308/2000 Z. z., čím mohlo dôjsť k odvysielaniu reklamy bez jej zrozumiteľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby; podkladom pre toto rozhodnutie bol záznam z vysielania programovej služby TV MARKÍZA zo dňa
1 zákona č. 308/2000 Z. z. bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby, nakoľko žalobca na jej oddelenie nepoužil zvukovo obrazové prostriedky tak, ako mu to explicitne ukladá § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.. Z administratívneho spisu mal nesporne za preukázané, že žalobca porušil § 34 ods. 1 citovaného zákona tým, že na televíznej programovej službe TV Markíza dňa 30. marca 2011 odvysielal komunikát označujúci za sponzora programu službu FunFón spoločnosti Orange Slovensko, a.s. v znení verbálnej a vizuálnej zložky, ktoré citoval.
názoru krajského súdu je zrejmé, že pokiaľ akýkoľvek komunikát teda aj sponzorský odkaz naplnil definíciu reklamy je z pohľadu zákona č. 308/2000 Z. z. reklamou, a preto vzhľadom k tomu, že vysielané reklamy na seba viažu iné právne dôsledky, ako aj sponzoring, je veľmi dôležité určiť kritérium na ich vzájomné odlíšenie. Poukázal na to, že jedným z definičných kritérií reklamy
1 zákona č. 308/2000 Z. z. je zámer, ktorým musí byť podpora predaja nákupu, alebo nájmu tovaru, alebo služieb, vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov, alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy ako vysielateľom s tým, že reklama môže obsahovať subjektívne hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie kvalitatívnych vlastností tovarov alebo služieb alebo iné špecifické propagačné prvky. Súčasne poukázal na to, že sponzorovanie nie je na rozdiel od reklamy definované prostredníctvom odvysielaného obsahu, ale je definované ako činnosť s konkrétnym účelom, ktorým má byť poskytnutie plnenia na financovanie programov a propagovanie sponzora na strane druhej, sponzorský odkaz má teda obsahovať informácie o skutočnosti, že daný program je sponzorovaný a tiež, kto je jeho sponzorom, avšak bez uvedenia akýchkoľvek špecifických propagačných prvkov, ktoré by vyzdvihovali kvalitatívne vlastnosti sponzora, či jeho produkty. Krajský súd konštatoval, že v preskúmavanej veci je možné stotožniť sa s právnym názorom žalovanej, že predmetný komunikát okrem upozornenia o existencii sponzora spoločnosti Orange Slovensko, a.s. a jeho produktu FunFón obsahoval aj poukázanie na konkrétne kvality predmetného produktu a to prostredníctvom verbálnej zložky: „chcel by som poďakovať mobilnému operátorovi FunFón, že keď už som nemohol účinkovať v tomto programe, môžem si aspoň volať s kamošmi za fasa ceny", keď v tomto prípade je dostatočné zrejmé, že táto zložka okrem informovania o existencii spoločnosti Orange Slovensko, a.s. a jej produktu FunFón upriamila pozornosť recipienta aj na vlastnosť predmetného produktu, čiže na jeho výhodnú cenu.
názoru krajského súdu z uvedeného nesporne vyplýva, že predmetný komunikát poukazoval na výhodnú cenu danej služby, pričom zároveň priamo vyzýval recipienta, aby si túto skutočnosť overil na internetovej stránke tejto služby, majúc za to, že takto odvysielaný komunikát prekročil rámec sponzorovania a mal jednoznačne reklamný charakter. Krajský súd záverom konštatoval, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa podrobne vysporiadal s odlíšením sponzorského odkazu od reklamy a uviedol dôvody, pre ktoré predmetný komunikát prekročil rámec sponzorského odkazu, čím naplnil definíciu reklamy, poukazom na to, že ak žalobca chcel odvysielať sponzorský odkaz v súlade so zákonom, resp. informovať o existencii sponzora a jeho produktu a tým propagovať jeho obchodné meno, či tovar, mal to odvysielať tak, aby neobsahoval žiadne osobitné propagačné prvky, ktoré by upriamili pozornosť recipienta na konkrétnu vlastnosť produktu a tým ovplyvňovali jeho spotrebiteľské rozhodnutie.
názoru krajského súdu žalovaný správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdil, preskúmavané rozhodnutie má všetky podstatné náležitosti
správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky a je riadne odôvodnené, a preto napadnuté rozhodnutie i postup žalovanej boli z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom, keďže námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, z ktorých dôvodov žalobu
1 O.s.p. zamietol, majúc za to, že posudzované konanie žalobcu naplnilo skutkovú podstatu správneho deliktu
1 zákona č. 308/2000 Z. z., za čo mu bola uložená sankcia - upozornenie, ktorá mu bola uložená v zmysle zásady prvotného upozornenia vyplývajúcej z § 64 ods. 2 citovaného zákona a táto mu bola v danom prípade uložená adekvátne. Krajský súd o náhrade trov konania rozhodol
1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal na, aby najvyšší súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. RL/82/2011 zo dňa
1 zákona č. 308/2000 Z. z.. Namietal, že pokiaľ žalovaná tvrdí, že prišlo k porušeniu § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. bolo jej povinnosťou vo svojom rozhodnutí riadne odôvodniť a preukázať, že vysielaný sponzorský odkaz je reklamou a teda má všetky znaky reklamy
1, považujúc v tejto časti odôvodnenie Rady za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, keďže z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by dávali do súvislosti neoddelenie sponzorských odkazov od iných zložiek vysielania. Dôvodil, že zo samotnej povahy sponzorského odkazu vyplýva jeho charakter a to upovedomenie diváka o existencii sponzora konkrétneho programu, sponzorský odkaz je samostatným programovým prvkom a ako taký je jednoznačne nezameniteľný s inými zložkami programovej služby, domnievajúc sa, že divák nemohol byť uvedený do omylu o podstate podávanej informácie, nakoľko je zrejmé, že odvysielaný sponzorský odkaz nie je a ani nemôže byť súčasťou programu, ktorý tento sponzoruje. Poukazom na rozsudok Mestského súdu v Prahe č. j. 8A 144/2010 zo dňa
3 O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1 potvrdil. V dôvodoch vyjadrenia žalovaná nesúhlasila s dôvodmi žalobcu uvedenými v jeho písomnom v odvolaní. Nesúhlasila s argumentáciou žalobcu, že výkladové pravidlá sa ustálili aplikačnou praxou zo strany vysielateľov a aj zo strany regulačného orgánu. Tvrdenie žalobcu o údajnej ustálenej výkladovej praxi, ktorá umožňuje vysielať obdobné sponzorské odkazy, považoval za nepravdivé. Uviedol, že vzhľadom na to, že voči žalobcovi nebolo nikdy vydané rozhodnutie, ktoré by mu poskytlo výkladové pravidlá týkajúce sa vysielania sponzorských odkazov a ich odlíšenia od reklamy, bolo účelom napadnutého rozhodnutia okrem iného poskytnúť žalobcovi podrobný výklad jednotlivých ustanovení tak, aby vedel, akým spôsobom má v budúcnosti vysielať sponzorské odkazy v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov mu nebola udelená sankcia - pokuta, ale upozornenie za porušenie zákona. Žalovaná sa vyjadrila k jednotlivým kritériám, ktoré
názoru žalobcu odlišujú reklamu od sponzorského odkazu. Konštatovala, že v napadnutom rozhodnutí sa veľmi podrobne vysporiadala s odlíšením sponzorského odkazu od reklamy uvedením dôvodov, pre ktoré predmetný komunikát prekročil rámec sponzorského odkazu a napĺňa definíciu reklamy. Ďalej uviedla, že predmetný komunikát nepropagoval len obchodné meno a tovar sponzora programu, ale propagoval aj jeho vlastnosť a pretože inštitút sponzorovania propagovanie vlastností tovaru neumožňuje, je zrejmé, že uvedená propagácia prekročila rámec sponzorského odkazu, keď predmetný komunikát upriamil pozornosť recipienta na cenu predmetného produktu, čím mohol ovplyvniť jeho rozhodnutie, čiže obsahoval reklamný zámer, a preto napĺňa definíciu reklamy
1 zákona č. 308/2000 Z. z.. Žalovaná nesúhlasila s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k porušeniu § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. obsiahnutú v jeho odvolaní. Uviedla, že v napadnutom rozhodnutí jasne uviedla, prečo mal byť predmetný komunikát oddelený od iných častí programovej služby a to na strane č.
výkladu Rady je nutné klasifikovať komunikát, ktorého účelom je podporovať predaj, kúpu, alebo nájom tovaru, alebo služieb, vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov ako reklamu
1 zákona č. 308/2000 Z. z. a to aj v prípade, ak tento komunikát zároveň informuje diváka o tom, kto je sponzorom daného programu. Dala do pozornosti, že predmetný výklad vyplýva z analýzy, ktorú vypracovala nezávislá advokátska kancelária na objednávku Európskej komisie, ktorej účelom bol monitoring dodržiavania ustanovení smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, súčasťou ktorej bolo aj riešenie problému týkajúceho sa označovania sponzora v zmysle § 38 ods. 2 č. 308/2000 Z. z. komunikátmi, ktoré svojím obsahom napĺňajú definíciu reklamy v zmysle smernice, a preto by mali byť zarátané do celkového povoleného rozsahu reklamy a telenákupu. Zdôraznila, že prezentovaný právny výklad bol v rozhodovacej praxi Rady použitý nielen z dôvodu, že ho uvádza Európska komisia, ale takýto postup je v zmysle ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. jediný možný. Ďalej uviedla, že dlhoročnou praxou bolo ustálené, že za označenie zmysle zákona č. 308/2000 Z. z. a Smernice o audiovizuálnych mediálnych službách je možné považovať aj samostatný komunikát, ktorý bezprostredne predchádza sponzorovanému programu alebo po ňom bezprostredne nasleduje, ak si však vysielateľ zvolí takúto formu označenia sponzorovaného programu, je zrejmé, že sponzorský odkaz nie je integrálnou súčasťou programu, ale tvorí samostatnú zložku programovej služby, zdôrazniac, že v danom prípade túto skutočnosť explicitne potvrdzuje aj sám žalobca, keď vo svojom odvolaní uviedol, že predmetné komunikáty tvorili samostatné zložky programovej služby. Tvrdila, že sponzorský odkaz ako samostatná zložka programovej služby nie je sponzorovaným programom a hoci identifikuje sponzora programu, táto samostatná zložka nemôže naplniť definíciu programu
i/ zákona č. 308/2000 Z. z. a v prípade, že táto zložka obsahuje propagačné/reklamné prvky, nie je možné na jej obsah aplikovať § 38 ods. 4 zákona, nakoľko tento sa vzťahuje výlučne na sponzorovaný program a rovnako ostatné ustanovenia § 38, ktoré sa buď vzťahujú na sponzorovaný program alebo upravujú povinnosti, nie je možné na obsah sponzorského odkazu použiť, poukazom napr. na právnu úpravu § 38 ods. 2 zákona. Zdôraznila, že v prípade, ak tento sponzorský odkaz bude obsahovať zjavne propagačne, a teda reklamné prvky, vzhľadom na znenie ustanovení upravujúcich pravidlá pre sponzorované programy, nie je zrejme, ktoré konkrétne ustanovenie sa má použiť na sankcionovanie vysielateľa, keď takýto komunikát nie je sponzorovaným programom a dokonca ani nie je odvysielaný pred, po, alebo počas reklamného prerušenia sponzorovaného programu. Uviedla, že naopak definícia reklamy v § 32 ods. 1 zákona neobsahuje žiadnu výnimku pre verejné oznamy, ktoré okrem iného informujú diváka o tom, kto je/bol sponzorom nasledujúceho/predchádzajúceho programu, keď § 32 ods. 1 jednoznačne ustanovuje, že každé verejné oznámenie, ktorého účelom je podporovať predaj, kúpu, alebo nájom tovaru alebo služieb, vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov je reklamou a teda je naňho potrebné aplikovať ustanovenia pre reklamu ako napr. § 34 ods. 1 alebo § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.. V danej súvislosti dala do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR 8Sž/11/2012 z 29. novembra 2012 a judikatúru Českej republiky č. j. 7As 81/2005, 6As 44/2006, 6As 13/2009, 6As 5/2010, 7As 3/2009, 7As 53/2009, 7As 16/201, tvrdiac, že právna úprava reklamy a sponzorovania je pritom v Českej republike vo všetkých podstatných ohľadoch identická ako právna úprava v Slovenskej republike. Žalovaná tiež poukázala na čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého z nadriadenosti Komunitárneho práva nad zákonmi Slovenskej republiky vyplýva pre vnútroštátne orgány aplikácie práva povinnosť vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Zdôraznila, že právny výklad, ktorý Rada použila v napadnutom rozhodnutí, bol Rade sprostredkovaný oficiálnou cestou zástupcami Európskej komisie a vychádzal z analýzy, ktorá ako problematické identifikovala dodržiavanie ustanovení smernice o audiovizuálnych mediálnych službách o hodinovom (a dennom) limite pre reklamu a nie porušovanie pravidiel pre sponzorované programy. Konštatovala, že vzhľadom na uvedené právny názor, ktorý Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave vyslovili v rozsudkoch citovaných žalobcom, nie je v zmysle účinných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. vykonateľný. Zdôraznila že v danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky de fakto interpretuje ustanovenia smernice o audiovizuálnych mediálnych službách a v prípade, ak mení doterajší výklad ustanovení tejto smernice je potrebné v takejto otázke iniciovať prejudiciálne konanie pred Európskym súdnym dvorom. Záverom žalovaná konštatovala, že krajský súd v napadnutom rozsudku vec správne právne posúdil, rozsudok je riadne odôvodnený, vydaný na základe správnych skutkových a právnych záverov, krajský súd sa riadne vysporiadal s argumentmi žalobcu a napadnutý rozsudok nevykazuje žiadne právne ani logické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako a ani postup súdu v predmetnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom
ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný správny orgán uložil žalobcovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona, za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o uložení sankcie žalobcovi za porušenie právnej povinnosti v zmysle zákona č. 308/2000 Z. z..
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.
ods.1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie
tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "kancelária").
1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností
tohto zákona a
osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona
.
a/, b/, ods. 2,5, zákona o vysielaní a retransmisii mediálna komerčná komunikácia je na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a je poskytovaná ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie alebo je programovou službou určenou výhradne na reklamu a telenákup alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú propagáciu. Mediálna komerčná komunikácia zahŕňa najmä reklamu, telenákup, sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú službu určenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie
8. Mediálna komerčná komunikácia musí byť zreteľne rozoznateľná od iných zložiek programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie.
ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.
ods.1,2 zákona o vysielaní a retransmisii vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky. Vo vysielaní televíznej programovej služby sa reklama a telenákup vysielajú v blokoch a oddelene od iných častí tejto programovej služby. Vysielanie samostatných reklamných a telenákupných šotov je povolené vo vysielaní športových udalostí, v ostatných prípadoch je povolené iba výnimočne.
1 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii sponzorovanie na účely tohto zákona je plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. Sponzorovanie nie je plnenie
prvej vety, ktoré poskytla právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je vysielateľom alebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo tento program vyrobila. Vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť, aby sponzorovaný program, sponzorovaná programová služba alebo sponzorovaná audiovizuálna mediálna služba na požiadanie priamo nepodporovala predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených tovaroch či službách v týchto programoch, programovej službe alebo v audiovizuálnych mediálnych službách na požiadanie.
ust. § 64 ods. 1 písm. a/, zák. č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona.
ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
ods.1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že žalovaný správny orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, riadne zistil skutočný stav veci, skutkové okolnosti správne právne posúdil, svoje skutkové a právne závery náležte zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a súčasne sa vysporiadal s námietkami žalobcu vznesenými v priebehu správneho konania a v konaní sa nedopustil ani takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je možné považovať za súladné so zákonom. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku ( §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.
ak správny orgán
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie
tretej časti druhej hlavy. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods. 2 O.s.p.). Zákonodarca v právnej norme § 31a ods.1,2 zákona o vysielaní a retransmisii, citovanej vyššie, ustanovuje definíciu mediálnej komerčnej komunikácie, v zmysle ktorej je mediálnou komerčnou komunikáciou každá zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a je poskytovaná ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie, pričom zákonodarca označuje za mediálnu komerčnú komunikáciu najmä reklamu, telenákup, sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú službu určenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie
8. V ustanoveniach, vyššie citovaných, zákona o vysielaní a retransmisii zákonodarca vymedzuje pojem reklamy (§ 32 ods.1 ) a náležitosti spracovania sponzorovania (§ 38 ). Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že vysielateľ je povinný sponzorovaný program zreteľne označiť v súlade s požiadavkami
2 tohto zákona. Sponzorským odkazom je recipient informovaný o skutočnosti, že sleduje resp. bude sledovať program, ktorý je sponzorovaný a tiež, kto je sponzorom. Účelom sponzorského odkazu je, na rozdiel od reklamy, propagácia sponzora uvedením jeho obchodného mena, názvu výrobku prípadne služby sponzora, s dôrazom na informovanie o jeho existencii a vytváranie dobrého mena firmy alebo výrobku/služby sponzora, nie však s reklamným zámerom - podpora predaja tovarov/služieb. Pri posudzovaní, či došlo odvysielaním programu alebo jej zložky k mediálnej komerčnej komunikácie vo forme reklamy alebo k sponzorovaniu programu sa musí vychádzať z obsahu a účelu konkrétneho komunikátu posudzujúc ho v kontexte jeho úplného odvysielania s prihliadnutím na jeho dopad na diváka resp. poslucháča, t.j. možnosť jeho vnímania. Zákonodarca pritom posudzovanie charakteru odvysielaného komunikátu zveril do právomoci Rade v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnych normách § 4 v spojení s § 5. Zákonodarca teda zveril do pôsobnosti Rady aj posúdenie, či skutkom kladeným vysielateľovi za vinu došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vysielateľovi vyplýva z právnej normy ustanovenej v uvedenom zákone a vykonať výklad tejto právnej normy. Pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci správneho orgánu rozhodovanie o určitých otázkach na základe správneho uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (
Občianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis a vykonal jeho výklad v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy. V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti judikatúru Ústavného súd Slovenskej republiky. Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010 konštatoval: „Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy." Ďalej konštatoval: „Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy." Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ako aj zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu senát odvolacieho súdu v danom prípade tiež dospel k záveru, že žalobca odvysielaním sponzorského odkazu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. produktu FunFón, naplnil znaky mediálnej komerčnej komunikácie charakterom spracovania reklamy, v ktorej sa pozitívne hodnotili vlastnosti uvedeného produktu tejto spoločnosti, pretože z jeho obsahu vyplýva skutočnosť, že obsahom predmetného komunikátu nebol len sponzorský odkaz na spoločnosť Orange Slovensko, a.s, ale z jeho obsahu vyplynulo pozitívne hodnotenie produktu tejto spoločnosti, keď sponzorský odkaz spoločnosti Orange Slovensko, a.s. verbálnym a vizuálnym spracovaním upriamuje pozornosť recipienta na produkt FunFón v znení: „chcel by som poďakovať mobilnému operátorovi FunFón, že keď som už nemohol účinkovať v tomto programe, môžem si aspoň volať s kamošmi za fasa ceny. Však presvedč sa na funfon.sk", čím odznela hodnotiaca zmienka zvýrazňujúca vlastnosť produktu sponzora, týkajúca sa jeho výhodnej ceny, pobádajúc diváka overiť si poskytovanú informáciu. Z uvedeného vyplýva, že zmienka v predmetnom programe o uvedenom produkte sponzora vo forme verbálnej a vizuálnej zložke jej spracovania sa neobmedzila iba na informovanie recipienta o sponzorovanom programe a jeho produktu, ale hodnotila aj vlastnosť tohto produktu, resp. výhodu, čím pozitívne hodnotila predmetný produkt sponzora, ktorú skutočnosť možno považovať za podporu jeho predajnosti. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že predmetný komunikát nepodporoval priamo predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora, teda spoločnosti Orange Slovensko, a.s.. Odvysielaný komunikát aj
názoru odvolacieho súdu prezentoval produkt sponzora pozitívnym kvalitatívnym hodnotením - „fasa cena", čím došlo k naplneniu reklamného zámeru, t. j. podporiť predajnosť predmetného produktu. Odvolací súd preto dospel k záveru, že uvedené zmienky o produkte sponzora je treba považovať za osobitné propagačné zmienky pozitívne hodnotiace produkt sponzora programu spoločnosti Orange Slovensko, a.s., z ktorých dôvodov predmetný komunikát naplnil znaky definície reklamy
1 zákona č. 308/2000 Z. z., čím došlo zo strany žalobcu k porušeniu § 34 ods.1 tohto zákona, keď k jej odvysielaniu došlo bez jej rozoznateľného a zrozumiteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby. Z uvedených dôvodov odvolací súd námietku žalobcu, ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia Rady pre nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia skutku považoval za nedôvodnú. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že pokiaľ súčasťou odvysielaného komunikátu bolo aj označenie sponzora, uvedené nebráni tomu, aby tento zároveň naplnil definíciu reklamy. Odvolací súd nesúhlasil ani s odvolacou námietkou, ktorou žalobca namietal, že žalovaný správny orgán ako aj krajský súd sa náležite nevyporiadali s jeho námietkami týkajúcimi sa vymedzenia pojmov sponzorský odkaz a reklama. Z odôvodnenia žalovaného ako aj súdu prvého stupňa vyplýva, že výkladu právnej úpravy zákona o vysielaní a retransmisii týkajúcej sa reklamy a sponzorovaného programu tak žalovaný správny orgán ako aj prvostupňový súd venovali náležitú pozornosť a svoje právne závery v odôvodneniach svojich rozhodnutí i riadne zdôvodnili. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietkou, ktorou žalobca namietal, že žalovaný správny orgán riadne nezdôvodnil a nepreukázal, že vysielaný sponzorský odkaz je reklamou, čim došlo zo strany vysielateľa k porušeniu jeho povinnosti
ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii, majúce za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný správny orgán jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom uviedol, z akých pokladov vychádzal pri zisťovaní skutkového stavu, na základe akých skutkových okolností ustálil svoj právny záver, že predmetný komunikát napĺňa znaky reklamy
ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii, čim došlo zo strany vysielateľa k porušeniu jeho povinnosti
Senát odvolacieho súdu v danom prípade nezistil rozpory v úsudku správneho orgánu, ktorý bol logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania, pričom Rada v odôvodnení napadnutého rozhodnutia svoj právny záver aj náležite zdôvodnila, keď v napadnutom rozhodnutí poskytla žalobcovi dostatočnú odpoveď na ním namietané argumenty, ktoré uviedol aj vo svojom stanovisku v rámci správneho konania a súčasne aj náležite poskytla výklad pojmov právnej úpravy ustanovenej v § 32 ods. 1 v spojení s § 34 ods.1, ako aj v § 38 zákona č. 308/2000 Z. z.. Z uvedených dôvodov nie je možné považovať napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Odvolací súd nemohol prisvedčiť ani argumentácii žalobcu, že v súlade s princípmi právnej istoty a predvídateľnosti práva vysielal a vysiela sponzorské odkazy v súlade s bežnými pravidlami pre vysielanie sponzorských odkazov a nemá vedomosť o tom, že by sa tieto pravidlá zmenili či už v dôsledku legislatívnych zmien alebo v dôsledku prijatia iných výkladových pravidiel regulačným orgánom, keď o takomto postupe Rady nebol informovaný, ktorou namietal nedostatky v správnom konaní predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia, dajúc do pozornosti rozsudok Krajského súdu Bratislave č. 3S 190/2011 - 83 z
3 v spojení s § 219 ods. 1,2 O.s.p.. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval
Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože v tomto konaní bol neúspešný. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.