľadu na to, o.i. aj rasu alebo príslušnosť k etnickej skupine. Nikoho, teda nie je možné v súvislosti s prístupom a realizáciou základných práv a slobôd poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať z dôvodu rasy alebo etnickej príslušnosti. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, teda zakazuje z dôvodov tam uvedených nielen negatívnu diskrimináciu (znevýhodňovanie a poškodzovanie), ale aj tzv. ,,pozitívnu" diskrimináciu (zvýhodňovanie). (...) Podmienkou však je, že v platnom právnom predpise je zakotvené odlišné zaobchádzanie s odlišnými jednotlivcami. Navrhovateľ takúto odlišnosť nenamietal, namietal, že v rôznych časových obdobiach (pri porovnaní zákonnej úpravy z roku 2004 a súčasnej) zákonodarca niektoré udalosti v určitom tomto období neriešil a v neskoršom období riešil inak. Odlišnosť spočívajúca v tom, že pre určitú skupinu občanov v určitom období platili určité podmienky, ktoré museli spĺňať na priznanie nároku na starobný dôchodok a v inom období platili iné podmienky, ktoré museli spĺňať, aby im mohol byť priznaný starobný dôchodok, podľa odvolacieho súdu neznamená, že takáto úprava je v rozpore so zásadou rovnosti a je diskriminačná. Právnu úpravu z roku 2004 v porovnaní s platnou právnou úpravou nemožno považovať za diskriminačnú, prípadne rozpornú s princípom právnej istoty, t.j. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR len z toho dôvodu, že išlo o právnu úpravu odlišnú, keď pôvodná právna úprava bola „tvrdšia" z hľadiska ustanovených podmienok (v danom prípade podmienok týkajúcich sa vzniku nároku na starobný dôchodok). Iný prístup by vylúčil do budúcnosti akúkoľvek zmenu právnej úpravy dosiaľ právne upravených otázok. Krajský súd nepochybil, ak na základe výsledkov vykonaného dokazovania považoval rozhodnutie odporkyne za zákonné a odvolaniu navrhovateľa nevyhovel. Navrhovateľ nepredložil v odvolacom konaní dôkaz, ktorý by tento záver spochybňoval. Prvostupňový súd sa podľa názoru odvolacieho súdu vyjadril ku všetkým námietkam obsiahnutým v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne dostatočne, odvolací súd sa stotožňuje a súhlasí s odôvodnením obsiahnutom v rozsudku prvostupňového súdu a v podrobnostiach na neho odkazuje. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi rozsudku krajského súdu a napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že ich náhradu navrhovateľovi nepriznal, pretože v odvolacom konaní nebol úspešný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.