Obsah (6)

§ 242§ 243i§ 149§ 175z§ 175q§ 148

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3MCdo/4/2013 Identifikačné číslo spisu: 8709212992 Dátum vydania rozhodnutia: 31.03.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Emil Franciscy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 242ods.

1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (

§ 243iods.

2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené. Procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p. (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.) neboli v mimoriadnom dovolaní namietané a v konaní o tomto opravnom prostriedku ani nevyšli najavo. 2. V ustanovení § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. sa uvádzajú tzv. iné (než v § 237 O.s.p. uvedené) vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inou vadou konania (§ 243 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), ktorú v preskúmavanej veci namietal generálny prokurátor, je tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia (R 111/1998). Nepreskúmateľné je rozhodnutie, ktoré nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. Právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Pri prijímaní záveru o spravodlivosti konania pred súdom je potrebné hľadieť na posudzované súdne konanie ako celok, teda nie na jeho jednotlivosti, časti alebo zložky. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd ale nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené v konaní (i keď ich účastník subjektívne vníma ako relevantné); postačuje, ak odpovie na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (

tiež IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). V preskúmavanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len generálnym prokurátorom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších stupňov (porovnaj I. ÚS 252/05 a IV. ÚS 481/2011). Najvyšší súd v preskúmavanej veci nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo generálnym prokurátorom namietaný nedostatok odôvodnenia nepovažoval za dôvod, s prihliadnutím na ktorý by malo dôjsť k zrušeniu napadnutých rozhodnutí. Mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu [odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok], uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Súdy v preskúmavanej veci stručne a zrozumiteľne uviedli skutkové okolnosti, ktoré považovali za právne významné, označili dôkazy, z ktorých vychádzali, a tiež právne predpisy, na podklade ktorých zo skutkových záverov vyvodzovali svoje právne závery. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru o neopodstatnenosti námietky generálneho prokurátora, že napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné. 3. Počas celého konania [

napríklad žalobu (č.l. 3 spisu), prednes právnej zástupkyne žalobcov na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 10. februára 2010 (č.l. 38 spisu) a odvolanie (č.l. 111 a 112 spisu)] sa argumentácia žalobcov zakladala na dvoch okruhoch tvrdení, a to jednak o tom, že spoluvlastnícke vzťahy k spornému domu boli založené dohodou o jeho výstavbe spoločnou činnosťou viacerých osôb (

4.), jednak o tom, že spoluvlastnícky podiel na spornom dome nadobudli právnym titulom vydržania (

5.). 4. Vlastníctvo novo vyhotovenej stavby nadobúda originálnym spôsobom ten, kto stavbu uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba. Nie je pritom rozhodujúce, kto bol uvedený ako stavebník v stavebnom alebo kolaudačnom rozhodnutí. Pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení spoluvlastníckych vzťahov (R 16/1983). Táto dohoda musí byť uzavretá pred dokončením stavby; nemusí byť písomná a nie je potrebné, aby sa v nej účastníci vopred dohodli o veľkosti spoluvlastníckych podielov. Pokiaľ stavbu uskutočňovalo viacero osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzatvorili žiadnu dohodu, pričom z okolností prípadu nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu, ktorá bude iba vo vlastníctve niektorých z nich (t.j. že ostatné osoby zúčastňujúce sa na stavbe nemajú úmysel stavať pre seba a nadobudnúť výstavbou vlastníctvo stavby), nemožno bez ďalšieho vylúčiť, že spoluvlastníkmi stavby sa stali všetky osoby zúčastňujúce sa na spoločnej výstavbe. Sama skutočnosť, že sa stavebníci dohodli iba na „spoločnom užívaní“ alebo „spoločnom bývaní“ bez toho, aby sa ich dohoda výslovne týkala aj vlastníctva alebo spoluvlastníctva, ešte nevylučuje vznik spoluvlastníctva. Pre účely preskúmavanej veci treba dodať, že ak sa na takejto spoločnej výstavbe uskutočňovanej viacerými osobami zúčastňovali manželia („manželský pár“), stal sa nimi nadobudnutý podiel predmetom bezpodielového spoluvlastníctva týchto manželov - súdna prax už dávnejšie dospela k záveru, že o nadobudnutie veci (majetku) za trvania manželstva (§ 143 Občianskeho zákonníka) ide aj pri vytvorení veci oboma manželmi alebo jedným z nich po uzavretí manželstva (R 26/1989). Žalobcovia v konaní tvrdili, že rodičia žalovanej (na jednej strane) a žalobkyňa 1/ a jej manžel (na druhej strane) sa v roku 1984 dohodli, že dom bude predmetom spoluvlastníctva rodičov žalovanej a žalobkyne 1/ a jej manžela. V prípade, že je toto ich tvrdenie v súlade so skutočnosťou (najvyšší súd sa v danej veci touto otázkou nezaoberal), žalovaná 1/ a jej manžel spoločnou výstavbou sporného domu s rodičmi žalovanej nadobudli spoluvlastnícky podiel domu, ktorý by však - so zreteľom na § 143 Občianskeho zákonníka - tvoril predmet ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov (R 26/1989). Určujúcim pojmovým znakom bezpodielového spoluvlastníctva manželov je jeho „bezpodielovosť“. Pri bezpodielovom spoluvlastníctve nie sú vymedzené podiely manželov ako spoluvlastníkov; každý z manželov (bezpodielových spoluvlastníkov) je vlastníkom celej veci a obmedzený je len rovnakým právom k celej veci zo strany druhého manžela (bezpodielového spoluvlastníka). Ak teda - ako tvrdia žalobcovia - sporný dom bol v dôsledku uzavretia dohody spoločne stavajúcich osôb v určitom spoluvlastníckom podiele predmetom bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne 1/ a jej manžela, smrťou manžela žalobkyne 1/ v roku 1995 ich bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo a bolo ho potrebné vyporiadať (

§ 149Občianskeho zákonníka).

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré zaniklo smrťou niektorého z bezpodielových spoluvlastníkov, sa vyporiadava v dedičskom konaní po zomrelom bezpodielovom spoluvlastníkovi, a to buď a/ dohodou medzi pozostalým manželom a dedičmi, alebo b/ súdom uskutočňujúcim konanie o dedičstve (

bližšie § 175l O.s.p.). Bez tohto vyporiadania v konaní o dedičstve zostáva otvorená otázka, kto, čo a v akom rozsahu nadobudol z majetku patriaceho do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva (vo všeobecnosti nie je vylúčené, že bezpodielové spoluvlastníctvo sa v tom - ktorom konaní o dedičstve vyporiada napríklad aj tak, že celá vec, ktorá je v čase smrti poručiteľa v tomto spoluvlastníctve, sa stane predmetom dedenia). Údaj o tom, ako bolo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vyporiadané v konaní o dedičstve, je obsahovou náležitosťou osvedčenia o dedičstve (

§ 175zca ods.

2 písm. d/ O.s.p.) a môže byť aj súčasťou uznesenia o dedičstve (

§ 175qods.

2 O.s.p.). V danom prípade ale - ako vyplýva z osvedčenia o dedičstve vydaného notárkou Mgr. Oľgou Piskoríkovou 19. februára 1997 pod sp. zn. D 1545/95, Dnot 25/96, ktoré je v spise založené na č.l. 95 - žiadny spoluvlastnícky podiel sporného domu nebol predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ani dedenia - k tomu

6.). 5. Žalobcovia 1/ až 3/ v priebehu konania tvrdili, že ak žalobou uplatnené spoluvlastnícke práva k spornému domu neboli z ich strany nadobudnuté v dôsledku spoločnej výstavby sporného domu, došlo k nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu tejto stavby právnym titulom vydržania (§ 134 Občianskeho zákonníka). Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Ak podmienky vydržania vlastníckeho práva k veci splní jeden z manželov za trvania manželstva, stáva sa vec predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva (

tiež rozsudky najvyššieho súdu z

1. apríla 2004 sp. zn. 5 Cdo 133/2003 a z
2. februára 2007 sp. zn. 3 Cdo 271/2005). Zo skutkových tvrdení prezentovaných v konaní žalobkyňou 1/ vyplýva, že k vydržaniu malo dôjsť ešte za života jej manžela. Ak by to tak bolo, stal by sa predmet vydržania predmetom bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne 1/ a jej manžela. Na daný prípad by preto dopadali úvahy a závery, ktoré vo väzbe na ustanovenia § 143 a § 149 Občianskeho zákonníka a § 175l O.s.p., uviedol najvyšší súd v bode
4. V nadväznosti na to, ako žalobcovia 1/ až 3/ skutkovo vymedzili žalobou uplatnený nárok, išlo (by) v oboch vyššie uvedených prípadoch (

body

1. a
2. tohto odôvodnenia) o nadobudnutie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne 1/ a jej manžela. Aj v čase smrti manžela žalobkyne 1/ platilo, že v zmysle § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Na význam tohto ustanovenia upozornil najvyšší súd už v rozsudku z
3. apríla 2004 sp. zn. 1 Cdo 104/2003, v ktorom uviedol, že i keď sa dedičstvo nadobúda smrťou, nie sú tým bez ďalšieho určené konkrétne veci ani podiely, ktoré jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Právna úprava dedenia vychádza z uplatnenia úradnej ingerencie pri nadobúdaní dedičstva. Riešenie právnych vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa, patrí do právomoci súdu; vykonaním jednotlivých úkonov v konaní o dedičstve súd poveruje notára ako súdneho komisára (§ 38 ods. 3 O.s.p.). Kým sa konanie o dedičstve právoplatne neskončí takým spôsobom, že sa potvrdí nadobudnutie veci z dedičstva viacerým dedičom do podielového spoluvlastníctva, zostáva otvorená otázka, či ku vzniku spoluvlastníctva k tejto veci vôbec dôjde. V konaní o dedičstve môže dôjsť aj k vyporiadaniu, podľa ktorého nadobudne vec (resp. jej celý spoluvlastnícky podiel patriaci poručiteľovi) iba jeden z dedičov. Vyporiadanie má spätnú účinnosť a jeho účinky nastávajú už ku dňu smrti poručiteľa. Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa dedič domáhať ochrany svojho vlastníctva žalobou o určenie vlastníctva. Takýto dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po poručiteľovi. K námietke žalobcov, v zmysle ktorej „niet právneho predpisu, ktorý by zamedzoval súdu rozhodnúť na základe určovacej žaloby o spoluvlastníckych podieloch potomkov“ dovolací súd dodáva, že princíp úradnej ingerencie do nadobúdania dedičstva, ktorá je v zmysle ustanovení § 175a až § 175zd O.s.p. zverená súdu, akcentovali aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (

napríklad rozsudok z

1. septembra 2007 sp. zn. 3 Cdo 332/2007 a uznesenie z
2. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 267/2009). Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená na názore, že ak nebol zachovaný postup upravený ustanoveniami § 175a až § 175zd O.s.p., nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa domáha, že je (spolu)vlastníkom veci patriacej do dedičstva. Z vyššie uvedených dôvodov považuje najvyšší súd za správny právny záver súdov nižších stupňov, že v skutkovom rámci vymedzenom žalobcami 1/ až 3/ nebolo možné ich žalobe vyhovieť a že ako vhodný prostriedok ochrany (uplatnenia) ich práv prichádzala do úvahy žaloba o určenie, sporný dom v príslušnom spoluvlastníckom podiele patrí do dedičstva po manželovi žalobkyne 1/.
3. Najvyšší súd so zreteľom na uvedené uzatvára, že v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k tzv. inej vade namietanej generálnym prokurátorom (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a že napadnuté rozsudky súdov nižších stupňov nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na to, že nie sú dané dôvody mimoriadneho dovolania uplatnené generálnym prokurátorom a neboli zistené ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné tieto rozsudky zrušiť, najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i a 243b ods. 1 O.s.p.). Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy tohto konania má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (

§ 148ods.

1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dali podnet na mimoriadne dovolanie žalobcovia 1/ až 3/. Žalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní, preto jej najvyšší súd nepriznal náhradu trov tohto konania (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.