1 písm. c), § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 16.11.2014 o 02.30 hod. a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej len „ÚPZC"). Dĺžku zaistenia stanovil do 16.5.2015. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ v Maďarsku požiadal o azyl, pričom sa bez povolenia a dokladov dopravil na Slovensko, preto vznikla potreba vrátiť navrhovateľa späť do Maďarska v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.6.2013 ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie"). Odporca konštatoval, že ak by navrhovateľa nezaistil, vzhľadom na doterajšie správanie sa navrhovateľa, bola by mu daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste, čím by mal odporca minimálnu možnosť vykonať opatrenia na navrátenie navrhovateľa do Maďarska a bolo by mu umožnené zdržiavať sa bez náležitého oprávnenia na území členských štátov schengenského priestoru. Dĺžku zaistenia odôvodnil poukazom na vyjadrenie ÚPZC, ktorý vykonáva a zabezpečuje potrebné administratívne úkony, vedúce k navráteniu navrhovateľa,
ktorého nie je možné jednoznačne vopred určiť presnú dobu, potrebnú na zabezpečenia navrátenia navrhovateľa. Zároveň poukázal na znenie ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov s tým, že po celú dobu zaistenia bude skúmať, či dôvody zaistenia nepominuli. II. Konanie pred krajským súdom Krajský súd v Bratislave konajúc o opravnom prostriedku navrhovateľa svojím rozsudkom napadnuté rozhodnutie o zaistení navrhovateľa potvrdil ako správne a zákonné. V odôvodnení rozsudku citoval čl. 27 ods. 3, čl. 28 ods. 2, 3 a čl. 29 ods. 1 Dublinského nariadenia, § 88 ods. 1 písm. c/ a § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a zaujal stanovisko k vzneseným námietkam navrhovateľa týkajúcim sa nedostatočného zistenia stavu veci vo vzťahu k riziku jeho úteku (že odporca neskúmal a nevyhodnocoval riziko jeho úteku), prípustnosti zaistenia ako krajného riešenia (že odporca neskúmal použitie alternatívnych opatrení) a tiež stanoveniu dĺžky jeho zaistenia (stanovenie maximálnej doby zaistenia) a tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Poukázal na to, že odporca na základe vykonanej kontroly v medzinárodnom vlaku smerujúcom z Budapešti do Berlína zistil, že navrhovateľ nachádzajúci sa v ňom nemá cestovné doklady, že je v Maďarsku žiadateľom o azyl a že sa i napriek pokynu maďarského štátneho orgánu vybavujúceho žiadosti o azyl nedostavil do určeného azylového zariadenia. Namiesto toho sa snažil vlakom sa dopraviť do Nemecka, kam si zo Srbska poslal svoj cestovný doklad. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom navrhovateľa bolo dostať sa do Nemecka. Na Slovensku navrhovateľ o azyl nepožiadal. Tieto informácie získal odporca z obsahu vyjadrení navrhovateľa a s ním predložených maďarských dokumentov. S poukazom na uvedené súd konštatoval, že skutkový základ pre konanie odporca zistil náležitým a zákonným spôsobom. Za nedôvodnú označil súd aj námietku, že odporca neskúmal a nevyhodnocoval riziko jeho úteku.
jeho názoru zo správania sa navrhovateľa, ako aj z jeho výpovedí pred odporcom nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že cieľom navrhovateľa bolo dostať sa do Nemecka. Do Berlína k svojej príbuznej si tiež sám poslal svoj cestovný doklad, pričom k podaniu žiadosti o azyl v Maďarsku došlo zjavne potom, ako bol kontrolovaný tamojšími štátnymi orgánmi. Tento záver možno logicky vyvodiť zo samotnej výpovede navrhovateľa pred odporcom keď uviedol, že cieľom jeho cesty bolo Nemecko - teda zjavne v Maďarsku nehľadal medzinárodnú ochranu. Ak i napriek tomu v Maďarsku o azyl požiadal, muselo sa tak stať v dôsledku tam vzniknutej situácie - kontroly maďarskými orgánmi. O správnosti tohto záveru svedčí skutočnosť, že navrhovateľ sa do určeného maďarského azylového zariadenia nedostavil, ale nasadol na vlak, smerujúci do Nemecka. Z takéhoto správania sa navrhovateľa je nepochybnou skutočnosť, že svoje konanie podriadil svojmu cieľu - pricestovať do Nemecka. Z tohto je zrejmé, že aj keby existovala iná možnosť (okrem jeho zaistenia) ako dosiahnuť želaný cieľ - navrátenie navrhovateľa do Maďarska - navrhovateľ by sa opätovne pokúsil dopraviť sa do Nemecka. Takéto správanie sa navrhovateľa teda vytvára dôvodnú obavu resp. priamu hrozbu (v zmysle cit. ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov), že navrhovateľ zmarí svoje odovzdanie do Maďarska. Odporca sa touto hrozbou zaoberal - vyhodnotil ju v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, konkrétne na str. 3., tretí odsek, tretia a nasledovné vety: „V prípade, ak by správny orgán nepostupoval tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, účastníkovi konania by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom...(atď.)". K námietke, že odporca neskúmal vo vzťahu k zaisteniu použitie alternatívnych opatrení zaujal súd stanovisko,
ktorého samotné Dublinské nariadenie v cit. ust. článku 28 hovorí o možnosti zaistenia dotknutej osoby ak existuje riziko úteku a nie je možné uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. K riziku úteku navrhovateľa (ktorý, ako to je zrejmé zo zistenia skutkového stavu veci, sa zdržiaval na slovenskom území bez cestovných dokladov, resp. povolenia a napriek tomu, že mu bolo po podaní žiadosti o azyl v Maďarsku nariadené, aby sa dostavil do tamojšieho azylového zariadenia tak neurobil a vytrvalo sledoval svoj cieľ - dopraviť sa do Nemecka) sa tak odporca, ako aj súd vyjadril. Pojem „miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia" Dublinské nariadenie nekonkretizuje. Logicky by do úvahy prichádzali opatrenia, aplikované bez obmedzenia osobnej slobody. Zákon o pobyte cudzincov takéto prostriedky konkretizuje ako hlásenie pobytu, alebo zloženie peňažnej záruky, avšak iba v prípade konania o administratívnom vyhostení. Konanie o vrátenie navrhovateľa do Maďarska na základe Dublinského nariadenia však nie je konaním o jeho administratívnom vyhostení. Naviac navrhovateľ nemá žiaden cestovný doklad a ani žiadne (či už platné alebo neplatné) povolenia k pobytu na Slovensku. Teda aj v prípade, ak by tieto miernejšie donucovacie prostriedky bolo v prípade navrhovateľa (teoreticky) možné použiť, nemohlo by sa tak stať práve z dôvodu absencie cestovného dokladu a povolenia k pobytu. Z uvedeného je zrejmé, že iný spôsob ako zabezpečiť reálne vrátenie navrhovateľa do Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia odporca nemal k dispozícii. Súd neuznal ani námietku týkajúcej sa určenej doby zaistenia s tým, že poukázal na to, že odporca kontaktoval tak Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ako aj ÚPZC, ktoré orgány pripravujú realizáciu navrátenia navrhovateľa. Vybavenie potrebných dokladov, komunikácia s maďarskými imigračnými orgánmi, resp. vydanie potrebných rozhodnutí si z pochopiteľných dôvodov vyžaduje vykonanie nevyhnutných administratívnych opatrení. Celkový predpokladaný čas označil ÚPZC v rozsahu šiestich mesiacov. Navrhovateľ v podanom návrhu tiež konštatuje, že s poukazom na články 24, 25 a 28 Dublinského nariadenia prevzatie zodpovedným štátom nesmie trvať viac ako štyri mesiace.
znenia citovaných článkov, včítane článku 29 Dublinského nariadenia toto nariadenie stanovuje lehoty na podanie dožiadania (o prijatie navracanej osoby), jeho vybavenie, resp. na faktické vrátenie osoby zodpovednému štátu (v danom prípade Maďarsku). Článok 29 (Modality a lehoty) citovaného nariadenia však ako maximálnu lehotu odovzdania stanovuje lehotu šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania a to aj s ohľadom na možné podanie opravných prostriedkov
článku 27 ods. 3 Dublinského nariadenia. S podaním opravných prostriedkov (vo vzťahu k plynutiu lehôt)
tohto článku uvažuje aj citovaný článok 28 ods. 3 Dublinského nariadenia. Ak teda na vybavenie potrebných formalít, súvisiacich s odovzdaním navrhovateľa je potrebný nevyhnutný čas, pričom sa toto odovzdanie musí uskutočniť najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania prijatia, stanovenie lehoty zaistenia na dobu šiestich mesiacov je dôvodné. Súd však, podobne ako odporca v napadnutom rozhodnutí, poukazuje na povinnosť odporcu neustále v priebehu zaistenia overovať existenciu dôvodu zaistenia a v prípade jeho neexistencie navrhovateľa zo zaistenia prepustiť. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ budú zo strany dotknutých orgánov Slovenska a Maďarska vykonané potrebné úkony (dožiadanie, akceptácia), budú zabezpečené potrebné doklady navrhovateľa, resp. vydané potrebné rozhodnutia, dôjde - musí dôjsť k prepusteniu navrhovateľa zo zaistenia s následným odovzdaním jeho osoby zodpovednému štátu - Maďarsku. Súd v závere pripomenul, že navrhovateľ na Slovensku nepožiadal o azyl a teda lehoty, stanovené v článku 28 ods. 3, druhý až štvrtý pododsek Dublinského nariadenia sa nepoužijú, ale sa aplikuje čl. 29 tohto nariadenia. III. Odvolanie a vyjadrenie k odvolaniu Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nesprávne skutkové zistenia (a následne i nesprávne právne posúdenie veci) namietal najmä s ohľadom na prvú námietku t. j. nedostatočné zistenia skutkového stavu veci s ohľadom na riziko úteku a neodôvodnenie rozhodnutia o zaistení v kontexte skúmania tohto rizika. Pripomenul, že odporca zaistil navrhovateľa ako osobu, ktorá má byť vrátená do Maďarska z dôvodu, že štátom zodpovedným za posúdenie azylovej žiadosti navrhovateľa je Maďarská republika a zdôraznil, že v zmysle § 88 ods. 1 písm. c), zaistiť takúto osobu možno iba v prípade, ak existuje značné riziko úteku. Krajskému súdu vytýkal, že z hľadiska skúmania značného rizika úteku považoval za dostatočné len z jeho výpovede vyvodené konštatovanie odporcu, že jeho cieľom bolo dostať sa do Nemecka a na základe toho ustálený záver, že „ v prípade ak by správny orgán nepostupoval tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, účastníkovi konania by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by mal správny orgán minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom...(atď.)" . K námietke, že v rozhodnutí sa odporca o riziku úteku a o jeho skúmaní a vyhodnotení nezmieňuje, sa krajský súd nijako nevyjadril. Mal za dostatočne vyhodnotené, že správanie navrhovateľa vytvára dôvodnú obavu, resp. priamu hrozbu, že navrhovateľ zmarí svoje odovzdanie do Maďarska. K tomuto záveru došiel zrejme na základe odpovedí navrhovateľa, ktoré uviedol do zápisnice dňa 16.11. 2014, č. listu PPZ-HCP-BA12-28-007/2014-AV, kde uvádza, že cieľom jeho cesty bolo Nemecko a súčasne na otázku, či disponuje platným cestovným dokladom uviedol, že tento má v Berlíne, kam ho poslal poštou zo Srbska. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v rozhodnutí ani nie je odcitované ustanovenie zákona, ktorým sa definuje „značné riziko úteku“ a súčasne z rozhodnutia nevyplýva, že by sa nejako zaoberal otázkou posúdenia rizika úteku. Urobil to až krajský súd, ktorý
nášho názoru i tak nevyhodnotil situáciu správne. Právna zástupkyňa poukázala na to, že navrhovateľ nemal vedomosť o tom, že v prípade, ak opustí krajinu zodpovednú za posúdenie jeho azylovej žiadosti a bude kontrolovaný v inom členskom štáte, tento iný členský štát ho vždy „vráti" do krajiny zodpovednej za posúdenie jeho žiadosti - teda do Maďarska. Po zaistení (a medzičasom i vrátení do krajiny zodpovednej za posúdenie jeho žiadosti) mu už tieto informácie zrejmé sú. Keby opätovne opustil Maďarsko, konal by absolútne v rozpore s logikou a svojimi záujmami - ide o žiadateľa zo Sýrie, kde je pravdepodobnosť poskytnutia medzinárodnej ochrany veľmi vysoká. Po poskytnutí takejto ochrany by mu nič nebránilo v tom, aby do Nemecka, kam sa údajne chce dostať, dostal legálnou cestou a legálne tam aj zotrval. Navrhovateľ teda nemá žiadny dôvod, aby utiekol a opakovane sa dostal do situácie, kedy by bol i tak zaistený a v konečnom dôsledku opäť vrátený na územie Maďarska. Preto závery, ktoré „dedukuje" krajský súd, nie sú logické; navyše súdu neprináleží odôvodňovať postup správneho orgánu, ktorý mal riziko úteku sám zistiť, posúdiť a odôvodniť. Navrhovateľ zdôraznil, že povinnosť skúmania rizika úteku stanovuje okrem § 88 ods. 2 i samotné Dublinské nariadenie v čl. 28 a potrebu jeho následného odôvodnenia, konštatuje i judikatúra napr. rozsudok KS v Bratislave, sp. zn. 9Sp/2/2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sža/6/2014 (ktorý sa ako prvý zaoberal otázkou skúmania a odôvodnenia rizika úteku), ako aj následná súdna prax (napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave, 12Sp/85/2015, 12Sp/83/2014), ktoré takúto vadu konania považujú za vadu nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Skúmanie rizika úteku, ktoré v tomto prípade musí byť posúdené ako „značné", musí byť následne premietnuté do samotného rozhodnutia o zaistení. Odporca riziko úteku, ktoré v tomto prípade musí byť posúdené ako „značné", neskúmal pričom krajský súd sám na základe údajne obsahu spisu dopĺňal toto rozhodnutie svojimi závermi, pričom situáciu vyhodnotil navyše nesprávne, čo predstavuje inú vadu konania spočívajúcu v konaní krajského súdu, keď sám dopĺňa rozhodnutie správneho orgánu a odôvodňuje v ňom skutočnosti, ktoré majú byť súčasťou správneho rozhodnutia. Navrhovateľ ďalej vytýkal súdu nesprávne skutkové zistenia a súčasne i nesprávne právne posúdenie s ohľadom na námietku týkajúcu sa neskúmania možností využitia alternatívnych opatrení k zaisteniu. Pripustil, že zákon o pobyte cudzincov výslovne upravuje konkrétne alternatívne opatrenia (hlásenie pobytu a peňažnú záruku) iba v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení a v súvislosti so zaistením žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona, potrebu skúmania možností účinného uplatnenie iných, miernejších alternatívnych donucovacích opatrení však priamo nariaďuje orgánom Slovenskej republiky Dublinské nariadenie v čl. 28 ods. 2, citované vyššie. Odvolávať sa preto na chýbajúcu úpravu v zákone, a teda na neexistenciu povinnosti skúmať použitie alternatív k zaisteniu, je v rozpore s týmto nariadení a súd pochybil, keď dospel k záveru, že v prípade konania o návrat sa alternatívne donucovacie prostriedky nemôžu použiť.
názoru právnej zástupkyne navrhovateľa krajský súd pri svojom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa nepostupoval v súlade s platnými predpismi a pri svojom konaní sa dopustil hore uvedených pochybení. Informovala súd, že navrhovateľ sa už v súčasnosti v ÚPZC Medveďov nenachádza, ale bol vrátený do Maďarska. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu spochybnil námietky navrhovateľa a trval na zákonnosti svojho postupu a napadnutého rozhodnutia, ktoré je plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, Ústavou Slovenskej republiky, zákonom o pobyte cudzincov, zákonom číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Uviedol, že navrhovateľ bol dňa 15.11.2014 kontrolovaný v medzinárodnom vlaku smerujúcom z Budapešti do Berlína, pri kontrole predložil písomnosti vydané štátnymi orgánmi Maďarska, pričom uviedol, že je v tejto krajine požiadal dňa 13.11.2014 o azyl a následne sa mal dostaviť do azylového tábora, čo však neurobil a bez cestovného dokladu, vstúpil na územie Slovenskej republiky, kde bol zadržaný hliadkou polície. K námietke vytýkajúcej nesprávne skutkové zistenia s ohľadom na riziko úteku správny orgán uviedol, že účastník konania bol dňa 16.11.2014
1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov zaistený a následne umiestený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Dôvodom pre takéto konanie bola skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska a
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 je Maďarsko zodpovedné za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Zdôraznil, že z konania účastníka konania spočívajúceho v nedostavení sa do tábora v Maďarsku po podaní žiadosti o azyl, jeho následnom vycestovaní z tejto krajiny na Slovensko, z dôvodu, že navrhovateľ nemá udelený pobyt a tiež skutočnosti, že cieľom jeho cesty je Nemecká spolková republika sa možno dôvodne obávať a predpokladať, že tento ujde alebo sa bude skrývať. Toto vyjadrenie potvrdzuje aj samotné tvrdenie účastníka konania, keď uviedol, že svoj vlastný cestovný pas poslal poštou zo Srbska do Nemecka. Odporca pripomenul, že v tomto prípade ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez cestovného dokladu, nemá zabezpečené zdravotné poistenie, finančné pokrytie nákladov na pobyt a ani nahlásený pobyt či adresu na doručovanie písomností. K námietke vytýkajúcej nesprávne skutkové zistenia a súčasne aj nesprávne právne posúdenie s ohľadom na námietku týkajúcu sa neskúmania možnosti využitia alternatívnych opatrení k zaisteniu správny orgán uviedol, že v spomínanom článku Dublinského nariadenia je síce uvedená možnosť „uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia ", tieto možnosti však v spomínanom nariadení nie sú bližšie špecifikované a z tohto dôvodu mohol správny orgán vo svojom rozhodovaní postupovať len
zákona o pobyte cudzincov, ktorý v prípade navrhovateľa alternatívu zaistenia nepripúšťa. Odporca upozornil, že navrhovateľ bol v čase podania opravného prostriedku splnomocnenou osobou vrátený na územie Maďarska, kde sa bude rozhodovať o jeho žiadosti o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.februára 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
čl. 28 ods. 1, 2, 3 Dublinského nariadenia 1. Členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie
tohto nariadenia
tohto nariadenia.
1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.
2 cit. zákona rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
názoru odvolacieho súdu sa citovanými ustanoveniami odporca dostatočne neriadil a súd prvého stupňa vytýkané pochybenia v intenciách podaného odvolania náležite nevyhodnotil. Za dôvodnú odvolací súd na rozdiel od krajského súdu považoval námietku týkajúcu sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci v súvislosti s preukázaním existencie značného rizika úteku navrhovateľa. Okrem formálneho nedostatku spočívajúceho v skutočnosti, že samotné rozhodnutie odporcu neuvádza obsah relevantného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c/, ktorý zahŕňa podmienku existencie značného rizika úteku ako predpoklad pre realizáciu opatrenia v podobe zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
(v danom prípade) Dublinského nariadenia, v rozhodnutí absentujú aj zmienky, či pre svoj záver o naplnení obsahu pojmu značné riziko úteku zisťoval rozhodné skutočnosti, ako ich vo vzťahu ku konkrétnemu cudzincovi vyhodnotil, ako posudzoval prípadné riziko jeho úteku z hľadiska jeho intenzity ako aj úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov v tomto tak ako to predpokladá ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Záver správneho orgánu o potrebe zaistenia navrhovateľa zdôvodnený len poukazom na všeobecne známu skutočnosť o čoraz častejšom výskyte účelových žiadostí o udelenie medzinárodnej ochrany na území schengenského priestoru za účelom zamedzenia núteného návratu do domovského štátu, je z hľadiska požiadavky na individuálny prístup pri hodnotení dôvodov zaistenia dotknutej osoby zrejme nedostatočný a ak vychádza len z nepodloženého predpokladu, že v prípade iného postupu ako zaistenia, by bola navrhovateľovi „daná možnosť zdržiavať sa ne neznámom mieste a tým by mal správny orgán minimálnu šancu na vykonanie opatrení“.... a „možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území členských štátov schengenského priestoru bez potrebného oprávnenia“ aj predčasný, pretože obsahom úvahy správneho orgánu malo byť práve posúdenie miery pravdepodobnosti zneužitia uvádzaných „možností“ navrhovateľom na útek alebo skrývanie sa (§ 88 ods. 2 zákona). Takýto nedostatok odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôže byť konvalidovaný ani dodatočným doplňujúcim vyjadrením odporcu a v tejto súvislosti treba pripomenúť, že ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť odporca, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. Nevyhnutnosť vykonania náležitého dokazovania na okolnosti rizika úteku značnej intenzity správnym orgánom v danom prípade je vyvolaný aj spochybnením záveru vysloveného súdom prvého stupňa o existencii rizika úteku navrhovateľa argumentáciou navrhovateľa sprostredkovanou prostredníctvom právnej zástupkyne, obsahom ktorej je tvrdenie, že navrhovateľ nemal vedomosť o tom, že v prípade, ak opustí krajinu zodpovednú za posúdenie jeho žiadosti o azyl a bude kontrolovaný v inom členskom štáte, tento iný členský štát ho „vždy“ vráti do krajiny zodpovednej za posúdenie jeho žiadosti t. j. do Maďarska a teda keby opätovne opustil Maďarsko konal by v rozpore s logikou a svojimi záujmami, pričom, keďže je žiadateľom pochádzajúcim zo Sýrie, je pravdepodobnosť poskytnutia medzinárodnej ochrany veľmi vysoká a po jej poskytnutí by sa legálnou cestou dostal do Nemecka, kam sa pôvodne chcel dostať. V súvislosti s pochybnosťami o povinnosti rešpektovať relevantné ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (Dublinské nariadenie, resp. Dublin III) odvolací súd pripomína, že priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES),
ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti,
ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49). V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14. decembra 1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. S odkazom na uvedené bolo preto potrebné skúmať aj možnosť využitia prípadne „iných, miernejších alternatívnych donucovacích opatrení“ k zaisteniu navrhovateľa, tak ako to predpokladá čl. 28 bod 2 citovaného (Dublinského) Nariadenia č. 604/2013 a pokiaľ tak správny orgán v prípade navrhovateľa neurobil, bolo treba považovať jeho námietku v tomto smere za dôvodnú. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov výslovne upravuje konkrétne alternatívne opatrenia (hlásenie pobytu a peňažnú záruku) iba v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení a v súvislosti so zaistením žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona, pretože konkrétnu povinnosť skúmať (a využiť) možnosť účinného uplatnenie iných, miernejších alternatívnych donucovacích opatrení v súvislosti s konaním o odovzdaní
predmetného Nariadenia ukladá správnemu orgánu priamo jeho ustanovenie čl. 28 bod 2 a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť ani poukazom na absentujúcu domácu úpravu, najmä ak druhy, charakter a obsah takýchto opatrení vnútroštátna úprava cudzineckého práva pozná a prax využíva, i keď v iných súvislostiach. V prípade ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem má byť uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07) Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách , ktorými je Slovenská republika viazaná. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, neboli teda splnené predpoklady na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil (§ 250ja ods. 3 OSP). Vzhľadom na to, že z obsahu spisu - informácie odporcu ako aj zástupkyne navrhovateľa vyplýva, že v čase podania opravného prostriedku bol navrhovateľ už vrátený na územie Maďarska, kde sa bude rozhodovať o jeho žiadosti o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany, odvolací súd po zrušení napadnutého rozhodnutia z hore uvedených dôvodov už nerozhodol o vrátení veci odporcovi na ďalšie konanie z dôvodu nadbytočnosti (keďže zamýšľané účinky podaného opravného prostriedku - návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia nastali inak) a z rovnakého dôvodu nerozhodol ani o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa zo zaistenia v zmysle § 250sa ods. 7 O.s.p. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech v konaní náhradu trov konania nepriznal, z dôvodu, že si ich náhradu neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.