1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/1267742/2012/4989 zo dňa 03.12.2012 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného, predmetné rozhodnutie“, „napadnuté rozhodnutie“) a nepriznal mu náhradu trov konania. Predmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňový úrad Banská Bystrica č. 9600401/5/2107017/2012/Mur zo 06.08.2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 3.200 €
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“). Krajský súd poukázal na ustanovenie § 19 ods. 2, § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“ alebo zákon č. 222/2004 Z.z.) § 2 a 29 zákona č. 511/1992 Zb. vo väzbe na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. a rozhodnutie zdôvodnil tým, že súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného i jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane, ako aj konania, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo, dospel k záveru, že žalobcom uplatnená námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu a následne jeho nesprávneho právneho posúdenia veci nie je dôvodná. Žalovaný i správca dane postupovali v súlade s ust. § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v úzkej súčinnosti so žalobcom a pri vyžadovaní plnenia jeho povinností v tomto konaní použili len také prostriedky, ktoré žalobcu čo najmenej zaťažili a umožnili pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Žalobca bol v priebehu konania vyzývaný na predloženie dôkazov o uskutočnení preverovaného plnenia (deklarovaného prijatia služby), pričom súčasne rozhodné skutočnosti preveroval správca dane formou dožiadania, miestneho zisťovania a ústnych pojednávaní. Získané dôkazy správca dane v súlade s § 2 ods. 3 a 6 zák. č. 511/1992 Zb. hodnotil
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pri uplatňovaní daňových predpisov bral do úvahy skutočný obsah právnych úkonov alebo iných skutočností rozhodujúcich pre určenie dane. V tejto súvislosti zdôraznil, že v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. daňový subjekt (žalobca) je povinný preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, alebo na ktorých preukázanie bol žalobca vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. V preskúmavanom prípade správca dane v priebehu vykonávania daňovej kontroly vyzval žalobcu na predloženie dôkazov a dal žalobcovi možnosť preukázať ním uvádzané skutočnosti a predkladať dôkazy. Žalobca predložil správcovi dane dodávateľskú faktúru, z ktorej si uplatnil predmetné odpočítanie dane a príjmový (neočíslovaný) a výdavkový doklad o čiastočnom uhradení predmetnej faktúry vo výške 6.000 €, avšak nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali, že ním deklarované plnenie - služba - sprostredkovanie zákazky „Stavebné práce na stavbe Fotovoltaickej elektrárne Malý Krtíš 3, II. časť a Malý Krtíš 4, II. časť za obdobie júl 2011, ktoré bolo fakturované spoločnosťou
1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z., ale súčasne je nevyhnuté, aby platiteľ dane, ktorý si uplatňuje odpočítanie dane, preukázal, či a aké plnenie od dodávateľa, uvedeného na faktúre prijal a či faktúru vystavil deklarovaný platiteľ dane. V preskúmavanom prípade sa poskytnutie deklarovanej služby od dodávateľa
názoru súdu, nemali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane, vzhľadom na to, že poskytnutie fakturovanej služby - sprostredkovanie zákazky sa u konateľa spoločnosti dodávateľa 1. ENTERPRICE, s.r.o., nepreukázalo, t.j. dodanie predmetnej služby nebolo preukázané ani žalobcom, ani jeho dodávateľom. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný i správca dane pochybili v tom, že sa odmietli zaoberať predkladanými písomnými dôkazmi a čestnými vyhláseniami, súd uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa predmetnými písomnými dôkazmi (plné moci a čestné vyhlásenie predložené žalobcom v odvolacom konaní) zaoberal, tieto vyhodnotil, pričom skutočnosť, že žalobca nesúhlasí so závermi, ktoré z predmetných dôkazov žalovaný vyvodil, resp. nesúhlasil so spôsobom ich hodnotenia, nespôsobuje samo o sebe vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalej žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí vydaných v daňovom konaní žalovaným, resp. správcom dane, z dôvodu, že vysporiadanie sa s tvrdeniami a predkladanými dôkazmi zo strany žalobcu bolo žalovaným vykonané povrchne, tendenčne a tak, že takéto odôvodnenie nenapĺňa zákonnú požiadavku presvedčivého odôvodnenia, súd uviedol, že napadnuté rozhodnutia netrpia nepreskúmateľnosťou, pre nedostatok dôvodov v ich odôvodnení. Žalobca v žalobe ani nenamietal, že chýbajú dôvody napadnutých rozhodnutí. Tvrdil len, že odôvodnenie predmetných rozhodnutí nenapĺňa zákonnú požiadavku stanovenú v § 30 zák. č. 511/1992 Zb. Takýto žalobný dôvod nezákonnosti napadnutých rozhodnutí neobstojí, pretože nemá oporu v odôvodnení rozhodnutia žalovaného, ani v odôvodnení rozhodnutia správcu dane. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je spôsobená tým, že účastník konania nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia alebo nesúhlasí so závermi, ku ktorým správny orgán dospel, resp. sa domnieva, že vysporiadanie sa s tvrdeniami a predkladanými dôkazmi bolo vykonané povrchne a tendenčne. Nepreskúmateľné je rozhodnutie, z ktorého výroku nie je možné zistiť, ako bolo vo veci rozhodnuté, alebo keď výrok je vnútorne rozporuplný. Tiež môže ísť o prípad, keď nie je odlíšené, čo je výrok a čo je odôvodnenie, alebo kto je účastníkom konania alebo kto bol rozhodnutím zaviazaný. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje aj rozpor medzi výrokom a odôvodnením a absencia alebo nejednoznačnosť právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností. Pokiaľ ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, táto musí spočívať v tom, že rozhodnutie nie je odôvodnené vôbec, alebo že v odôvodnení rozhodnutia chýbajú skutočnosti, na základe ktorých správny orgán rozhodol, a teda chýbajú skutkové dôvody rozhodnutia. Rovnako v prípade, keď rozhodnutie je založené na takých skutočnostiach, ktoré v konaní neboli vôbec zisťované alebo z odôvodnenia nie je zrejmé, aké dôkazy boli vykonané a z ktorých boli dané skutkové zistenia zistené. Napadnuté rozhodnutie žalovaného ani správcu dane však takýmito chybami netrpia. Z obsahu napadnutých rozhodnutí vyplýva, že odôvodnenie obsahuje označenie úkonov, ktoré boli vykonané tak v priebehu daňovej kontroly, tak aj vo vyrubovacom i odvolacom konaní a obsahuje aj hodnotenie dôkazov, pričom vyvodené závery logicky vyplývajú z vykonaného dokazovania. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí
názoru súdu spĺňa náležitosti uvedené v § 30 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí ako odvolací orgán vysporiadal aj s dôkazmi predloženými žalobcom v odvolacom konaní. Prvostupňový súd uviedol, že pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na svoje predošlé písomné vyjadrenia vo veci, ktoré by mali byť súčasťou administratívneho spisu žalovaného a správcu dane, konštatoval, že preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov uvedených v žalobe. Tieto dôvody nemá v kompetencii doplniť, konkretizovať alebo ich za žalobcu vyhľadávať. Z nekonkrétne uplatneného dôvodu nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutia. Rovnako žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil a aplikoval ustanovenia zák. č. 222/2004 Z.z. vo vzťahu k oprávneniu žalobcu uplatňovať si nárok na odpočet DPH a poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Mahagében, súd zhodne s argumentáciou žalovaného v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že predmetný rozsudok rieši prípad, keď vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane boli splnené. V preskúmavanej veci o takýto prípad nešlo, keďže žalobca nepreukázal prijatie plnenia deklarovaného za obdobie júl 2011, predloženou faktúrou od spoločnosti
názoru žalobcu, nesprávne právne posúdili skutkovo významné okolnosti ohľadom riadenia, konania a zastupovania obchodnej spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., (resp, predtým BUILDINGS ENTERPRICE, s.r.o.,), ktorá bola dodávateľom zdaniteľných plnení pre žalobcu, na základe ktorých si žalobca u správcu dane uplatňoval právo na nadmerný odpočet DPH. Žalobca je toho názoru, že žalované správne orgány svojím nesprávnym právnym posúdením kto, kedy a na základe ktorých právnych úkonov mohol a bol oprávnený konať v mene vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti, uprel následne právo žalobcu na nadmerný odpočet DPH, ktorý si tento nárokoval na základe dodávateľských faktúr za vykonané práce resp. dodané a prevzaté plnenia. Žalobca v žalobe a aj v daňovom konaní namietal, že spochybňovaním oprávnenosti nárokov žalobcu, vo vzťahu k odpočtu DPH, na základe neoverených domnienok, predpokladov a dohadov žalovaných správnych orgánov, ktoré boli založené na neúplnom overení a zistení dôkazného stavu, došlo zo strany žalovaných správnych orgánov nielen k nezákonnému obstaraniu podkladov pre neskoršie rozhodnutia, ale aj k nezákonnému vydaniu rozhodnutí na oboch stupňoch daňového konania, nakoľko tieto vychádzali z právnych záverov, nemajúcich oporu v úplnom zistení skutkového stavu veci. Pokiaľ prvostupňový súd na jednej strane konštatoval, že je potrebné prisvedčiť žalobcovi ohľadom jeho tvrdení o oprávnenosti označených osôb konať v mene uvedenej spoločnosti podieľajúcej sa na dodaní zdaniteľného plnenia a ich spôsobilosti vlastným konaním vyvolávať sledované právne účinky, a na druhej strane bez ďalšieho konštatoval, že toto posudzovanie predbežných právnych otázok žalovanými správnymi orgánmi nemohlo mať vplyv na zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí, dopustil sa,
názoru žalobcu, sám nesprávneho právneho posúdenia dopadov nezákonností v postupe žalovaných správnych orgánov na výsledok ich konania, v podobe vydaných rozhodnutí v daňovom konaní. Žalované správne orgány pri posudzovaní a preskúmavaní oprávnenosti nároku žalobcu na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH skúmali interné vzťahy riadenia a komunikácie dodávateľskej spoločnosti žalobcu, pričom akoby vôbec nebrali do úvahy, že tieto vzťahy nemôže a nemohol žalobca nijakým spôsobom ovplyvňovať a usmerňovať. Svoje neúplné a jednostranné zistenia žalované správne orgány následne bez ďalšieho aplikovali v daňovom konaní v neprospech žalobcu, hoci na to nebol objektívne daný dôvod a žalobcovi nebola ani poskytnutá možnosť tieto zistenia vlastným pričinením skontrolovať, overiť a následne konfrontovať. Žalobca v rámci svojich možností ako daňový subjekt spolupracoval so žalovanými správnymi orgánmi počas celého daňového konania a predkladaním jemu dostupných písomných dokladov resp. písomných svedectiev, preukazoval oprávnenosť ním uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Súd prvého stupňa nijakým spôsobom nevyhodnotil skutočnosť, že žalované správne orgány pri daňovej kontrole a neskôr aj pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia postupovali tak, že rozširovali dôkaznú povinnosť žalobcu nad rámec, ktorý mohol žalobca ako subjekt súkromného práva uniesť. Týmto svojím prístupom súd fakticky odobril vznik situácie, kedy na ťarchu žalobcu boli vykladané údajné nejasnosti a pochybenie na strane dodávateľa plnení pre žalobcu, ktorým žalobca nijako nemohol predchádzať a ani ich nijako nemôže spätne korigovať. Žalobca je toho názoru, že uvedeným prístupom súdu došlo k neakceptovateľnému stavu, kedy žalované správne orgány, v rozpore so zákonnými ustanoveniami môžu prenášať svoju vlastnú kontrolnú úlohu a pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, na žalobcu ako kontrolovaný subjekt. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil konanie a rozhodovanie žalovaných správnych orgánov v rozhodných otázkach vyžadujúcich právne posúdenie. Tým konajúci súd opomenul vyhodnotenie uvedených vád konania a následne vydaných rozhodnutí žalovaných správnych orgánov, ktoré boli zaťažené takými vadami, ktorá mali v konečnom dôsledku vplyv na vydanie nezákonných rozhodnutí v daňovom konaní a ktoré boli predmetom súdneho prieskumu na základe podanej žaloby. Žalobca ďalej napádal rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, že tento neprihliadol na žalobcom namietanú nezákonnosť v postupe žalovaných správnych orgánov pri vedení daňového konania, vo vzťahu k vedeniu dokazovania, nedostatočnosti zistenia skutkového stavu, nevysporiadaniu sa s argumentmi uvádzanými žalobcom v priebehu daňového konania, odmietnutiu vykonania žalobcom navrhovaných dôkazov a existencii iných vád, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Súd prvého stupňa,
názoru žalobcu, neprihliadol na žalobcom namietané porušenie povinnosti žalovaných správnych orgánov viesť daňové konanie a daňovú kontrolu tak, aby bol čo najúplnejšie zistený skutkový stav a aby boli v najširšom možnom rozsahu uplatnené práva žalobcu, ako kontrolovaného daňového subjektu, v daňovom konaní. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že žalované správne orgány nevykonali dokazovanie v takom rozsahu, v akom ho vykonať mali a mohli, aby odstránili všetky pochybnosti a aby následne mohli vydať rozhodnutia, ktoré by sa bez ďalších pochybností zakladali na dôslednom poznaní skutkového stavu. Rovnako ako žalované správne orgány, aj súd prvého stupňa poukázali len na údajné neunesenie žalobcovho dôkazného bremena, avšak nijakým spôsobom sa nevysporiadali s domnelou „údajnosťou", „spochybnenosťou“ a „účelovosťou“ žalobcom predkladaných dôkazov a tvrdení. Bolo primárne úlohou žalovaných správnych orgánov v daňovom konaní akékoľvek pochybnosti odstrániť;. Pokiaľ teda žalované správne orgány mali za to, že nejaké skutočnosti boli iba spochybnené, avšak v ďalšom konaní už tieto pochybnosti neboli odstránené, ani ich potvrdením no ani ich vyvrátením, potom tieto pochybnosti naďalej trvajú a jediným spôsobom ako ich odstrániť je vykonať doplnenie dokazovania dostupnými dôkaznými prostriedkami, čo však žalované správne orgány nevykonali a konajúci súd na prvom stupni túto ich nezákonnosť, v postupe žiadnym spôsobom nespochybnil, napriek žalobným námietkam žalobcu. Povinnosťou žalovaných správnych orgánov bolo postupovať tak, aby dôsledne preskúmali súvislosti medzi rôznymi získanými dôkazmi, pričom ak medzi nimi došlo k rozporu a nezrovnalostiam, boli povinní tieto odstrániť vykonaním doplňujúceho dokazovania a prípadne aj so súčinnosťou žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu. Žalované správne orgány mali povinnosť pri hodnotení dôkaznej situácie a skutkového stavu vziať do úvahy aj všetky ďalšie skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo, pričom nebolo rozhodujúce, koho pričinením sa tak stalo. Pokiaľ súd prvého stupňa v porušení tejto povinnosti žalovaných správnych orgánov nevidel zároveň porušenie zákonných ustanovení, sám sa dopustil,
názoru žalobcu, nezákonného postupu pri preskúmavaní dôvodnosti podanej správnej žaloby. V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa zhodne so žalovanými správnymi orgánmi konštatoval, že žalobca údajne v prejednávanej veci v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň však akoby nijakým spôsobom nezohľadnil žalobcom namietanú skutočnosť, že žalované správne orgány neviedli dokazovanie objektívne a nestranne, pretože neboli vykonané všetky dôkazy, na ktoré žalobca upozorňoval a ktoré by mu mohli privodiť lepšie a výhodnejšie postavenie v daňovom konaní. Žalobcovi totiž nebola daná možnosť priamo klásť otázky osobám, ktorým žalované správne orgány kládli otázky v rámci ozrejmovania skutkového stavu (hoci v iných prípadoch tak tieto orgány učinili) a žalobca tiež nemohol vykonať priamu konfrontáciu alibistických tvrdení p. Leštáka, ktorý napriek tomu, že bol konateľom dodávateľskej obchodnej spoločnosti, nemal údajne žiadnu vedomosť o činnosti spoločnosti a jej aktivitách, čo je veľmi nepravdepodobné. Súd prvého stupňa nevidel významné porušenie procesných práv žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu ani v tom, že žalované správne orgány sa odmietli zaoberať predkladanými písomnými dôkazmi a čestnými vyhláseniami, ktoré zjavne popierali a vyvracali tvrdenia vyslúchnutého konateľa. Na jednej strane si tak žalované správne orgány dali pomerne veľa práce a námahy v smere vedenia dokazovania v neprospech žalobcu a na strane druhej veľmi povrchne a neodôvodnene neprihliadali na skutočnosti, ktorými žalobca vyvrátil nimi získané poznatky. Napriek tomu, že žalobca v žalobe namietal, že vysporiadanie sa s tvrdeniam a predkladanými dôkazmi žalobcu bolo žalovanými správnymi orgánmi vykonané veľmi povrchne, tendenčne a rozhodne nenapĺňalo zákonnú požiadavku presvedčivého a úplného vysporiadania sa s dôkazmi a zistenia skutkového stavu v prešetrovanej veci, súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobcom požadované - avšak napokon nevykonané - doplnenia dokazovania, by nemohlo mat vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. S touto domnienkou súdu žalobca rozhodne nesúhlasí, pretože práve v doplnenom dokazovaní videl možnosť ako uviesť na pravú mieru rozporné skutočnosti a zároveň aj možnosť preukázať nepravdivosť tvrdení, ktoré si za základ svojich rozhodnutí prevzali žalované správne orgány od vyslúchnutého konateľa dodávateľskej spoločnosti. Úlohou súdov v konaní o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí a im predchádzajúcich postupov orgánov v oblasti verejnej správy, na základe podanej žaloby, je v rozsahu a medziach žalobcom vymedzených žalobných dôvodov preskúmať napadnuté rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy a posúdiť, či nimi došlo k nezákonnému zásahu do práv a právom chránených záujmov dotknutej osoby - žalobcu. Aby uvedené právo žalobcu bolo zachované a súdna ochrana nebola len iluzórnou, je potrebné, aby súdny prieskum bol dôsledný a dôkladný a jeho výsledok, v podobe rozsudku, bol zdôvodnený, konzistentný a najmä presvedčivý. V prejednávanej právnej veci má však žalobca za to, že súd prvého stupňa neprihliadol na všetky vznesené námietky žalobcu resp. prehliadol mieru ich závažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu žalobcových práv. Závery súdu o tom, že žalobcom namietané skutočnosti nemohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí, považuje žalobca minimálne za predčasné a nedostatočne podložené vykonanými dôkazmi. III. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní zo dňa 16.01.2014, zotrvával na svojich prednesoch a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (ďalej len „najvyšší súd, odvolací súd“) (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (
1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 7. októbra 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.). Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.).
4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
563/2009 Z.z. Ods. 1 Právne úkony a ich účinky pri správe dani, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ods. 2 Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov; sankcia sa uloží
zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do
doterajších predpisov. Ods. 4 Daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí
doterajších predpisov. Ods. 5 Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná
doterajších predpisov.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
1 písm. b/ zák. č. 222/2004 Z.z. predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
2 zák. č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
1 zák. č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.). V tejto súvislosti senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva aj, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. V konaní bolo potrebné posúdiť, či daňová kontrola u žalobcu zameraná na overenie DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011, týkajúca sa posúdenia a vyhodnotenia faktúry od dodávateľa žalobcu obchodnej spoločnosti
odvolacieho súdu, preverovať reálnosť jeho uskutočnenia. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že správne orgány oboch stupňov nedostatočne zistili skutkový stav veci a že neodstránili pochybnosti zistené v konaní. Odvolací súd poznamenáva naviac, že táto časť odvolacej námietky je nedostatočne špecifikovaná, keď žalobca ju bližšie nevymedzil tak, aby sa s ňou mohol odvolací súd riadne vysporiadať a riadne ju vyhodnotiť. Odvolací súd i napriek tomu potom, čo sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu a súdneho spisu nezistil, že by správnymi orgánmi zistené skutočnosti boli v protiklade. Zdôrazňuje, že výpoveď konateľa Viliama Leštáka (v čase zdaniteľného plnenia konateľa
názoru odvolacieho súdu aj prípadné otázky žalobcu, ktoré naviac (poznamenáva odvolací súd) ani žalobca bližšie v odvolaní, ani v správnom konaní nekonkretizoval, by závery, ktoré vyplývajú z jeho výpovede neovplyvnili, naviac, keď žalobca bol inými dôkazmi povinný a spôsobilý existenciu posudzovaného plnenia (sprostredkovania), ktoré je predmetom vystavenej posudzovanej faktúry preukázať. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, zhodne s názorom prvostupňového súdu je potrebné konštatovať, že daňový subjekt povinnosť tvrdení a dôkaznú povinnosť neuniesol. Odvolací súd má za to, že uvedená vada v postupe správcu dane a žalovaného nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného a preto odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 posledná veta OSP, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny potvrdil. Žalobca - odvolateľ v konaní nemal úspech pri aplikácii § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a contr. žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Senát rozhodol pomerom hlasov v pomere 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.