461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) priznala navrhovateľke od
O.s.p. opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne i konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný. O trovách konania súd rozhodol
1 v spojení s ustanovením § 2501 ods. 2 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľka nebola v konaní úspešná a odporkyňa nemá zo zákona právo na ich náhradu. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, Útvaru sociálneho zabezpečenia zboru v Bratislave zo dňa 7. júna 2001 č. GR ZVJS-12608/30-01 bol
zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície v znení neskorších predpisov navrhovateľke priznaný výsluhový príspevok s účinnosťou od 1. júna 2001, ktorý sa považuje od 1. júla 2002
2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov za výsluhový dôchodok. Pre výšku a nárok na dávku boli navrhovateľke zhodnotené doby služby ako príslušníčke Zboru väzenskej a justičnej stráže od
328/2002 Z. z., resp. predtým
114/1998 Z. z.. Výsluhový príspevok nie je výsluhovým dôchodkom, naďalej je výsluhovým príspevkom
predchádzajúcich zákonných úprav a za výsluhový dôchodok
zákona č. 114/1998 Z. z. sa iba považoval a tiež sa následne
prechodných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. považuje za výsluhový dôchodok
tohto zákona, najmä na účely trvania nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, priznanú
predchádzajúcich predpisov.
názoru krajského súdu v dôsledku skutočnosti, že výsluhový príspevok sa za výsluhový dôchodok iba považuje, názor odporkyne, že obdobie výkonu služby navrhovateľka získala v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, nie je správny. Z tohto dôvodu je nesprávny i jej záver, že obdobie výkonu služby nemožno považovať za obdobie dôchodkového poistenia (§ 255 ods. 5 Zákona o sociálnom poistení). Navrhovateľke nárok na výsluhový dôchodok
zákona č. 328/2002 Z. z. nevznikol, preto nemožno pre vznik jej nároku na starobný dôchodok aplikovať iné (menej výhodné) podmienky ako tie, ktoré boli stanovené v období výkonu a skončenia jej služby. Správne preto rozhodol krajský súd (tunajší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 25Sd/2/2011 týkajúci sa navrhovateľky), keď odporkyni v ďalšom konaní uložil povinnosť znova posúdiť nárok navrhovateľky na starobný dôchodok a rozhodnúť o ňom, pričom pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky. Poukázal na rozsiahle písomné vyjadrenie odporkyne v ktorom uviedla, že suma starobného dôchodku určená s prihliadnutím na dobu výkonu služby vypočítaná
zákona č. 461/2003 Z. z. je u navrhovateľky 421,30 eur mesačne. Suma starobného dôchodku určená s prihliadnutím na dobu výkonu služby vypočítaná
zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov je 272,60 eur mesačne. Suma starobného dôchodku
zákona č. 461/2003 Z. z. k 9. aprílu 2010 je 167,50 eur mesačne a suma starobného dôchodku
zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení k 9. aprílu 2010 je 90,90 eur mesačne. Suma starobného dôchodku určená
zákona č. 461/2003 Z. z. je 167,50 eur mesačne a suma starobného dôchodku určená
zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov je 90,90 eur mesačne. Pretože suma starobného dôchodku určená
zákona č. 461/2003 Z. z. je vyššia starobný dôchodok k 9. aprílu 2010 patrí navrhovateľke v sume 167,50 eur mesačne. Suma starobného dôchodku sa ďalej
461/2003 Z. z. zvyšuje od 1. januára 2013 o 11,20 eur mesačne (o pevnú sumu zvýšenia starobného dôchodku ustanovenú v § 1 písm. a) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 329/2012 Z. z.) na sumu 193,- eur mesačne. K námietke navrhovateľky týkajúcej sa určenia dôchodkového veku odporkyňa uviedla, že
O.s.p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 7So/51/2012 zo dňa 24. apríla 2013 vyslovil názor, že navrhovateľka
6 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. dovŕšila
príslušných ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov účinného k 31. decembru 1999, teda uplatnenie zákona č. 461/2003 Z. z. (§ 274) neprichádza do úvahy ani z toho titulu, že suma starobného dôchodku vyplývajúca z nároku do II. pracovnej kategórie je
tohto zákona vyššia ako suma, na ktorú vznikol navrhovateľke nárok
zákona č. 100/1988 Zb.. Opakovane uviedla, že už v podanom návrhu na súdne preskúmanie rozhodnutia odporkyne zo dňa
2 O.s.p., napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo preskúmal bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno vyhovieť. Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporkyne, ktorým bol navrhovateľke
461/2003 Z. z. od
zákona č. 328/2002 Z. z.. Považoval za preukázané, že navrhovateľka bola v služobnom pomere ako príslušníčka Zboru väzenskej a justičnej stráže v dobe od
zákona č. 73/1998 Z. z. priznaný výsluhový príspevok od
2 zákona č. 328/2002 Z. z. na výsluhový dôchodok. Krajský súd uviedol, že pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť v pomernej časti, zodpovedajúcej zhodnotenej dobe služby, najviac však o sumu výsluhového príspevku, považovaného za výsluhový dôchodok. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7So/51/2012 zo dňa 24. apríla 2013 potvrdil vyššie citovaný rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sd/2/2011-75 zo dňa 9. februára 2012 a v uvedenom rozsudku vyslovil najvyšší súd právny názor
ktorého navrhovateľke nárok na výsluhový dôchodok
zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov nevznikol, preto nemožno pre vznik jej nároku na starobný dôchodok aplikovať iné (menej výhodné) podmienky ako tie, ktoré boli stanovené v období výkonu a skončenia jej služby. Správne preto rozhodol krajský súd, keď odporkyni uložil povinnosť znova posúdiť nárok navrhovateľky na starobný dôchodok a rozhodnúť o ňom, pričom pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky.
2 zákona č. 461/2003 Z. z. obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok
osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok
osobitného predpisu.
1 zákona č. 461/2003 Z. z. (v znení zákona č. 555/2007 Z. z.) poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
prechodného ustanovenia § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok
osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok
osobitného predpisu.
2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) sa pod pojmom policajt
tohto zákona rozumie príslušník Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže. Železničnej polície a colník, ak tento zákon neustanovuje inak. Ako bolo preukázané rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, Útvaru sociálneho zabezpečenia zboru v Bratislave zo dňa 7. júna 2001 číslo GR ZVJS-12608/30-01 bol
zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) navrhovateľke priznaný výsluhový príspevok s účinnosťou od 1. júna 2001, ktorý sa považuje od 1. júla 2002
2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov za výsluhový dôchodok. Pre výšku a nárok na dávku bola navrhovateľke zhodnotená doby služby ako príslušníčke Zboru väzenskej a justičnej stráže od
328/2002 Z. z., resp. predtým
114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov. Výsluhový príspevok nie je výsluhovým dôchodkom, naďalej je výsluhovým príspevkom
predchádzajúcich zákonných úprav a za výsluhový dôchodok
zákona č. 114/1998 Z. z. sa iba považoval a tiež sa následne
prechodných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. považuje za výsluhový dôchodok
tohto zákona, najmä na účely trvania nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, priznanú
predchádzajúcich predpisov.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreného v rozhodnutí č. 55/2011 uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR v čiastke 5/2011, ak je príspevok za službu, priznaný ako dávka sociálneho zabezpečenia, považovaný za výsluhový dôchodok, môže od dovŕšenia dôchodkového veku
všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému dôchodkového poistenia (zabezpečenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške starobného dôchodku primeranej dobe trvania služobného pomeru. Pri určení výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby hodnotené na účely príspevku za službu. Až po takomto stanovení výšky starobného dôchodku, možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu starobného dôchodku, zodpovedajúcu dobe služby. Ako konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 7So/51/2012 dôchodkový vek navrhovateľka
2 a § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. s použitím ustanovenia § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení dosiahla dovŕšením 58 rokov veku, t. j. 9. apríla 2010.
1 zákona č. 461/2003 Z. z. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie vrátane doby služby zaradenej do I. a II. kategórie funkcií sa priznávajú do
tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuj druhú dávku. Taktiež odvolací súd poukazuje na článok 33 ods. 2 Dohovoru, pričom
jeho názoru z uvedeného článku vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) je v zmysle Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému iba krátiť a to najviac a sumu, ktorá neprevyšuje sumu výsluhového dôchodku (príspevku za službu považovaného za výsluhový dôchodok). Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (m.m. II. ÚS 127/07). Ako vyplýva k konštantnej judikatúry ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad II. ÚS 127/07, 1. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť je možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty navrhovateľky, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., a preto
názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva navrhovateľky na prístup k súdu, nebola jej ani odňatá možnosť konať pred súdom. Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie odporkyne za zákonné a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny
1, 2 O.s.p. potvrdil, pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci, ktoré krajský súd náležite odôvodnil. Námietky navrhovateľky neboli tak spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského súdu. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, lebo navrhovateľka v odvolacom konaní nebola úspešná a odporkyni náhrada trov nepatrí zo zákona. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.