2 Tr. zák., o dovolaní obvineného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš z
c/ Tr. por. dovolanie obvineného Q. T. sa o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 10. júna 2013, sp. zn. 1T 75/2011, bol o.i. obvinený Q. T. uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby cenných papierov a peňazí spolupáchateľstvom
2 Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že 1/ dňa
2, § 38 ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého bol
2 písm. a/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal obvinený Q. T. odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline na verejnom zasadnutí konanom 25. marca 2014 rozsudkom, sp. zn. 1To 9/2014 takým spôsobom, že
1 písm. d/, písm. e/, ods. 3 Tr. por. napadnuté rozhodnutie vo výroku o treste zrušil a rozhodujúc
3 Tr. por. obvineného sám odsúdil
2, § 38 ods. 3, § 36 písm. j/, § 39 ods. 1 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 3 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého ho zaradil
2 písm. a/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Dňa 7. apríla 2014 bolo na Okresný súd Liptovský Mikuláš doručené dovolanie obvineného Q. T., smerujúce voči rozsudku odvolacieho súdu (z jeho odôvodnenia však vyplýva, že sa napáda aj konanie na prvostupňovom súde), ktoré tento podal prostredníctvom svojho obhajcu a kde ako dovolacie dôvody označil dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Tr. por. Pokiaľ ide o odôvodnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., tak v tejto súvislosti obvinený uviedol, že konanie opísané v skutku 1/ a 2/ kladené mu za vinu nie je spôsobilé byť posúdené ako trestné
2 Trestného zákona, keďže sa tu vždy len jedna osoba dopustila trestného konania spočívajúceho v daní falošných peňazí ako pravých. Konkrétne v prípade prvého skutku išlo o S. a v prípade skutku druhého o M.. Okresný a ani krajský súd nevysvetlili, v čom má spočívať jeho spolupáchateľstvo ku konaniu, ktoré sa stalo pri daní týchto bankoviek ako pravými menovanými svedkami (na mieste činu nebol, svedkom S. či M. nijako nepomáhal a ani v čase dania falošných bankoviek nebol s nimi nijak súčinný). Obvinený má za to, že o spolupáchateľstve je možné hovoriť len v prípade preukázania participácie inej osoby na samotnom akte odovzdania falošnej bankovky ako pravej, čo v praktickej rovine umožňuje hodnotiť ako spolupáchateľa len osobu, ktorá súčasne s páchateľom drží bankovku v rukách v momente jej spoločného odovzdávania ako pravej. Nestačí ak iná osoba od páchateľa vie o zámere páchateľa v budúcnosti použiť falošnú bankovku na platenie (v takom prípade by mohlo ísť nanajvýš o neoznámenie trestného činu
zák., resp. neprekazenie trestného činu
zák.). Z uvedených dôvodov bolo preto
názoru obvineného na daný prípad nesprávne aplikované ust. § 20 Tr. zák. Výklad tohto ustanovenia ako i ust. § 270 ods. 2 Tr. zák., ktoré v poslednej alternatíve (dá ako pravé) jednoznačne vymedzuje špeciálny subjekt, kritéria ktorého nie sú aplikovateľné na jeho osobu, zo strany konajúcich súdov bol nesprávny, takpovediac rozširujúci prvky trestnoprávnej zodpovednosti nad rámec zákonom určenej normy. Ďalšia skutočnosť, ktorú obvinený namietal v podanom dovolaní je, že konajúce súdy na nimi zistený a v rozsudku vymedzený skutok nesprávne aplikovali tiež ust. § 34 ods. 4, ods. 5 písm. a/ Tr. zák., resp. čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie,
ktorého prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu. Hoci si nesmierne váži právny záver odvolacieho súdu o použití ust. § 39 Tr. zák. (s ohľadom na neprimeranosť dĺžky doterajšieho konania), domnieva sa, že ak by súd prihliadol aj k obsahu vyššie uvedených ustanovení, nebol by dospel k záveru o potrebe ukladania nepodmienečného trestu odňatia slobody. V tomto smere poukázal na to, že ak aj konajúce súdy dospeli k záveru o jeho vine, nemohli si nevšimnúť, že: od spáchania skutkov uplynulo 7 rokov, počas ktorých bolo v danej veci vedené trestné stíhanie, ktoré on žiadnym spôsobom nemaril a nijak negatívne neovplyvnil jeho trvanie; dnes už Slovenská koruna nie je platnou menou, teda nie je možné jej falšovanie; posudzovaný skutok nemá neodstrániteľný následok, pričom ak by sa tento mohol kvantifikovať finančne, potom by išlo o skutok v rozsahu 2 x 33 euro; v danom prípade použité falzifikáty boli až primitívne vyrobené, keď ich kvalita bola určená ako stupeň 5 - nepodarený falzifikát; počas trestného stíhania pokračoval v doterajšom riadnom vedení života, nebol trestne ani inak stíhaný, je zamestnaný a má vlastnú rodinu a jedno dieťa; nikdy nemal v rukách žiadnu falošnú bankovku a nijak sa nezúčastňoval ich výroby;
záverov súdov bol len spolupáchateľ, ktorý sa aktívne na samotnom skutku nijak nezúčastnil. V kontexte spomenutých okolností vyznieva potom
obvineného aj odvolacím súdom reparovaný trest vo výmere 3,5 roka nepodmienečne veľmi kruto či zjavne neprimerane trestnému činu, a to i s poukazom na to, že pomyselná škoda spôsobená skutkami 1/ a 2/ zodpovedá sume 2x 33 eur, teda nedosahuje ani len úroveň škody malej v zmysle § 125 Tr. zák., oddeľujúcej de facto trestný čin od priestupku. Ak by aj bol záver o vine správny, podmienečný trest odňatia slobody by bol v predmetnej veci jediný prijateľný trest, pre ochranu spoločnosti dostatočný, ktorý by bolo možné označiť za nie neprimerane prísny a zodpovedajúci povahe súdeného činu. Čo sa týka potom druhého uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. v spojení s dovolacím dôvodom
3 Tr. por., tak tu s odkazom na výklad práva na obhajobu uvedený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. januára 1999, sp. zn. II. ÚS 52/1998, ako i rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Tz 9/2006 uviedol, že do tohto bolo v rámci uvedeného trestného konania zasiahnuté, a to jednak tým, že súdy nerešpektovali zásadu in dubio pro reo pri hodnotení dôkaznej situácie, a jednak tiež tým, že ich rozhodnutia o vine sa opierajú o dôkazy, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní popierajúc zásadu kontradiktórnosti konania. V súvislosti s prvou výhradou obvinený predovšetkým zdôraznil, že proti jeho výpovedi, v ktorej svoju vinu poprel, nestojí žiadny iný dôkaz, resp. iba ak tvrdenie jediného svedka. Následne sa bližšie venoval jednotlivým svedeckým výpovediam, z ktorých
neho nevyplývajú vo vzťahu k nemu žiadne trestnoprávne relevantné okolnosti. Pokiaľ ide o druhú výhradu, tu poukázal na to, že v posudzovanej veci neboli naplnené podmienky na čítanie predchádzajúcich výpovedí svedkov S. a M. na hlavnom pojednávaní, keďže tieto sú nezákonné - boli vykonané v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania. O čase a termíne týchto úkonov nebol riadne a včas upovedomený zo strany vyšetrovateľa, čím mu bolo upreté právo sa ich zúčastniť. Telefonické upovedomovanie o konanom výsluchu nie je procesne udržateľným postupom, nakoľko zákon nedovoľuje predvolávať na výsluchy svedkov telefonicky, ale len písomne, o čom však v spise nie je žiaden dôkaz. S ohľadom na vyššie uvedené dôvody preto obvinený Q. T. záverom navrhol, aby dovolací súd vyslovil rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa dovolanie opiera, za súčasného zrušenia rozsudku odvolacieho súdu a tiež rozsudku súdu prvého stupňa - v časti sa ho týkajúcej a prikázania danej veci prvostupňovému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie. Vzhľadom na závažnosť skôr spomínaných záverov zároveň dovolaciemu súdu navrhol rozhodnúť v zmysle § 380 ods. 3 Tr. por. o odklade vykonateľnosti namietaného súdneho rozhodnutia do rozhodnutia o dovolaní. Dňa 16. apríla 2014 bolo na súd prvého stupňa doručené písomné vyjadrenie prokurátora príslušnej okresnej prokuratúry k podanému dovolaniu. Tento v ňom v prvom rade upozornil na to, že argumentácia dovolateľa je v podstate totožná s tou, ktorá bola použitá v konaní pred prvostupňovým súdom či tiež v odvolacom konaní. S odkazom na vyššie uvedené preto ohľadom dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., odkázal na obe vydané rozhodnutia, ktorých zdôvodnenie vzťahujúce sa na výrok o vine, považuje za dostačujúce, logické a preskúmateľné. Obvinený bol v súlade s platným Trestným poriadkom vyrozumievaný o procesných úkonoch, o čom je v spise záznam vyšetrovateľa. Tvrdenie obhajoby o tom, že Trestný poriadok neumožňuje predvolávať na výsluch svedkov telefonicky a telefonicky vyrozumievať obvineného o plánovanom výsluchu svedka, nemá opodstatnenie, keďže predvolávanie má charakter opatrenia orgánu činného v trestnom konaní, či súdu a z ustálenej súdnej praxe je aj takýto spôsob predvolávania akceptovaný (poukázal tu analogicky na ust. § 62 ods. 1 Tr. por.). Vo vzťahu k skutočnostiam tvrdeným obhajobou, ktorými sa táto snaží spochybniť skutkové zistenia, sa potom bližšie nevyjadroval z dôvodu ich bezpredmetnosti v dovolacom konaní. Pokiaľ ide o druhý obhajobou uplatnený dovolací dôvod (
1 písm. i/ Tr. por.), tak tu prokurátor okrem odkazu na odôvodnenie použité v druhostupňovom rozsudku v súvislosti s výkladom pojmu spolupáchateľ v kontexte s § 270 ods. 2 Tr. zák., s ktorým sa v plnej miere stotožnil, poznamenal, že výklad slovného spojenia - „dať falošné peniaze ako pravé“ použitý obhajobou je účelový a nerešpektuje ustálenú judikatúru z hľadiska výkladu pojmu spolupáchateľ (R 57/1970, R 1/1980, ZSP 56/1998). Rovnako tak považoval za potrebné dodať tiež to, že Trestný zákon na spáchanie trestného činu
2 nevyžaduje osobitnú vlastnosť, postavenie či spôsobilosť páchateľa (teda v danom prípade nemá osoba páchateľa charakter „špeciálneho subjektu“), a preto ani vo vzťahu k spolupáchateľovi sa nevyžaduje, aby tento mal osobitnú vlastnosť, postavenie či spôsobilosť. Za neopodstatnené označil napokon prokurátor i tie dovolacie námietky, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom použití hmotno-právneho ustanovenia § 34 ods. 4, ods. 5 písm. a/ Tr. zák. Ako totiž uviedol v tomto smere ďalej, v rámci druhostupňového konania bola výška uloženého trestu odňatia slobody obvinenému výrazne korigovaná v jeho prospech (oproti prvostupňovému rozsudku), pričom Krajský súd v Žiline zohľadnil všetky skutočnosti majúce vplyv na úvahu o výške trestu a svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil. Výška trestu bola stanovená rešpektujúc ustanovenie § 34 Tr. zák., keď súd riadne odôvodnil svoje úvahy, ktorými sa pri korekcii trestu riadil. Mantinelmi z hľadiska možnosti ukladania trestu obvinenému T. boli ustanovenia § 270 ods. 2, § 34 a § 39 Tr. zák., ktoré boli dodržané. Čo sa pritom týka porovnávania uloženého trestu s kvalifikačným znakom - malá škoda zo strany obhajoby, tak toto je
názoru prokurátora neodôvodnené, keďže znak skutkovej podstaty trestného činu - škoda je typický pre majetkovú trestnú činnosť (zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby cenných papierov a peňazí
2 Tr. zák. je zaradený medzi trestné činy proti mene a trestné činy daňové a nie do kategórie trestných činov proti majetku). Nakoľko teda
názoru prokurátora neboli v podanom dovolaní uvedené žiadne skutočnosti, zakladajúce niektorý z obhajobou uplatnených dovolacích dôvodov, navrhol toto v zmysle § 392 ods. 1 Tr. por. ako nie dôvodné zamietnuť (ak nebude rozhodnuté
c/ Tr. por.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že toto bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por. a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania
1, veta prvá Tr. por., keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
4, veta prvá Tr. por. dôvody
odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
5 Tr. por. dôvody
odseku 1 písm. i/ a
odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.
7 Tr. por. dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
3 Tr. por. v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku.
1 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených pochybení, pričom má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. Vo vzťahu k vyššie spomínanej viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c/ Tr. por. alebo zamietne
1 Tr. por., bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania
1 Tr. por., než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom
por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
zistení najvyššieho súdu opierajú o dôkazy vykonané v súlade so zákonom, keď bolo tiež plne rešpektované právo obvineného na obhajobu ako i zásada kontradiktórnosti. Čo sa týka potom ďalších okolností uvádzaných dovolateľom v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., tak tieto treba označiť za irelevantné, keďže smerujú len vo vzťahu k skutkovým zisteniam súdov nižších stupňov, či hodnoteniu jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov, ktorých preskúmavanie je v dovolacom konaní vylúčené. Obvinený v podanom dovolaní rozoberá vo veci vykonané dôkazy a podáva ich vlastné priaznivejšie hodnotenie (iné toho, k akému dospeli konajúce súdy), keď napokon dochádza k záveru o nerešpektovaní zásady „in dubio pre reo“ pri hodnotení dôkaznej situácie. Vyššie uvedeného dovolacieho dôvodu a ani žiadneho iného sa obvinený nemôže úspešne dovolávať len s poukazom na nesprávne vyhodnotený skutkový stav resp. s poukazom na nepoužitie zásady „in dubio pre reo“, keďže by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Vo vzťahu k druhému dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. treba potom predovšetkým uviesť, tak z jeho dikcie vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva. Tak ako bolo naznačené už skôr, daná úprava teda výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam, čo znamená, že v uvedenom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutku, preverovať dostatočnosť vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t.j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Revízia skutkových zistení a záverov urobených súdmi nižšieho stupňa už v dovolacom konaní (konanom na podklade dovolania obvineného) neprichádza do úvahy. Pokiaľ ide potom konkrétne o posudzované dovolanie, tak s tu uvedenými právnymi úvahami obvineného ohľadom nemožnosti posudzovať jeho konanie ako spolupáchateľstvo k zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby cenných papierov a peňazí spolupáchateľstvom
2 Tr. zák., sa nemožno v žiadnom prípade stotožniť. V prvom rade treba poznamenať, že Trestný zákon pre spáchanie trestného činu uvedeného v § 270 ods. 2 nepredpokladá u páchateľa nejakú osobitnú vlastnosť, spôsobilosť či postavenie, ale naopak jeho páchateľom a tak i spolupáchateľom môže byť ktokoľvek (všeobecný subjekt). Čo sa týka samotného spolupáchateľstva (§ 20 Tr. zák.), tak tu považuje najvyšší súd najmä s poukazom na obsah dovolania za potrebné zdôrazniť, že toto nevyžaduje, aby sa všetci spolupáchatelia zúčastnili na trestnej činnosti rovnakou mierou, ale stačí, že napĺňajú objektívnu stránku rovnakej skutkovej podstaty (stačí, ak trestná činnosť spolupáchateľov vo svojom súhrne predstavuje konanie naplňujúce príslušné ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona). V podrobnostiach najvyšší súd potom v danom ohľade odkazuje na príslušnú časť napadnutého druhostupňového rozhodnutia (str. 18 a nasl.), kde sa krajský súd skutočne podrobne a vyčerpávajúco vyjadril jednak všeobecne k tomu, kedy možno hovoriť o spolupáchateľstve a jednak tiež konkrétne i k naplneniu jednotlivých znakov spolupáchateľstva u obvineného T. (boli tu splnené tak objektívne ako i subjektívne podmienky). S uvedeným odôvodnením sa i najvyšší súd plne stotožňuje a má teda za to, že konajúce súdy nepochybili, ak konanie obvineného (jeho účasť na posudzovaných skutkoch) posúdili ako spolupáchateľstvo. Pokiaľ ide o súdmi nižšieho stupňa použitú právnu kvalifikáciu na nimi ustálený skutkový stav (tento je pre dovolací súd záväzný), tak aj napriek vyššie uvedenému tu možno vytknúť jeden nedostatok, ktorého sa konajúce súdy dopustili, a to konkrétne pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2/ napadnutého rozsudku. Tento bolo totiž potrebné
názoru najvyššieho súdu posúdiť len ako pokus k trestnému činu
2 druhá alinea Tr. zák., keďže v danom prípade k daniu falšovaných peňazí do obehu ako pravých nedošlo, a teda trestný čin - na rozdiel od prvej situácie - dokonaný nebol. Nakoľko ale pokus trestného činu je rovnako trestný ako dokonaný trestný čin (§ 14 ods. 2 Tr. zák.), spomínané pochybenie právneho charakteru zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného, a preto s prihliadnutím na § 371 ods. 5 Tr. por. nemožno len s poukazom na to odvodzovať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. A napokon ako neopodstatnenú treba hodnotiť i námietku ohľadom neprimeranosti uloženej trestnej sankcie, keď nemal by
názoru obvineného ukladaný nepodmienečný trest, ale len trest podmienečný, a to s prihliadnutím na § 34 ods. 4, ods. 5 písm. a/ Tr. zák. či čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie. Vo všeobecnosti tu možno najskôr zdôrazniť, že Trestný poriadok upravuje vo vzťahu k výroku o treste dva dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. h/, a to v prípade, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo ak bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Vo vzťahu k tomu tvrdeniu obvineného, že súd pri ukladaní trestu nevzal do úvahy § 34 ods. 4 ani ods. 5 písm. a/ Tr. zák., poukazuje najvyšší súd na to, že ide len o všeobecné hľadiská stanovené pre voľbu druhu trestu a jeho výmeru (podobne ako napr. § 34 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.), ktorých prípadného nerešpektovania sa nemožno domáhať v zmysle žiadneho dovolacieho dôvodu a nemožno ich dokonca podriadiť ani pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por. (uvedený dovolací dôvod môže však naproti založiť nesprávna aplikácia takých hmotnoprávnych ustanovení kogentnej povahy, viažucich sa k rozhodovaniu o treste, akými sú ust. § 41, § 42 o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu, či ust. § 47 ods. 2 Tr. zák.). Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov
1 písm. i/ Tr. por. a § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste (nemyslíme tu teda situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine) okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku. (viď k tomu bližšie stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 46/2010, prijaté 14. júna 2010, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5/2011). Dovolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o odvolací Krajský súd v Žiline, tento v prípade obvineného Q. T. správne zistil dôvod pre ukladanie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, a teda splnenie podmienok pre použitie ust. § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu (zobral do úvahy dĺžku konania, a to tiež s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní). Následne
2, § 38 ods. 3, § 36 písm. j/, § 39 ods. 1 Tr. zák. tomuto uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov a 6 mesiacov. Za spáchanie zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby cenných papierov a peňazí
2 Tr. zák. hrozí uloženie trestu odňatia slobody od 7 do 10 rokov. Po úprave tejto trestnej sadzby - z dôvodu prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností - v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák. („znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu“) bolo možné ukladať trest v sadzbe 7 rokov až 9 rokov. Aplikujúc § 39 ods. 1 Tr. zák. napokon druhostupňový súd mohol obvinenému Q. T. ukladať aj pod uvedenú dolnú hranicu takto stanoveného trestu (t.j. pod 7 rokov), nie však menej ako 2 roky (§ 39 ods. 3 písm. d/ Tr. zák.). Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že obvinenému právoplatne uložený nepodmienečný trest (takýto druh trestu zákon za stíhaný trestný čin umožňoval) bol vymeraný v súlade so zákonom, v rámci zníženej trestnej sadzby, neporušujúc zároveň obmedzenie uvedené v § 39 ods. 3 Tr. zák. Dovolacia námietka o neprimeranosti trestu, či jeho neproporcionálnosti stíhanému skutku (
obvineného mu mal byť uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom) je teda irelevantná a nemôže znamenať naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že najvyšší súd nezistil opodstatnenosť obvineným uplatnených dovolacích námietok z pohľadu žiadneho dovolacieho dôvodu, a preto nemohol inak, ako dovolanie obvineného
c/ Tr. por. odmietnuť. Tiež treba záverom dodať, že s poukazom na uvedené neprichádzalo potom do úvahy ani rozhodnutie
3 Tr. por. o odklade vykonateľnosti namietaného súdneho rozhodnutia do rozhodnutia o dovolaní (navyše - ako vyplýva z obsahu spisu - takéto rozhodnutie by nebolo možné ani vtedy, ak by dovolanie bolo uznané za dôvodné, keďže obvinený Q. T. 7. apríla 2014 už nastúpil výkon trestu). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.