Obsah (6)

§ 250k§ 57§ 250j§ 246c§ 250b§ 221

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžo/31/2013 Identifikačné číslo spisu: 3012200468 Dátum vydania rozhodnutia: 31.03.2014 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku dochádza k novému prejednaniu a rozhodnutiu sporu, o ktorom bolo už skôr právoplatne rozhodnuté správnym orgánom. V nadväznosti na uvedené vyslovil, že ide o lehotu hmotnoprávnu, k zachovaniu ktorej je potrebné, aby žaloba došla (bola doručená) na súd najneskôr v posledný deň lehoty. Dodávajúc, že nepostačuje, ak je žaloba podaná v posledný deň lehoty na poštovú prepravu. Ďalej uviedol, že z obsahu administratívneho spisu, ako i z vyjadrenia žalobcu nesporne vyplýva, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi prostredníctvom jeho právnej zástupkyne doručené dňa

1. apríla
2. Konštatoval, že posledným dňom lehoty na podanie správnej žaloby bol
3. júl 2012, nakoľko
4. jún 2012 pripadol na sobotu a najbližším nasledujúcim pracovným dňom bol
5. júl 2012 (pondelok). Nakoľko žaloba bola Krajskému súdu v Trenčíne doručená dňa
6. júla 2012, dospel k záveru, že bola podaná oneskorene, teda po uplynutí lehoty stanovenej v § 250b ods. 1 OSP, keďže osobitný predpis nestanovuje inú lehotu na podanie správnej žaloby. Doplnil, že zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd

§ 250kods.

1 OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu právo, nakoľko žalobca nemal vo veci úspech a žalovanému právo na náhradu trov konania neprináleží. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ OSP, navrhujúc, aby odvolací súd uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 30. apríla 2012, pričom v tomto konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného lehota na podanie žaloby bola dva mesiace. Nakoľko išlo o lehotu určenú

mesiacov, ďalej uviedol, že posledný deň lehoty pripadol na 30. jún 2012, avšak

§ 57ods.

2 OSP, keď koniec lehoty pripadol na sobotu, posledným dňom lehoty bol najbližší nasledujúci pracovný deň - pondelok

1. júl
2. Tvrdil, že predmetnú žalobu odovzdal dňa
3. júla 2012 prostredníctvom právnej zástupkyne na pošte. Zdôraznil, že túto lehotu na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nemožno považovať za hmotnoprávnu, nakoľko je súdnou praxou dlhodobo považovaná za procesnú. Súčasne dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/179/03 zo dňa
4. novembra 2004, v ktorom tento vyslovil, že: „Najvyšší súd nepovažuje za správny názor žalovaného,

ktorého v lehote ustanovenej § 144 ods. 2 zákona o štátnej službe mala byť žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia už na súde.

uvedeného ustanovenia zákona žaloba na preskúmanie právoplatného rozhodnutia vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru sa musí podať do jedného mesiaca odo dňa doručenia rozhodnutia odvolacieho orgánu.

§ 57ods.

3 OSP, na ktorý sa sám žalovaný odvoláva, lehota je zachovaná nielen vtedy, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde, ako to uvádza vo vyjadrení žalovaný, ale aj vtedy, ak sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. V danom prípade bolo podanie odovzdané na poštovú prepravu včas. Najvyšší súd poukazuje na to, že uplatnenie práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa realizuje podaním žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia za podmienok stanovených procesnými predpismi, o.i. aj ustanovením § 250b ods. 1 OSP a § 144 ods. 2 zákona o štátnej službe. Rozdiel v dikcii oboch ustanovení spočíva len v dĺžke lehoty na podanie žaloby. Kým OSP ustanovuje všeobecnú dvojmesačnú lehotu na podanie žaloby, zákon o štátnej službe ustanovuje lehotu jednomesačnú. Jej charakter však nie je a ani nemôže byť odlišný od všeobecnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku, pričom súdna prax v správnom súdnictve dlhodobo a stabilne vychádza z toho, že ide o lehotu procesnú, upravenú procesným predpisom, ktorej zmeškanie však v konaní

V. časti OSP v správnom súdnictve nemožno odpustiť. Posudzovanie lehoty na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ako lehoty hmotnoprávnej by odporovalo účelu a zmyslu samotnej právnej úpravy, pretože by sa nedôvodne skracovala doba, počas ktorej by mohla osoba ukrátená na svojich právach pripraviť a podať žalobu na súd tak, aby uplynutím lehoty bola žaloba už na súde. V prípade poštovej prepravy, ktorú nemožno apriórne vylúčiť, by znášal žalobca neprimerané riziko meškania prepravy a zmeškania doručenia žaloby na súd a v porovnaní s občanmi bývajúcimi blízko sídla súdu, by boli nedôvodne ukracovaní tí, ktorí by nemali možnosť osobného podania návrhu na súde.

názoru najvyššieho súdu je právny výklad lehoty na podanie žaloby prezentovaný žalovaným vecne nesprávny a diskriminujúci a súd nemohol naň prihliadať." Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že posudzovanie dodržania zákonných lehôt na podanie žaloby

Občianskeho súdneho poriadku nepatrí do jeho kompetencie. Ďalej uviedol, že bude rešpektovať právny názor súdu vyjadrený v rozhodnutí o odvolaní proti napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa. Účastníci konania

1. až
2. v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhli uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/92/2012-40 zo dňa
3. marca 2013 ako vecne správne potvrdiť. Uviedli, že s odvolaním žalobcu, ako aj s podanou žalobou nesúhlasia, pričom napadnuté uznesenie považovali za správne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Účastníci konania
4. až
5. dodali, že nedodržanie lehoty ustanovenej v § 250b ods. 1 OSP predstavuje neodstrániteľný nedostatok konania, majúci za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

§ 250ja ods.

2 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

§ 246cods.

1 vety prvej OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

§ 250bods.

1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

§ 57ods.

2 OSP lehoty určené

týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

§ 57ods.

3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Dvojmesačná lehota v zmysle § 250b ods. 1 OSP je lehotou procesnou, a teda je zachovaná, pokiaľ sa žaloba najneskôr v jej posledný deň odovzdá na pošte. Tento záver vychádza nielen z toho, že táto lehota je upravená v procesnom predpise (OSP je takým všeobecne záväzným právnym predpisom), ale má oporu aj v tom, že táto lehota je určená na urobenie procesného úkonu - podanie žaloby v správnom súdnictve. Podanie žaloby nemôže byť v žiadnom prípade obmedzené hmotnoprávnymi lehotami, ktorých účel je úplne iný, než aký majú procesnoprávne lehoty bez ohľadu na to, v ktorom procesnom postupe sa uplatňujú (m. m. Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 62/03-39 zo dňa 3. júla 2003). Krajský súd odôvodnil hmotnoprávnu povahu lehoty tým, že dochádza k novému prejednaniu a rozhodnutiu sporu, o ktorom už skôr právoplatne rozhodol správny orgán. Je potrebné uviesť, že vo všeobecnosti správny súd nepreberá v rámci konania o žalobe

druhej hlavy OSP kompetencie ani postavenie správneho orgánu, nerozhoduje meritórne vo veci, o ktorej rozhodovať bolo zverené iným (správnym) orgánom, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Z administratívneho spisu je nepochybné, že napadnuté rozhodnutie bolo doručené právnej zástupkyni žalobcu dňa

1. apríla
2. Žaloba žalobcu bola doručená krajskému súdu dňa
3. júla
4. Kedy žalobca odovzdal žalobu na poštovú prepravu nie je možné zistiť, pretože na obálke nie je celý odtlačok poštovej pečiatky a chýba na nej práve deň podania zásielky - žaloby na poštovú prepravu. V odvolaní proti uzneseniu krajského súdu žalobca tvrdí, že žalobu na poštovú prepravu podal v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote, a to dňa
5. júla
6. Pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania má pochybnosti o ich splnení, potom nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale túto otázku musí riešiť pozitívne, teda vec musí prejednať. Opačným výkladom by bol porušený princíp zákazu denegatio iustitiae, spočívajúci v tom, že súd je povinný vykonávať súdnictvo. K odmietnutiu spravodlivosti dochádza, ak súd bez zákonného dôvodu rozhodne, že neposkytne právnu ochranu subjektu domáhajúcemu sa súdnej ochrany. Vzhľadom na skutočnosť, že posledným dňom zákonnej lehoty na podanie žaloby bol
7. júl 2012, pričom dňa
8. júla 2012 bola žaloba doručená Krajskému súdu v Trenčíne, súčasne prihliadnuc na nevyhnutnú dĺžku trvania poštovej prepravy, má Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že za účelom zachovania práv účastníka konania, ktoré mu zaručuje procesný predpis, teda právo žiadať o preskúmanie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, je potrebné zaoberať sa prejednávanou vecou v merite. V zmysle vyššie uvedeného bolo potrebné napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť postupom

§ 221ods.

1 písm. h/ OSP, keď vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď sa nezaoberal návrhom žalobcu z 5. marca 2013 na prerušenie konania do skončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky vo veci sťažnosti žalobcu

čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, ktorej predmetom bolo porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/92/2012-32 zo dňa

1. januára
2. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. I. ÚS 144/2013-14 zo dňa
3. marca 2013 uvedenú sťažnosť žalobcu pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie odmietol, dôvod zaoberať sa žiadosťou žalobcu na prerušenie konania zanikol. O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 3 OSP). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
4. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.