Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Sžf/100/2013 Identifikačné číslo spisu: 7012201180 Dátum vydania rozhodnutia: 22.10.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Hargaš Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 15ods.

5 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. a súčasne porušil povinnosti, ktoré mu ukladá § 2 ods.

§ 15ods.

6 písm. e/ a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Pretože žalobca požadované dôkazy nepredložil, kontrolná skupina nahliadla do spisov daňových subjektov JOMADO, s. r. o. a Mikuláš Vareha - VENIKOM, ktorí boli ako dodávatelia uvedení na preverovaných faktúrach, a ktoré boli skontrolovaným daňovým subjektom ekonomicky prepojené osobou Mikuláša Varehu. Zo spisu daňového subjektu JOMADO, s. r. o. správca dane zistil, že v priebehu výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2010 bol daňový subjekt vyzývaný na podanie vysvetlenie a predloženie dôkazov v súvislosti s faktúrou týkajúcou sa strihania stromov pre odberateľa - žalobcu, pričom tento daňový subjekt na výzvy nereagoval. Zo spisu daňového subjektu Mikuláš Vareha - VENIKOM, s. r. o. kontrolná skupina okrem iného zistila, že tento daňový subjekt k daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie júl 2010 nepredložil skladovú evidenciu napriek výzvam. Z predložených faktúr kontrolná skupina zistila, že daňový subjekt nakúpil 3.000 m3 smrekovej guľatiny od spoločnosti GOBAL MIX, s. r. o. a predal 4.391 m3 smrekovej guľatiny spoločnostiam, v ktorých bol konateľom Mikuláš Vareha. Podľa týchto údajov bol stav smrekovej guľatiny k

1. júlu 2010 - 1.141,71 m
2. V priebehu júla 2010 tento daňový subjekt fakturoval stolárske výrobky v množstve 434,64 m3, drevené obliny v množstve 510 m3, drevené kolíky v množstve 30.800 kusov a drevené ploty v množstve 68 kusov. Vzhľadom k tomu, že stav smrekovej guľatiny bol mínusový, nebolo možné žiadnu smrekovú guľatinu použiť na výrobu drevených výrobkov. Kontrolná skupina daňovou kontrolou preverovala aj dodanie tovaru a služieb a zistila, že žalobca v tomto zdaňovacom období vystavil faktúry č. 01072010 (DPH 37,38 eura) za elektrickú energiu, pitnú vodu a č. 02072010 (DPH 252,27 eura) za prenájom budovy pre odberateľa CEREA, s. r. o. Košické Olšany č. 299 nepreukázal, že došlo reálne k uskutočneniu zdaniteľných obchodov pre uvedené obchodné spoločnosti, je preto povinný daň odviesť (§ 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z.) z dôvodu, že ju uviedol na faktúre. Preto kontrolná skupina ponechala daň, ktorú je povinný platiteľ odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl
3. Správca dane uzavrel, že žalobca nepredložil dôkazy preukazujúce reálnosť zdaniteľných obchodov, nepreukázal deklarované množstvá tovaru a poskytnuté služby, ktoré mu mali byť dodané, činnosť prezentovaná konateľom p. L. nie je reálnou ekonomickou činnosťou tak, ako je definovaná v ustanovení § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. a ustanovenie § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, deklarované zdaniteľné obchody sa mali uskutočňovať medzi spoločnosťami, ktoré boli prepojené osobou konateľa p. L., žalobca nedosahoval zisk a v daňovom priznaní k dani z príjmov právnických osôb už niekoľko rokov vykazoval ako výsledok hospodársku stratu. Na odvolanie žalobcu žalovaný nepadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa
4. decembra
5. Poukázal na to, že pre vznik práva na odpočítanie dane z pridanej nepostačuje len existencia konkrétnej faktúry, ale je nevyhnutné splniť aj hmotnoprávne podmienky. Dôkazná povinnosť pre daňovníka - platiteľa dane nie je iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na faktúrach od daňových subjektov Mikuláš Vareha - VENIKOM, s.r.o. a JOMADO, s.r.o., nepredložil požadované dôkazy a nepodal vysvetlenia ani vyjadrenia v zmysle zaslaných výziev zo dňa
6. januára 2011,
7. marca 2011 a
8. júna
9. Najvyšší súd SR v prvom rade konštatuje správnosť skutkových zistení krajským súdom a správne a podrobné vyvodenie dôvodov rozhodnutia krajského súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na doplnenie uvádza nasledovné : Žalobca namieta, že správca dane požadoval v rámci daňovej kontroly predloženie dokladov preukazujúcich reálnosť uskutočnenia obchodov a následne právo na odpočítanie dane, ktoré platná právna úprava nevyžaduje. Okrem toho dôkazy predkladané žalobcom sú účelovo neakceptované a neodôvodnene spochybňované napr. aj tým, že ide o obchody medzi personálne prepojenými spoločnosťami. Takýto postup v podstate znemožňuje žalobcovi preukázať reálnosť obchodov a splniť si dôkaznú povinnosť keď všetky jeho dôkazy sú už vopred spochybnené personálnym prepojením obchodných subjektov. Neuznanie uplatneného odpočítania dane na základe sporných faktúr od dodávateľov nebolo spochybnené len personálnym prepojením spoločností, ale dôvodom bolo nesplnenie dôkaznej povinnosti zo stany žalobcu. Žalobca si musí byť vedomý toho, že je jeho povinnosťou preukázať splnenie hmotno-právnych podmienok pre uplatnenia práva na odpočítanie dane upravených v § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Táto povinnosť vyplýva z ustanovení § 29 ods.

§ 15ods.

6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane. Správca dane nepožadoval od žalobcu predloženie dôkazov nad rámec právnej úpravy a neznemožnil žalobcovi preukázanie reálnosti obchodov a splnenie si daňovej povinnosti. Obsahom výziev správcu dane bolo požiadavka o písomné vysvetlenie k uskutočneniu deklarovaných obchodov v zmysle sporných faktúr, a predloženie dôkazných prostriedkov potvrdzujúce reálnosť týchto obchodov. Pri tom išlo o konkrétne skutočnosti, ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov uvedených na sporných faktúrach (pôvod, dodanie, skladovanie, preprava a manipulácia s obchodovanými komoditami). Správca dane nie je povinný bezvýhradne akceptovať skutočnosti uvádzané v predložených účtovných a iných dokladoch a v prípade pochybností o ich pravdivosti, či správnosti, je povinnosťou žalobcu reagovať na výzvy správcu dane a predložiť požadované doklady preukazujúce splnenie podmienok na uplatnenia nároku na odpočítanie dane. Žalobca v tomto prípade napriek opakovaným výzvam nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, že deklarované plnenie bolo aj reálne uskutočnené. Správca dane po zhodnotení dôkazných prostriedkov predložených v rámci daňovej kontroly žalobcom, ako aj zabezpečených v súčinnosti s tretími osobami (§ 32 zákona č. 511/1992 Zb.) dospel k záveru, že v uvedenom prípade nejde o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Zistenia z vykonaných kontrol u spoločností personálne prepojených preukazujú, že reálne uskutočnenie predaja a nákupu obchodovaných komodít nebolo preukázané žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali existenciu režijných nákladov, prepravných nákladov, nákladov na výkon práce vlastnými prípadne cudzími zamestnancami, vlastníctvo motorových vozidiel, nehnuteľností, nebol vykázaný hmotný investičný majetok, ktoré skutočnosti poukazujú na to, že nebol vytvorený ani minimálny predpoklad ekonomickej činnosti. Tieto skutočnosti potvrdzujú fiktívnosť uskutočňovaných obchodov. Výsledky kontrol vykonaných v personálne ekonomicky prepojených spoločnostiach osobou L. spochybnili uplatnené právo týchto spoločností na vrátenie nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu. Správca dane, ako aj žalovaný poukázali na „históriu“ daňového subjektu v súvislosti s vykazovaním nadmerných odpočtov a nevykazovania vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty v daňových priznaniach za dlhšie časové obdobie, z dôvodu posúdenia vykonaných obchodných transakcií z hľadiska, či išlo v tomto prípade o podnikateľskú činnosť v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, alebo či neboli uskutočnené výlučne pre získanie daňovej výhody. Aktivity žalobcu, ako aj jeho dodávateľov nesmerovali k dosiahnutiu zisku, ale k umelému vytvoreniu podmienok pre čerpanie daňovej výhody (nadmerného odpočtu). Počas celej doby obchodovania s jednotlivými komoditami nebolo preukázané, že tieto boli spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorý by odviedol daň na výstupe aj do štátneho rozpočtu. Najvyšší súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti vyhodnotil správne a v súlade so zákonom o DPH, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom, s tvrdeniami žalobcu sa náležite vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, ako aj náležite odôvodnil. Najvyšší súd taktiež dospel k záveru , že žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí (rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane) preskúmal postup správcu dane ako aj zákonnosť jeho rozhodnutia v súlade so zákonom o správe daní a v intenciách zákona o DPH a náležite sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi žalobcu. Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá, ods. 3 OSP). Podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo súd pri preskúmavaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu nielen so zreteľom na hmotné právo, ale posudzuje zákonnosť rozhodnutia a postupu aj vzhľadom k tomu, či správny orgán postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi a v rámci súdneho prieskumu prihliada k tým procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci, postupujúc v intenciách citovanej právnej normy Občianskeho súdneho poriadku a v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 247 a nasl., preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa náležite vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami. Najvyšší súd súčasne dospel k záveru, že súd prvého stupňa žalobnými námietkami, ktoré sú v podstate rovnaké ako odvolacie, sa náležite zaoberal, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku. Nie je preto opodstatnená námietka žalobcu, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho námietkami, že zo strany žalovaného sa jednalo o neodôvodnené a z toho dôvodu nepreskúmateľné rozhodnutie. A aj podľa názoru najvyššieho súdu z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že správne orgány oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali, v preskúmavanej veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov, relevantných pre vydanie rozhodnutia vo veci a skutkové zistenia v rozhodnutí riadnym spôsobom opísali a na základe ich vyhodnotenia v súlade s príslušnými právnymi normami zákona o DPH vo veci rozhodli. Najvyšší súd v preskúmavanej veci teda dospel k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný správny orgán rozhodol vo veci s súlade so zákonom o DPH postupom súladným so zákonom o správe daní. Napokon je aj neopodstatnená námietka žalobcu uvedená v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, že v danom prípade došlo zo strany krajského súdu v súvislosti z iným právnym názorom uvedeným v predchádzajúcom rozsudku Krajského súdu v Košiciach i k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd SR totiž nie je právnym názorom krajského súdu viazaný. Naviac v danom prípade sa jednalo o iný daňový subjekt (i keď personálne prepojený s osobou p. L.), pričom z námietky žalobcu ani nevyplýva, žeby sa jednalo o právoplatne skončenú vec. Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd v danej veci dospel k záveru, že správca dane vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver a preto bol správny postup a v súlade so zákonom o správe daní v spojení s ust. zákona o DPH žalovaného správneho orgánu, keď rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a pokiaľ teda súd prvého stupňa podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol, rozhodol v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutí rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods.1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj z dôvodmi rozhodnutia § 219 ods. 2 OSP (spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1 OSP. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože bol v tomto konaní neúspešný a žalovanému neprináležia zo zákona. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.